Z“). 2 4Obdo/51/2013 Ţalobca odôvodnil podanú ţalobu tým, ţe ţalovaný ako spoločník a konateľ ţalobcu uzatvoril dňa
tejto zmluvy ţalovaný previedol z vlastníctva ţalobcu do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti, čím zníţil hodnotu čistého obchodného imania ţalobcu. Týmto úkonom ţalovaný zneuţil právo konateľa ţalobcu a poškodil záujmy spoločnosti, ktorú pripravil o majetok slúţiaci na jej podnikateľskú činnosť. Konal aj v rozpore so spoločenskou zmluvou, pretoţe namietaná zmluva nebola schválená valným zhromaţdením. Ţalovaný zvýhodnil svoje postavenie spoločníka, súčasne znevýhodnil postavenie druhého spoločníka a na úkor spoločnosti seba obohatil. Takéto konanie konateľa ohrozuje samotnú existenciu obchodnej spoločnosti. Spoločnosť sa v záujme vyvodenia dôsledkov z takejto činnosti konateľa pokúsila o odvolanie ţalovaného z funkcie konateľa. Ţalovaný však na valnom zhromaţdení konanom dňa
čl. 15 spoločenskej zmluvy, valné zhromaţdenie spoločnosti je uznášaniaschopné len pri prítomnosti 100 % hlasov. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa
Z. Ţalobca na deň
spoločenskej zmluvy valným zhromaţdením. Pre právne posúdenie uplatneného nároku súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia zdôraznil aplikáciu ust. § 149 ObchZ,
ktorého sa spoločnosť môţe domáhať vylúčenia spoločníka súdom, len ak sú splnené podmienky, a to ţe spoločník závaţným spôsobom porušuje svoje povinnosti, ţe spoločnosť vyzvala spoločníka na plnenie povinnosti a písomne ho upozornila na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti, spoločník napriek tomu naďalej závaţným spôsobom porušuje svoje povinnosti a s návrhom na vylúčenie spoločníka súhlasia spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Súd zdôraznil, ţe dôkazné bremeno v spore o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nesie navrhujúca spoločnosť, ktorá musí preukázať, ţe sú splnené všetky podmienky, ktoré pre vylúčenie spoločníka stanovuje citované ustanovenie. Vo vzťahu k formálnym podmienkam na podanie ţaloby uviedol, ţe predmetnú ţalobu podala obchodná spoločnosť, ktorá je aktívne legitimovaná podať takúto ţalobu proti osobe, ktorá je spoločníkom, o vylúčení ktorej zo spoločnosti sa má rozhodnúť, súčasne s podaním ţaloby súhlasil spoločník, ktorého vklad predstavuje jednu polovicu základného imania. Ţalobca ţalovaného ako spoločníka písomne vyzval na plnenie povinnosti a písomne ho upozornil na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti. 4 4Obdo/51/2013 Vo vzťahu k povinnosti súdu skúmať aj materiálne podmienky na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, súd prvého stupňa zdôraznil, ţe predpokladom úspechu ţaloby na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti je závaţné porušenie povinnosti, pričom
Z musí ísť o opakované, nie jednorázové závaţné porušenie povinnosti. Dôvodom pre vylúčenie spoločníka zo spoločnosti pritom môţe byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností. Dôvodom preto nie je ani porušenie povinnosti konateľa spoločnosti, aj keď je zrejmé, ţe ţalovaný ako konateľ spoločnosti uzavretím zmluvy dňa
1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“),
zásad vyplývajúcich z § 212 ods. 1, ods. 3 O. s. p., rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby,
1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Napriek procesnému pochybeniu, ku ktorému došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, ţe uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie odvolaním napadnutého výroku prvostupňového rozsudku. Odvolací súd súhlasil s odvolateľom, ţe podaniami zo dňa
1 O. s. p.. Z obsahu spisu však nevyplynulo, ţe by prvostupňový súd o takejto zmene návrhu rozhodol, ktorá skutočnosť je procesným pochybením súdu prvého stupňa v konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol o nepripustení zmeny ţaloby, nevyuţil moţnosti dané ust. § 95 ods. 2 O. s. p., z dôvodu ktorého sa s týmto novouplatneným skutkovým dôvodom musel vyporiadať súd odvolací pri rozhodovaní o veci samej. Pre účely úplných skutkových záverov preto vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom
3 O. s. p. zopakoval dokazovanie prečítaním rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k . 5C/33/2010-76 zo dňa
