Najvyšší súd 6 Cdo 92/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobkyne VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., so sídlom v Limbachu, Limbová 451/3, IČO: 31 342 841, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/53/2012, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp. zn. 8Co/465/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e 1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. júna 2013 č. k. 21C/53/2012-136 zamietol ţalobu ţalobkyne a rozhodol o trovách konania. Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup, vznik nemajetkovej ujmy a ani príčinná súvislosť medzi nimi ako základné podmienky poţadované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 2. O odvolaní ţalobkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. júna 2014 sp. zn. 8Co/465/2013 tak, ţe odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotoţnil sa so záverom súdu prvej inštancie, ţe v konaní nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup ţalovanej a príčinná súvislosť medzi nimi ako 2 6 Cdo 92/2016 základné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Povaţoval preto rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe sa jej postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm.
- a)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) v spojení s § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p.], ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm.
- b)O. s. p.], a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm.
- c)O. s. p.]. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla v tom, ţe odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok v čase, kedy sa jej jediný konateľ nachádzal vo výkone väzby, a teda nemal moţnosť dozvedieť sa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, zúčastniť sa ho a v konečnom dôsledku tak realizovať svoje procesné práva. Odvolací súd pochybil aj v tom, ţe nenapravil nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a nedoručil jej vyjadrenie ţalovanej a nepoučil ju podľa § 15a a nasl. O. s. p. a § 120 ods. 1 O. s. p. Namietala tieţ, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie presvedčivo, čím ho urobil nepreskúmateľným. Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedla, ţe podľa jej názoru v danej veci nie je naplnený ţiadny z dovolacích dôvodov upravených Občianskym súdnym poriadkom. Navrhla preto, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky ako neprípustné odmietol alebo ako nedôvodné zamietol. 5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, 3 6 Cdo 92/2016 zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 6. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, za ktorý koná jeho člen s príslušným vysokoškolským právnickým vzdelaním [§ 429 ods. 2 písm.
- b)C. s. p.], sa zaoberal prípustnosťou dovolania a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je potrebné odmietnuť. 7. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 8. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu boli upravené v ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 O. s. p. 9. Podľa § 238 O. s. p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a napokon tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3). 10. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce 4 6 Cdo 92/2016 právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. 11. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nebolo prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
- a)aţ
- g)tohto ustanovenia (išlo tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 12. Ţalobkyňa procesné vady konania podľa § 237 ods. 1 písm.
- a)aţ
- e)a
- g)O. s. p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p., na ktorú poukazovala ţalobkyňa. 13. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. sa rozumel postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania (strane sporu) realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, a pod.). 14. Dovolací súd povaţuje námietku ţalobkyne týkajúcu sa správnosti postupu odvolacieho súdu v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku za neopodstatnenú. Z obsahu spisu (č. l. 169) je zrejmé, ţe predsedníčka senátu odvolacieho súdu dala 6. júna 2014 písomný pokyn oznámiť na úradnej tabuli súdu vyhlásenie rozhodnutia na deň 17. júna 2014 5 6 Cdo 92/2016 o 10.25 hod. č. dv. 50, ţe 11. júna 2014 bolo vyhotovené oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia a zároveň bolo toto oznámenie vyvesené na úradnej tabuli súdu, a ţe v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku zo 17. júna 2014 odvolací súd výslovne konštatoval splnenie podmienok pre verejné vyhlásenie rozsudku, t. j., ţe na úradnej tabuli tohto súdu bol vyvesený oznam o termíne jeho verejného vyhlásenia. Postup odvolacieho súdu bol preto v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. Faktická moţnosť strany sporu dozvedieť sa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, z hľadiska zákonom predpísaného postupu pre verejné vyhlásenie rozhodnutia, nebola právne významná. Odvolací súd preto svojím postupom pri verejnom vyhlásení rozsudku neodňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom. 15. Dovolací súd v súvislosti s ďalšou námietkou ţalobkyne pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie bola rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma uplatňovala aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument strany sporu (II. ÚS 76/07). 16. V tejto súvislosti treba upozorniť, ţe na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
