2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil preskúmavané rozhodnutie ţalovaného č. KRPZ- BB-VO2-13-006/2013/PK zo dňa
čl. 6 ods. 5 nariadenia č. 17/2008 mu bol priznaný osobný príplatok vo výške 300 €. Na to, aby mohol byť zákonným spôsobom ţalobcovi zníţený uţ priznaný osobný príplatok, je potrebné, aby boli splnené podmienky stanovené vo vykonávacom predpise, a to konkrétne v čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 nariadenia č. 17/2008, v spojení s čl. 6 ods. 9 cit. nariadenia. Ďalej konštatoval, ţe v prejednávanej veci rozhodoval o zníţení osobného príplatku ţalobcovi riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne personálnym rozkazom zo dňa
4 zákona č. 73/1998 Z. z. s pouţitím čl. 6 ods. 3 nariadenia č. 17/2008 zníţený osobný príplatok zo sumy 300 € na 224 € dňom 01. novembra 2013, avšak v odôvodnení neuviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. V odôvodnení rozhodnutia absentuje úvaha, na základe akých skutočností a z akých dôkazov vyvodil, ţe boli splnené podmienky na aplikáciu ním citovaných ustanovení právnych predpisov. Z odôvodnenia najmä nie je zrejmé, z akých dôkazov mal ţalovaný za preukázané, ţe zanikli dôvody, 8Sžo/9/2015 4 na základe ktorých bol ţalobcovi osobný príplatok priznaný, pričom tieto dôvody ani nekonkretizoval. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, ţe
2 zákona č. 73/1998 Z. z. moţno príslušníkovi Policajného zboru priznať s prihliadnutím na mnoţstvo a kvalitu plnenia sluţobných úloh, ich zloţitosť a náročnosť, osobný príplatok.
čl. 6 ods. 1 vzor Všeobecných zásad priznávania osobného príplatku je uvedený v Prílohe č. 2, pričom z týchto vyplýva, ţe priznať osobný príplatok moţno za podmienok, ţe policajt sústavne dosahuje veľmi dobré výsledky, kvalitne plní sluţobné úlohy, úspešne rieši náročné úlohy ovplyvňujúce ďalšie skvalitnenie výkonu štátnej sluţby na danom úseku sluţobnej činnosti, plní náročné a naliehavé úlohy nad rámec svojich sluţobných povinností, včas a v poţadovanej kvalite, ďalej za iniciatívny, racionálny a tvorivý prístup k riešeniu sluţobných úloh novým spôsobom, ktorým sa dosiahol lepší výsledok práce, ako aj za splnenie kvalifikačného predpokladu na funkciu, do ktorej je príslušník Policajného zboru ustanovený. Z uvedených zásad vyplýva, ţe osobný príplatok ako nenárokovateľná zloţka platu policajta, je motivačným nástrojom pre príslušníka Policajného zboru, ktorý sa priznáva za dosahovanie dobrých a mimoriadnych výsledkov nad rámec plnenia sluţobných povinností. Za splnenie podmienok na postup
čl. 6 ods. 3 cit. nariadenia je teda moţné povaţovať len zánik vyššie uvedených podmienok na priznanie osobného príplatku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nie je moţné zistiť, či a ktoré podmienky na priznanie osobného príplatku ţalobcovi zanikli. V preskúmavanom prípade z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe ţalobcovi bol osobný príplatok zníţený za tvrdené zistené nedostatky pri vykonávaní sluţobných povinností - kontrolnej činnosti na Obvodných oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky Brezno, Podbrezová a Pohorelá, kedy ţalobca ako vedúci kontrolnej skupiny spracoval Záznamy o kontrole, ktoré
ţalovaného neobsahovali informáciu o preukázaných kontrolných zisteniach, teda z nich nie je zrejmé, ktoré vyšetrovacie spisy boli predmetom kontroly, a ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán konštatovali, ţe uvedené skutočnosti sú v rozpore s § 13 ods. 1 písm. g/ zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) a čl. 9 ods. 1 písm. b/ bod 12 nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 81/2011 o vnútornom kontrolnom systéme (ďalej len „nariadenie č. 81/2011“). Z odôvodnenia teda vyplýva, ţe ţalobcovi bol osobný príplatok v podstate zníţený za tvrdené nesplnenie povinností policajta vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu a interného aktu riadenia, ktorých povinnosť dodrţiavať mu o. i. vyplýva z § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Doplnil, ţe zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom 8Sžo/9/2015 5 alebo priestupkom, je definované ako disciplinárne previnenie (§ 52 zákona č. 73/1998 Z. z.), za ktoré moţno policajtovi uloţiť disciplinárne opatrenie
