Najvyšší súd 3 Cdo 59/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu RNDr. L. P., bývajúceho v Š., prechodne v L., zastúpeného JUDr. A. L., advokátkou so

§ 142ods.

3 Zákonníka práce, v čase od

1. marca 2005 (deň oznámenia ţalobcu o tom, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní) do
2. októbra 2008 (deň predchádzajúci právoplatnosti rozsudku o neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru)

§ 79Zákonníka práce a v čase od 17.

októbra 2008 (právoplatnosť rozsudku určujúceho neplatnosť okamţitého skončenia pracovného pomeru) do 31. decembra 2014 (skončenie pracovného pomeru)

§ 142ods.

3 Zákonníka práce. Výšku náhrady mzdy určil súd prvej inštancie vo vzťahu k týmto časovým úsekom, pričom priemerný zárobok ţalobcu zisťoval k

1. decembru 2004,
2. marcu 2005 a k
3. augustu 2008). Konštatoval, ţe vzhľadom na celkovú náhradu mzdy priznanú ţalobcovi je v tomto prípade daný dôvod v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce pre zníţenie náhrady jeho mzdy nad deväť mesiacov za obdobie od
4. marca 2005 do
5. októbra
6. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie sa tým naplní satisfakčná, sociálna i sankčná povaha náhrady mzdy; navyše, priznanie náhrady mzdy za obdobie od
7. marca 2005 do
8. októbra 1998 v celom rozsahu, by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V ďalších častiach odôvodnenia vysvetlil súd prvej inštancie svoj postup pri výpočte výšky náhrady mzdy priznanej ţalobcovi za uţ uvedené časové úseky (3 520,19 € + 12 845,73 € + 127 759,30 € = 144 125,22 €). Dodal, ţe povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ako aj pri prekáţkach v práci na strane zamestnávateľa vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 79 ods. 1 veta tretia a § 142 ods. 3 Zákonníka práce), pričom omeškanie zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Táto náhrada je splatná vtedy, kedy je splatná mzda, t. j. márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci (§ 129 ods. 1 Zákonníka práce). Nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania. Súd prvej inštancie v súvislosti so zaujatím tohto právneho názoru poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 246/2010 a 1 Cdo 116/2008 (poznámka: pokiaľ sa v ďalšom texte tohto uznesenia uvádza v zátvorke odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky). Vzhľadom na to, ţe ţalovaný sa s platením náhrady mzdy dostal do omeškania, súd prvej inštancie priznal 3 3 Cdo 59/2017 ţalobcovi aj úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
9. Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo
10. novembra 2016 sp. zn. 25 Co 163/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (t.j. v časti, ktorou bolo ţalobe vyhovené a ktorou nebola ţalobcovi priznaná náhrada mzdy aţ do výšky 193 870,45 €) potvrdil; rozhodol tieţ, ţe ţiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom a dostupnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel aj k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd sa stotoţnil s jeho právnymi závermi a v celom rozsahu tieţ s odôvodnením rozhodnutia, preto podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) iba odkázal na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ na vec aplikoval „nový“ Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce); jeho postup zodpovedal § 251 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred
11. aprílom 2002, len ich vznik a nároky z nich vzniknuté pred jeho účinnosťou (pred
12. aprílom 2002) treba posudzovať podľa doterajších predpisov. V danom prípade súd prvej inštancie preto správne uzavrel, ţe zamestnávateľ po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede z
13. septembra 1998 (to znamená od
14. decembra 2004) bol povinný prideľovať ţalobcovi prácu, pričom ich vzájomný vzťah sa od tohto okamţiku začal znovu spravovať pracovnou zmluvou a podľa intertemporálneho pravidla ustanoveniami Zákonníka práce a ustanoveniami zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme; to isté platí aj pre posudzovanie okamţitého skončenia pracovného pomeru zo
15. februára
16. Ţalobcovi tak po rozhodnutí o neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru vznikol nárok na náhradu mzdy z tohto neplatného právneho úkonu podľa „nového“ Zákonníka práce a nie z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, podľa „starého“ Zákonníka práce. Správny je tieţ záver súdu prvej inštancie, ţe odstránením spornosti vzťahu procesných strán ohľadom platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru vznikla zamestnávateľovi povinnosť prideľovať ţalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a ak túto povinnosť nerešpektoval, pouţije sa na pracovnoprávny vzťah účastníkov znova ustanovenie § 142 ods. 3 tohto zákonníka. Dodal, ţe takýto záver (i keď s ním ţalovaný nesúhlasí) je podporený aj doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu, na ktorú poukázal uţ súd prvej inštancie. 4 3 Cdo 59/2017 K otázke splnenia podmienok pre zníţenie poţadovanej náhrady mzdy (§ 79 ods. 2 Zákonník práce) za obdobie od
17. marca 2005 do
