← Slovensko

dovolanie obv.

N a j v y š š í s ú d 2 TdoV/1/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Jany Serbovej, JUDr. Alen

§ 20Trestného zákona a iný trestný čin, na verejnom zasadnutí konanom 24.

mája 2017 v Bratislave o dovolaniach obvinených M. S., T. C. a K. J. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. novembra 2016, sp. zn. 5 To 6/2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvinených M. S., T. C. a K. J. z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo
  2. septembra 2015, sp. zn. BB - 3T 30/2013, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z
  3. novembra 2016, sp. zn. 5 To 6/2016, bol obvinený M. S. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“)

§ 20Tr.

zák. pre skutok uvedený v bodoch I./, II./, III./, IV./, V./ rozsudku najvyššieho súdu a zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods.1, ods. 2 Tr. zák.

§ 20Tr.

zák. pre skutok pod bodmi I./, V./ rozsudku najvyššieho súdu. Obvinený T. C. bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1písm. a/ Tr. zák.

§ 20Tr. zák. pre skutok uvedený pod bodmi 2 2 Tdo

V/1/2017 II./, III./, IV./, VI./, VII./, VIII./ rozsudku najvyššieho súdu a zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

§ 20Tr.

zák. pre skutok uvedený pod bodmi VI./, VII./ rozsudku najvyššieho súdu. Obvinený K. J. bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v bodoch IV./, V./, VII./, VIII./ rozsudku najvyššieho súdu (v bodoch IV./, V./, VII./ vykonaný

§ 20Tr.

zák.) a zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods.1, ods. 2 Tr. zák. v bodoch V./, VII./, VIII./ rozsudku najvyššieho súdu (v bodoch V./, VII./ vykonaný

§ 20Tr.

zák.). Za tieto trestné činy boli všetci traja obvinení odsúdení podľa § 329 ods. 2 Tr. zák. za pouţitia § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/, § 41 ods. 1 Tr. zák. zhodne na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Všetci traja obvinení boli postupom podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody zaradení do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráţenia. Najvyšší súd zároveň podľa § 56 ods. 1 Tr. zák. uloţil obvinenému M. S. peňaţný trest vo výmere 200 €, obvinenému T. C. peňaţný trest vo výmere 350 € a obvinenému K. J. peňaţný trest vo výmere 500 €. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňaţného trestu bol obvinenému M. S. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, obvinenému T. C. náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace a obvinenému K. J. náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Najvyšší súd zároveň podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. všetkým trom obvineným zhodne uloţil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania povolania, funkcie alebo takých činností, ktoré sú spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa vo výmere 5 rokov. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu podali obvinení M. S., T. C. a K. J. prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“), lebo rozhodnutím odvolacieho súdu a v konaní, ktoré mu prechádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 317 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 7, ods. 10, ods. 12, ods. 19, § 7 ods. 1, § 119 ods. 2, § 199 ods. 3 Tr. por. a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v ich neprospech. V podanom dovolaní v podstate zhodne ako i v odvolaniach namietali: 3 2 TdoV/1/2017 - nezákonnosť uznesení o začatí trestného stíhania (body 5-9 dovolania), s doplnením, ţe odvolací súd – najvyšší súd sa k nezákonnosti uznesení o začatí trestného stíhania nevyjadril; - nezákonnosť príkazov na pouţitie ITP (body 12-52, body 12-29 úplne zhodne s odvolaním a body 31, 34-35) s konštatovaním, ţe neboli odtajnené rozhodnutia sudcu o tajnom sledovaní a materiály, ktoré boli podkladom na rozhodnutia o tajnom sledovaní s vyslovením záveru, ţe súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal dôkazy – prehratie obrazovo-zvukových záznamov, pretoţe z nelegálnych príkazov nemôţu vzniknúť zákonné dôkazy; - nezákonnosť inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorá viedla a skončila ich trestné stíhanie (body 53-109, 125-126, body 53-59, 61-92, 94-101 – úplne zhodne ako v odvolaní); - v ďalšom (body 110-124) podrobne a kriticky analyzovali právne závery odvolacieho súdu s konštatovaním, ţe rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný, pričom ponúkli vlastné skutkové i právne závery a vlastné hodnotenie dôkazov odlišné od záverov súdu prvého i druhého stupňa. Prokurátor sa na verejnom zasadnutí k dovolaniu obvinených vyjadril v tom smere, ţe sa pridrţiava všetkých rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu, ako aj právnej argumentácie, v nich uvedenej. Za podstatu dovolania povaţuje legalitu inšpekcie ministerstva vnútra, ktorá je daná - ako to vyplýva zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. V závere navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvinených podľa § 392 Tr. por. zamietol, keďţe dôvody nie sú preukázané. Obhajca obvinených na verejnom zasadnutí v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. poukázal na jedno z najnovších rozhodnutí ústavného súdu, konkrétne nález z

