← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 6 Cdo 41/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobkyne I. J., bývajúcej v B., zastúpenej splnomocnenkyňou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Rudolf Adamčík, proti ţalovanej Imperial VITAMINS, s. r. o., so sídlom vo Vrútkach, Horná 13, zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou v Martine, Pavla Mudroňa 26, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C/37/2013, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. septembra 2015 sp. zn. 10Co/73/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie. O d ô v o d n e n i e
  2. Krajský súd v Ţiline (ďalej tieţ len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil ţalobu zamietajúci rozsudok Okresného súdu Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“ a spolu s odvolacím súdom tieţ „niţšie súdy“) zo
  3. septembra 2014 č. k. 5C/37/2013-
  4. Rozhodol tieţ o trovách konania. Takéto rozhodnutie odôvodnil stotoţnením sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ako aj s odôvodnením jeho rozsudku a nezistením ţiadneho pochybenia ani v zisťovaní skutkového stavu, pričom na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil niekoľko poznámok (k širším súvislostiam prípadu).
  5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu 6 Cdo 41/2016 2 vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“), podľa ktorých jej odvolací súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom. Za postup odnímajúci moţnosť konať pred súdom povaţuje nedostatočné a preto aj nepreskúmateľné (arbitrárne) odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré je nepresvedčivé a nastoľuje mnoţstvo nezrovnalostí a otázok. V prípade zistenia odvolacieho súdu o nedostatku dôvodov, ktoré nedávajú spoľahlivý podklad pre výrok rozhodnutia, mal podľa dovolateľky odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zrušiť (hoc by sa aj výrok mohol ukázať v budúcnosti správnym), keďţe odvolaciemu súdu neprináleţí svojím rozhodnutím nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu. Odvolací súd argumentuje skutočnosťami, ktoré ţalobkyňa netvrdila a nevysporiadal sa ani s jej námietkou, ţe zmluva o spolupráci so ţalovanou neobsahovala dojednania o spôsobe odstránenia propagačných materiálov, pretoţe ona (dovolateľka) povaţovala takéto dojednanie za náleţiace dohode medzi ţalovanou a reklamnou spoločnosťou, ktorá fotografiu zverejnila. Neobjasnil ani dôvod, pre ktorý mala byť ţalobkyňa zaťaţená dôkazným bremenom na preukázanie skutočnosti, ţe pouţitie jej podobizne na propagáciu afrodiziák nebolo predmetom zmluvy medzi spornými stranami, a túto skutočnosť nepovaţovali strany ani za sporné. Napokon nedáva odpoveď ani na otázku, prečo nepovaţuje pouţívanie podobizne ţalobkyne po
  6. septembri 2012 ţalovanou na reklamné účely za neoprávnený zásah do jej práva na ochranu podobizne.
  7. Dňa
  8. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
  9. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred
  10. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase jeho podania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného 6 Cdo 41/2016 3 i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
  11. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom zostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas aj naň oprávnenou osobou, dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je.
  12. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení § 238 O. s. p., prípustnosť dovolania bez ohľadu na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu tzv. zmätočnostných vád potom vymedzovalo ustanovenie § 237 O. s. p.
  13. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia bolo dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a podľa odseku 3 potom tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  15. Prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. tu do úvahy neprichádza. Dovolanie totiţ smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (a vylúčené preto muselo byť aj odchýlenie sa odvolacím súdom od právneho názoru vysloveného súdom dovolacím – ktorý tu nebol), nešlo tu ani o prípad vyslovenia prípustnosti dovolania vo výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na zásadný právny význam rozhodnutia (kde je inak rozhodujúcim len faktor pripustenia dovolania a nie polemika na tému, či je správnym názor odvolacieho súdu o nedostatku 6 Cdo 41/2016 4 zásadného právneho významu rozhodnutia a ním determinované nepripustenie dovolania navzdory tomu, ţe o to účastník ţiadal, ak by malo ísť o takýto prípad) a napokon ani o prípad potvrdenia rozsudku vyslovujúceho neprijateľnosť zmluvnej podmienky v tzv. spotrebiteľskej veci.
  16. S prihliadnutím k úprave z ustanovenia § 242 ods. 1 vety druhej O. s. p., ukladajúcej dovolaciemu súdu povinnosť vţdy prihliadať aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či uţ je táto dovolaním namietaná alebo nie), ako aj k obsahu dovolania sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
  17. Ţalobkyňa procesné vady podľa § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietala a existenciu ţiadnej z takýchto vád nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania tak z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
  18. Pokiaľ šlo o vadu i namietanú podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), u tejto (rovnako ako u všetkých vád podľa § 237 ods. 1 O. s. p.) je jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bez potreby na ňom i v tejto konkrétnej veci čokoľvek meniť) tieţ to, ţe rozhodujúcim tu nie je názor (subjektívne presvedčenie) dovolateľky, ţe konanie pred odvolacím súdom, či oboma niţšími súdmi a/alebo jeho výsledok je zaťaţené(-ý) niektorou takouto vadou, ale len objektívna skutočnosť (zistenie dovolacieho súdu), ţe treba usudzovať na výskyt niektorej takejto vady. V prejednávanej veci však o prípad takéhoto zistenia nešlo.
  19. V prejednávanej veci malo podľa dovolania tvrdenú zmätočnostnú vadu zaloţiť to, ţe odvolací ako aj prvoinštančný súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili (urobili ich nepreskúmateľnými).
  20. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné uviesť, ţe na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
  21. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ 6 Cdo 41/2016 5 Občianskeho súdneho poriadku“.
  22. Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, ţe obsah spisu v prejednávanej veci nedáva podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie odcitovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiţ uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania ţalobkyne aj vyjadrenia ţalovanej k takémuto odvolaniu. Aj keď neobsahuje i citáciu ustanovení právnych predpisov, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, dôvodom takéhoto opomenutia tu evidentne bola relatívna strohosť rozhodnej úpravy v Občianskom zákonníku v spojitosti s citáciou a výkladom takejto úpravy uţ súdom prvej inštancie a (do tretice) s neexistenciou čohokoľvek, z čoho by šlo usudzovať na nestotoţnenie sa odvolacieho súdu s právnym posúdením veci prvoinštančným súdom. Najvyšší súd pritom podotýka ním uţ opakovane v minulosti uvádzané a síce, ţe treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
  23. V špecifickom prípade postupu odvolacieho súdu, predpokladaného ustanoveniami § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. (pouţitými aj odvolacím súdom v prejednávanej veci napriek výslovnému odvolaniu sa len na odsek 1), inak bez akejkoľvek zmeny prevzatými i do dnes platných ustanovení § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. (podľa ktorých 1/ odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne a 2/ ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody), je pritom postačujúcim, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) pritom v tomto prípade nie je pravidlom (ale naopak výnimkou) a spravidla nebýva moţným vtedy, ak súd prvej inštancie odvolaciemu súdu (povedané obrazne) vezme vietor z plachiet – tým, ţe sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní, sám objektívne uspokojivým spôsobom vysporiada so všetkými relevantnými (právne 6 Cdo 41/2016 6 významnými) argumentmi všetkých účastníkov konania a ani odvolanie neprinesie nič iné, neţ polemiku s takýmito jeho úvahami. Ak odvolací súd naopak túto moţnosť mať bude a rozhodne sa ju aj vyuţiť, z pohľadu moţného odňatia účastníkom moţnosti konať pred súdom takýmto jeho postupom môţe byť významným len to, či sa jeho doplňujúca argumentácia nedostane do takého stretu s argumentáciou prvoinštančného súdu, pri ktorom by uţ boli namieste úvahy o prekvapivosti záverov odvolacieho súdu alebo iné úvahy o správnosti ním zvoleného postupu. Ani o prípad takéhoto stretu ale v tejto veci nešlo.