cit. zákona. Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe porušenie právnych predpisov, pokiaľ by bolo nesporne zistené a preukázané, samo osebe nie je dôvodom na zníţenie osobného príplatku bez toho, aby boli súčasne splnené podmienky stanovené pre zníţenie osobného príplatku v zákone, konkrétne v § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s čl. 6 nariadenia č. 17/2008. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, ţe vzhľadom na to, ţe rozhodnutie ţalovaného neobsahuje odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, či a ktoré podmienky stanovené všeobecne záväzným predpisom alebo interným aktom riadenia na zníţenie osobného príplatku ţalobcovi, boli splnené a neobsahuje ani úvahu, ktorou sa ţalovaný pri aplikácii ním cit. § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s čl. 6 ods. 4 nariadenia č. 17/2008 spravoval, v dôsledku čoho je rozhodnutie ţalovaného nepreskúmateľné, súd sa podrobne nezaoberal tým, či bola alebo nebola ţalobcom porušená právna povinnosť vyplývajúca mu ako vedúcemu kontrolnej skupiny z právnych predpisov. Rovnako tak súd prvého stupňa povaţoval za potrebné uviesť, ţe pokiaľ by aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ţalovaného vyplývala úvaha, ţe dôvodom na zníţenie osobného príplatku je porušenie povinností stanovených všeobecne záväzným predpisom, resp. interným aktom riadenia, muselo by odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o. i. obsahovať úvahu, prečo ţalovaný povaţuje neuvedenie ČVS kontrolovaných spisov do Záznamov o kontrole za porušenie právneho predpisu, konkrétne § 13 ods. 1 písm. g/ zákona č. 10/1996 Z. z., resp. čl. 9 ods. 1 písm. b/ bod 12 nariadenia č. 81/2011, z ktorých expressis verbis takáto povinnosť nevyplýva. Z cit. ustanovenia vyplýva povinnosť do Záznamu o kontrole uviesť „preukázané kontrolné zistenia“, pričom vzor záznamu je uvedený v Prílohe č. 3 k predmetnému nariadeniu, z ktorého vzoru vyplýva, ţe je v ňom potrebné uviesť „čo bolo kontrolované a zistené“. Z predloţených Záznamov o kontrole spracovaných ţalobcom ako vedúcim kontrolnej skupiny, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, je zrejmé, ţe tieto záznamy v texte obsahujú údaje o tom, čo bolo kontrolované a zistené, i keď bez uvedenia čísiel kontrolovaných vyšetrovacích spisov. Pokiaľ však znenie čl. 9 ods. 1 písm. b/ bod 12 cit. nariadenia č. 81/2011 umoţňuje aj taký výklad, ţe v texte Záznamu o výsledku kontrolných zistení nemusia byť uvedené konkrétne čísla kontrolovaných spisov (a to najmä v prípade, keď v kontrolovanom subjekte nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných predpisov, ani interných aktov riadenia 8Sžo/9/2015 6 vydaných na ich základe, v ktorom prípade sa nevyhotovuje Protokol o výsledku kontroly, vyhotovuje sa len Záznam o kontrole), nemoţno formuláciu uvedenú v internom akte riadenia vykladať na ťarchu ţalobcu. Zároveň uviedol, ţe pokiaľ ţalovaný na pojednávaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, je potrebné poukázať na to, ţe ţalobca ţiadal v konaní preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej Bystrici, ktorý rozhodol v rámci svojich kompetencií v zmysle § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. ako odvolací orgán v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu - personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Brezne, ktorý konal ako oprávnený orgán prvého stupňa v súlade s § 232 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom z § 250 ods. 1 OSP, t. j. priamo zo zákona vyplýva, ţe pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní, je ţalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Zdôraznil, ţe ani prípadné nesprávne označenie ţalovaného ţalobcom v ţalobe teda nespôsobuje nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného v konaní. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietne. V dôvodoch opätovne namietal nedostatok pasívnej legitimácie v súdnom konaní z dôvodu, ţe nemá byť účastníkom tohto konania, napriek tomu, ţe ho ţalobca v ţalobe označil ako ţalovaného – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, hoci napadnuté rozhodnutie vydal riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici. Uviedol, ţe nemoţno stotoţňovať riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici. Sluţobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale vţdy mal a má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-sluţobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom sluţobného funkcionára. V štátno-sluţobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred sluţobnými orgánmi. Príslušník Policajného zboru sa prostredníctvom svojho „zamestnávateľa“, t.j. štátu, priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci a preto má štát 8Sžo/9/2015 7 výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi zakladať, meniť alebo rušiť vzťahy v takomto sluţobnom pomere. Práva a povinnosti policajta v sluţobnom pomere sa zakladajú, menia a zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva príslušný sluţobný orgán s personálnou právomocou (nadriadený). Personálny rozkaz nadriadeného nie je právnym úkonom, ale individuálnym právnym aktom. Personálny rozkaz je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve, ktorému sa poskytuje ochrana v správnom súdnictve podaním návrhu na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným. Teda ak ide o rozhodnutie nadriadeného potom aj ţaloba musí smerovať voči tomuto orgánu - nadriadenému a nie proti inštitúcii, ktorú tento nadriadený riadi. Napadnuté rozhodnutie v záhlaví obsahuje riadne označenie toho orgánu, ktorý ho vydal a teda riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici. Aj v texte napadnutého rozhodnutia je zreteľne označené, ţe ide o rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici ako orgánu, ktorý v zmysle ustanovení § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhoduje o odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Preto namietal, ţe súd mal ţalobu zamietnuť, nakoľko vecná legitimácia je ustanovením hmotnoprávnym a následkom nedostatku pasívnej legitimácie je zamietnutie ţaloby. Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ku všetkým odvolacím námietkam ţalovaného sa uţ v priebehu súdneho konania vyjadril. Mal za to, ţe tvrdenie ţalovaného o nedostatku pasívnej legitimácie je účelové, keďţe ţalobca v podanej ţalobe jednoznačne označil rozhodnutia, ktoré ţiada správnym súdom preskúmať. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné priznať úspech.
l OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8Sžo/9/2015 8
2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, jeho odôvodnenie povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné, a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) dodáva: Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. KRPZ- BB-VO2-13-006/2013/PK zo dňa
ţalovaného ţalobca postupoval v rozpore s § 13 ods. 1 písm. g/ zákona č. 10/1996 Z. z. 8Sžo/9/2015 9 a čl. 9 ods. 1 písm. b/ bod 12 nariadenia č. 81/
4 zákona č. 73/1998 Z. z. o priznaní, zvýšení, zníţení alebo odňatí osobného príplatku
odsekov 1 a 2 rozhoduje príslušný nadriadený a
odseku 3 minister. Súbeh osobných príplatkov
odsekov 1 a 3 nie je moţný.
1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
1 aţ 4 zákona č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. 8Sžo/9/2015 10 Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tieţ uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totoţnosť príslušníka Slovenskej informačnej sluţby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
3 zákona č. 73/1998 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
73/1998 Z. z. na konanie
tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia. K otázke pasívnej legitimácie ţalovaného odvolací súd uvádza, ţe v správnom súdnictve je úlohou súdu ustáliť, kto vystupuje v postavení ţalovaného správneho orgánu, aj v prípade, ţe ţalobca označil ţalovaný správny orgán nesprávne. Pasívna legitimácia je pritom viazaná na rozhodnutie, ktorého preskúmania sa ţalobca domáha, teda ţalovaným je správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici nie je sám osebe správnym orgánom, ale osoba stojaca 8Sžo/9/2015 11 v čele tohto správneho orgánu. Obdobne to moţno porovnať s rozkladovým konaním na ministerstvách a ostatných ústredných orgánoch štátnej správy. V tejto súvislosti moţno poukázať aj na judikatúru prvorepublikového Najvyššieho správneho súdu, konkrétne jeho nálezu z 23. októbra 1947 č. 302/46-7 publikovaného v Bohuslavovej zbierke nálezov Najvyššieho správneho súdu vo veciach administratívnych pod číslom Boh. A 1729/47 30296,
ktorého „ministerstvo je úradom predstavujúcim súhrn osobných a vecných prostriedkov zorganizovaných do jedného celku za účelom výkonu určitého vymedzeného úseku verejnej správy. Ministerstvo je organizované monokraticky; vedené je členom vlády menovaným prezidentom na návrh predsedu vlády. Na základe týchto skutočností pojmy minister VRR a ministerstvo VRR je možné považovať za pojmy identické; nejde preto o prekážku brániacu rozhodnutiu o odvolaní.“ Označenie riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici nespĺňa atribúty správneho orgánu, ide len o označenie funkcie bez právnej subjektivity. Na základe uvedených skutočností, nemoţno označenie ţalovaného povaţovať za prekáţku brániacu rozhodnutiu o odvolaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na svoju judikatúru napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sţo/6/2010 zo dňa 30. septembra 2010 (www.nsud.sk) „