  1. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 490/2015, nadväzujúci na prechádzajúci nález ústavného súdu, v ktorom sa o.i. uvádza: „ ...ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby zákonného sudcu nič nemení na jeho nepreskúmateľnosti od samého začiatku ... .“ V rámci konečného návrhu ţiadal, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. rozsudkom vyslovil, ţe napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol porušený zákon (v uţ vyššie uvádzaných ustanoveniach) v neprospech obvinených, aby podľa § 386 Tr. por. napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo
  2. septembra 2015, sp. zn. BB - 3T 30/2013, zrušil a následne 4 2 TdoV/1/2017 podľa § 388 ods. 1 Tr. por. aby prikázal vec prvostupňovému súdu v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť, avšak v zmysle § 388 ods. 2 Tr. por. v inom zloţení senátu. Najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, ţe dovolania (ďalej uţ len „dovolanie“, nakoľko je zhodné vo vzťahu k všetkým obvineným) boli podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), osobami oprávnenými (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Tr. por.), zároveň spĺňajú i obligatórne obsahové náleţitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a obvinení pred podaním dovolania vyuţili svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.). Najvyšší súd následne zistil, ţe dovolanie obvinených M. S., T. C. a K. J. nie je opodstatnené, pretoţe je zrejmé, ţe nie sú splnené podmienky dovolania. V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, ţe v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, ţe táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu prechádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I). S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretoţe by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu prechádzajúceho konania nad rámec návrhu dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej zo zákona (§ 385 Tr. por.) a z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vţdy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva – minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca (v mene obvineného), ţe najvyšší súd je viazaný návrhom do takej miery, ţe v rámci prieskumu dodrţiavania zákonnosti nemôţe ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľov, 5 2 TdoV/1/2017 zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por., bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú. + + + K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinení v dovolaní argumentovali vecne, nie však relevantne, ţe orgány činné v trestnom konaní im neodtajnili svoje dokumenty a nezabezpečili resp. nepoţiadali sudcu pre prípravné konanie o odtajnenie ním vydaných namietaných rozhodnutí (príkazov) o tajnom sledovaní. Neodtajnenie rozhodnutí sudcu na tajné sledovanie im podľa nich natrvalo znemoţnilo reálnu a účinnú obhajobu. Obvinení v dovolaní ďalej tvrdili, ţe pokiaľ nie sú odtajnené rozhodnutia sudcu na tajné sledovanie a materiály inšpekčnej sluţby ministerstva vnútra, ktoré boli podkladom rozhodnutí na tajné sledovanie, trvalo sa nevedia reálne a účinne brániť a argumentovať, prečo sa tieto nevzťahujú na ich osoby. Preto nemohli namietať naplnenie zákonných podmienok (zásada legality, zásada legitimity a zásada proporcionality) proti ich osobám (str. 8-11 dovolania). Dovolatelia argumentujú tak, ako keby rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie zo
  3. septembra 2008, sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-NTK, a zo
  4. septembra 2008, sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-NTT (príkazy na pouţitie ITP), boli pred nimi a ich obhajcami utajované, čo ale nie je pravda. Obvinení a aj ich obhajcovia mali moţnosť s týmito príkazmi sa oboznámiť (viď č. l. 798, 808, 961, 963 - uţ v prípravnom konaní a následne i na hlavnom pojednávaní vykonanom
  5. augusta 2015, č. l. 1199), a teda boli a sú im známe dôvody, pre ktoré rozhodla sudkyňa pre prípravné konanie o pouţití ITP. Najvyšší súd preto nemôţe akceptovať tvrdenie obvinených uvedené napr. v bode 34 dovolania, ţe z dôvodu neodtajenia uvedených rozhodnutí nemali moţnosť namietať a brániť sa proti tvrdeniam uvedeným v príkazoch. Ich argumenty by boli prijateľné iba vtedy, ak by príkazy na pouţitie ITP boli pred nimi utajené počas celého trestného konania a keby nemali moţnosť sa s nimi vôbec oboznámiť. Tým, ţe doposiaľ neboli príkazy na pouţitie ITP odtajnené pre verejnosť, ale boli odtajnené pre obvinených a ich obhajcov (viď vyššie), nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením práva na obhajobu, pretoţe verejnosť nie je stranou ani subjektom trestného konania. 6 2 TdoV/1/2017 Pokiaľ obvinení namietali, ţe neboli odtajnené podklady inšpekčnej sluţby, na základe ktorých príslušná sudkyňa pre prípravné konanie vydala príkazy na pouţitie ITP, k tomu najvyšší súd poznamenáva nasledovné: Zákonnosť a procesná pouţiteľnosť informácií získaných pouţitím ITP sa odvodzuje od zákonného rozhodnutia príslušného orgánu (v tomto prípade sudkyne pre prípravné konanie) o pouţití ITP a nie od operatívnych či spravodajských informácii, ktoré viedli sudkyňu pre prípravné konanie k vydaniu príkazov na pouţitie ITP. Rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie - vydanie príkazov na pouţitie ITP - nie je rozhodnutím o vine, ale je podkladom na pouţitie jedného z viacerých procesných prostriedkov, slúţiacich na odhaľovanie trestnej činnosti a jej prípadných páchateľov. Najvyšší súd nepovaţuje za prijateľné, aby podmienkou na vyslovenie zákonnosti príkazu na pouţitie ITP bolo preskúmavanie podkladov slúţiacich sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie aj obhajobou. Sudca pre prípravné konanie (nie obvinený, obhajca a ani prokurátor) a jeho prieskum predloţeného materiálu je garantom, ţe pouţitie ITP je opodstatnené. Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorým umoţní pouţitie ITP, musí byť náleţite odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, ktoré skutočnosti odôvodňujú naplnenie podmienok zásahu do práva na súkromie. Odôvodnenie musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam a musí dostatočne objasňovať skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov veci. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania príkazu na pouţitie ITP si vyţaduje relevantnú a dostatočne špecifickú argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na jeho vydanie. To ale neznamená, ţe v odôvodnení príkazu na pouţitie ITP musia byť odtajnené všetky informácie (obsahujúce napr. mená informátorov) z predloţeného podkladového materiálu. Taktieţ to neznamená, ţe obhajoba má oprávnenie overovať pravdivosť informácií (podkladov) predloţených sudcovi pre prípravné konanie pred rozhodnutím o vydaní či nevydaní príkazu na pouţitie ITP. Na to je určený sudca pre prípravné konanie ako garant tohto procesu. Ak by platili opačné úvahy obhajoby v tomto smere, potom by zákonite došlo aţ k odtajneniu informátorov a predmetom dokazovania v súdom konaní by bolo zistenie a overenie pravdivosti ich tvrdení len za tým účelom, či neklamali, keď informovali o „moţnej trestnej činnosti“. Títo informátori (takmer nikdy) nevystupujú v ďalšom konaní ako svedkovia, ich tvrdenia slúţia len polícií na odhalenie 7 2 TdoV/1/2017 trestnej činnosti a ich páchateľov a sudcovi pre prípravné konanie len na rozhodnutie o pouţití ITP, nie však na preukazovanie viny obvineným. V prípade, ak podkladový materiál obsahuje operatívne (či spravodajské) informácie získané vlastnou operatívnou činnosťou príslušných pracovníkov (kriminálka), potom by podľa úvah obhajoby bolo zrejme nevyhnutné vypočuť operatívnych pracovníkov k tomu ako, kde a kedy získali informácie naznačujúce podozrenie z trestnej činnosti, aby tak mohla aj obhajoba preskúmať zákonnosť a opodstatnenosť vydania príkazu na pouţitie ITP. Takýto postup navrhovaný obhajobou - odtajnenie podkladov slúţiacich sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o pouţití ITP - je podľa názoru najvyššieho súdu neprijateľný nielen v podmienkach Slovenskej republiky, ale predpokladane aj vo všetkých demokratických krajinách, a to preto, ţe by to odporovalo samotnej podstate vyhľadávania trestnej činnosti, mohlo by to viesť aţ k deštrukcii práce polície pri odhaľovaní trestnej činnosti, a preto, ţe rozhodnutie o pouţití ITP v ţiadnom prípade nie je rozhodnutím o vine či nevine páchateľa prípadného trestného činu, ale len procesným prostriedkom slúţiacim na odhaľovanie trestnej činnosti a jej prípadných páchateľov. V súvislosti s vyššie uvedeným paradoxne vyznieva obsah trestného spisu a tam zaloţené materiály (podklady) na č.l. 1-62, ktoré odkrývajú pozadie vyhľadávania trestnej činnosti a ako také podľa názoru najvyššieho súdu sú v trestnom spise nadbytočné, pretoţe ich dôkazná hodnota (pre účely rozhodnutia o vine či nevine páchateľov) je nulová a dokumentačne odôvodňujú len začatie trestného stíhania vo veci a obsahovo nepochybne i vydanie príkazov na vydanie ITP. Neodtajnenie príkazu na použitie ITP (v predmetnej veci príkazov na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov) za účelom jeho založenia do spisu ako neutajovanej prílohy a za účelom jeho vykonania na hlavnom pojednávaní resp. verejnom zasadnutí aj za prítomnosti verejnosti, pokiaľ mal obvinený alebo jeho obhajca v priebehu trestného stíhania možnosť s týmto sa oboznámiť, a neodtajnenie kriminálneho alebo spravodajského zväzku predkladaného príslušnému orgánu verejnej moci (v predmetnej veci sudkyni pre prípravné konanie) ako podkladový materiál, slúžiaci sudcovi pre prípravné konanie na 8 2 TdoV/1/2017 rozhodnutie o použití ITP, podľa názoru najvyššieho súdu nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. So zreteľom na to najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. + + + K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinení v dovolaní vecne, nie však relevantne uviedli, ţe na hlavnom pojednávaní nemali byť vykonané obrazovo zvukové záznamy získané pouţitím ITP, nakoľko samotné príkazy na pouţitie ITP (viď vyššie) sú nezákonné. „Nezákonné príkazy uţ samy o sebe automaticky a bez ďalšieho zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených na ich základe.“ (str. 7 dovolania). K zákonnosti príkazov na pouţitie ITP sa uţ podrobne vyjadril odvolací súd na str. 29-44 svojho rozsudku, ktoré právne závery dovolací súd akceptuje a odkazuje na ne bez potreby opakovať tam uvedené, najmä ak dovolacie argumenty sú takmer zhodné ako argumenty odvolacie. Pokiaľ obvinení opakovane poukázali na to, ţe príkazy sú nezákonné uţ len preto, ţe v nich chýba titul, meno a priezvisko sudcu pre prípravné konanie, k tomu moţno doplniť nasledovné: Je faktom, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojich nálezoch III. ÚS 97/2012 a III. ÚS 490/2015 vyslovil, ţe neuvedenie mena a funkcie sudcu v súhlasoch na pouţitie ITP je takým nedostatkom týchto súhlasov, ktorý „zbavuje sťaţovateľa presvedčivej záruky, ţe o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodol zákonný sudca.“ Ústavný súd však riešil iný prípad (konanie podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno-technických prostriedkov) a najmä posudzoval iné okolnosti prípadu. Z označených nálezov ústavného súdu sa dá zistiť, 9 2 TdoV/1/2017 ţe príslušný sudca vydal tzv. „formulárové“ súhlasy na pouţitie ITP, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pripravil ţiadateľ a sudca len doplnil chýbajúce údaje a podpísal ich. Nielen ţiadosti o súhlas na pouţitie ITP, ale aj samotné súhlasy na pouţitie ITP neboli riadne odôvodnené a obsahovali i formálne nedostatky (viď označené nálezy ústavného súdu). Je preto úplne pochopiteľné, ţe ústavný súd vyslovil porušenie práv sťaţovateľa, a to aj práva na zákonného sudcu. V predmetnej veci však rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie boli náleţite odôvodnené, boli vydané v súlade so všetkými podmienkami uvedenými v ust. § 114 Tr. por., a teda celkom zjavne nešlo o „formulárové“ rozhodnutie vypracované uţ ţiadateľom. Odvolací súd vyslovil (str. 32-33 jeho rozsudku), ţe neuvedenie titulu, mena a priezviska sudcu v príkazoch na pouţitie ITP predstavuje formálnu chybu príkazu, ktorá ale nespôsobuje nezákonnosť príkazov. Dovolací súd povaţuje takýto záver za správny, pretoţe zodpovedá koncepcii materiálneho právneho štátu, ktorá zahŕňa poţiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právneho predpisu najmä zákona, ktorý má zabezpečiť primeranosť pouţitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legislatívnemu cieľu sledovaného zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu. Prísne kritéria pri uplatňovaní princípu právneho štátu musia platiť pre obsah právneho predpisu, t.j. predovšetkým toho, ktorým