- f)Občianskeho súdneho poriadku“. 6 6 Cdo 92/2016 17. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, ţe by v preskúmavanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, popisuje dôvody, ktoré viedli ţalobkyňu k podaniu odvolania a tieţ ako sa k tomuto odvolaniu vyjadrila ţalovaná, uvádza tieţ rozhodujúci skutkový stav a právne predpisy, z ktorých súd vyvodil svoje právne názory. Rozhodnutie odvolacieho súdu dostatočne reaguje aj na námietky ţalobkyne uvádzané v odvolaní, vrátane tej, ktorou ţalobkyňa poukazovala na nevyhovenie jej ţiadosti o odročenie pojednávania, a teda neumoţnenie jej účasti na pojednávaní uskutočnenom 21. júna 2013. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak dáva dostatočné odpovede na podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd povaţuje preto rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne zdôvodnené a za presvedčivé. Ţalobkyňa preto nedôvodne argumentovala, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. 18. Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na skutočnosť, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu treba uviesť, ţe vo všeobecnosti je nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu porušením procesného práva strany sporu mať moţnosť dozvedieť sa o všetkých skutkových a právnych argumentoch protistrany a zároveň tak mať moţnosť vyjadriť sa k nim. V danom prípade je však nevyhnutné zohľadniť obsah písomného vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu, v ktorom je len stroho konštatovaný súhlas s rozsudkom súdu prvej inštancie. Vyjadrenie ţalovanej tak nebolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V takomto prípade nedoručenie tohto podania ţalobkyni nemalo za následok odňatie jej moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. Nedoručenie ďalších listín súdom prvej inštancie ţalobkyňa mala moţnosť namietať uţ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, čo však neurobila. Dovolací súd na tieto jej námietky uvedené aţ v dovolacom konaní preto neprihliadol. 19. Ţalobkyňa namietala v dovolaní aj to, ţe nebola riadne poučená o moţnosti uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi a ani o povinnosti označiť dôkazy na preukázanie 7 6 Cdo 92/2016 svojich tvrdení. Odhliadnuc od toho, ţe ţalobkyňa ani tieto skutočnosti v odvolaní netvrdila, tieto jej tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise. Z jeho obsahu totiţ vyplýva, ţe ţalobkyňa bola riadne poučená o procesných právach a povinnostiach uţ uznesením Okresného súdu Bratislava I (vec bola následne postúpená Okresnému súdu Bratislava III) z 13. januára 2012 č. k. 6C/3/2012-16. Predmetné uznesenie bolo ţalobkyni doručované na vtedy, podľa Obchodného registra, jej aktuálne sídlo, čo bolo v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 O. s. p. Navyše, aj samotnému konateľovi ţalobkyne bolo poskytnuté poučenie o procesných právach a povinnostiach (viď č. l. 28), ktoré mu bolo doručené 1. marca 2013, a ktorého obsahom bolo aj poučenie o právach účastníkov podľa § 15a a nasl. O. s. p. a podľa § 120 ods. 1 O. s. p. 20. Na základe uvedeného v bodoch 14. aţ 19. moţno uzavrieť, ţe ţalobkyňa neopodstatnene argumentovala, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. 21. Pokiaľ ţalobkyňa namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm.
- f)O. s. p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s moţným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241 ods. 2 písm.
- b)O. s. p.]. 22. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (v tejto súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.) a nie účastníka konania (strany sporu). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 8 6 Cdo 92/2016 písm.
- f)O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania (strane sporu) moţnosť pred súdom konať (tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999). 23. Ţalobkyňa v dovolaní uplatnila aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm.
- b)a
- c)O. s. p.; k týmto námietkam dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- b)a
- c)O. s. p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, ţe na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- b)a
- c)O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. 24. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 O. s. p., a neboli zistené ani podmienky prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie ţalobkyne ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
- c)C. s. p. bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. 25. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej ţiadne trovy nevznikli. 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Mgr. Dušan Č i m o, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková