← Slovensko

o zaplatenie 50 996,39 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 5Obdo/44/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M.M., nar. X.X., so sídlom Š.Š., IČO: X.X., zastúpeného J.J., advokátkou, so

§ 38ods.

4 zákon č. 273/1994 Z. z. bolo dňa

  1. júla 2004 zrušené a od
  2. novembra 2004 bol zrušený celý zákon č. 273/1994 Z. z. Zdôraznil, ţe zákon č. 580/2004 Z. z. neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovne voči poisťovateľovi zdravotnej starostlivosti. Uvedený zákon v celom rozsahu zrušil zákon č. 273/1994 Z. z. a neobsahuje ţiadnu právnu úpravu v prechodných a záverečných ustanoveniach, ktoré by pripúšťalo aplikáciu alebo účinnosť ust. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. i po jeho zrušení. V takomto prípade, pokiaľ nová právna úprava uţ uvedenú sankciu neobsahuje, takýto nárok v čase rozhodnutia odvolacieho súdu uţ nie je moţné ţalobcovi priznať a to aj v prípade, ak by takáto sankcia bola pôvodne v zmluve dojednaná. Odvolací súd uviedol, ţe uvedená sankcia v čase uzavretia zmluvy medzi stranami bola zmluvne dojednaná nadbytočné, nakoľko tento nárok vyplýval priamo zo zákona podľa vtedy platnej právnej úpravy. Pokiaľ však v súčasnej dobe v čase rozhodnutia súdu uţ uvedená právna úprava neexistuje a záverečné a prechodné ustanovenia na uplatnenie takého, resp. priznanie takéhoto nároku neodkazuje, nie je moţné priznať nárok, ktorý zákon neupravuje. V tejto časti sa odvolací súd plne stotoţňuje s právnym názorom odporcu, ktorý namietal, ţe v dnešnej dobe v čase rozhodnutia odvolacieho súdu je moţné priznať navrhovateľovi len prípadný nárok na úrok z omeškania v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
  3. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalobca zmenou podanej ţaloby si uţ nárok podľa Obchodného zákonníka neuplatňuje, nárok zmenil na priznanie poplatku z omeškania, odvolací súd dospel k záveru, ţe na takéto plnenie nárok ţalobcovi nevznikol, preto rozsudok súdu prvej inštancie práve v súvislosti so zmenou podanej ţaloby týkajúcej sa sankcie za oneskorenú úhradu faktúr podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil a v tejto časti nárok ţalobcu ako nedôvodný zamietol.
  4. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ţe ţalobu zamietol a vo výroku o trovách konania, podal ţalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 238 ods. 1 O. s. p. Uviedol, ţe v tomto konaní si ţalobou z
  5. marca 2004 uplatnil ako príslušenstvo pohľadávky úroky z omeškania. Právny vzťah medzi stranami je vzťah obchodnoprávny, teda riadi sa ustanoveniami Obchodného zákonníka, súčasne sa však na tento vzťah vzťahujú ustanovenia lex specialis, konkrétne v čase splatnosti pohľadávok ustanovenia zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom 7 5Obdo/44/2015 poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, v znení platnom ku dňu omeškania s jednotlivými splátkami, v tomto prípade v znení platnom v priebehu roka 2000 ako aj januára a februára
  6. V tomto období bol zákon č. 273/1994 Z. z. zmenený zákonmi č. 242/2000 Z. z, č. 245/2000 Z. z. a 448/2000 Z. z., tieto zmeny sa však nedotkli znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/
  7. Preto s poukazom na uvedené

ţalobcovi vznikol v dôsledku omeškania ţalovaného nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlţnej sumy za kaţdý kalendárny deň omeškania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. septembra 2009, sp. zn. 1Cdo/72/2008 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  2. marca 2007, sp. zn. II. ÚS 354/06, II. ÚS 355/06 a II. ÚS 356/
  3. Ďalej dovolateľ poukázal na to, ţe zákon č. 580/2004 Z. z. neupravuje vzťah medzi poisťovňami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Uviedol, ţe pokiaľ ide o zrušenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. ide o zrušenie v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
  4. mája 2004 uverejneného pod č. 396/2004 dňa
  5. júla
  6. Ţalobcovi nie je zrejmé o čo bol opretý názor odvolacieho súdu, ţe v dnešnej dobe je moţné ţalobcovi priznať prípadný nárok na úrok z omeškania v zmysle príslušných ust. Obchodného zákonníka, napr. od ktorého dňa a v akej výške by takýto nárok bol vznikol a mohol byť priznaný, keď nárok na sankcie z titulu omeškania dlţníka – ţalovaného vznikol v roku 2000 a v januári a februári
  7. Nároky na sankcie vzniknuté v dôsledku omeškania dlţníka s plnením finančného záväzku sú hmotnoprávnymi nárokmi a ich výška sa spravuje zákonmi v znení platnom a účinnom v deň, kedy k omeškaniu došlo. Omeškanie ţalovaného vzniklo postupne v roku 2000 a v januári a februári 2001, kedy veriteľovi vznikol nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlţnej sumy za kaţdý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu. Na základe uvedeného mal za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, čím je naplnený dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi poplatok za omeškanie a trovy konania.
  8. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe ust. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo odo dňa
  9. júla 2004 zrušené, následne bol zákonom č. 580/2004 Z. z. od
  10. novembra 2004 zrušený celý zákon č. 273/1994 Z. z. Uviedol, ţe právo na poplatok z omeškania vzniká denne a zákon ho ţalobcovi priznával iba 8 5Obdo/44/2015 do
  11. októbra 2004; od nasledujúceho dňa (
  12. novembra 2004) neexistuje právny dôvod, pre ktorý by ţalobcovi mohol vzniknúť nárok na poplatok z omeškania podľa ustanovenia zrušeného zákona a od tohto dňa si ţalobca môţe uplatňovať jedine úrok z omeškania v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Právo na základe zrušeného zákona môţe vzniknúť jedine v prípade, ak tak ustanovuje právny predpis, napr. v prechodných ustanoveniach. Jedine v takom prípade je dovolená retroaktivita právneho predpisu. V danom prípade zákon č. 580/2004 Z. z. neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovne voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Zároveň zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, ako zákon, ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z., neobsahuje ţiadne prechodné

, ktoré by pripúšťalo aplikáciu alebo účinnosť ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. i po jeho zrušení. Rozhodnutie súdu, ktorým by priznal ţalobcovi poplatok z omeškania aj za čas po zrušení predmetného ustanovenia zákona by preto bol pre jeho rozpor s Ústavou Slovenskej republiky fakticky nevymáhateľný. Preto sa ţalovaný stotoţnil so závermi odvolacieho súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku. Ţalovaný zároveň podotkol, ţe zo znenia ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. nevyplýva, ţe nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % má poskytovateľ od prvého dňa omeškania aţ do zaplatenia, ani to, ţe poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má nárok na poplatok z omeškania vo výške platnej v prvý deň omeškania (ako je tomu napr. v prípade úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka). Naopak, zo zákona vyplýva, ţe právo na poplatok z omeškania vzniká na dennej báze a takto sa i posudzuje. Preto by v prípade zmeny predmetného ustanovenia upravujúceho výšku poplatku z omeškania, poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od nasledujúceho dňa od dňa účinnosti takejto zmeny vznikalo právo na poplatok z omeškania v zmenenej výške. Rovnako tomu je i v prípade zrušenia predmetného ustanovenia zákona, a preto od zrušenia zákona, ktorý priznával ţalobcovi právo na poplatok z omeškania, nemá ţalobca na poplatok z omeškania právo. Ďalej uviedol, ţe v prípade zmeny ţaloby sa zmenená ţaloba posudzuje z hľadiska premlčania tak, ako keby išlo o úplne novú ţalobu. Pokiaľ si ţalobca uplatnil nárok na poplatok z omeškania aţ 14 rokov odo dňa splatnosti pohľadávky, ţalovaný je toho názoru, ţe právo ţalobcu na tento poplatok je premlčaný. Z tohto pohľadu vyplýva v neprospech ţalobcu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/72/