sa zasahuje do základných práv a slobôd. Orgán aplikácie práva sa tak môţe, ba dokonca musí odchýliť od doslovného znenia právneho textu v prípade, keď to zo závaţných dôvodov vyţaduje poţiadavka ústavne konformného výkladu (primerane PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 32/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 117/07, PL. ÚS 814/98, PL. ÚS 32/95). Namietaný formálny nedostatok príkazov na pouţitie ITP svojou dôkaznou aktivitou napravil odvolací súd (č. l. 1452) s tým, ţe bolo nespochybniteľne preukázané, ţe príkazy vydal v súlade so zákonom na to určený a oprávnený orgán verejnej moci – sudkyňa pre prípravné konanie, čím bola dodrţaná zásada judiciality. Treba si uvedomiť, ţe trestné konanie predstavuje od svojho začiatku aţ po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môţu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné 10 2 TdoV/1/2017 predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd (I. ÚS 21/2000, I. ÚS 74/2001, I. ÚS 290/2016). Ochrana práv obvineného nemôže byť len prísne formálna (vychádzajúca iba z doslovného znenia právneho predpisu upravujúceho, to ktoré právo). Každé právo obvineného a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov verejnej moci postupovať tak, aby toto právo bolo dodržané má vždy zároveň aj materiálny obsah vyjadrený účelom a cieľom právneho predpisu. Preto je prípustné a napokon i potrebné konvalidovať prípadné formálne pochybenie orgánu verejnej moci v úvodnej fáze konania v ďalšom procesnom postupe, ak tým bude naplnený materiálny rozmer príslušného právneho predpisu. S ohľadom na to, i keď v určitom štádiu konania došlo k nesprávnemu procesnému postupu (v tomto prípade v príkazoch chýba titul, meno a priezvisko oprávneného orgánu verejnej moci) tento nedostatok bol v ďalšom – odvolacom konaní napravený overením subjektu oprávneného na vydanie príkazov na pouţitie ITP. Dovolací súd rešpektujúc koncepciu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy) uzatvára, ţe hoci postup sudkyne pre prípravné konanie pri vydaní príkazov na pouţitie ITP nebol formálne perfektný, keď v príkazoch chýba úplné označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide – § 181 ods. 1 písm. a/ Tr. por., čo ale neznamená absolútnu nezákonnosť príkazov na pouţitie ITP a ani to, ţe zásah do práva na súkromie dotknutých osôb (len z dôvodu formálneho nedostatku pri naplnení materiálnych predpokladov) odporuje zásadám legality, legitimity a proporcionality (k tomu podrobne viď rozsudok odvolacieho súdu). Na dokreslenie moţno uviesť, ţe aj rozsudok (uznesenie) má svoju formálnu podobu, okrem iného musí obsahovať - označenie súdu, o ktorého rozsudok ide, mená a priezviská sudcov a prísediacich, ktorí sa na rozhodnutí zúčastnili - § 163 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. V prípade ak by v rozsudku absentovalo uvedenie titulu, mena a priezviska sudcu v mieste kde bol rozsudok sudcom podpísaný išlo by síce o formálny nedostatok tohto rozhodnutia, ktorý ale, podľa názoru najvyššieho súdu, nespôsobuje absolútnu nezákonnosť rozsudku, ale len jeho formálnu a napraviteľnú nedokonalosť. Z uvedeného vyplýva, ţe príkazy na pouţitie ITP v predmetnej veci povaţuje dovolací súd za spôsobilé procesné prostriedky umoţňujúce polícií legálne pouţitie ITP, a preto i výsledky plynúce z ITP a vykonané na hlavnom pojednávaní i verejnom zasadnutí povaţuje 11 2 TdoV/1/2017 dovolací súd za plnohodnotné dôkazy, preukazujúce priebeh skutkového deja. Prvostupňový súd preto nepochybil, keď na hlavnom pojednávaní oboznámil obrazovo-zvukové záznamy. Chýbajúci titul, meno a priezvisko príslušného orgánu na príkaze na použitie ITP je síce formálnym nedostatkom tohto príkazu v zmysle § 181 ods. 1 písm. a/ Tr. por., ktorý ale pri perfektnom postupe podľa § 114 Tr. por. a pri naplnení všetkých materiálnych predpokladov na vydanie príkazu na použitie ITP (v predmetnej veci sa tak stalo) nespôsobuje jeho absolútnu nezákonnosť, a teda nie je takým nedostatkom tohto rozhodnutia a ani procesného postupu, ktorý by bez ďalšieho vylúčil použiteľnosť informácii získaných prostredníctvom ITP na základe takéhoto príkazu, najmä ak v ďalšom konaní bolo spoľahlivo preverené, že príkaz bol vydaný subjektom na to oprávneným. Podľa názoru najvyššieho súdu by opak odporoval koncepcii právneho štátu. Preto nepochybil súd prvého stupňa, keď na hlavnom pojednávaní vykonal obrazovo- zvukové záznamy a nepochybil ani odvolací súd, keď tieto akceptoval ako plnohodnotné dôkazy preukazujúce vinu obvinených. So zreteľom na uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Obvinení v dovolaní argumentovali aj nezákonnosťou uznesení o začatí trestného stíhania (viď vyššie), avšak túto skutočnosť nepodradili pod ţiadny dovolací dôvod. Najvyšší súd sa môţe len domnievať, ţe mali na mysli dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., keďţe podľa dovolateľov „od nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci sa odvíja celý ďalší proces.“ K tomu najvyšší súd poznamenáva: Predloţený trestný spis na č. l. 1-62 obsahuje podkladové operatívne materiály, ktoré zreteľne a bez najmenších pochybností preukazujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti „doposiaľ nestotoţnenými osobami.“ Existencia takéhoto podozrenia vylučuje moţnosť postupu polície podľa § 197 ods. 1, ods. 2 Tr. por., a preto bolo zo zákona obligatórnou povinnosťou polície postupovať podľa § 199 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého: „Ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1, ods. 2, policajt začne trestné stíhanie ... “ a tieţ v súlade s ustanovením § 199 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého: „Policajt postupuje primerane podľa 12 2 TdoV/1/2017 odseku 1, ak sa o skutočnostiach odôvodňujúcich začatie trestného stíhania dozvie inak ako z trestného oznámenia.“ Najvyšší súd nepovaţuje za nevyhnutné akademicky vysvetľovať dovolateľom prečo sa mýlia, keď uznesenia o začatí trestného stíhania povaţujú za nezákonné, pretoţe opodstatnenosť začatia trestného stíhania vo veci je nad všetky pochybnosti zrejmá práve zo spisu (č. l. 1-62). Úvahy dovolateľov o „kolektívnej vine všetkých colníkov“ povaţuje dovolací súd za neprijateľné, keďţe nešlo o uznesenie o vznesení obvinenia, ale o začatie trestného stíhania vo veci, ktoré ako také bolo prvým (v tomto prípade) procesným prostriedkom slúţiacim orgánom činným v trestnom konaní na obstarávanie a vykonávanie dôkazov podľa Trestného poriadku. Keďţe uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci obsahujú všetky náleţitosti podľa § 199 ods. 3 Tr. por., dovolací súd si neosvojil argument dovolateľov o nezákonnosti uznesení o začatí trestného stíhania, a preto ani tieto argumenty obvinených nepovaţoval za odôvodňujúce danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Pokiaľ obvinení v dovolaní prezentovali nezákonnosť inšpekčnej sluţby ministerstva vnútra a opäť svoje argumenty nepodradili pod ţiadny dovolací dôvod, najvyšší súd sa predpokladane domnieva, ţe mali na mysli dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. K tomu je potrebné uviesť nasledovné: V predmetnej veci si procesne činný dovolací senát najvyššieho súdu osvojil stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu číslo Tpj 62/2015 z
  6. septembra 2015 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2015), podľa ktorého: I. Okolnosť, ţe inšpekčná sluţba Policajného zboru je nariadením ministerstva vnútra zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej sluţby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len "zákon o Policajnom zbore") a moţnosti ministra vnútra určiť, ţe sluţbu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená "inak" (§ 6 13 2 TdoV/1/2017 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, ţe inšpekčná sluţba je súčasťou Policajného zboru ako sluţba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej sluţby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore). II. Vyšetrovateľ Policajného zboru, sluţobne zaradený do inšpekčnej sluţby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a/ Tr. por. a poverený príslušník Policajného zboru, sluţobne zaradený do inšpekčnej sluţby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c/ Tr. por. III. Ţiadosť o súhlas s pouţívaním informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním (zákon č.166/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej sluţby, je podávaná Policajným zborom, a ak je jej vyhovené, informačnotechnický prostriedok je