Najvyšší súd 6 Cdo 127/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobkyne M. P., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Milanom Marušinom, advokátom so sídlom v Bratislave, Karloveská 6C, proti ţalovanému I. O. bývajúcemu v B., o zrušenie podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/377/1997, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2015 sp. zn. 9Co/741/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 8. januára 2010 č. k. 8C/377/1997-407 rozhodol po právoplatnom skončení konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva o trovách konania účastníkov tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a rozhodol o trovách štátu v zmysle § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe kaţdá zo sporových strán mala čiastočný úspech v konaní. Pri posúdení úspechu vychádzal nielen zo spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale prihliadol i na návrhy účastníkov týkajúce sa vyporiadania a na navrhovanú a priznanú výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel. Ţalobkyňa bola úspešná v časti, v ktorej súd podielové spoluvlastníctvo účastníkov zrušil a v časti, v ktorej prikázal nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva. Za jej neúspech povaţoval skutočnosť, ţe súd určil primeranú náhradu podstatne vyššou sumou, ako poţadovala ţalobkyňa. Dospel preto k záveru, ţe v rámci náhrady trov konania účastníkov, treba na vec aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p., ktoré umoţňuje, aby súd vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2 6 Cdo 127/2016 2. O odvolaní ţalobkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn. 9Co/299/2011 tak, ţe zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal, v časti náhrady trov konania štátu uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu (zmeňujúcemu výroku) podala ţalobkyňa dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozhodol uznesením z 20. júna 2014 sp. zn. 6 Cdo 232/2013 tak, ţe uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania ţalobkyni nespĺňalo poţiadavku presvedčivosti. Prisvedčil preto ţalobkyni, ţe v tejto časti bolo odôvodnenie rozhodnutia rozporuplné, trpelo nedostatkom dôvodov, preto sa stalo nejasným a nezrozumiteľným a teda nespĺňalo poţiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 169 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd preto uznesenie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa trov účastníkov konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.). 4. Po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci opätovne rozhodol odvolací súd uznesením z 30. januára 2015 sp. zn. 9Co/741/2014 tak, ţe uznesenie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil tak, ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Zotrval na svojom právnom názore, ţe na vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobkyňa navrhla prvý krát ţalovanému vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou viacerými spôsobmi (ţalovaný súhlasil s moţnosťou odkúpenia spoluvlastníckeho podielu ţalobkyne, čo ţalobkyňa neakceptovala), druhý krát reálnym rozdelením nehnuteľnosti (čo neakceptoval ţalovaný) a ţe napokon podala na súd návrh na začatie konania, ktorým ţiadala nehnuteľnosť prikázať do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatenia primeranej náhrady ţalovanému. Vychádzal z úvahy, ţe ţalobkyňa tým, ţe pred podaním ţaloby viackrát menila navrhovaný spôsob vyporiadania a napriek súhlasu ţalovaného k uzavretiu dohody podľa ňou navrhovanej alternatívy nedošlo, a tým, ţe napokon pred súdom navrhla úplne iný spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, ku ktorému sa ţalovaný pred podaním ţaloby nemohol vyjadriť, zmarila moţnosť postupu podľa § 141 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.), a teda moţnosť predísť sporu. Za tejto situácie by bolo podľa názoru odvolacieho súdu nespravodlivé od ţalovaného ako 3 6 Cdo 127/2016 spoluvlastníka ochotného pristúpiť k ţalobkyňou navrhnutej alternatíve dohody, poţadovať zaplatenie trov konania. Keďţe obe strany sporu osvedčili, ţe disponujú finančnými prostriedkami na vyplatenie primeranej náhrady za prikázaný spoluvlastnícky podiel, dospel k záveru, ţe v danom prípade boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej ţalobkyni. Uznesenie súdu prvej inštancie preto v tejto časti podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie. Odôvodnila ho tým, ţe sa jej postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm.
- a)zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. v spojení s § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p.]. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovala za nedostatočne zdôvodnené, pretoţe z neho nemoţno zistiť ako súd dospel k tomu, ţe jej majetkové a sociálne pomery sú v porovnaní s majetkovými a sociálnymi pomermi ţalobcu rovnaké. Rovnako súd nijako nekonkretizoval, prečo dal práve jej za vinu neuzavretie dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, keď sa ţiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi, pre ktoré nepristúpila na návrh ţalovaného odkúpiť jej spoluvlastnícky podiel. Odvolací súd jej teda tým, ţe bliţšie neodôvodnil svoj záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré jej nepriznal náhradu trov konania, odňal moţnosť konať pred súdom. Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 6. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedol, ţe skutočnosti uvádzané ţalobkyňou sa nezakladajú na pravde. Navrhol preto, aby najvyšší súd jej dovolanie ako neprípustné odmietol. 7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom 4 6 Cdo 127/2016 nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 8. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas, naň oprávnenou osobou, zastúpenou advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne treba odmietnuť. 9. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 10. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu boli upravené v ustanovení § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p. 11. V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu bolo prípustné, ak ním bolo napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu [§ 239 ods. 1 písm.
- a)O. s. p.] alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska [§ 239 ods. 1 písm.
- b)O. s. p.]. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. bolo dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
- a)odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
- b)išlo o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. 12. Dovolanie ţalobkyne síce smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ale jeho prípustnosť vylučuje § 239 ods. 3 O. s. p. Podľa citovaného ustanovenia bolo 5 6 Cdo 127/2016 dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné, ak smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania. Prípustnosť dovolania ţalobkyne preto z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemoţno. 13. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
- a)aţ
- g)tohto ustanovenia (išlo tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 14. Ţalobkyňa procesné vady konania podľa § 237 ods. 1 písm.
- a)aţ
- e)a
- g)O. s. p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p., na ktorú poukazovala ţalobkyňa. 15. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. sa rozumel postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). 16. Dovolací súd v súvislosti s námietkou ţalobkyne pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie bola rámcovo 6 6 Cdo 127/2016 upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma uplatňovala aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 17. V tejto súvislosti treba upozorniť, ţe na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
- f)Občianskeho súdneho poriadku“. 18. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, ţe by v preskúmavanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu zhŕňa doterajší priebeh konania, popisuje dôvody, ktoré viedli ţalobkyňu k podaniu odvolania, uvádza rozhodujúci skutkový stav, cituje právne predpisy, z ktorých súd vyvodil svoj právny názor. Jeho obsahom sú aj úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil a na základe ktorých dospel k úsudku, ţe konkrétnu procesnú situáciu moţno hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý výnimočne nemoţno ţalobkyni náhradu trov konania priznať. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dáva odpoveď na podstatné otázky týkajúce sa náhrady trov konania a zodpovedá tak poţiadavkám vysloveným v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu z 20. júna 2014 sp. zn. 6 Cdo 232/2013. Dovolací súd povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne zdôvodnené a presvedčivé. Ţalobkyňa preto nedôvodne argumentovala, ţe uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. 7 6 Cdo 127/2016 19. Dovolacia námietka o odňatí moţnosti ţalobkyne konať pred súdom tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, je preto neopodstatnená. 20. S odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. nemoţno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Ţalobkyňa odňatie moţnosti konať pred súdom v značnej miere odôvodňovala práve takýmito námietkami (nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inou vadou). Námietkami v tomto smere by sa najvyšší súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné, čo v danom prípade nie je splnené. 21. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v preskúmavanej veci dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 239 O. s. p., a neboli zistené ani podmienky prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie ţalobkyne ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
- c)C. s. p. 22. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo mu ţiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. mája 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Mgr. Dušan Č i m o, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková