Najvyšší súd 7Sžso/5/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ P.P. (predtým P. – A., naposledy s miestom podnikania vo Svidníku, Centrálna č. 632/7, IČO: 46 022 546) a 2/ J.M.J., obaja právne zastúpení: JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti ţalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul.
- augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovanej zo
- januára 2014, číslo: 334-2/2014-BA, o odvolaní ţalobcu 1/ a ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- októbra 2014, č. k. 1S/12/2014-59, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
- októbra 2014, č. k. 1S/12/2014-59, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
- októbra 2014, č. k. 1S/12/2014-59, zamietol ţalobu ţalobcu 1/, ktorou sa ţalobca 1/ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovanej zo
- januára 2014, číslo: 334-2/2014-BA. Zároveň druhou výrokovou vetou vo vzťahu k ţalobkyni 2/ podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov zo
- októbra 2013, číslo 26072-23/2013-PO a vrátil vec ţalovanej na ďalšie konanie. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobcovi 1/ náhradu trov konania nepriznal a ţalobkyni 2/, ktorá mala vo veci úspech, priznal náhradu trov konania v sume 213,06 eur. 2 7Sžso/5/2015 Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia ţalovanej vo vzťahu k ţalobným námietkam k porušeniu práv ţalobcu 1/ dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup ţalovanej je v súlade so zákonom. Podľa názoru krajského súdu ţalobca 1/ okrem nedodrţania 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdil ţiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Pri nedodrţaní procesných lehôt podľa názoru krajského súdu ide o procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Taktieţ povaţoval krajský súd za nedôvodnú námietku ţalobcu 1/, ţe bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu predloţeného administratívneho spisu je nepochybné, ţe ţalovaná nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie ţalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Krajský súd bol tieţ toho názoru, ţe pobočka ţalovanej, ako aj ţalovaná, boli oprávnené vykonať kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami ţalobcu 1/. K ostatným námietkam ţalobcu 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení ţalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd skonštatoval, ţe ţalobca 1/ v ţalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva ţalobcu 1/ boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, ţe štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vo vzťahu k ţalobkyni 2/ krajský súd skonštatoval, ţe najprv skúmal, včasnosť podanej ţaloby, a to s odôvodnením, ţe ţalobkyňa 2/ sa stala účastníčkou súdneho konania aţ na základe právoplatného uznesenia a dospel k záveru, ţe ţaloba bola podaná včas. Z obsahu predloţeného administratívneho spisu ďalej zistil, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovanej bolo doručené dňa
- januára 2014, avšak z výpovede ţalobkyne 2/, ale aj z doručenky pripojenej v spise vyplýva, ţe toto rozhodnutie neprevzala ţalobkyňa, ale jej stará matka, pričom súd nepovaţoval za účelné a hospodárne, aby ukladal ţalovanej opätovne predmetné rozhodnutie doručovať ţalobkyni 2/, ktorá sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedela. V súvislosti s posúdením veci samej krajský súd dospel k záveru, ţe vykonané 3 7Sžso/5/2015 dokazovanie je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, ţe ţalobkyňa 2/ na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Preto doteraz vykonané zistenia správnych orgánov povaţuje za predčasné a zistenie skutkového stavu za nedostatočné na posúdenie veci. Rozhodnutia pobočky sociálnej poisťovne ako aj ţalovanej povaţoval za neodôvodnené, a teda v rozpore s § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zloţka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala. Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov a rozhodnutia ţalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených ţalobkyňou 2/ krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec ţalovanej na ďalšie konanie. II. Rozsudok krajského súdu včas napadol odvolaním žalobca 1/ a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v jeho zamietajúcej časti zmenil tak, ţe ţalobe ţalobcu 1/ vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie ţalovanej a prisúdi ţalobcovi 1/ náhradu trov prvostupňového konania vo výške 426,12 eur a odvolacieho konania vo výške 142,04 eur. Za odvolacie dôvody ţalobca 1/ označil skutočnosti, spočívajúce v tom, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na dodrţanie zásad správneho konania, práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Uviedol, ţe v dôsledku rozhodnutia ţalovanej má značné ťaţkosti s udrţaním 4 7Sžso/5/2015 doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov a pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodrţať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, ţe postupom ţalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania. Rozhodnutie ţalovanej povaţoval za nepreskúmateľné a v celom rozsahu za arbitrárne. Ţalovaná sa podľa mienky odvolateľa nevysporiadala s argumentáciou ţalobcu 1/ a odvolanie zamietla z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené aţ ţalovanou v jej rozhodnutí. V tomto smere malo byť ţalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Týmito novými dôkazmi a skutočnosťami mali byť predovšetkým argumenty ţalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, ku ktorým sa ţalobca 1/ nemal moţnosť vyjadriť, nakoľko boli po prvýkrát spomenuté aţ v druhostupňovom rozhodnutí. Ţalobca 1/ ďalej namietal, ţe do kompetencie ţalovanej nepatrí uskutočňovanie kontroly týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ţalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa
- januára 2014, kde ţalovaná jednoznačne skonštatovala, ţe nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné. Ţalobca 1/ ďalej dôvodil, ţe primárnou pracovnou náplňou zamestnancov ţalobcu 1/ bol roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberali v externej spoločnosti vo Svidníku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek ţalobca následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Ţalobca 1/ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia ţalovanej vyplýva, ţe práve na základe vykonaných kontrol u ţalobcu 1/ dospela ţalovaná k tomu, ţe ţalobca nespĺňa podmienku reálneho výkonu činnosti. Ţalobca 1/ pritom organizačnej zloţke ţalovanej predloţil všetky podklady, ktoré si kontrolóri vyţiadali. Ţalovaná si nevyţiadala ďalšie doklady, nepristúpila k osobnému výsluchu zamestnancov a ani inému spôsobu preverenia tvrdení ţalobcu 1/. Okrem toho pravidelne daňovému úradu odovzdáva 5 7Sžso/5/2015 štvrťročné súhrnné výkazy a kaţdý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva nielen to, ţe ţalobca 1/ reálne vykonáva činnosť, ale aj rozsah a obsah tejto činnosti, čo môţe len prostredníctvom svojich zamestnancov. Poukázal tieţ na to, ţe pri kontrolách ţalobca 1/ predloţil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je moţné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, ţe u ţalobcu 1/ nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ţalovanej z
- júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, v ktorom táto vyslovila totoţný názor. Ţalobca 1/ mal za to, ţe krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi uvedenými v ţalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej namietol, ţe došlo k neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach ţalovanej. Aj podľa praktickej príručky, na ktorú sa ţalovaná odvoláva, prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú aţ od momentu zistenia, nie spätne. III. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu 1/ ţalovaná navrhla rozsudok krajského súdu čo do prvej výrokovej časti potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, ţe Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov, ktorí majú bydlisko v P. a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu „registrovaných poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneuţívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Len v prípadoch, kde sa nepreukáţe reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, ţe zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak Sociálna poisťovňa uţ vystavila zamestnancom ţalobcu formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve aţ do dňa platnosti formulárov. Ak ide o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, Sociálna 6 7Sžso/5/2015 poisťovňa rozhoduje o tom, ţe dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom z
- júla 2013, č. 36968-2/2013-BA na ktorý ţalobca v odvolaní poukazuje. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom z
- októbra 2013, č. 992900/502/32/2013 tieto skutočnosti akceptovala. V tejto súvislosti ţalovaná uviedla, ţe pobočky Sociálnej poisťovne postupujú podľa uvedených postupov vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti, preto nie je opodstatnené tvrdenie ţalobcov o porušení princípu rovnakého zaobchádzania. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala, ţe nezasahuje do majetkových práv ţalobcu 1/, keďţe nerozhoduje o odvodovej povinnosti, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, ţe za tohto zamestnanca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. Ţalovaná uviedla, ţe ţalobcovi 1/ takisto nebráni vyuţívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. obchodnými, pracovnými zmluvami, dochádzkami zamestnancov. Sociálna poisťovňa vychádza aj z dohodnutých mzdových podmienok. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky, odpracovať napr. 1 alebo 3 hod. denne sa javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, ţe výdavky významným spôsobom presahujú príjmy. Uvedené potom vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. Ţalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo
- októbra 2012 vo veci C-115/11, z ktorého vyplýva, ţe inštitúcia vystavujúca osvedčenie E 101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácii, ktoré figurujú v tomto osvedčení. Ţalovaná ďalej uviedla, ţe daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, a preto stanovisko daňového úradu by v tomto smere bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predloţených dokladov. Ďalej ţalovaná poukázala na skutočnosť, ţe je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, 7 7Sžso/5/2015 ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia. K námietke, ktorou ţalobca 1/ poukazoval na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie z
- júna 2012, č. 8519-5/2012-BA uviedla, ţe ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa však prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých obdobných prípadoch postupovala tak, ţe rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov potvrdila. Súčasne uviedla, ţe kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov, na ktorú ţalobca poukazuje v ţalobe, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenie povinností zamestnávateľa uloţených zákonom č. 461/2003 Z. z. V rámci tejto kontroly sa nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov ţalobcu. IV. Rozsudok krajského súdu rovnako napadla čo do druhej výrokovej časti odvolaním žalovaná a navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamieta. Za odvolací dôvod ţalovaná označila tú skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov. V rámci vykonanej kontroly, ktorá sa uskutočnila dňa
- marca 2013 bolo zistené, ţe v mieste podnikania ţalobcu 1/, (do
- septembra 2013 na adrese:
- novembra 116, Prešov) sa nachádza súkromný byt osoby, ktorá nie je v pracovnoprávnom vzťahu so ţalobcom 1/. Na uvedenej adrese sa nenachádzala ţiadna kancelária a ani prevádzka ţalobcu 1/, nevykonávala sa riadiaca činnosť ani prevádzkové záleţitosti podniku. Adresa zapísaná vo výpise zo Ţivnostenského registra do
- septembra 2013 teda slúţila len ako adresa na doručovanie poštových zásielok. Rovnako aj na ďalšej zistenej adrese - I. (splnomocnený zástupca ţalobcu 1/) bolo zistené, ţe sa jedná o súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Následne po získaní ďalšej adresy - C. bolo zistené, ţe sa tam nachádza kancelária „spracovateľskej firmy“. Na uvedenej adrese sa nachádzali dve osoby, pričom ani jedna z nich nebola v pracovnoprávnom vzťahu so ţalobcom 1/. Ďalej ţalovaná uviedla, ţe riadenie spoločnosti vykonáva p. P. z adresy svojho trvalého bydliska v P., a teda neriadi svoju spoločnosť z územia Slovenskej republiky. 8 7Sžso/5/2015 Ţalobca 1/ nedisponuje konkrétnym rozpisom práce prideľovanej zamestnancom, prácu prideľuje len telefonicky, pričom miesto a spôsob práce určuje bez časového ohraničenia. Dodala, ţe ţalobca 1/ nepredloţil ku kontrole ţiadne doklady preukazujúce skutočnosť, ţe zamestnanci reálne prácu vykonávajú. Z toho dôvodu preto nebolo moţné v deň kontroly zistiť počet zamestnancov, ktorí mali v daný deň vykonávať činnosť na území Slovenskej republiky, prípadne miesto výkonu činnosti. V ďalšej časti odvolania ţalovaná zdôraznila tú skutočnosť, ţe pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla nepostupuje podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami Európskej únie a z „Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únií, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Zároveň dodala, ţe vychádza aj z termínov, na základe ktorých je moţné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl (C-73/06), podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totoţné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Registrované sídlo alebo miesto podnikania môţu byť uznané aţ po splnení určitých podmienok, pričom v rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺţku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záleţitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Nakoľko teda ţalobca 1/ riadi spoločnosť z adresy trvalého bydliska v P., personálnu, mzdovú a účtovnú agendu spracúva externá firma sídliaca na adrese C. a ktorej zamestnanci nie sú v pracovnom pomere so ţalobcom 1/, pracovné povinnosti ukladá ţalobca 1/ iba telefonicky, o čom nevyhotovuje ţiaden záznam, nemá vlastných administratívnych zamestnancov pracujúcich v mieste podnikania, ţalovaná zastáva názor, ţe v danom prípade nie je splnená podmienka registrovaného sídla, alebo miesta podnikania. Preto sa na zamestnancov ţalobcu 1/ nemôţe uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má podľa výpisu zo Ţivnostenského registra ţalobca 1/ registrované sídlo, alebo miesto podnikania, t. j. legislatíva Slovenskej republiky. 9 7Sžso/5/2015 Ţalovaná ďalej uviedla, ţe na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov ţalobcu 1/ na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok registrovaného sídla, alebo miesta podnikania. Poukázala na to, ţe v danej veci všetky okolnosti nasvedčujú tomu, ţe uzatváranie pracovných zmlúv s osobami s bydliskom v P. a tam vykonávajúcich činnosť samostatne zárobkovo činných osôb, je účelové s cieľom vyhnúť sa plateniu príslušných odvodov v P., teda v štáte svojho bydliska, resp. zoptimalizovať svoje náklady na sociálne zabezpečenie v P.. Záverom ţalovaná dodala, ţe na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovná zmluva, obchodná zmluva, ale je potrebné vychádzať aj napr. z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, ţe počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďţe zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne, odpracujú denne 1 aţ 3 hodiny, preto je predpoklad, ţe výdavky týchto zamestnancov významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zaručené v pracovnej zmluve. V. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej ţalobcovia 1/ a 2/ navrhli rozsudok krajského súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnili náhradu trov konania. Stotoţnili sa s názorom krajského súdu a opätovne zdôraznili tú skutočnosť, ţe vzhľadom na povahu činnosti zamestnancov vykonanie kontrol u ţalobcu 1/ v ţiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náleţitým a objektívnym spôsobom nepostačuje. V ďalšej časti vyjadrenia uviedli totoţné námietky, ktoré uţ boli uvedené ţalobcom 1/ v podanom odvolaní. Konkrétne poukázali na to, ţe primárnou pracovnou náplňou zamestnancov ţalobcu 1/ bol roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberali v externej spoločnosti. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek ţalobca následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Ţalobca 1/ 10 7Sžso/5/2015 predloţil všetky pri kontrole všetky poţadované doklady, vrátane dokladov preukazujúcich reálny výkon činnosti jeho zamestnancom na území Slovenskej republiky. Ţalobca 1/ je subjektom registrovaným pre DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a kaţdý rok podáva daňové priznanie pre daň z príjmu. Taktieţ ţalobca 1/ predloţil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce, pričom tieto správy neboli zo strany oboch správnych orgánov nijako zohľadnené. Opätovne poukázali na rozhodnutie ţalovanej z
- júna 2012, č. 8519-5/2012-BA. Pre rozhodnutie v danej veci rovnako vyhodnotili ako nerelevantnú argumentáciu ţalovanej, ţe externá účtovníčka, ako aj splnomocnený zástupca ţalobcu 1/ p. I. nie sú v pracovnom pomere so ţalobcom 1/. Záverom ţalobcovia 1/ a 2/ zotrvali na názore, ţe právny názor ţalovanej je predčasný a zistenie skutkového stavu veci v správnom konaní bolo nedostatočné. Vyjadrili nesúhlas so záverom ţalovanej, ţe ţalobca 1/ nespĺňa podmienky registrovaného sídla, alebo miesta podnikania. Podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky vyhodnotili ako bezpredmetné a nepreukázané. VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“ a § 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 492 ods. 2 SSP v spojení s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, ţe nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis ţalovanej, najvyšší súd zistil, ţe prvostupňovým rozhodnutím zo
- októbra 2013, číslo: 26072-23/2013-PO Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodla, ţe p. J.M., zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa P. – A., naposledy s miestom podnikania vo Svidníku, Centrálna č. 632/7, IČO: 46 022 546, podľa slovenskej legislatívy dňa
- augusta
- Ţalovaná rozhodnutím zo
- januára 2014, číslo: 334-2/2014-BA odvolanie zamestnanca a zamestnávateľa zamietla a rozhodnutie potvrdila. Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa 11 7Sžso/5/2015 doterajších predpisov. Podľa § 250 ods. 1 OSP, účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. J.M. bola ako zamestnanec ţalobcu 1/ účastníkom správneho konania, pričom je celkom zrejmé, ţe zrušenie napadnutého rozhodnutia sa bude dotýkať jej práv a povinností, keďţe predmetom rozhodnutia bola otázka, či p. J., zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv v oblasti nemocenského, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutého rozhodnutia by teda mohli byť dotknuté jej práva. Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby p. J.do konania na strane ţalobcu podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 OSP), nepostupoval v súlade so zákonom, pretoţe v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP, keďţe druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP). V správnom súdnictve vo všeobecnosti status účastníka bol daný podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve bol ten, ktorého za účastníka zákon označil. Z povahy veci v danom prípade bolo preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či uţ na strane ţalobcu, alebo na strane ţalovaného podľa § 92 ods. 1 OSP. Správny súd rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku z uvedených dôvodov nemal zákonné zmocnenie na rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP. Povinnosťou krajského súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka do konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP, avšak nie na strane ţalobcu, ale ako účastníka správneho konania, práva a povinnosti ktorého by mohli byť zrušením napadnutého rozhodnutia ţalovanej dotknuté. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, ţe krajský súd svojim postupom, ktorým pribral podľa § 92 ods. 1 OSP p. J. M. C. do konania na strane ţalobcu a nepribral ju do konania podľa toho času účinného § 250 ods. 1 veta druhá OSP sa v konaní dopustil takej vady konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 12 7Sžso/5/2015 Najvyšší súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 SSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a v spojení § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 1 písm. f/, h/ a ods. 2 OSP. V ďalšom konaní krajský súd bude s touto účastníčkou správneho konania konať ako s účastníkom konania podľa právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, vec znovu prejedná v rozsahu ţalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa
- januára 2017 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Vraníková