  24. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., primerane platí aj na rozhodnutia vydané v procesnej forme uznesení (§ 167 ods. 2 O. s. p.) a tieto normy sa uplatňujú aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.); odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového (dnes prvoinštančného) rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania (dnes strany sporu), keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
  25. Pri nazeraní na argumentáciu z dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu z tohto uhla pohľadu nebolo moţné povaţovať za arbitrárny záver odvolacieho súdu o tom, ţe ţalobkyni sa nepodarilo preukázať neoprávnené zasahovanie ţalovanej do osobnostných práv ţalobkyne pouţívaním jej podobizne (ţalobkyne) aj po
  26. septembri 2012 (v období, v ktorom uţ vzťahy ţalobkyne a ţalovanej neboli kryté ich zmluvou o spolupráci). Odvolací súd totiţ objektívne uspokojivým (nech aj pre ţalobkyňu môţbyť subjektívne neprijateľným) spôsobom vysvetlil, ţe za takéto zasahovanie by v posudzovanom kontexte malo byť povaţované len uzavretie ţalovanou aj v období po
  27. septembri 2012 nových zmlúv o propagácii jej výrobkov s vyuţitím podobizne ţalobkyne a naopak bolo vecou tu 6 Cdo 41/2016 7 neprítomného (či presnejšie nepreukázaného) vymienenia si ţalobkyňou, aby pouţívanie jej podobizne ţalovanou v súvislosti s propagáciou produktov ţalovanej bolo ukončené ihneď po ukončení trvania zmluvného vzťahu účastníčok. Nejde pritom nevidieť rozdiel medzi reklamnou kampaňou kontrahovanou po zániku zmluvného vzťahu ţalobkyne a ţalovanej a reklamnou kampaňou z obdobia krytého zmluvou, doznievajúcou však i v neskoršom čase v dôsledku nevyjednania si ţalobkyňou tieţ záväzku (ţalovanej) odstrániť jej podobizeň z reklamných nosičov, ktorý odvolací súd príhodne ilustroval za pomoci príkladu s volebnými a inými obdobnými kampaňami. Akceptovať pritom treba i názor, podľa ktorého práve dojednanie ţalobkyne so ţalovanou o odstránení reklamy s podobizňou ţalobkyne ihneď po ukončení ich zmluvného vzťahu by nútilo ţalovanú takéto dojednanie urobiť aj súčasťou zmlúv s prevádzkovateľmi billboardov, ak však tu nebolo prvotného dojednania medzi ţalobkyňou a ţalovanou, existenciu následnej povinnosti ţalovanej postarať sa po
  28. septembri 2012 o odstránenie podobizne ţalobkyne z billboardov (rozumej tých zazmluvnených do
  29. septembra 2012 vrátane) nebolo o čo oprieť.
  30. Podobne nedostatok dôvodov nešlo vytknúť argumentácii v časti pouţívania podobizne ţalobkyne na webových stránkach ţalovanej, kde opäť odvolací súd objektívne zrozumiteľným spôsobom objasnil, prečo tu bolo treba usudzovať na neunesenie dôkazného bremena (resp. v nezanedbateľnej časti konania i bremena tvrdenia). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je pritom celkom zrejmé (a zodpovedá i obsahu spisu), ţe pre úspech ţaloby zaloţenej na neoprávnenom vyuţívaní podobizne ţalobkyne v súvislosti s propagáciou afrodiziák bolo kľúčovým buď preukázanie takej zmeny podoby webových stránok ţalovanej po
  31. septembri 2012, pri ktorej došlo k spojeniu podobizne ţalobkyne okrem skoršieho produktu „Super prsia“ aj s afrodiziakami alebo preukázanie toho, v čom konkrétne sa vizualizácia webových stránok ţalovanej mala dostať (v tomto prípade samozrejme len v čase trvania zmluvného vzťahu účastníčok) do stretu s dojednaniami zo zmluvy o spolupráci; odvolanie ani dovolanie ţalobkyne však v tomto smere nepriniesli nič iné, neţ polemiku s argumentáciou oboch niţších súdov.
  32. Ani doplňujúce poznámky odvolacieho súdu zo záveru odôvodnenia jeho rozsudku, týkajúce sa 1/ uplatňovania ţalobkyňou len finančnej náhrady nemajetkovej ujmy bez poţiadavky na upustenie od neoprávnených zásahov, 2/ rozdielov medzi súhlasom s vyhotovením podobizne a súhlasom s jej ďalším pouţívaním a 3/ obrany ţalovanej vykazujúcej neprehliadnuteľné trhliny, neboli tým, čo by spôsobovalo nepreskúmateľnosť 6 Cdo 41/2016 8 rozsudku (tu rozumej pre uţ vyššie spomínanú moţnosť kolízie takejto argumentácie s argumentáciou súdu prvej inštancie). Prvá z takýchto poznámok totiţ výsledok konania predstavovaný procesným neúspechom ţalobkyne neovplyvnila a ani ovplyvniť nemohla, keďţe sa ňou reagovalo iba na špecifické okolnosti prípadu v prejednávanej veci, v ktorom poţiadavka na zdrţanie sa zásahov nebola (na rozdiel od iných prípadov zásahov do práva na ochranu osobnosti) celkom vylúčenou. Druhá sa pri nepopieraní rozdielov medzi jedným i druhým súhlasom obmedzila na konštatovanie neexistencie preukázaného absolútneho nesúhlasu ţalobkyne s pouţitím jej podobizne a poukaz na účelovosť argumentácie majúcej presvedčiť o opaku. Napokon tretia poznámka bola síce v časti konštatovania porušenia zmluvného vzťahu pokračujúcou reklamnou kampaňou s podobizňou ţalobkyne na internete aj po
  33. septembri 2012 právne problematickou (pre nevysvetlenie odvolacím súdom, aký zmluvný vzťah to mal byť v januári, resp. februári 2013, teda aţ po skončení zmluvného vzťahu účastníčok na základe zmluvy o spolupráci porušený), ani takáto čiastková problematičnosť však nespôsobovala nezrozumiteľnosť toho posolstva z rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého ani v tomto prípade nemalo ísť o zásah do práva na ochranu osobnosti, ale o zásah iný (predstavovaný počínaním si ţalovanej naďalej, akoby zmluvný vzťah pokračoval, hoci to tak nebolo) a to práve preto, ţe u propagácie na internete bolo ukončenie pouţívania podobizne ţalobkyne v súvislosti s produktami ţalovanej (na rozdiel od propagácie na billboardoch) v moci ţalovanej (nikoho iného).