pouţívaný Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 naposledy označeného zákona). IV. Riadenie v zmysle § 6 zákona o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci ministerstva vnútra sa netýkajú trestno-procesných vzťahov, upravených Trestným poriadkom, v rámci ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Tr. por.). V. Okolnosť, ţe vo veci bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru (§ 10 ods. 8 písm. a/, písm. c/ Tr. por.), aj keď je obvineným príslušník policajného zboru, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie obţaloby a vrátenie veci prokurátorovi v zmysle § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Takým dôvodom však môţe byť (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa. VI. Efektívnosť vyšetrovania trestného činu (a teda ani zistenie, resp. obvinenie jeho páchateľa) v predsúdnom konaní nie je predmetom súdneho prieskumu a v tejto súvislosti nie je moţné zabezpečiť ochranu práv poškodeného prostredníctvom všeobecného súdu, postupom podľa Trestného poriadku. To platí bez ohľadu na moţnosť poškodeného obrátiť sa v tomto smere na Ústavný súd Slovenskej republiky alebo na Európsky súd pre ľudské práva. K citovanému stanovisku sa ţiada poznamenať, ţe uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 5Tdo/42/2015 (z ktorého odôvodnenia vychádzali vyššie uvedené právne vety stanoviska), bolo napadnuté ústavnou sťaţnosťou, ktorú ústavný súd
  7. januára 2016 uznesením, sp. zn. II. ÚS 37/2016, odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení ústavný súd uviedol, ţe sťaţnosťou napadnuté uznesenie podrobil dôslednému prieskumu s ústavnoprávneho 14 2 TdoV/1/2017 hľadiska, pričom dospel okrem iného k záveru, ţe sťaţovateľom uvádzané skutočnosti (sťaţovateľ poukazoval tieţ na pouţitie dôkazov zo strany inšpekcie) nijako v okolnostiach preskúmavanej veci neindikujú také pochybnosti v samotnom uznesením najvyššieho súdu, ktoré by vytvorili priestor na moţnosť vyslovenia porušenia označených práv sťaţovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. S ohľadom na uvedené pre dovolací súd (v predmetnej veci zastúpený konajúcim senátom) je otázka „nezákonnej inšpekcie ministerstva vnútra“ prijatým stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyriešená, a to bez ďalších moţných úvah, či špekulácií. Preto ani tento argument obvinených najvyšší súd neprijal a nepovaţoval za akceptovateľný na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a ani iného do úvahy prichádzajúceho dôvodu dovolania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (inými slovami, ak dôkazy boli vykonané nezákonným spôsobom). Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by svojou povahou a závažnosťou malo zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. len vtedy, ak má resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, ţe ţiadny v dovolaní predloţený argument obvinenými nespĺňa predpoklady na vyslovenie pozitívneho záveru o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. + + + 15 2 TdoV/1/2017 Dovolatelia ţiadnymi konkrétnymi a ani všeobecnými argumentmi nevysvetlili, čím je podľa nich naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Obsah dovolania (v ţiadnej časti, hoci je označený dovolací dôvod formálne uvedený v bode 112 dovolania) nezodpovedá a ani sa nepribliţuje dovolateľmi deklarovanému dovolaciemu dôvodu. Najvyšší súd tak nemá ţiadny priestor a ani moţnosti na prezentovanie vysvetľujúcej právnej argumentácie, a preto len pripomína, ţe v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Tr. por. Skutkový stav môţe najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené tzn., či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva, preto nemoţno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a rozhoduje o ňom najvyšší súd uţ v tretej inštancii, kde nemoţno znovu vytvárať či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôţe najvyšší súd meniť skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi niţších stupňov. Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinení M. S., T. C. a K. J. spáchali trestné činy tak ako sú uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení konania všetkých troch obvinených ako pokračovacieho prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

