1 písm. d/ bod
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, ţe odvolaním z funkcie správcu prestal spĺňať poţiadavku
2 Zákonníka práce. Naďalej zastával názor, ţe
Štatútu funkcia správcu nepatrí k funkciám, kde podmienkou pre vykonávanie je menovanie do tejto funkcie a kedy je moţné i prípadné odvolanie z funkcie (vypustením bodu 2 a 3 čl. 6 Štatútu nedošlo k odstráneniu rozporu medzi ním a pracovným poriadkom). Ţalovaná nemohla preto platne odvolať ţalobcu z funkcie správcu jaskyne. Neexistoval teda dôvod pre výpoveď
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Navyše, výpoveď povaţoval za neplatnú aj pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V tejto súvislosti uviedol, ţe z časového odstupu menovania ţalobcu do funkcie správcu a jeho odvolania z nej vyplýva, ţe postup ţalovanej bol účelový s cieľom zaloţiť výpovedný dôvod
1 písm. d/ bod
odvolacieho súdu o správanie ţalovanej v rozpore s dobrými mravmi nešlo ani po zmene štatútu. Tým, ţe riaditeľ ţalovanej vydal menovacie dekréty pre všetkých správcov (nielen pre ţalobcu) po tom, ako Štatút začal poţadovať, aby správcovia jaskýň boli ním vymenovaný, iba zosúladil existujúci stav s poţadovaným právnym stavom. V tomto kontexte povaţoval za nenáleţitý aj poukaz ţalobcu na skutočnosť, ţe v čase jeho menovania do funkcie správcu, uţ bol vymenovaný iný správca. Riadiac sa uvedenými úvahami, dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe výpoveď z pracovného pomeru, ktorú ţalovaná dala ţalobcovi (hoci 4 6 Cdo 449/2013 okolnosti jej dania neboli v tomto prípade „
šablóny“), nemoţno povaţovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi. Jeho rozsudok povaţoval vo výrokoch, ktorým vyhovel ţalobe o neplatnosť výpovede, o určenie, ţe pracovný pomer ţalobcu u ţalovanej naďalej trvá a o určenie povinnosti umoţniť ţalobcovi voľný pohyb po budove ţalovanej, za nesprávny. Rozhodnutie okresného súdu preto v týchto častiach zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. K výroku, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu v časti, týkajúcej sa nároku ţalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy uviedol, ţe v rozhodnutí okresného súdu chýbajú presvedčivé úvahy a konkrétny rozbor, prečo v tejto časti ţalobe vyhovel. Keďţe nebolo vydané konečné rozhodnutie o celom predmete konania, zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov konania a súdnom poplatku. Na základe dovolania ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca 2010 sp. zn. 4 Cdo 178/2008 rozsudok krajského súdu v napadnutej zmeňujúcej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe zákaz zneuţitia práva, zakotvený v Čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, ţe nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý je nedovolený. Treba vychádzať z toho, ţe subjektívne právo síce podáva zákonom predvídaný všeobecný model správania sa oprávneného subjektu, ale jeho realizácia sa uskutočňuje v rozličných formách. Zneuţitie práva moţno teda chápať ako vyuţitie konkrétnych nedovolených foriem správania sa oprávneného subjektu, ale aţ v štádiu realizácie subjektívneho práva, pričom kaţdé zneuţitie práva je vţdy správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený Článok Zákonníka práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, ţe subjekt môţe právo vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi. Zneuţite subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného subjektu je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci moţnosti tvoriacej jeho obsah oprávnený subjekt pouţije také konkrétne formy, ktoré nie sú beţné, ale sú v rozpore so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch. Pri uplatnení subjektívneho práva zamestnávateľa na výpoveď z pracovného pomeru môţe ísť o prípady, kedy síce výpoveď z pracovného pomeru je naoko (navonok) v súlade s objektívnym právom, ale v rámci dania výpovede (naplnenia jej zákonných predpokladov - 5 6 Cdo 449/2013 obsahu) oprávnený subjekt pouţije také konkrétne formy správania sa, ktoré vykazujú znaky zneuţitia práva.