18. októbra 2008 odvolací súd konštatoval, ţe súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ uzavrel, ţe takéto zníţenie náhrady mzdy je primerané okolnostiam daného prípadu a zodpovedá spravodlivému vyriešeniu veci. V ďalšom odvolací súd uviedol, ţe je výlučne v kompetencii súdu rozhodnúť o moţnom zníţení poţadovanej náhrady mzdy, teda ţiadosti zamestnávateľa vyhovieť alebo nevyhovieť; povinnosťou súdu je však rešpektovať zákonnú dolnú hranicu deviatich mesiacov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nevyplýva opodstatnenosť odvolacej námietky ţalovaného, ţe súd prvej inštancie vychádzal z názoru, ţe nárokovateľnou je náhrada mzdy výlučne len za deväť mesiacov. K namietanej duplicite pouţitia verejných financií ţalovaným a k rozporu s dobrými mravmi odvolací súd uviedol, ţe aj prostriedky právnych predchodcov ţalovaného boli štátne, preto tu o duplicite nemoţno hovoriť. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovení § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP a § 396 CSP.
19. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie „z dôvodov uvedených v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP“. Po opísaní priebehu a výsledkov konania na prvoinštančnom a odvolacom súde uviedol, ţe ţalobca v roku 1998 odvolaním z funkcie, ktorú dovtedy zastával, stratil nárok na mzdu v predchádzajúcej výške a bolo by „v rozpore s dobrými mravmi, aby súd posudzoval výšku náhrady mzdy priznanú ţalobcovi s ohľadom na jeho pracovné zaradenie, ktoré uţ v čase doručenia výpovede ţalobcovi dávno neexistovalo“. Ţalovaný za významné označil tieţ to, ţe ţalobca sa krátko po skončení pracovného pomeru zamestnal, teda nebol bez príjmu. Súdy sa dostatočne nevyrovnali so všetkými, ţalovaným opakovanými námietkami týkajúcimi sa ţalobcom poţadovanej náhrady mzdy. V danom prípade je predmet konania „ojedinelý, nemajúci obdobu v rozhodnutiach súdov“. Dovolateľ spochybnil tieţ správnosť právnych záverov súdov vo vzťahu k úroku z omeškania, na zaplatenie ktorého bol tieţ zaviazaný; podľa jeho názoru tieto závery nemajú oporu v zákone, lebo na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania. Navyše, zamestnávateľ sa do omeškania nemohol dostať pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V samostatnej časti dovolania, označenej ako „IV. Vada konania“ ţalovaný poukázal na § 220 CSP, podal svoj výklad tohto ustanovenia a významu riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces a pripomenul podstatné závery niektorých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), medziiným rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 119/2003, I. ÚS 335/2006 5 3 Cdo 59/2017 a III. ÚS 196/2006 (poznámka: pokiaľ sa v ďalšom texte tohto uznesenia uvádza v zátvorke odkaz na „ÚS.“, ide o odkaz na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky). Poukázal tieţ na judikát najvyššieho súdu R 111/1998 a vyslovil presvedčenie, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, nedostatočné a nejednoznačné. Podľa jeho názoru sa odvolací súd „nevysporiadal dostatočne s prostriedkami procesnej obrany ţalovaného a nevyhodnotil správne prostriedky procesného útoku ţalobcu“. Vyslovil tieţ presvedčenie, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je formalistické, arbitrárne a „nemá rozumný základ v obsahu spisu“. Rozsudky oboch súdov sa nevysporiadali dostatočne ani so otázkami súvisiacimi s tým, akým titulom a za ktoré obdobie sa ţalobcovi priznáva náhrada mzdy. Z týchto dôvodov ţalovaný ţiadal, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.
20. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu dospel k názoru, ţe tento mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného je neprípustný, lebo v ňom nie je uvedená taká konkrétna právna otázka, „pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, a ţalovaný v dovolaní ani neuviedol „taký právny problém, ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebol vyriešený“. Napadnutý rozsudok spočíva v celom rozsahu na správnom právnom posúdení, teda aj na správnom posúdení otázky výšky ţalobcovi priznanej náhrady mzdy a úroku z omeškania. Podľa presvedčenia ţalobcu je podané dovolanie „nejasné a nezrozumiteľné, pretoţe nie je z neho zrejmé, čoho sa dovolateľ domáha“. Ţalovaný neopodstatnene namieta, ţe v konaní bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal dovolanie odmietnuť alebo zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
21. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.
22. V danom prípade bolo dovolanie podané po
23. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie povaţovať za mimoriadny 6 3 Cdo 59/2017 opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
24. Uţ v rozhodnutiach vydaných do
25. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môţe súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
26. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, ţe narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyváţené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môţe byť výnimočne prelomená záväznosť uţ právoplatného rozhodnutia, nemoţno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
