Najvyšší súd 4 Obo 23/2012 Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriel

§ 19aods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb. ide v zmysle prvej vety § 267 ods. 1 Obch

Z o relatívnu neplatnosť, pričom ţalovaný nie je oprávnený dovolať sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

2. 2000, - právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, a preto t. č. sa uţ nikto neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
4. 2000 dovolať nemôţe. Odvolateľ v ďalšom poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Pokiaľ tomu tak nie je a všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba povaţovať takýto postup za arbitrárny, zasahujúci do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu. Napriek tomu, ţe ţalobca svoje názory o tom, ţe: - nepravá retroaktivita právneho predpisu je dovolená jedine vtedy, ak to tento právny predpis výslovne ustanovuje; - právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne stať neplatným (a naopak); - nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dve súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré úpadca získal z predaja predmetných nehnuteľností, oprel o judikáty slovenských i českých súdov, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo tieto judikáty nebolo moţné v predmetnej veci pouţiť a vôbec na ne ani nereagoval. 17 4 Obo 23/2012 Namietol tieţ, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v predmetnej veci nepostupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p. Tvrdí, ţe súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli a naopak, neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo inak vyšli za konania najavo. Odvolateľ namietol skutkové zistenie súdu vo vzťahu k listu F. zo dňa
6. 2011, ktoré je podľa neho v rozpore s: - obsahom listu F. zo dňa
8. 2000 zn. 967/2000/K označeného ako „Súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku“, - obsahom listu F. zo dňa
10. 2011 zn. KP - 2232/2011 označeného ako „Poskytnutie informácií podľa 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám“ adresovaného I. H. A. a s obsahom listu F. zo dňa
12. 2011 zn. KP - 2881/2011 označeného ako „Poskytnutie informácií podľa § 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám“, adresovaného ţalovanému, - obsahom podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. prerokoval ţiadosť spoločnosti V., a. s., N., zo dňa
14. 2000 zn. 2/100//Dn/00 a vydal svoj súhlas zo dňa
16. 2000 zn. 967/2000/K. Odvolateľ namietol aj ďalšie skutkové zistenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého: „Z oboch súhlasov F. nevyplýva, ţe boli dané úpadcovi na vykonanie speňaţenia majetku v rámci exekúcie ... Skutočnosť, ţe ide o predaj v rámci exekúcie, nevyplýva ...“. Má za to, ţe išlo o predaj za účelom uspokojenia oprávneného v rámci exekúcie a F. si bol vedomý toho, ţe väčšia časť výnosu z predaja privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie oprávneného P., a. s. Odvolateľ súdu vytkol, ţe neprihliadol ani na ďalšie rozhodujúce skutočnosti, vyplývajúce z obsahu exekučného spisu sp. zn. EX 272/2000 (t. j. ţe kópiu upovedomenia o začatí exekúcie proti úpadcovi F. prevzal dňa
18. 2000; kópia exekučného príkazu spôsobom exekúcie predajom nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. 3994 zo dňa
20. 2000 bola doručená F., exekútorka pravidelne informovala F. o priebehu exekúcie). Súd tieţ neprihliadol na list vlastníctva č. X. k. ú. N., podľa ktorého F. nemal záloţné právo ku kaţdej nehnuteľnosti, patriacej k privatizovanému majetku. 18 4 Obo 23/2012 Odvolateľ nakoniec súdu vytkol, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdí, ţe názor súdu, podľa ktorého v predmetnej veci neboli splnené podmienky prevodu privatizovaného majetku ustanovené v § 19a ods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb., z dôvodu ktorého kúpna zmluva zo dňa
22. 2000, uzavretá medzi ţalobcom a úpadcom, je absolútne neplatným právnym úkonom, nemá oporu v platných právnych predpisoch. Ţalobca má za to, ţe ust. § 19a ods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie sú v predmetnom prípade pouţiteľné. Vo vzťahu k nepravej retroaktivite právneho predpisu odvolateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. Pl. ÚS 78/92, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/04, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ObdoV 6/2003 zo dňa
24. 2004, ako aj odbornú literatúru (Prusák J. „Teória štátu a práva“, 2001 s. 235-236) a uviedol, ţe úpadca a F.F. kúpnu zmluvu č. 48/92 uzavreli dňa
26. 1992, teda ešte pred účinnosťou § 19a zákona č. 92/1991 Zb.. Podľa tejto zmluvy úpadca s účinnosťou od
28. 1992 nadobudol do svojho majetku privatizovaný majetok, predmetom ktorého boli aj predmetné nehnuteľnosti. Z dôvodu, ţe zákon č. 190/1995 Z. z. výslovne neustanovuje, ţe sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, na právo úpadcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami platia jedine obmedzenia vyplývajúce z kúpnej zmluvy č. 48/
29. Uvedený názor ţalobcu o prípustnosti nepravej retroaktivity súd prvého stupňa vôbec nevyvrátil. Odvolateľ namietol názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého, ak nadobúdateľ privatizovaný majetok prevedie na iného so súhlasom, ale týmto získané prostriedky nepouţije na úhradu svojich záväzkov voči F., je neplatným právnym úkonom nielen pouţitie získaných prostriedkov, ale aj prevod privatizovaného majetku. Vyslovil názor, ţe skutočnosť, ţe nadobúdateľ privatizovaného majetku pouţije prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku na iné, neţ na úhradu svojich záväzkov voči F., nemá ţiadny vplyv na platnosť úkonov, ktoré nadobúdateľ privatizovaného majetku urobil pri prevode tohto majetku na základe predchádzajúceho písomného súhlasu F. Odvolateľ poukázal na dve samostatné skutkové podstaty uvedené v ust. § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. s tým, ţe v odseku 2 sú určené podmienky prevodu, vkladu alebo zaloţenie privatizovaného majetku alebo jeho časti a odsek 3 ukladá nadobúdateľovi 19 4 Obo 23/2012 privatizovaného majetku, aby prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku alebo jeho časti prednostne pouţil na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa §
30. Poukázal tieţ na ust. § 39 OZ, ktoré je lex generalis s tým, ţe ust. § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. je vo vzťahu k nemu lex specialis. Vyslovil, ţe úpravou obsiahnutou v § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. zákonodarca modifikoval všeobecnú úpravu