dovolacieho súdu odvolací súd v preskúmavanej veci neposudzoval zneuţitie práva ţalovanou v procese dania výpovede a to, či výsledok jej konania v podobe výpovede z pracovného pomeru (ne)bol urobený v rozpore s dobrými mravmi, v zmysle ţalobcom tvrdených skutočností. Túto pre vec významnú zásadu nesprávne hodnotil len z pohľadu, ţe ţalovaná dala ţalobcovi výpoveď opakovane, ţe sa snaţila nachádzať spôsob, ktorým môţe so ţalobcom platne rozviazať pracovný pomer, resp. ţe je na jej rozhodnutí, ktorý zamestnanec je pre ňu neperspektívny a teda s ktorým pracovný pomer rozviaţe. Dovolací súd v dôvodoch rozhodnutia podrobne uviedol správanie sa ţalovanej, ktoré ţalobca (posudzujúc ich vo vzájomnej súvislosti) povaţoval v procese dania výpovede (a to nielen ostatnej) za vykazujúce znaky zneuţitia práva (zmenu vnútorných predpisov ţalovanou potom, ako súd prvý krát určil neplatnosť výpovede (výpoveď bola daná 26. februára 2003
1 písm. a/ Zákonníka práce a rozsudok KS bol vyhlásený
1 písm. d/ bod
1 písm. d/ bod
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce a
toho vyvodiť záver, či forma správania 6 6 Cdo 449/2013 sa ţalovanej ňou pouţitá (ne)vykazuje znaky zneuţitia práva a či výpoveď z pracovného pomeru ako výsledok takéhoto konania, hoci naoko súladná s objektívnym právom, (ne)môţe byť povaţovaná za právny úkon urobený v súlade s dobrými mravmi alebo nie a teda za právny úkon, ktorému (ne)moţno poskytnúť ochranu. Potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo
ktorého ţalobca nespĺňa kvalifikačné predpoklady na funkciu správcu (aké bliţšie neuviedla), no napriek tomu ho do tejto funkcie menovala, čo tieţ potvrdzuje, ţe postup ţalovanej sledoval iba zámer nájsť moţný výpovedný dôvod. Takéto konanie ţalovanej hodnotil ako účelové s cieľom zaloţiť výpovedný dôvod 7 6 Cdo 449/2013
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Výpoveď sa síce navonok môţe javiť ako právny úkon súladný s právnymi predpismi, ale v skutočnosti bol tento výsledkom konania ţalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Dospel preto k záveru, ţe takémuto výkonu práv nemoţno priznať právnu ochranu, z ktorého dôvodu určil výpoveď za neplatnú a vyslovil, ţe pracovný pomer ţalobcu u ţalovanej naďalej trvá. Vec v tejto časti právne posúdil
Čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, § 13 ods. 1 a ods. 3 Zákonníka práce, § 42 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. d/ bod
okresného súdu dostatočne odôvodnené a preukázané. Ţalovaná si týmito upozorneniami len vytvorila dôvod na odňatie týchto zloţiek mzdy. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, ţe ţalovaná zaobchádzala so ţalobcom inak a menej priaznivo v porovnaní s ostatnými zamestnancami v rovnakej funkcii. Ţalovaná dostatočne nepreukázala, ţe v obdobných situáciách sa správala voči ostatným zamestnancom 8 6 Cdo 449/2013 rovnako. Ţalovaná teda porušila zásadu rovnakého zaobchádzania formou neoprávneného postihu (na základe uplatňovania práv ţalobcu súdnou cestou), pokynu na diskrimináciu (príkazom nevpúšťať ţalobcu do budovy zamestnávateľa bez sprievodu) a priamej diskriminácie (nevyplácanie odmien), ale aj formou obťaţovania, keď ţalobca vnímal postup, postoje a správanie sa ţalovanej voči svojej osobe ako nepríjemné, uráţlivé, dehonestujúce a vyplývajúce z toho, ţe inicioval na zamestnávateľa finančnú kontrolu. Pri rozhodovaní o rozsahu peňaţnej satisfakcie prihliadol na okolnosti prípadu, a to najmä na intenzitu nepriaznivých následkov, ich rozsah a trvanie, ako aj na finančnú spôsobilosť ţalovanej za obdobie rokov 2002 aţ 2006. Vychádzal z toho, ţe k neoprávneným zásahom do osobnej a mravnej integrity ţalobcu dochádzalo v prostredí jeho dlhoročného pracoviska, ţe v jeho pracovnom ţivote išlo o citeľný zásah, ktorý bol dlhodobý (od roku 2002) a vykazoval značnú intenzitu. S poukazom na rozsah následkov povaţoval zadosťučinenie formou peňaţnej kompenzácie za dôvodné.