§ 20Tr.

zák. a pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

§ 20Tr.

zák. Pouţitú právnu kvalifikáciu podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označených trestných činov. Z uvedeného vyplýva, ţe ani tento dovolací dôvod nebol naplnený. + + + Obvinení v dovolaní taktieţ vyslovili „nespokojnosť“ s rozhodnutím odvolacieho súdu a najmä s jeho odôvodnením (body 110-124 dovolania), keď uviedli: „napadnuté 16 2 TdoV/1/2017 rozhodnutie povaţujeme za nepreskúmateľné pre nedostatok transparentných dôvodov“ (str. 23 dovolania), „odvolací súd ponechal úplne bez povšimnutia našu vecnú a zrozumiteľnú argumentáciu, prečo inšpekčná sluţba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemohla vyšetrovať nás colníkov...“ (str. 23 dovolania), „odvolací súd sa vôbec nezaoberal našimi podrobnými právnymi argumentáciami k neústavnosti a nezákonnosti inšpekčnej sluţby...“ (str. 21 dovolania), „povaţujeme rozhodnutie odvolacieho súdu za svojvoľné a nepreskúmateľné“ (str. 20 dovolania), „odvolací súd ponechal úplne bez povšimnutia závaţnú námietku nezákonnosti začatia trestného stíhania...“ (str. 3-4 dovolania). Podľa § 371 ods. 7 Tr. por.: „Dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.“ S ohľadom na znenie citovaného zákonného ustanovenia najvyšší súd nemôţe podradiť „nespokojnosť“ dovolateľov s odôvodnením, dovolaním napadnutého rozsudku, pod ţiadny dovolací dôvod. I napriek tomu dáva najvyšší súd do pozornosti: Dovolací súd nezdieľa názor obvinených o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Práve naopak, pričom poznamenáva, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nevyhnutné zobrať do úvahy argumenty, skutkové a právne závery obidvoch súdov, najmä ak odvolacie námietky zodpovedajú námietkam predkladaným uţ pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd i súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí zrozumiteľne a v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. rozobrali všetky podstatné a rozhodné skutkové i právne skutočnosti a presvedčivo vysvetlili prečo rozhodli tak ako rozhodli. Ich rozhodnutia povaţuje dovolací súd za zrozumiteľné, nie len pre osoby znalé práva, ale aj pre verejnosť, pričom v nich moţno nájsť odpovede na všetky, pre dovolateľov nejasné či sporné otázky. Zo zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, bez potreby formálne rozhodnúť o návrhoch obvinených na prerušenie 17 2 TdoV/1/2017 výkonu trestu odňatia slobody, ktorý návrh so zreteľom na zamietnutie ich dovolania stratil opodstatnenie. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 24. mája 2017 JUDr. Martin Bargel, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.