ustálenej súdnej praxe žalovaným je orgán štátnej správy, aj keď rozhodnutie v druhom stupni (ktoré je napadnuté žalobou) vydala osoba, ktorá stojí na jeho čele, v danom prípade vedúci. Právnu subjektivitu má orgán štátnej správy, a nie jeho vedúci, ako osoba stojaca v jeho čele.“ Z rozhodnutia sp. zn. 2Sţi/2/2010 zo dňa 11. augusta 2010 (www.nsud.sk): „Ustanovenie § 250 ods. 4 OSP má kogentný charakter a ide o špeciálnu právnu úpravu účastníkov v konaní
druhej hlavy piatej časti OSP. Napriek tomu, že toto konanie je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným, ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby a aby žalovaný správny orgán bol aj správne označený v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu. Nesprávne, resp. neúplné označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky 8Sžo/9/2015 12 zákonom predpísané náležitosti (§ 249 ods. 2 OSP), t. j. najmä označenie rozhodnutia správneho orgánu ktoré napadá, nakoľko správne resp. úplné označenie žalovaného správneho orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia.“ V súvislosti s výkladom ustanovenia § 91 zákona č. 73/1998 Z. z. odvolací súd uvádza, ţe osobný príplatok je fakultatívnou zloţkou platu, ktorá umoţňuje oceniť vyššiu neţ štandardnú výkonnosť a kvalitu práce. Nemá slúţiť na zohľadnenie jednorazového zvýšenia výkonnosti policajta, ale na ocenenie kvality a mnoţstva vykonanej práce, ktorá má dlhodobý charakter. Preto sa pre priznanie osobného príplatku vyţaduje, aby policajt dlhodobo dosahoval veľmi dobré pracovné výsledky. Na ocenenie mimoriadneho zvýšenia pracovného výkonu alebo kvalitného splnenia zvlášť významnej úlohy slúţi iná nenárokovateľná zloţka platu, a to odmena. Rovnako tak v prípade zvýšenia, zníţenia alebo odňatia osobného príplatku je potrebné vychádzať z podmienok stanovených pre priznanie osobného príplatku a súčasne posúdiť, či dôvody pre jeho priznanie trvajú, prípadne či trvajú dôvody pre jeho poskytovanie v nezmenenej výške. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (COERZ c. Francúzsko a BENKESSIOUER c. Francúzsko, Pellegrin c. Francúzsko), z ktorej vyplýva všeobecné pravidlo, ţe veci týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s uvedením ako príklad takých činností ozbrojené sily a polícia, teda tak, ţe všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci, budú vyňaté spod čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s výnimkou sporov v dôchodkových veciach, avšak súdny dvor súčasne v týchto veciach vyslovil, ţe pokiaľ ide o otázky ekonomické, v týchto prípadoch nie je moţné vylúčiť aplikovanie čl. 6 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, ţe keď predmetom konania v danej veci je mzdová zloţka ţalobcu, je potrebné postupovať v danom prípade aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretoţe v konečnom dôsledku predmetnými rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov sa zasiahlo do jeho ekonomického postavenia, keďţe zníţením osobného príplatku došlo k zníţeniu jeho platu. Správne orgány sa majú snaţiť, aby rozhodnutia neboli vynucované len z hľadiska autoritatívneho postavenia, ale najmä z hľadiska presvedčivosti odôvodnenia, aby sami 8Sžo/9/2015 13 adresáti poznali dôvody, ktoré správny orgán k takému rozhodnutiu viedli a na základe nich boli presvedčení o oprávnenosti a zákonnosti konania zo strany správneho orgánu. Rozhodnutie správneho orgánu má byť potom následne aj preskúmateľné súdom. Správne orgány majú zabezpečiť, aby z ich konania nevznikali pochybnosti o moţnej svojvôli a zneuţívaní mocenského postavenia. Z hľadiska proporcionality a výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi bolo potrebné, aby bol postup správnych orgánov objektívny a nevykazoval znaky svojvôle zo strany správneho orgánu. Preto aj rozhodnutie o zníţení osobného príplatku musí spĺňať zákonom stanovené náleţitosti a obsahovať riadne odôvodnenie, z ktorého musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Je úlohou správneho orgánu v odôvodnení uviesť konkrétne dôvody priznania, nepriznania alebo zníţenia osobného príplatku. Práve splnenie uvedených zákonných predpokladov však absentuje v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ako aj v rozhodnutí ţalovaného. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe správny orgán prvého stupňa svojím postupom ţalobcovi odňal právo na konanie a svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, ktorý nedostatok neodstránil ani ţalovaný ako odvolací správny orgán. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, ţe vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 OSP a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko úspešný ţalobca si v odvolacom konaní náhradu trov konania neuplatnil, a ţalovanému ich náhrada neprináleţí. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.