okresného súdu kaţdý nachádzajúci sa na mieste ţalobcu, by vzhľadom k okolnostiam prípadu, takéto zníţenie dôstojnosti a zásahy pociťoval ako závaţnú ujmu. Z hľadiska pomerov ţalovanej vychádzal zo skutočnosti, ţe za predmetné obdobie jej príjem „mohol dosahovať sumu 324 960 750 Sk“. Priznaná suma tak predstavuje čiastku 0,6% z príjmu ţalovanej. Priznal preto ţalobcovi ním poţadovanú peňaţnú satisfakciu vo výške 66 387,83 eur. Tento nárok ţalobcu právne posúdil
5 Zákonníka práce a § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon – ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Rozhodnutie o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok odôvodnil poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a o trovách konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
odvolacieho súdu z výkladu jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (čl. 2, § 3 a § 15 Zákonníka práce) nemoţno dospieť expresis verbis k záveru, ţe neplatnosťou by mali byť postihované právne úkony, ku ktorým došlo po jednotlivých krokoch účastníka, ktoré zo subjektívneho hľadiska moţno povaţovať ako kroky urobené v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc z tejto interpretácie vzal za základ svojho rozhodnutia skutočnosť, ţe k zmene pracovného poriadku týkajúcej sa vymenovania a odvolávania správcu jaskyne priamo riaditeľom, došlo v novembri 2004 po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30.9.2004, v ktorom prípade dôvodom neplatnosti výpovede bola skutočnosť, ţe pouţitý výpovedný dôvod tu neexistoval. Túto zmenu vnútorného predpisu nebolo moţné povaţovať za svojvoľné konanie zamestnávateľa (zmena sa týkala všetkých zamestnancov a nie iba ţalobcu a táto ostala v platnosti aj po jej pouţití pri výpovedi, ktorú neskôr ţalovaná dala ţalobcovi). Vychádzajúc z uvedeného dospel k úsudku,
ktorého bolo moţné „ťaţko tvrdiť“, ţe k zmene pracovného poriadku došlo z dôvodu, aby v budúcnosti ţalovaná mohla dať ţalobcovi výpoveď. Ďalšia výpoveď daná ţalobcovi listom ţalovanej z 1.3.2005
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce bola určená rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11.4.2006 za neplatnú len z dôvodu nesúladu pracovného poriadku so Štatútom ţalovanej a nie z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. K výpovedi z 11.9.2006, ktorej platnosť je predmetom sporu uviedol, ţe zmenu Štatútu, skutočnosť, ţe k nej došlo krátko po ostatnom rozhodnutí krajského súdu a ţe ţalovaná túto zmenu vyuţila na ďalšiu výpoveď, ktorú dala ţalobcovi, nemoţno povaţovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
odvolacieho súdu ţalovaná nemohla a nesmela obísť závery odvolacieho súdu,
ktorého Štatút je v rozpore s pracovným poriadkom a keďţe časová hranica na odstránenie nedostatkov nie je určená, ich odstránenie v čo najkratšom čase je práve naopak v súlade s dobrými mravmi. Postup ţalovanej predtým ako dala ţalobcovi tretiu výpoveď nemoţno teda hodnotiť ako postup, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k záveru, ţe ţalovaná nekonala v procese dania výpovede nedovolene, v rozpore so zákazom zneuţitia práva a ţe 10 6 Cdo 449/2013 výpoveď z pracovného pomeru z 11.9.2006 nemoţno povaţovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi. Navyše zdôraznil, ţe pokiaľ by aj zamestnávateľ konal v rozpore s dobrými mravmi na úkor zamestnanca, Zákonník práce takýto právny úkon nepostihuje neplatnosťou. K výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, ţe pracovný pomer ţalobcu u ţalovanej naďalej trvá uviedol, ţe uvedený výrok je nadbytočný, ak súd rozhodne, ţe výpoveď je neplatná. Výrok súdu prvého stupňa, ktorým uloţil ţalovanej povinnosť umoţniť ţalobcovi voľný pohyb po budove ţalovanej zrušil z toho dôvodu, ţe o tomto nároku bolo uţ právoplatne rozhodnuté. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