3 O. s. p.. V zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. preto aj o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. 8 4Obdo/51/2013 V závere svojho rozhodnutia odvolací súd k návrhu ţalobcu prednesenom na odvolacom pojednávaní o pripustenie dovolania proti rozsudku (v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa) s dovolacou otázkou: „či sa spoločník môţe dopustiť porušenia svojich povinností, ak vykonáva svoje hlasovacie práva v rozpore so zásadami, na ktorých je postavený Obchodný zákonník, predovšetkým so zásadou lojality voči spoločnosti a či toto porušenie môţe mať za následok naplnenie dôvodu pre jeho vylúčenie zo spoločnosti“, poukázal na § 238 ods. 3 O. s. p. a uviedol, ţe moţnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Zdôraznil, ţe posúdenie, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku odvolací súd vysloví alebo nie, je vţdy len na jeho zváţení. Preto ani v prípade, ţe odvolací súd návrh účastníka na pripustenie dovolania neakceptuje, nie je povinný sa s tým osobitne vysporiadať. Napriek tomu odvolací súd v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/119/2002 uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, neţ je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd skonštatoval, ţe v prípade navrhovanej dovolacej otázky v predmetnej veci o opísanú situáciu nejde. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na viacero rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré situáciu v prejednávanej veci riešili obdobne a od ktorých záverov nebol dôvod odchýliť sa ani v predmetnej veci. Odvolací súd preto dôvod na pripustenie dovolania s navrhovanou dovolacou otázkou nemal. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 04. 2013. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“), argumentujúc existenciou dovolacieho dôvodu
f/ O. s. p. (č. l. 274 - 275). Dovolateľ tvrdí, ţe mu postupom odvolacieho i prvostupňového súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko ich rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené vo vzťahu k dôvodom, na ktorých bola ţaloba postavená. Ţalobca tak 9 4Obdo/51/2013 nedostal odpoveď, prečo ním tvrdené a preukazované dôvody neboli pre úspech ţaloby dostatočné. Súdom oboch stupňov vytkol, ţe v ich rozhodnutiach chýba zhodnotenie otázky porušenia povinnosti lojality spoločníka k spoločnosti. Rovnako v nich absentuje posúdenie otázky porušenia zákazu zneuţitia práva jedného zo spoločníkov zneuţívajúcim spôsobom. Vo vzťahu k súdu prvého stupňa dovolateľ uviedol, ţe v odvolaní proti jeho rozhodnutiu okrem iného namietol, ţe prvostupňový súd vykonával dôkazy označené ţalovaným ohľadne konania vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu ako jedného z konateľov ţalobcu. Tieto vo vzťahu k obrane ţalovaného po právnej stránke nemali ţiaden význam, napriek tomu ich súd nekriticky hodnotil bez toho, aby prihliadol na vyjadrenie ţalobcu v tomto smere, pričom týmito závermi odôvodnil zamietnutie ţaloby. Súd paušalizoval, ţe obaja konatelia konali svojvoľne. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe uvedenou odvolacou námietkou sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, ţe prvostupňový súd vyvodzoval právne závery z obrany ţalovaného, ktorá s vecou samou nemala ţiadny súvis. V ďalšom dovolateľ namietol, ţe napriek skonštatovaným procesným pochybeniam súdu prvého stupňa spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu o pripustení zmeny ţaloby, odvolací súd vec prejednal a vo veci samej aj rozhodol, a to bez procesného rozhodnutia. Vo veci konajúcim súdom dovolateľ ďalej vytkol, ţe ich rozsudky vychádzajú z nepochopenia dôvodov ţaloby, kedy meritórnou skutočnosťou zakladajúcou dôvod pre vylúčenie ţalovaného bolo porušenie zákazu stanoveného v ust. § 56a ods. 1 a 2 ObchZ. Dovolateľ poukázal na hlasovacie právo spoločníka a stav v spoločnosti ţalobcu v pomere 50:50, čo znamená, ţe spoločnosť môţe prijímať akékoľvek rozhodnutia len za predpokladu, ţe s nimi obaja spoločníci súhlasia a jediná moţnosť rozhodovania jedným spoločníkom prichádza do úvahy pri rozhodnutiach vyţadujúcich nadpolovičnú väčšinu prítomných za predpokladu, ţe jeden zo spoločníkov sa valného zhromaţdenia nezúčastní. V prejednávanej veci ţalovaný ťaţí z patovej situácie vyplývajúcej z jeho účasti na spoločnosti, čo
názoru dovolateľa nemôţe byť v súlade so zásadami právneho štátu. 10 4Obdo/51/2013 Ţalovaný, vedomý si danej situácie, kryl svoje protiprávne konanie v pozícii konateľa a hlasoval proti odvolaniu svojej osoby z funkcie konateľa, hoci toto bolo a je preukázateľne v rozpore so záujmami spoločnosti ako aj v rozpore so zásadou lojality. Odvolací súd v ústnom odôvodnení rozsudku síce patový stav konštatoval, zároveň však vyslovil, ţe nemá právnu moţnosť takúto situáciu riešiť, čo ţalobca povaţuje za odopretie spravodlivosti. Má za to, ţe zásah súdu proti svojvôli spoločníka by mal byť potrebným precedensom, ktorý by pôsobil preventívne voči spoločníkom, ktorí svoje práva zneuţívajú. Na margo konania ţalovaného dovolateľ tieţ uviedol, ţe ten či uţ koná ako konateľ alebo ako spoločník, v kaţdom prípade protiprávne koná proti vlastnej spoločnosti, čoho dôkazom sú rozsudky, ktorými bolo určené jeho konanie ako konateľa (rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 3C/120/2009-143 zo dňa
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, ţe dovolaním ako jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu, ale moţno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v jeho prvom výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil.