§ 39

OZ tak, ţe právne úkony urobené pri nakladaní s privatizovaným majetkom alebo s jeho časťou a pri pouţití prostriedkov získaných z nakladania sú neplatnými právnymi úkonmi iba vtedy, ak boli porušené aj ust. § 19a ods. 2 a ods.

1. Uviedol, ţe ust. § 19a ods. 3 a 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie je moţné vo vzťahu k ust. § 19a ods. 2 vykladať ako rozväzovaciu podmienku, čo znamená, ţe nesplnenie povinnosti pouţiť finančné prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku ustanoveným spôsobom, nie je moţné chápať ako naplnenie rozväzovacej podmienky účinnosti právneho úkonu, ktorý bol urobený po predchádzajúcom súhlase fondu. Ďalej uviedol, ţe zákon o veľkej privatizácii pre prípad porušenia povinnosti podľa § 19a ods. 3 neustanovuje, ţe účinnosť súhlasu, ktorý dal fond nadobúdateľovi privatizovaného majetku, zanikne, ak nadobúdateľ prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku nepouţije na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa na viacerých miestach vyslovil, ţe úpadca z prevodu predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, nie je odvolateľovi zrejmé, ako súd dospel k záveru, ţe ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. bolo porušené. Zo skutočnosti, ţe ţalobca nezaplatil kúpnu cenu predmetných nehnuteľností úpadcovi, ale na účet exekútora, odvolateľovi plynie, ţe úpadca z prevodu týchto nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, a teda k porušeniu § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. nedošlo. V ďalšej časti svojho odvolania sa odvolateľ vyjadril k právnemu postaveniu exekútora, účelu exekúcie ako núteného výkonu exekučného titulu a k jeho moţnému obmedzeniu, ktoré môţe ustanoviť Exekučný poriadok alebo aj osobitný zákon. V tejto súvislosti uviedol, ust. § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. nie je moţné povaţovať za také, ktoré by obmedzili exekúcie na privatizovaný majetok alebo jeho časti, a teda privatizovaný majetok z exekúcie vylúčený nie je. Na základe uvedeného má odvolateľ za to, ţe § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. sa nevzťahujú na prípad, keď privatizovaný majetok 20 4 Obo 23/2012 (alebo jeho časť) je postihnutý exekúciou. Uviedol, ţe úpadca nehnuteľnosti predal v rámci exekúcie a výnos z predaja zaplatil exekútorovi, a teda prevod predmetných nehnuteľnosti z úpadcu na ţalobcu sa uskutočnil v rámci núteného výkonu exekučného titulu. Úpadca, ako povinný, s predmetnými nehnuteľnosťami naloţil v súlade s § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku „za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie“. K tomuto postupu úpadcu, vyplývajúc z vykonaného dokazovania, vopred dal súhlas aj exekútor, aj F. Poukázaním na ustálenú prax slovenských a českých súdov odvolateľ uviedol, ţe Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník nepoznajú ţiadnu „následnú“ či „dodatočnú“ neplatnosť právneho úkonu, ktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali aţ po tom, keď právny úkon bol urobený. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu moţno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, a teda právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne stať neplatným (a naopak). Vo vzťahu k zmluve, uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom uviedol, ţe v čase jej uzavretia, ako aj v čase vkladu vlastníckeho práva ţalobcu do katastra nehnuteľností, súhlas F. k prevodu predmetných nehnuteľností existoval, a preto podľa jeho názoru predmetná zmluva z dôvodu neexistencie predchádzajúceho písomného súhlasu nemôţe byť neplatným právnym úkonom. V ďalšom má ţalobca za to, ţe prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku boli pouţité v súlade s ustanovením zákona a s dohodou úpadcu a F. Opakovane poukázal na § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. platného v rozhodujúcom čase, ako aj na druhú vetu čI. V. bod 17 písm. b/ „Zmluvy č. 48/92" zo dňa
3. 1992, z ktorých odvolateľovi plynie, ţe úpadcovi na základe ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. nevznikla povinnosť pouţiť získané finančné prostriedky v plnej výške na úhradu svojich záväzkov, ktoré mal voči F. Vyslovil názor, ţe nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dva súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré úpadca získal z predaja predmetných nehnuteľností. Má za to, ţe úpadca pri pouţití finančných prostriedkov získaných z predaja privatizovaného majetku nepostupoval svojvoľne, ale v plnom súlade s vôľou F., ktorý napriek tomu, ţe mal vedomosť o predaji 21 4 Obo 23/2012 predmetných nehnuteľností, nikdy nemal proti tomu námietky a