  34. Špecificky k dovolacím námietkam ţalobkyne potom moţno dodať, ţe nedostatok dôvodov podporujúcich zvolený spôsob rozhodnutia v rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd nekonštatoval (na čom nič nemení ani vyuţitie moţnosti argumentáciou doplniť) a to, či sa rozhodne ísť cestou potvrdenia rozsudku s doplnením dôvodov, bolo vecou jeho úvahy (vrátane podstúpenia rizika, ţe dovolací súd argumenty niţších súdov za dostatočné povaţovať nebude). O nevymienení si ţalobkyňou ukončenia pouţívania jej podobizne po ukončení zmluvného vzťahu so ţalovanou uţ reč bola a u tvrdenia o neunesení dôkazného bremena na preukázanie, ţe propagácia afrodiziák nebola predmetom zmluvy šlo o nenáleţité zjednodušenie toho záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého preukázaným nebolo to, ako (a či vôbec) sa malo pouţívanie podobizne ţalobkyne ţalovanou zmeniť po ukončení ich zmluvného vzťahu (teda toho, či tvrdené spájanie osoby ţalobkyne s afrodiziakami tu nebolo uţ aj v skoršom čase). Na otázku pouţívania podobizne ţalobkyne ţalovanou po
  35. septembri 2012 potom odvolací súd odpoveď poskytol – v časti billboardovej kampane vyslovením záveru o potrebe zmluvného vymienenia si ţalobkyňou ukončenia takejto 6 Cdo 41/2016 9 propagácie a v časti internetovej prezentácie produktov ţalovanej konštatovaním laxného prístupu ţalovanej pri odstraňovaní podobizne ţalobkyne zo svojich webových stránok (na ktorú nečinnosť na jednej strane nebol dôvod, na strane druhej však nebola porušením osobnostných, ale iných práv ţalobkyne). Takýto jeho názor zaiste nemusí byť správnym, jeho nesprávnosť by ale šlo skúmať iba pri procesne prípustnom dovolaní (o aký prípad tu nešlo).
  36. Namieste bol tak záver, podľa ktorého dovolateľka rozsudku odvolacieho súdu nepreskúmateľnosť vytýkala nedôvodne; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, ţe ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (čo ale nebol tento prípad).
  37. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené preto moţno zhrnúť, ţe v prejednávanej veci prípustnosť dovolania nešlo vyvodiť z ustanovenia § 238 ani § 237 O. s. p. Najvyšší súd preto po prejednaní veci bez pojednávania (§ 443 C. s. p., časť vety pred bodkočiarkou) dovolanie ţalobkyne podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako podanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol. Pritom – riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania – sa napádaným rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.
  38. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním ţalobkyňa a právo na náhradu trov tohto konania tak vzniklo ţalovanej (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. dovolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, ţe ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ich náhradu ţalovanej s tým, ţe výška tejto náhrady bude určená (podľa odseku 2 rovnakého zákonného ustanovenia) súdom prvej inštancie (samostatným uznesením takého súdu).
  39. Dovolací súd pritom povaţuje za potrebné i tu zopakovať, resp. čiastočne doplniť to, čo uţ bolo vyslovené v jeho uznesení z
  40. marca 2017 sp. zn. 6 Cdo 222/2016 a síce, ţe nepovaţuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 (resp. i ods. 2) C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, ţe strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiţ vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa 6 Cdo 41/2016 10 výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník) uţ len o výške náhrady trov konania (a v prípade zastúpenia advokátom podľa § 263 ods. 1 C. s. p. aj o prijímateľovi tejto náhrady). To znamená, ţe súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôţe rozhodnúť o uloţení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu takto rozhodol, prekročil by zákonné splnomocnenie, vyplývajúce mu z § 262 ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), podľa ktorého štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu preto nevyhnutne znamená, ţe o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak samozrejme prichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov podľa § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia tzv. náhradového výroku, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, ţe iba o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená poţiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloţenej povinnosti.
  41. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  42. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  43. mája 2017 Mgr. Dušan Č i m o, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.