  1. Pokiaľ ide o nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky predloţené ţalobcom, tieto posudzujú stav, ktorý vznikol z dôvodu zrušenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení novelizovanom od
  2. júna
  3. Podľa právneho názoru vyjadreného v náleze sp. zn. II. ÚS 354/04, je neprípustná aplikácia zákona zrušeného v čase 9 5Obdo/44/2015 rozhodovania súdu. Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu zamietol. Vo vzťahu k dovolaniu ţalobcu v časti trov konania poukázal na ust. § 239 ods. 3 O. s. p. a ţiadal dovolanie v tejto časti odmietnuť.
  4. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorej súd ţalobe vyhovel, podal dovolanie aj ţalovaný. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 238 ods. 1 O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p. Mal za to, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Okrem uvedeného povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné z dôvodu nesprávneho, resp. nedostatočného odôvodnenia. Ţalovaný mal za to, ţe ţalobca v konaní nepreukázal svoj nárok na úhradu ţalovanej sumy. Jediný dôkaz predloţený v konaní boli faktúry, ktoré nepreukazujú poskytnutie zdravotnej starostlivosti a nárok na jej náhradu.
  5. Prvoinštančný súd odôvodnil svoj rozsudok iba tým, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe ţalobca fakturované zdravotné výkony pacientom ţalovaného neposkytol, pričom vychádzal z dokazovania v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, sp. zn. 3T/210/
  6. Ţalovaný v odvolacom konaní namietal, ţe toto tvrdenie súdu nemá ţiaden základ vo vykonanom dokazovaní a z hľadiska predmetu konania je nesprávne z dôvodu, ţe súd predmet trestného konania vôbec neskúmal a ak by ho aj skúmal, závery tohto skúmania nie sú premietnuté v odôvodnení rozhodnutia. Mal za to, ţe dokazovanie v trestnom konaní nie je moţné pre predmetné konanie nijak vyuţiť. V trestnom konaní si totiţ ţalovaný uplatňoval škodu spôsobenú ţalobcom, t. j. úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorú ţalovaný uhradil, pričom následne zistil, ţe ţalobca nemal nárok na jej úhradu, keďţe táto nebola poskytnutá alebo bola poskytnutá nesprávne. Rozsudok je preto arbitrárny a bez akéhokoľvek odôvodnenia nároku ţalobcu na úhradu ţalovanej sumy. Zároveň tak prvoinštančný, ako i odvolací súd neodôvodnene preniesol dôkazné bremeno na ţalovaného, keďţe rozsudok odôvodnil tak, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá. Takýto záver súdu je v rozpore so zásadou sporového a rovností strán. Uviedol, ţe ţalobca má nárok na úhradu zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok dohodnutých v zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu, pričom ţalovaný uhradil v rozhodnom období ţalobcovi všetky záväzky ktoré mu z uvedenej zmluvy vyplývali. Vo vzťahu k stanovisku M.M. z Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktoré súdy 10 5Obdo/44/2015 povaţovali za dôkaz o neodkladnosti zdravotnej starostlivosti, ţalovaný uviedol, ţe toto stanovisko nie je verejnou listinou, ktorá by nemusela byť podrobená ďalšiemu dokazovaniu a nie je moţné ho povaţovať za rozhodujúci dôkaz. Otázka, či v danom prípade ţalobcom fakturovaná zdravotná starostlivosť bola neodkladnou zdravotnou starostlivosťou je výlučne medicínska otázka, ku ktorej sa môţe právne relevantným a pre súd určujúcim spôsobom vyjadriť iba súdny znalec z príslušného medicínskeho odboru. Napriek tomu odvolací súd bez toho, aby mu bol známy charakter fakturovanej zdravotnej starostlivosti a bez toho, aby bol sám odborne spôsobilý túto otázku posúdiť, bez ďalšieho skonštatoval, ţe ţalobca fakturoval v kaţdej poloţke neodkladnú zdravotnú starostlivosť, a preto je ţalovaný povinný ju uhradiť. Podľa názoru ţalovaného neobstojí rozhodnutie súdu, ţe nárok ţalobcu je úhradou za neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Túto skutočnosť totiţ ţalobca v priebehu konania nijakým spôsobom nepreukázal a takémuto záveru súdu nesvedčí ţiaden dôkaz vykonaný v konaní. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe je potrebné rozlišovať nárok ţalobcu, ktorý vyplýva zo zmluvy a nárok nad rozsah dohodnutý v zmluve. Pokiaľ ţalobca ţiada uhradiť zdravotnú starostlivosť nad rozsah dohodnutý v zmluve, takýto nárok nevyplýva zo zmluvy a nemá sa posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Takýto vzťah zdravotnej poisťovne a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je i z hľadiska ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahom občianskoprávnym a nárok z neho vyplývajúci je v celom rozsahu premlčaný, keďţe bol uplatnený po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Mal za to, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné poţiadavky kladené na jeho obsah. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na akom právnom a skutkovom základe rozhodol súd o nároku ţalobcu na úhradu ţalovanej sumy, a najmä, ako sa vysporiadal s námietkami ţalovaného počas celého konania. Súd mal v prvom rade skúmať, či zdravotná starostlivosť, ktorú fakturoval ţalobca bola poistencom ţalovaného poskytnutá, a zároveň či bola poskytnutá správne. Zároveň mal súd skúmať, či bola poskytnutá ako neodkladná zdravotná starostlivosť, keďţe v opačnom prípade chýba právny dôvod na priznanie ţalovanej sumy. Ak súd nepovaţoval tieto skutočnosti pre výsledok sporu za dôleţité, mal v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetliť, na základe akých skutkových a právnych zisteniach postavil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietne, alternatívne navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 11 5Obdo/44/2015
