1 O. s. p. a odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 35 367,31 eur (pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia) k rukám jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na čl. 31 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tzv. Brusel I, § 74 ods. 3 a § 87 O. s. p., z ktorých vyvodil právomoc súdu Slovenskej republiky rozhodovať v danej veci. Rovnako poukázal na mandátnu zmluvu v znení jej dodatkov, ktorú dňa
bodu 1.2. poskytnutie bankových záruk
ustanovení §§ 313-322 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej len „ObchZ“) pre príjemcu záruk E. (ďalej len „beneficient“). Z listín tvoriacich obsah spisu súd ďalej zistil, že S. a beneficient dňa
zmluvy o dielo, a to napriek bodu 1.2. mandátnej zmluvy, v ktorom sa zaviazal bankové záruky vystaviť
ust. §§ 313 - 322 ObchZ, t. j. slovenského právneho poriadku. Z textu bankových záruk nijakým spôsobom nevyplýva, že tieto majú pokrývať výlučne záväzky spoločnosti S., t. j. odporca nijakým spôsobom neošetril záujmy S., ktoré mu boli známe, a to, aby sa bankové záruky nedali zneužiť na pokrytie záväzkov iných subjektov patriacich do konzorcia, ktoré boli účastníkmi zmluvy o dielo. Ďalej mal súd za osvedčené, že spoločnosť E., t. j. beneficient si uplatnila vyplatenie bankových záruk u odporcu v plnej výške, a to dňa
1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
2 O. s. p. svojím uznesením č. k. 3Cob/271/2013-411 zo dňa
p. zmenil, majúc za to, že toto nie je vecne správne, pretože súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke. Odvolací súd preto návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a o náhrade trov prvostupňového konania rozhodol tak, že túto odporcovi nepriznal. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, a to súdneho poplatku v sume 33 eur a trov právneho zastúpenia v sume 90,82 eur, to všetko k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Súčasne mu uložil povinnosť zaplatiť spoločnosti E. náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku v sume 33 eur a trov právneho zastúpenia v sume 90,82 eur rovnako do troch dní od právoplatnosti uznesenia k rukám jej právneho zástupcu. Vo vzťahu k námietke odporcu týkajúcej sa posúdenia právomoci súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že právomoc súdu Slovenskej republiky je potrebné posudzovať
nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, a to jeho článku 31, nakoľko navrhovateľ aj odporca sú zahraničné právnické osoby. Uviedol, že právomoc súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci nemožno vyvodiť z čl. X bod 10.
názoru odvolacieho súdu bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky aj
čl. 5 ods. 5 nariadenia Brusel I. Poukázal na judikatúru Van Uden, ktorá vyžaduje teritoriálny vzťah medzi opatrením a územím štátu, kde sa o opatrenie žiada. Táto podmienka je
názoru odvolacieho súdu splnená, lebo zákaz plnenia (účinky opatrenia) nastáva na území Slovenskej republiky a nie v Chile. Vo vzťahu k ďalšej námietke odporcu spočívajúcej v tvrdení, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd poukázal na existenciu bezprostredne hroziacej škody ako jeden zo základných predpokladov 4 Obdo/4/2014 5 pre nariadenie predbežného opatrenia. So zreteľom na navrhovateľom tvrdené značné náklady na právne a prekladateľské služby, hrozbu vzniku ďalšej škody ako aj vznik rizika regresného nároku voči spoločnosti S., ktorý by mal pre navrhovateľa likvidačný dopad, odvolací súd zastal názor, že navrhovateľ neosvedčil konkrétne jemu samotnému bezprostredne hroziacu ujmu. Uviedol, že možnosť podania žaloby na plnenie v prípade neplnenia S. dobrovoľne samo o sebe ešte nepredstavuje hrozbu vzniku ujmy u navrhovateľa, nakoľko z prípadného regresného nároku voči spoločnosti S. mu nevyplývajú priamo žiadne povinnosti. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd s názorom odporcu o nesplnení zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia stotožnil. Pokiaľ ide o námietku odporcu týkajúcu sa jeho označenia ako účastníka konania, keďže návrh obsahuje jednak označenie organizačnej zložky ako aj zriaďovateľa, ďalej námietku prekážky právoplatne rozhodnutej veci, nakoľko sa nejedná o vec totožnú s prihliadnutím na rozdielnych účastníkov konania a rozdielny predmet konania vo veci samej, ktorý je v prípade konania o nariadenie predbežného opatrenia pre posúdenie totožnosti veci rozhodujúci, s týmito sa odvolací súd nestotožnil. Dodal, že síce je pravdou, že uznesenie nebolo vyhotovené v súlade s vyhláškou č. 543/2005 Z. z., avšak tieto nedostatky samé osebe by neboli dôvodom pre zmenu napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k odvolaniu podanému spoločnosťou E. odvolací súd zastal názor, že nariadené predbežné opatrenie negatívnym spôsobom zasahuje do jej práv a oprávnených záujmov, z dôvodu ktorého menovaná spoločnosť je v zmysle § 206 O. s. p. a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) oprávnená na podanie odvolania. Odvolací súd preto jej odvolanie považoval za podané po práve, a to z dôvodov vyššie uvedených. Vzhľadom na úspech odporcu v konaní, odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie aj v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania aplikujúc pritom § 142 ods. 1 O. s. p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa
2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. b/ (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), písm. c/ (účastník konania nemal procesnú spôsobilosť), písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), ďalej dovolacím dôvodom
2 písm. b/ O. s. p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) ako aj § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., teda že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ vo svojom dovolaní (č. l. 415 – 428) podrobne opísal skutkový stav veci a vo vzťahu k namietaným procesným vadám konania
b/ a c/ O. s. p. poukázaním na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. PL. ÚS 09/04 a sp. zn. III. ÚS 341/07 vyslovil názor, že v predmetnom konaní žiadna právna ani iná skutočnosť nezaložila spoločnosti E. postavenie účastníka konania, resp. vedľajšieho účastníka, a teda ani právo na podanie odvolania vo veci samej
p. Dovolateľ má za to, že spoločnosť E.E. (ďalej tiež ako „E.“) nikdy ani v čase podania odvolania a rozhodovania o ňom nebola účastníkom konania, resp. jeho vedľajším účastníkom. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave ako súde odvolacom pod sp. zn. 8Cob/6/2013, v ktorom na mieste navrhovateľa vystupuje spoločnosť S. a v ktorom krajský súd dňa
b/ a c/ O. s. p., a teda že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je vydané v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k procesnej vade konania
f/ O. s. p. dovolateľ poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/06 odvolaciemu súdu vytkol jeho vadný postup majúc za to, že konal s neúčastníkom konania, v dôsledku ktorej skutočnosti bolo navrhovateľovi odňaté právo na spravodlivý súdny proces. 4 Obdo/4/2014 7 Dovolateľ v ďalšej časti svojho dovolania odvolaciemu súdu vytkol nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia subsumujúc túto vadu konania pod inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
2 písm. b/ O. s. p. Citovaním rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 a III. ÚS 36/2010 dovolateľ namietol, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne, nerešpektujúce ust. § 157 O. s. p. Tvrdí, že z neho nevyplýva, na základe čoho odvolací súd založil právo spoločnosti E. na podanie odvolania rovnako, že z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, nakoľko sa odvolací súd prichýlil k čisto formálnemu poukazu na ust. § 206 O. s. p. a čl. 46 Ústavy SR bez ďalšieho hlbšieho zdôvodnenia uvedeného právneho záveru. Nesprávne právne posúdenie veci
2 písm. c/ O. s. p. dovolateľ vzhliadol v nesprávnom posúdení existencie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy pre navrhovateľa ako majoritného akcionára S.. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby uznesenie odvolacieho súdu
2 O. s. p. veta druhá v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. zmenil tak, že odvolanie spoločnosti E. odmietne, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/103/2013-84 zo dňa
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že ním ako jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
5 veta prvá O. s. p. ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom 4 Obdo/4/2014 9 potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O. s. p.). V predmetnej veci je dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I o nariadení predbežného opatrenia. Je preto zrejmé, že dovolanie navrhovateľa v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je, a to vzhľadom na odsek 3 vyššie citovaného § 239 O. s. p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa v prvom rade zaoberal existenciou procesných vád konania namietnutých navrhovateľom
b/ a c/ O. s. p. týkajúcich sa postavenia spoločnosti E. v predmetnom konaní a tvrdenia navrhovateľa, že menovaná spoločnosť nebola účastníkom konania, resp. jeho vedľajším účastníkom, a teda ani nemala právo podať odvolanie vo veci samej. 4 Obdo/4/2014 10 Vo vzťahu k vade konania
c/ O. s. p. spočívajúcej v nedostatku procesnej spôsobilosti účastníka konania je potrebné zdôrazniť, že právnické osoby a štát majú procesnú spôsobilosť v neobmedzenom rozsahu, a preto na ich strane dovolací dôvod
c/ vzniknúť nemôže. Tento sa môže vyskytnúť len u fyzickej osoby, resp. u jej zákonného zástupcu. Vadu v konaní
b/ O. s. p. spôsobuje nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania, a teda ide o procesnú subjektivitu. Túto má ten, kto má spôsobilosť mať práva povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O. s. p.).
1 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
1 písm. e/ a f/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami (písm. e/) a aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal (písm. f/).
2 O. s. p. predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Z vyššie citovaných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že povinnosti
1 možno v zásade ukladať len účastníkovi konania. Občiansky súdny poriadok však pripúšťa uloženie povinnosti aj inej osobe ako účastníkovi konania (spravidla odporcovi vo veci samej), a to za podmienky, že je to možné od neho spravodlivo žiadať (pokiaľ účel predbežného opatrenia nie je možné dosiahnuť iným spôsobom). Uvedené znamená, že tretej osobe nemôže byť povinnosť uložená samostatne, ale môže byť uložená popri povinnosti uloženej účastníkovi konania. Obvykle pôjde o uloženie povinnosti zdržať sa určitého konania, resp. znášať určité konanie alebo uloženie určitých súčinnostných povinností (napr. uloženie zákazu banke vyplácať určité peňažné prostriedky). Stotožňujúc sa s uvedeným 4 Obdo/4/2014 11 výkladom §-u 76 ods. 2 obsiahnutým v komentári k Občianskemu súdnemu poriadku má dovolací súd za to, že tretia osoba môže v konaní uplatňovať svoje procesné práva a povinnosti rovnako ako účastník konania. „Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa musí doručiť aj tretej osobe, ktorá má právo proti nemu podať odvolanie. Tretia osoba nie je účastníkom konania vo veci samej.“ (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár.
f/ O. s. p. Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať 4 Obdo/4/2014 12 pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné (a ktoré dovolateľ mylne subsumoval pod ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), opodstatnenosť ktorého tvrdenia však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil. Povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.) je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.,
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd SR, ktorý vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 4 Obdo/4/2014 13 Ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolací súd po preskúmaní dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. S poukazom na to, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, prednostne sa vysporiadal s otázkou určenia právomoci súdu, ktorý je oprávnený prejednávanú vec riešiť a zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že vo veci je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, ktorý záver aj dostatočne zdôvodnil. Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol, osobitne sa súd sústredil na dôvod zamietnutia návrhu, ktorým je neosvedčenie bezprostredne hroziacej škody navrhovateľovi zo strany odporcu ako jedného z predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia. Z dôvodu, že odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podala okrem odporcu aj spoločnosť E., ktorej nariadeným predbežným opatrením boli uložené povinnosti súčinnostného charakteru (popri odporcovi), odvolací súd sa – i keď stručne, ale výstižne, vysporiadal s otázkou jej práva na podanie odvolania, keď skonštatoval, že nariadené predbežné opatrenie negatívnym spôsobom zasahuje do jej práv a oprávnených záujmov, a preto je na podanie odvolania oprávnená. Stotožňujúc sa s uvedeným záverom z dôvodov vyššie uvedených má dovolací súd za to, že vo veci vydané rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa od znenia príslušných ustanovení neodchýlil a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR totiž nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup odvolacieho súdu bol zákonný, tento v konaní postupoval v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. 4 Obdo/4/2014 14 Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu
2 písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti, avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však v prejednávanej veci nejde. Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. neodníma. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nie je, pretože (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
p. prípustné a vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie navrhovateľa
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. 4 Obdo/4/2014 15 ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol
5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v dovolacom konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil. V dovolacom konaní odporcovi vznikli trovy za právne zastupovanie právnym zástupcom – spoločnosťou W. s tým, že dovolací súd za účelne vynaložené trovy pokladal jeho písomné vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa zo dňa
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Keďže si však odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uplatnil režijný paušál vo výške 7,81 eur (stanovený pre rok 2013) súd pri výpočte prihliadol na ním uplatnenú sumu paušálu. Spolu s 20 %-ným DPH (13,94 eur)
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. predstavuje odmena právneho zástupcu sumu 83,62 eur. V dovolacom konaní bola úspešná aj spoločnosť E., a preto by jej patrila náhrada trov dovolacieho konania. Keďže si však trovy v dovolacom konaní neuplatnila, dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. 4 Obdo/4/2014 16 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, 28. februára 2014 JUDr. Viera Pepelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.