nevzniesol ţiadne pochybnosti o jeho správnosti. F. si bol vedomý toho, ţe väčšia časť výnosu z predaja privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie oprávneného P., a. s., pretoţe pri udelení svojho súhlasu prijal návrh spoločnosti P., a. s., aby výnosy z predaja nehnuteľností dotknutých exekúciou, vedenou proti úpadcovi, boli rozdelené v pomere hodnoty zaloţených nehnuteľností, teda úpadca nemal povinnosť pouţiť celý výnos z predaja privatizovaného majetku na úhradu svojich záväzkov voči F. Má za to, ţe takúto povinnosť mu neukladal ani § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Z okolnosti, ţe súhlas F. bol udelený pre predaj všetkých nehnuteľností, uvedených v liste F. zo dňa
5. 2000 zn. 967/2000/K, plynie, ţe úpadca z výnosu z predaja všetkých označených nehnuteľností mal zaplatiť F. spolu iba sumu vo výške 4,8 mil. Sk.!? Vo vzťahu k dohode o započítaní, ktorú dňa
7. 2001 uzavreli F., úpadca a spoločnosť K. N., spol. s r. o., odvolateľ uviedol, ţe jej uzavretím zanikli pohľadávky, ktorú v tom čase mal úpadca voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. a ktorú mala spoločnosť K. N., spol. s r. o., voči F., čím sa pohľadávka F. voči úpadcovi zníţila o sumu 11 801 460,-- Sk. Tým, ţe úpadca podľa bodu 2 čI. I. dohody o započítaní previedol svoju pohľadávku, ktorú mal voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. na F., fond získal majetkový prospech vo výške 11 801 460,-- Sk. Z uvedeného mu plynie, ţe z výnosu z predaja nehnuteľností patriacich k privatizovanému majetku pouţil úpadca na úhradu svojich záväzkov voči F. sumu vo výške 11 801 460,-- Sk, a nie vo výške 4,8 mil. Sk. Odvolateľ poukázal na to, ţe F. si do dnešného dňa neuplatnil ani voči zmluve, ani voči dohode o započítaní ţiadnu námietku a ani nepodal ţalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky, ktorú prihlásil do konkurzu na majetok úpadcu, hoci správca konkurznej podstaty úpadcu túto pohľadávku poprel vo výške 11 801 460,-- Sk z dôvodu uzavretej dohody o započítaní. Na základe tohto správania F. a úpadcu sa odvolateľovi javí, ţe je jednoznačné, ţe medzi nimi došlo (keď nie inak) aspoň konkludentne k dohode o splnení povinnosti úpadcu podľa § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. a úpadca túto svoju povinnosť podľa tejto dohody aj riadne splnil. V ďalšom odvolateľ súdu prvého stupňa vytkol úvahy o neplatnosti dohody o započítaní, ktoré podľa neho nemajú ţiaden skutkový a právny základ. Namieta jeho úvahy súvisiace s existenciou záloţného práva F. k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú podľa neho bez právneho významu. Poukázaním na znenie prvej vety § 151 g OZ, platné 22 4 Obo 23/2012 v čase udelenia súhlasu F. na odpredaj nehnuteľností, ktoré patrili k privatizovanému majetku a na ich uvoľnenie zo záloţného práva, má odvolateľ za zrejmé, ţe vôľa F. pri udelení svojho súhlasu smerovala k zbaveniu záloţného práva na predmetných nehnuteľnostiach za odplatu s tým, ţe úpadca mu zaplatí časť výnosu získaného z predaja nehnuteľností, ktoré patrili k privatizovanému majetku. Má za to, ţe v danom prípade záloţné právo F. k predmetným nehnuteľnostiam zaniklo zo zákona, a to z dôvodu, ţe úpadca (záloţca) „zloţil“ (t. j. prostredníctvom uzavretia dohody o započítaní zaplatil) záloţnému veriteľovi (F.) predajnú cenu predmetných nehnuteľností. Poukázaním na odbornú literatúru (napr. prof. JUDr. Jiŕí Švestka, DrSo: Občanský zákoník I, Komentár,
8. vydaní 2008, vydavateľstvo C.H.BECK s. 314 a 315), podľa ktorej absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môţe úspešne dovolať len taká tretia osoba, hmotnoprávne postavenie ktorej (jej majetkové práva) môţe byť - objektívne posúdené - neplatnosťou právneho úkonu v dobe jeho urobenia (avšak nie v budúcnosti) dotknuté, odvolateľ vyjadril názor, ţe ţalovaný takou treťou osobou nie je, preto jeho námietka o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom je bez právneho významu. Poukázal tieţ na § 261 ods. 6 ObchZ, ktorým sa podľa neho spravuje aj predmetná zmluva z dôvodu, ţe ju uzavreli podnikatelia a jej predmetom sú nehnuteľnosti. Má za to, ţe z Občianskeho zákonníka sa na predmetný záväzkový vzťah aplikujú len ustanovenia o príslušnom zmluvnom type (t. j. ustanovenia Občianskeho zákonníka o kúpnej zmluve), kým na všetky ostatné záleţitosti sa aplikujú všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch, o. i. aj ust. prvej vety § 267 ods. 1 ObchZ, z ktorého mu plynie, ţe dovolať sa neplatnosti môţe len účastník právneho vzťahu, ktorého záujmy boli dôvodom neplatnosti dotknuté, inak sa tento právny úkon povaţuje za platný. Odvolateľ má za to, ţe v prípade