  7. Ţalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, ţe dovolanie ţalovaného nepovaţoval za dôvodné. Poukázal na to, ţe odvolací súd v časti napadnutého rozsudku vyhovujúcej ţalobe rozhodol rovnako ako súd prvej inštancie a preto nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. Nestotoţnil sa tieţ s argumentáciou ţalovaného, ţe v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pričom poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a podrobné odôvodnenia rozhodnutí súdov obidvoch inštancií. Tvrdenie ţalovaného, ţe súdy neskúmali predmet trestného konania, nepovaţoval za pravdivé, keďţe súdy sa oboznámili s obsahom spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 3T/210/
  8. Za účelovú pokladal námietku ţalovaného, ţe dokazovanie v trestnom konaní nemoţno pouţiť, nakoľko prokurátor pri podávaní obţaloby vychádzal z vyčíslenia údajnej škody tak, ako to vyčíslila M.M. vo svojom posudku. Rovnako nesúhlasil ani s námietkami ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudkov vydaných v predmetnej veci, keďţe súdy sa s argumentmi ţalovaného riadne vysporiadali a odôvodnenia uvedených rozhodnutí sú v súlade so zákonom. Dovolanie ţalovaného preto navrhol zamietnuť a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.
  9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, ţe dovolanie podali včas obe strany sporu, pričom boli riadne zastúpené v súlade s ustanovením § 429 C. s. p. (resp. pôvodne podľa § 241 ods. 14 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je potrebné odmietnuť a dovolanie ţalobcu je dôvodné.
  10. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  11. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C. s. p. (podľa ktorých ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť podaných dovolaní posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.
  12. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 12 5Obdo/44/2015
  13. V predmetnej veci rozhodol odvolací súd tak, ţe v časti priznanej istiny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v časti uplatneného úroku z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol.
  14. Dovolanie podali obaja účastníci, pričom ţalovaný podal dovolanie proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a ţalobca podal dovolanie proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zmenil .
  15. Dovolací súd najskôr skúmal, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky prípustnosti oboch dovolaní stanovené Občianskym súdnym poriadkom v čase podania týchto dovolaní (§ 470 ods. 2 C. s. p.) .
  16. Z ust. § 238 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok. Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci je v časti rozhodnutím potvrdzujúcim a v časti rozhodnutím zmeňujúcim.
  17. Keďţe ţalobca podal dovolanie proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, je dovolanie procesne prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. s tým, ţe v danom prípade je splnená aj podmienka uvedená v § 238 ods. 5 O. s. p.
  18. Ţalovaný podal dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu. Vzhľadom k tomu nie je moţné vyvodiť prípustnosť tohto dovolania z ust. § 238 ods. 1 O. s. p.
  19. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V danom prípade však k takejto odchýleniu nedošlo, takţe prípustnosť dovolania ţalovaného nie je moţné vyvodiť ani z ust. § 238 ods. 2 O. s. p.
  20. Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie moţno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe po právnej stránke ide 13 5Obdo/44/2015 o rozhodnutie zásadného významu. Pretoţe odvolací súd prípustnosť dovolania svojím výrokom nezaloţil, je nepochybné, ţe o tento prípad v prejednávanej veci nejde takţe prípustnosť dovolania ţalovaného nie je daná ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
  21. Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. O vadu tejto povahy ide, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
  22. Ţalovaný prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 238 ods. 1 O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p. Mal za to, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Okrem uvedeného povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné z dôvodu nesprávneho, resp. nedostatočného odôvodnenia.
  23. Vady konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/, ktorých výskyt v napadnutej časti konania ţalovaný namietol, by mohol dovolací súd skúmať len ak by bolo dovolanie procesne prípustné podľa § 236 a nasl. O. s. p., výskyt takejto vady však nie je dôvodom prípustnosti dovolania.
  24. Keďţe dovolanie ţalovaného nie je prípustné podľa § 238 O. s. p., dovolací súd mohol pri zisťovaní prípustnosti tohto dovolania skúmať len, či došlo v konaní k vade podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Ţalovaný nenamietol, ţe by v ním napadnutej časti konania došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. a výskyt týchto vád dovolací súd tieţ nezistil. Ţalovaný namietol existenciu vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. - odňatie moţnosti konať pred súdom, ktorá mala spočívať v nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (v napadnutej časti). 14 5Obdo/44/2015
  25. Vadou konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania (strane sporu) znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktorému Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1písm. f/ O. s. p. môţe ísť vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, pripadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania (strane sporu) jeho procesné práva. O taký prípad v prejednávanej veci v časti potvrdzujúcej rozhodnutie súdu prvej inštancie nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci v tejto časti postupovali v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi – ţalovanému neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

  1. V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v ţalovaným napadnutej časti poţiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov v tejto časti neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
  2. K tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia ako dovolaciemu dôvodu ţalovaného poukazuje dovolací súd na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  3. decembra 2015 (R 2/2016) k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, od ktorého nemá dôvod sa v tejto veci konajúci senát dôvod odkloniť, a podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia‚ neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa 15 5Obdo/44/2015 § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Takýto výnimočný stav v prejednávanej veci v ţalovaným napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu nemoţno konštatovať, keďţe odvolací súd sa v dostatočnom rozsahu zaoberal odvolacími dôvodmi ţalovaného a ich posúdenie riadne odôvodnil.
  4. Obsah dovolania ţalovaného smeruje aj k názoru, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva strany sporu.

  1. V súvislosti s námietkami voči vykonanému dokazovaniu dovolací súd zdôrazňuje, ţe výsledok hodnotenia dôkazov súdmi niţšej inštancie zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 132 O. s. p. Nezodpovedal by im vtedy, ak by súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli najavo v konaní, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ak by v hodnotení dôkazov bol logický rozpor, alebo ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 122 aţ § 135 O. s. p.. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Dovolací súd tu podotýka, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
  2. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe všeobecný sud nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali 16 5Obdo/44/2015 do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Dovolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
  3. marca 2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V potvrdzujúcej časti rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutej dovolaním ţalovaného, odvolací súd argumentačne logicky a prehľadne sformuloval najdôleţitejšie dôvody, pre ktoré povaţoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a reagoval aj na relevantné odvolacie námietky. Jeho rozhodnutie je v tejto časti preskúmateľné a nemoţno hovoriť o jeho arbitrárnosti.
  4. V súvislosti s tvrdenou neúplnosťou skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (napr. sp. zn. 2Cdo/l30/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011 a 7Cdo/38/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom nedochádza k odňatiu moţnosti pred súdom konať, resp. nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
  5. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie ţalovaného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu (v ním napadnutej časti), proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
  6. Ako uţ bolo vyššie uvedené (v bode
  7. tohto odôvodnenia) dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. Ako dovolacie dôvody ţalobca uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti 17 5Obdo/44/2015 spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, čím je naplnený dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
  8. Odvolací súd v ţalobcom dovolaním napadnutej časti rozsudku uviedol, ţe ţalobca si po pripustenej zmene ţaloby uplatňoval nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne s poukazom na ust. § 38 ods. 4 zákona č. 273/94 Z. z. o zdravotnom poistení. Odvolací súd dovodil, ţe ţalobcovi takýto nárok nevznikol.

§ 38ods.