p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil rozsudok Okresného súdu Bradejov ako súdu prvého stupňa vo veci samej, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie) neobmedzil sa len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod
f/ O. s. p.. Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie 13 4Obdo/51/2013 je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, opodstatnenosť ktorého tvrdenia však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, nezistil. Dovolateľ tvrdí, ţe súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nereagovali na ním tvrdené a preukazované dôvody, na ktorých svoju ţalobu postavil. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Táto však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998). K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ktorý vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 119/03-30 zo 16. 09. 2003, IV. ÚS 115/03-14 z 03. 07. 2003).
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991), kaţdý sa môţe domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. 14 4Obdo/51/2013 Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.,
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 zo 16. 03. 2005).
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľa však o odmietnutí spravodlivosti majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemoţno, pretoţe ústavné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď dovolateľ úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec dovolateľa prejednal a vo veci samej aj rozhodol, len nie
jeho subjektívnych názorov. Následne súd odvolací odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd 15 4Obdo/51/2013 totiţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí zodpovedajú. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o tom, ţe zo strany ţalovaného ako spoločníka ţalobcu k porušeniu, resp. závaţnému porušeniu jeho povinností spoločníka a s tým súvisiacej zásady lojality, nedošlo, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v ňom súd v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo ţalobe dovolateľa nemohlo byť vyhovené. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani príslušnými článkami Listiny základných práv a slobôd. Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Bardejov potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. 16 4Obdo/51/2013 Dovolateľ v dovolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu obidvoch vo veci konajúcich súdov, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení o prejednaní jeho veci súdmi bez procesného rozhodnutia o pripustení zmeny ţaloby. Z obsahu spisu vyplýva, ţe dovolateľ svojím písomným podaním zo dňa
jeho názoru posúdiť ako návrh na zmenu ţaloby
1 O. s. p. a následne o ňom aj rozhodnúť. O zmene návrhu na začatie konania (jeho pripustení alebo nepripustení) rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Zmena návrhu je prípustná tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní odvolacom. V tejto súvislosti je nevyhnutné, uviesť, ţe v danom prípade sa nejednalo o zmenu ţaloby v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p. Nedošlo k zmene ţalobného petitu ani po kvalitatívnej ani kvantitatívnej stránke ţalobnej ţiadosti. V prejednávanom prípade dovolateľovi obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umoţnená bola a odvolací súd sa so skutkovými dôvodmi uplatnenými dovolateľom v jeho vyššie označených písomných podaniach vysporiadal v rámci rozhodovania o veci samej, na prejednanie ktorej v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. nariadil pojednávanie. Tým, ţe zopakoval dokazovanie, ku ktorému účastníci mali moţnosť sa vyjadriť (zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom na č. l. 246 - 248), pochybnosti o odňatí alebo neodňatí moţnosti konať pred súdom odstránil a účastníkom poskytol spravodlivý proces. Preto nie je tu daná prípustnosť dovolania
f/ O . s. p. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďţe v danom prípade dovolanie ţalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani ţiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie ţalovaného
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. 17 4Obdo/51/2013 So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Ţalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, a preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďţe mu však trovy konania nevznikli ţiadne, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, 27. novembra 2013 JUDr. Alena Priecelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.