§ 19aods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb., ide v zmysle prvej vety § 267 ods. 1 Obch

Z o relatívnu neplatnosť, ktorá je ustanovená na ochranu nadobúdateľa privatizovaného majetku, nie na ochranu osoby, na ktorú nadobúdateľ previedol privatizovaný majetok alebo jeho časť. Na základe vyššie tvrdených skutočností odvolateľ uzavrel, ţe neplatnosti predmetnej zmluvy by sa mohol úspešne dovolať úpadca, prípadne F., nie však ţalovaný, pretoţe nie je zástupcom ani úpadcu, ani F. Napokon poukázal na to, ţe právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, 23 4 Obo 23/2012 vzhľadom na ktorú skutočnosť sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

2. 2000, uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom, uţ nikto nemôţe dovolať. K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom č. k. 6Cbi/27/2010-350 zo dňa
4. 2011 zamietol ţalobu ţalobcu (zo dňa
6. 2010) o vylúčenie nehnuteľností špecifikovaných v ţalobe zapísaných na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s., N. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe predmetné nehnuteľnosti boli správcom konkurznej podstaty zaradené do podstaty v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 328/ 1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov dôvodne, úpadca bol a je nepretrţite ich vlastníkom a tieto boli na ţalobcu prevedené na základe absolútne neplatného právneho úkonu pre rozpor so zákonom o veľkej privatizácii. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, ţe zmluvou č. 48/1992 Zb. zo dňa
8. 1992 v znení dodatku č. 1 zo dňa
10. 1994 nadobudol úpadca ako kupujúci od F. Slovenskej republiky ako predávajúceho do vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších zmien o prevode majetku štátu na iné osoby (ďalej zákon o veľkej privatizácii), ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom tohto konania. Následne kúpnou zmluvou zo dňa
12. 2000 úpadca napriek tomu, ţe nesplatil celú kúpnu cenu F., časť privatizovaného majetku previedol na ţalobcu. Súd oprávnene povaţoval tento právny úkon za absolútne neplatný pre rozpor s ustanovením § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia do splatenia celej 24 4 Obo 23/2012 kúpnej ceny je prechod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jej vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb moţné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond do 60 dní od doručenia písomnej ţiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným majetkom písomne nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, ţe súhlas bol udelený. Predchádzajúci písomný súhlas fondu je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní akciovej spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrţí pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb sú neplatné. Podľa ods. 3 a ods. 4 citovaného ustanovenia, ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa ods. 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný pouţiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa §
13. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Kúpna zmluva o prevode privatizovaného majetku na ţalobcu bola uzavretá za účinnosti novely § 19a zákona o veľkej privatizácii (účinná od
15. 1995). I keď uvedené ustanovenie bolo doplnené aţ zákonom č. 190/1995 Z. z., ktorý nemá prechodné ustanovenia, riešiace aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, správne vyvodil súd prvého stupňa právny záver, ţe sa jedná o nepravú retroaktivitu, ktorá sa v zmysle právnej teórie a praxe povaţuje za prípustnú, t. j. nová právna úprava uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo podľa predchádzajúcej právnej normy k vzniku určitých právnych vzťahov, ktorých následky zostávajú zachované, avšak s účinnosťou do budúcnosti zavádza nový mechanizmus uplatnenia týchto práv s tým, ţe akceptuje právny stav, ktorý nastal za existencie predchádzajúcej právnej úpravy. Na platnosť prevodu sa vyţadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony, týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Z obsahu spisu a doloţených písomných dôkazov je zrejmé, ţe F. udelil súhlas na časť prevodu privatizovaného majetku dňa
17. 2000 (č. l. 43) a po uzavretí zmluvy zo dňa
19. 2000, dodatočne dňa
21. 2001 (č. l. 44) na základe ţiadosti úpadcu dal súhlas 25 4 Obo 23/2012 na ostané nehnuteľnosti, ktoré boli taktieţ predmetom prevodu. Vklad vlastníckeho práva ţalobcu do katastra nehnuteľností bol povolený dňa
24. Prvostupňový súd