odvolacieho súdu v danej veci nemoţno dospieť k záveru, ţe ţalobca bol ţalovanou diskriminovaný. Diskriminácia totiţ vyţaduje porušenie dodrţania zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej skupine, ktoré skupiny boli vyššie vymenované, čo v danom prípade chýba. Nemoţno však vylúčiť, ţe u ţalobcu došlo k šikanovaniu, pod ktorým pojmom treba rozumieť psychické prenasledovanie vyznačujúce sa systematickosťou a ktoré sa prejavuje najmä verbálnymi a psychickými útokmi. Ide o špecifický druh zneuţitia práva, pričom na jeho ochranu treba pouţiť analogicky ustanovenia antidiskriminačného zákona. Za šikanovanie nepovaţoval nevysielanie ţalobcu na sluţobné cesty, resp. školenia a nevyplácanie odmien a osobného ohodnotenia. V súvislosti s obmedzením ţalobcu vo voľnom pohybe po budove Správy slovenských jaskýň povaţoval za preukázané, ţe k obmedzovaniu ţalobcu začalo dochádzať 24.3.2003, čo priznala aj sama ţalovaná. Za postačujúce povaţoval priznať ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11 6 Cdo 449/2013 10.000 eur. Rozsah takto priznanej sumy odôvodnil tým, ţe „priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemoţno odôvodniť ţiadnymi „hmatateľnými“ dôvodmi. Priznanie výšky náhrady je viac otázkou vnútorného presvedčenia súdu ako otázkou vymenovania konkrétnych materiálnych dôvodov. Ostatné nároky, ktoré moţno priznať za šikanovanie sú takého charakteru, ţe ich priznanie moţno odôvodniť merateľnými parametrami. Pri rozhodovaní o priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd musí v prvom rade zohľadniť, či iné priznané satisfakcie nie sú postačujúce, či ostatné nároky napr. na náhradu škody boli uplatnené, alebo boli priznané a v dostačujúcej výške, ale súd musí vychádzať zo svojho vnútorného presvedčenia, čo je v danom prípade správne. Nastupuje tu teda sudcovská empatia, skúsenosť, znalosti a pod. Súd však musí vylúčiť akékoľvek vášne“. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovaná povinná zaplatiť ţalobcovi sumu 66.387,83 eur preto zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 10.000 eur. O trovách odvolacieho konania nerozhodol z dôvodu postupu súdu prvého stupňa
3 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolania obaja účastníci konania. Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu vo všetkých výrokoch, okrem výroku, ktorým mu súd priznal sumu 10 000 eur (t.j. pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy napadol rozsudok aj v časti nepriznanej sumy vo výške 56 387,83 eur). Dovolanie ţalovanej smeruje len proti tomu výroku odvolacieho súdu, ktorým jej bola uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi 10 000 eur. Ţalobca dovolanie odôvodnil tým, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkal krajskému súdu, ţe sa dôsledne neriadil závermi zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu. Uviedol, ţe z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, ţe k zmene pracovného poriadku, ktorá sa týkala zaradenia funkcie správcu jaskyne do priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, došlo 30.6.2006, t.j. v čase krátko po vydaní rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 57/2006, ţe dodatok č. 1, ktorým bolo upravené pôvodné znenie Štatútu, bol vydaný 27.4.2006 (v čase, keď ţalovaná písomné vyhotovenie vyššie označeného rozsudku krajského súdu ešte nemohla mať k dispozícii) a teda, ţe dôvod týchto zmien bol jedine ten, aby mohla byť daná ţalobcovi ďalšia výpoveď, čo potvrdzujú následné kroky ţalovanej.