4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo dňa

  1. júla 2004 zrušené a od
  2. novembra 2004 bol zrušený celý zákona č. 273/1994 Z. z. Zdôraznil, ţe zák. č. 580/2004 Z. z. neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovne voči poisťovateľovi zdravotnej starostlivosti. Uvedený zákon v celom rozsahu zrušil zákona č. 273/1994 Z. z. a neobsahuje ţiadnu právnu úpravu v prechodných a záverečných ustanoveniach, ktoré by pripúšťalo aplikáciu alebo účinnosť ust. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. i po jeho zrušení. V takomto prípade, pokiaľ nová právna úprava uţ uvedenú sankciu neobsahuje, takýto nárok v čase rozhodnutia odvolacieho súdu uţ nie je moţné ţalobcovi priznať a to aj v prípade, ak by takáto sankcia bola pôvodne v zmluve dojednaná. Uviedol, ţe uvedená sankcia v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania bola zmluvne dojednaná nadbytočne, nakoľko tento nárok vyplýva priamo zo zákona vtedy platnej právnej úpravy. Pokiaľ však v súčasnej dobe v čase rozhodnutia súdu uţ uvedená právna úprava neexistuje a záverečné a prechodné ustanovenia na uplatnenie takého nároku neodkazujú, nie je moţné priznať nárok, ktorý zákon neupravuje. Ţalobcovi by bolo moţné priznať len prípadný nárok na úrok z omeškania v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
  3. Po zmene ţaloby pripustenej odvolacím súdom uznesením na č. l. 349 predmetom sporu ostala istina 50 996,39 eur s poplatkom z omeškania 0,1 % denne zo sumy istiny od
  4. februára 2010 do zaplatenia, a to s poukazom na ust. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Dlţná istina vyplývala z 12 faktúr – resp. ich nedoplatkov za poskytnutie zdravotnej starostlivosti v období (január 2000 - december 2000), ktoré mali splatnosť 30 dní odo dňa ich vystavenia. V danom prípade sa ţalovaný dostal do omeškania v čase, keď bolo platné a účinné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z , ktoré stanovovalo poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za kaţdý deň omeškania. Následná zmena výšky tohto poplatku zákonom č. 138/2003 Z. z. (od
  5. júna 2003) na 0,01 % za kaţdý deň omeškania bola vyslovená nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 38/03 za rozpornú s Ústavou Slovenskej republiky (z dôvodu, ţe zaviedla pri poplatku z omeškania nerovnosť 18 5Obdo/44/2015 medzi zdravotníckymi poisťovňami a zdravotnými zariadeniami- zmena výšky poplatku len pre jednu skupinu subjektov participujúcich na jednom systéme zdravotného poistenia), pričom stratila účinnosť dňom
  6. júla 2004 a platnosť dňa
  7. januára 2005 (t. j. hľadí sa na ňu akoby nikdy nebola súčasťou nášho právneho poriadku). V zmysle PLz. ÚS 1/06 hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo
  8. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom (
  9. júla 2004), v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z., nastávajú extunc. Stratou účinnosti a následne platnosti § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, v znení zákona č. 138/2003 Z. z. , na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo
  10. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
  11. júla 2004, sa obnovilo znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní platné a účinné do nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení do
  12. júna
  14. V ţalobcom napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo rozhodnuté o poplatku z omeškania z právneho vzťahu vzniknutého ešte pred
  15. júna 2003 (Zmluva 19 5Obdo/44/2015 o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti zo dňa
  16. júla 1997), pričom aj omeškanie s úhradou zdravotnej starostlivosti vzniklo pred
  17. júna 2003 a trvalo aj po tomto dátume. Z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, ţe v danom prípade po strate účinnosti (po
  18. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po
  19. januári 2005) znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. zavedeného novelou – zákona č. 138/2003 Z. z. (s 0,01 % poplatkom z omeškania) „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením”, t. j. obnovila sa platnosť § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred novelou prijatou zákona č. 138/2003 Z. z. (s poplatkom z omeškania 0,1 % z dlţnej sumy za kaţdý deň omeškania).
  20. Za týchto okolností bolo úlohou krajského súdu nájsť odpoveď na otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v relevantnom čase, t. j. v čase vzniku nároku na poplatok z omeškania, a či a kedy k omeškaniu došlo, príp. či omeškanie trvalo aj v čase, od ktorého si nárok na poplatok z omeškania ţalobca uplatnil, a či sa poplatok z omeškania platný v prvý deň omeškania vzťahuje na celé omeškanie ţalovaného s úhradou faktúr za poskytnutie zdravotnej starostlivosti.
  21. Odvolací súd nárok ţalobcu na poplatok z omeškania bez ďalšieho zamietol len preto, ţe došlo dňa 15.4.2004 k zrušeniu § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., následne od 1.11.2004 k zrušeniu celého zákona č. 273/1994 Z. z., pričom konštatoval, ţe zákona č. 580/2004 Z. z. neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovne voči poskytovateľovi (v rozsudku odvolacieho súdu uvedené poisťovateľovi) zdravotnej starostlivosti. Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd nie celkom správne interpretoval dôsledky Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 38/03, pretoţe ako uţ bolo uvedené neplatným sa stalo len

§ 38ods.

4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení novely zákona č. 138/2003 Z. z., avšak platným ostalo

§ 38ods.

4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred touto novelou. Ďalej dovolací súd konštatuje, ţe právny predpis zákona č. 580/2004 Z. z. pouţil ţalovaný vo svojom vyjadrení v konaní pred odvolacím súdom na č. l. 352, avšak dovtedy pri rozhodovaní súdu tento predpis nebol aplikovaný. Ţalobcovi bolo uvedené vyjadrenie ţalovaného doručené na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa

  1. apríla 2014, pričom pojednávanie bolo prerušené na 10 min, aby sa s ním mohla právna zástupkyňa ţalobcu oboznámiť. Zo zápisnice z pojednávania dňa
  2. apríla 2014 nevyplýva, ţe by odvolací súd vyzval ţalobcu na vyjadrenie k moţnej 20 5Obdo/44/2015 aplikácii tohto právneho predpisu pri rozhodovaní o veci podľa § 213 ods. 2/ O. s. p. (znenie účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu).
  3. Na vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný prihliadnuť ex offo. Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd svojim postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom , ak rozhodol vo veci aplikáciou právneho predpisu , ktorý nebol dovtedy v konaní pouţitý ( konštatáciou, ţe sankciu za omeškanie zákona č. 580/2004 Z. z. neupravuje, pričom v prechodných a záverečných ustanoveniach neobsahuje úpravu pripúšťajúcu aplikáciu § 38 ods. 4 zákona č. 273/2004 Z. z.) a opomenul postup podľa § 213 ods. 2 O. s. p. Naviac dovolací súd konštatuje, ţe zákon č. 580/2004 Z. z. ani neobsahuje úpravu zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a ani úpravu úhrad za poskytovanie zdravotnej starostlivosti (napr. zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach obsahuje v § 7 úpravu uzatvárania zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a aj v § 8 úpravu úhrad za zdravotnú starostlivosť poskytnutú podľa zmlúv uzavretých podľa § 7 zákona č. 581/2004 Z. z.).
  4. Odvolací súd tieţ odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., resp. porušil právo na spravodlivý súdny proces, ak sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal s jeho relevantnou námietkou, ţe nárok na priznanie príslušenstva vzniká dňom omeškania a po celý čas omeškania sa posudzuje podľa okamihu vzniku omeškania, pričom ide o nárok vyplývajúci zo zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V tomto rozsahu je rozhodnutie odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním ţalobcu nepreskúmateľné. Odvolacie rozhodnutie musí dávať odpovede na všetky podstatné námietky strán sporu a musí byť výsledkom takého postupu odvolacieho súdu v konaní, ktoré je súladné s príslušnými ustanoveniami procesného predpisu tak, aby strana sporu mohla uplatniť všetky svoje procesné práva .
  5. V súvislosti s vyslovenou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu v ţalobcom napadnutej časti dovolací súd opätovne poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  6. decembra 2015 (R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia‚ neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov 21 5Obdo/44/2015 podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
  7. Vzhľadom k tomu, ţe rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním ţalobcu a konanie, ktoré mu predchádzalo, je postihnuté vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ako aj vadou § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., dovolací súd podľa ust. § 449 ods. 1 C. s. p. rozsudok Krajského súdu v Bratislave v ţalobcom dovolaním napadnutej časti (zamietnutý nárok na poplatok z omeškania) zrušil a podľa ust. § 450 C. s. p. vec v tejto časti vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
  8. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie alebo odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). V novom rozhodnutí sa preto odvolací súd bude riadiť právne záväzným názorom dovolacieho súdu a svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom uvedeným v § 393 ods. 2 C. s. p.
  9. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
  10. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  11. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  12. novembra 2016 JUDr. Lenka Praženková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.