ţalobcu výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané aj to, 12 6 Cdo 449/2013 ţe v čase od 1.7.2005 vykonával funkciu správcu Harmaneckej jaskyne iný zamestnanec na základe menovania (M.). Uvedené skutočnosti svedčia o tom, ţe celý proces dávania výpovede ţalovanou bol v rozpore s dobrými mravmi. Výpoveď zo strany ţalovanej je preto zo zákona neplatná. Za nesprávny, odporujúci ustanoveniu § 1 ods. 4 Zákonníka práce povaţoval záver krajského súdu,
ktorého Zákonník práce nepostihuje neplatnosťou právne úkony priečiace sa dobrým mravom. Z princípu subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom vyplýva, ţe tam, kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné pouţiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tak tomu je aj v prípade neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch, pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 37, § 39 OZ). Neplatnou preto môţe byť aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Nesúhlasil ani s argumentáciou krajského súdu, ţe diskriminácia vyţaduje porušenie dodrţiavania zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej skupine (napr. viera, rasa a pod.). Takýto záver je v priamom rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, ktorý jednoznačne upravuje zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu. Odvolací súd v tejto časti preto vec nesprávne právne posúdil. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa, kde na str. 8 a 9 jasne a zrozumiteľne vysvetľuje diskriminačné správanie ţalovanej voči nemu.
ţalobcu odvolací súd pochybil aj v tom, ţe poukazoval na jednotlivé nezákonné správanie ţalovanej bez vzájomnej súvislosti. Náleţitú pozornosť nevenoval napr. skutočnosti, ţe mu nebola v čase od 11.4.2006 do 10.9.2006 vôbec prideľovaná práca, hoci bol v tomto čase v pracovnom pomere so ţalovanou vo funkcii správcu jaskyne (ţalovaná to nenáleţite odôvodňovala tým, ţe nespĺňa pre výkon tejto funkcie kvalifikačné predpoklady) a tieţ skutočnosti, ţe ani jeden zo správcov nebol ihneď po menovaní odvolaný, iba on. Okrem toho z rozsudku nie je zrejmé, ako dospel odvolací súd k záveru, ţe M. bol poverený a nie menovaný do funkcie správcu jaskyne. Táto skutočnosť je dôleţitá z dôvodu, ţe ţalovaná nemohla zákonne menovať jeho osobu na miesto, ktoré bolo obsadené iným zamestnancom a teda ţe takéto menovanie je neplatné. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby ho zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie. Ţalovaná v dovolaní predovšetkým namietala, ţe rozsudok odvolacieho súdu je v ňou napadnutej časti pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov nepreskúmateľný. Uviedla, 13 6 Cdo 449/2013 ţe odvolací súd v tejto veci uţ dvakrát ustálil, ţe ţalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepatrí. V napádanom rozhodnutí bez toho, aby sa oproti predchádzajúcim rozhodnutiam akokoľvek zmenila dôkazná situácia vo veci, uţ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ţalobcovi čiastočne priznal. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vôbec nevysvetlil, v čom spočíva zmena rozsahu preukázania skutkového stavu, ktorá by zakladala nárok ţalobcu na túto náhradu. Uvedené odôvodnenie je o to dôleţitejšie, ţe v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, ţe ţalobcovi nie je moţné priznať finančné zadosťučinenie, nakoľko na základe vykonaného dokazovania konajúci súd nemal za preukázané diskriminačné resp. šikanózne správanie sa ţalovanej voči ţalobcovi. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia neuviedol, ktorý z konkrétnych úkonov ţalovanej povaţuje za šikanózny, avšak uvádza, ţe nemoţno dospieť k záveru, ţe ţalobca bol ţalovanou diskriminovaný. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je ani zrejmé, prečo odvolací súd povaţoval za primerané priznať ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške 10 000 eur. V súvislosti s priznanou výškou nemajetkovej ujmy len konštatoval, ţe priznanie výšky nemajetkovej ujmy nemoţno odôvodniť ţiadnymi hmatateľnými dôvodmi a ţe pri rozhodovaní o priznaní výšky nemajetkovej ujmy súd musí v prvom rade zohľadniť, či iné priznané satisfakcie nie sú postačujúce, či ostatné nároky napr. náhradu škody boli uplatnené, alebo boli priznané v dostačujúcej výške.
ţalovanej takéto odôvodnenie rozsudku nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p. Aj v tomto prípade mal odvolací súd povinnosť uviesť najmä to, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a bol povinný dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe krajský súd vec v tejto časti nesprávne právne posúdil. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmeniť tak, ţe návrh sa zamieta. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolania podali účastníci konania, skúmal osobitne jeho prípustnosť u kaţdého z nich. U dovolania ţalobcu po zistení, ţe smeruje proti tej časti rozsudku, ktorú moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu
1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je v celom rozsahu podané opodstatnene. U dovolania ţalovanej, ktoré smeruje v podstate proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné a súčasne dôvodné pre vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. 14 6 Cdo 449/2013 I. 1. Ţalobca napadol dovolaním (okrem iného) výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd jeho návrh na určenie neplatnosti výpovede zamietol z dôvodu, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (namietal nesprávnosť skutkového záveru týkajúceho sa dôvodov zmeny pracovného poriadku a týkajúceho sa obsadenosti funkcie správcu iným zamestnancom) a z dôvodu, ţe odvolací súd v tejto časti nesprávne právne posúdil otázku platnosti právneho úkonu, včítane jeho právneho názoru,
ktorého Zákonník práce nepostihuje právny úkon priečiaci sa dobrým mravom, neplatnosťou. 2. K správnosti úsudku odvolacieho súdu,
ktorého bolo moţné „ťaţko tvrdiť“, ţe k (pôvodnej) zmene pracovného poriadku došlo z dôvodu, aby v budúcnosti ţalovaná mohla dať ţalobcovi výpoveď treba uviesť, ţe k pravému dôvodu (motívu), ktorý viedol ţalovanú prijať zmeny v svojich vnútorných predpisoch, moţno usudzovať len z okolností prípadu, za ktorých k zmene došlo.
dovolacieho súdu bolo v tomto smere určujúce predovšetkým to, kedy (v akom čase) sa pôvodná zmena týkajúca sa ustanovenia vymenovania ako poţiadavky vykonávania funkcie správcu jaskyne v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu vykonala a ako táto zmena bola následne k tým zamestnancom, ktorých sa týkala, v praxi realizovaná (len z toho, ţe zmena sa týkala aj ostatných správcov a ţe ostala v platnosti aj po jej pouţití pri výpovedi, ktorú neskôr ţalovaná dala ţalobcovi, nemoţno usudzovať, čo ţalovanú k takejto zmene viedlo). Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalovaná túto zmenu v pracovnom poriadku urobila v novembri 2004, t.j. potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, 15 6 Cdo 449/2013 ţe odvolaním z funkcie správcu prestal spĺňať poţiadavku na výkon tejto funkcie
2 Zákonníka práce (dôvodom výpovede nebola skutočnosť, ţe ţalobca prestal spĺňať kvalifikačnú poţiadavku tak, ako to mylne tvrdí ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu). Ţalovaná teda bezpochyby „vyuţila“ túto zmenu a to treba zdôrazniť, len vo vzťahu k ţalobcovi k tomu, aby s ním mohla skončiť pracovný pomer. Primárnym motívom uvedenej zmeny vo vnútornom predpise ţalovanej teda bolo, vytvoriť si právny rámec pre skončenie pracovného pomeru so ţalobcom výpoveďou
63 ods. 1 písm. d/ bod
1 písm. d/ bod
dovolacieho súdu v preskúmavanej veci práve o takýto prípad ide. V konaní je nesporné, ţe ţalovaná dala ţalobcovi opakovane listom z 11. septembra 2006 výpoveď
1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce z dôvodu, ţe odvolaním z funkcie správcu prestal spĺňať poţiadavku
2 Zákonníka práce. Pred daním výpovede konala tak, ţe následne po vydaní rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici z
63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Vymenovanie ţalobcu do funkcie správcu ţalovanou bolo len formálnym aktom. Ţalovaná totiţ ţalobcovi ţiadnu prácu neprideľovala, jeho vymenovanie uskutočnila napriek tomu, ţe v tomto čase bola táto funkcia obsadená iným zamestnancom a krátko po vymenovaní do funkcie správcu ho z tejto funkcie odvolala. Treba zdôrazniť, ţe takto ţalovaná postupovala len vo vzťahu k ţalobcovi. Tieto skutočnosti dokazujú, ţe faktickým zámerom ţalovanej nebolo nič iné, len vytvoriť hmotnoprávny predpoklad skutkovej podstaty výpovede
63 ods. 1 písm. d/ bod 2. Zákonníka práce, ktorú napokon ţalovaná voči ţalobcovi aj uplatnila.
názoru dovolacieho súdu toto konanie ţalovanej pri výkone subjektívneho práva zamestnávateľa skončiť so zamestnanom pracovný pomer, posudzujúc ho vo vzájomnom kontexte (nie jednotlivo ako to nesprávne urobil odvolací súd), nemoţno hodnotiť inak, 18 6 Cdo 449/2013 neţ ako konanie nedovolané, vykazujúce znaky zneuţitia práva. Ţalovaná v tomto prípade totiţ „zneuţila“ inštitút vymenovania (odvolania) zamestnanca k naplneniu zákonných predpokladov (obsahu) výpovede, pričom na tento účel pouţila také konkrétne formy správania sa, ktoré nie sú beţné a ktoré sa vymykajú z rámca všeobecne uznávaných zásad konania v pracovnoprávnych vzťahoch. Keďţe kaţdé zneuţitie práva je vţdy správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nemôţe ani výsledok, ktorý vzišiel z takéhoto konania – v danom prípade výpoveď, hoci navonok je súladná s objektívnym právom, byť iný. Výpoveď, ktorú ţalovaná dala ţalobcovi listom z 11. septembra 2006, treba preto povaţovať za právny úkon urobený v rozpore s dobrými mravmi a teda za právny úkon neplatný (k neplatnosti v bode 5). Ak odvolací súd dospel k inému (opačnému) právnemu názoru a výpoveď povaţoval za súladnú s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, ide o právny názor nesprávny, nemajúci oporu v platnom práve. 6. Za nesprávny, odporujúci ustanoveniu § 1 ods. 4 Zákonníka práce treba povaţovať aj právny názor odvolacieho súdu,
ktorého právny úkon vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov urobený v rozpore s dobrými mravmi nie je neplatný, keďţe Zákonník práce takýto právny úkon nepostihuje neplatnosťou.
4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy
odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tomto zákonnom ustanovení je výslovne upravený vzťah Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka. Vyplýva z neho, ţe ak na pracovnoprávne vzťahy nie je moţné aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a ak Zákonník práce neustanovuje inak, subsidiárne treba pouţiť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Hoci Zákonník práce v prvej časti upravuje neplatnosť právneho úkonu (§ 17), z čoho by bolo moţné usudzovať, ţe všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce neplatnosť právneho úkonu sa nepouţijú, nie je tomu tak. V takomto prípade vzťah medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom treba vykladať v tom zmysle, ţe ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nepouţijú iba vtedy, ak Zákonníka práce ten-ktorý prípad výslovne priamo rieši. Ak tomu tak nie je, pouţijú sa všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka vţdy. Účelom je, aby sa zabránilo zbytočnej duplicitnej právnej úprave. Preto aj v prípade právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch, je z hľadiska ich neplatnosti, nevyhnutné akceptovať aj ďalšie 19 6 Cdo 449/2013 v Občianskom zákonníku uvádzané dôvody všeobecnej neplatnosti právneho úkonu. To znamená, ţe za neplatný právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch treba povaţovať aj taký, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). II. 1. Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej odvolací súd nevyhovel jeho návrhu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 10 000 eur uplatnenú z dôvodu nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Predovšetkým namietal, ţe odvolací súd nesprávne v priamom rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona zúţil dôvody zákazu diskriminácie, len na tie, ktoré sa vyznačujú príslušnosťou diskriminovaného k určitej skupine (viera, rasa, národnosť a pod.).
ţalobcu antidiskriminačný zákon upravuje zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, ţe v prípade ţalobcu diskriminácia do úvahy neprichádza (v súvislosti so zákazom pohybu po budove pripustil šikanu).
1 Zákonníka práce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých 20 6 Cdo 449/2013 oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
2 Zákonníka práce (znenie účinné v čase rozhodovania súdmi niţších stupňov) v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manţelského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboţenstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
5 Zákonníka práce (s účinnosťou od 1.1.2015 ide o odsek 6/) zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok
odseku 3, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Citované zákonné ustanovenia zakotvujú povinnosť zamestnávateľov zaobchádzať so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch tak, aby bola rešpektovaná zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov bliţšie upravená antidiskriminačným zákonom. Zároveň zamestnancom poskytuje moţnosť v prípade, ţe ich práva boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania, obrátiť sa na súd a domáhať sa právnej ochrany. V odseku 2 citovaného ustanovenia sa uvádzajú jednotlivé chránené dôvody zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákon tu pripúšťa zákaz diskriminácie nielen z dôvodov pohlavia, manţelského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, atď., ale aj z dôvodu iného postavenia. Takýto dôvod zákazu diskriminácie pouţíva aj Ústava Slovenskej republiky v Čl. 12 ods. 2 a aj antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 1 (znenie účinné v čase rozhodovania súdmi niţších stupňov). Čo treba rozumieť pod týmto dôvodom zákazu diskriminácie ústava a ani zákony bliţšie nevysvetľujú. Pojem „iné postavenie“ nemoţno stotoţniť s nijakým konkrétne určeným stavom, hodnotou alebo záujmom. To znamená, ţe úmyslom zákonodarcu bolo dôvody zákazu diskriminácie koncipovať široko nad rámec taxatívneho výpočtu 21 6 Cdo 449/2013 uvedeného v Ústave a v citovaných zákonoch. Nemoţno ich preto zuţovať len na tie, ktoré sú výslovne vymenované tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd.
dovolacieho súdu iné postavenie diskriminovanej osoby môţe spočívať v akejkoľvek situácii odlišnej v porovnaní so situáciou iných osôb, uplatňujúcich konkrétne práva. Moţno preto dospieť k záveru, ţe dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj v iných druhoch právnych vzťahov, spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu. Správnosť uvedeného výkladu moţno dokumentovať aj znením Čl. 21 bod 1.1. Charty základných práv Európskej únie prijatej 7. decembra 2000,
ktorého zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboţenstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Moţno teda uzavrieť, ţe dôvodom diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch môţe byť aj predchádzajúce upozornenie (podnet) zamestnanca na nedostatky v činnosti zamestnávateľa, resp. predchádzajúce domáhanie sa ochrany voči zamestnávateľovi na súde (porovnaj R 24/2009). Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, keď za dôvody zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch povaţoval len tie, ktoré sa vyznačujú príslušnosťou diskriminovaného k určitej skupine (viera, rasa, národnosť a pod.). Riadiac sa týmto nesprávnym právnym názorom vychádzal bez ďalšieho z úsudku, ţe k diskriminácii ţalobcu nedošlo a neposudzoval vec z hľadiska dodrţiavania zásady rovnakého zaobchádzania ţalovanou (jednotlivé konania hodnotil nesprávne z hľadiska pojmových znakov šikany). 4. V súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť nasledovné: Antidiskriminačný zákon v ustanovení § 2a ods. 1 (znenie účinné v čase rozhodovania súdmi niţších stupňov) upravuje jednotlivé formy diskriminácie a v nasledujúcich odsekoch podáva aj definíciu jednotlivých foriem diskriminácie. Okrem iného za jednu z foriem diskriminácie pov
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.