27. Naďalej je tieţ plne opodstatnené konštatovanie, ţe ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
28. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, ţe ak zákon výslovne neuvádza, ţe dovolanie je proti 7 3 Cdo 59/2017 tomu – ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemoţno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
29. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náleţitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
30. Obsah samostatnej časti dovolania, ktorá je označená ako „IV. Vada konania“, nedáva ţiadny priestor pre pochybnosti o tom, ţe ţalovaný, aj bez toho, aby odkázal alebo citoval ustanovenie § 420 CSP, vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania nielen z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP, ale tieţ z dôvodu zmätočnosti (§ 420 CSP). „Vadou konania“ sa totiţ rozumejú nesprávnosti a chyby procesnej (procedurálnej) povahy.
31. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbeţné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a zároveň zmysle § 421 CSP.
32. Otázka moţnosti súbeţného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
33. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, ţe: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbeţne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ aţ f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. 8 3 Cdo 59/2017
34. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).
35. Vec prejednávajúci trojčlenný senát, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania ţalovaného len podľa ustanovenia § 420 CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska ustanovenia § 421 CSP).
36. Pri posudzovaní dovolania ţalovaného podľa obsahu (článok 11 ods. 1 CSP) je zrejmé, ţe ţalovaný namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (a ţe nenamieta existenciu procesných vád zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a/ aţ e/ CSP). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
37. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemoţňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 18.
38. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je moţnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním vyuţívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a poţiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a doţadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 18.
39. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený uţ vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
40. júna 2016 tak, ţe sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra 9 3 Cdo 59/2017 prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca moţnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemoţno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ moţno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť ţalobou uplatneného nároku. 18.
41. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). 18.
42. Podľa právneho názoru veľkého senátu vyjadreného v uţ spomenutom rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo 2/2017 treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
43. júla
45. Uţ dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola povaţovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vada tejto povahy nebola povaţovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým názorom sa stotoţnil aj ústavný súd (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). 19.
46. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktorá nadobudla účinnosť od
47. júli 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko povaţovať za aktuálne aj po uvedenom dni. 19.
48. V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry 10 3 Cdo 59/2017 Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol, čo bolo predmetom odvolacieho prieskumu, akú sumu a za aké obdobie ţalobca poţadoval, akú sumu povaţoval odvolací súd za opodstatnenú, za aké obdobia a z ktorého titulu ţalobcovi prináleţí náhrada. Odvolací súd sa vyjadril aj k otázke splnenia podmienok pre zníţenie poţadovanej náhrady mzdy. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku náleţitosti v zmysle § 220 CSP a ţalovaný neopodstatnene namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Za vadu uvedenú v tomto ustanovení nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
49. Ţalovaný tvrdí, ţe odvolací súd sa „nevysporiadal dostatočne s prostriedkami procesnej obrany ţalovaného a nevyhodnotil správne prostriedky procesného útoku ţalobcu“. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Predmetná argumentácia ţalovaného sa týka najmä jeho výhrad voči tomu, ako boli obstarané skutkové podklady pre rozhodnutie súdov. Pokiaľ dovolateľ súdom vytýka niektoré nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, dovolací súd pripomína, ţe ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemoţňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila.
50. Vyššie spomenutá argumentácia ţalovaného nasvedčuje tieţ tomu, ţe súdom vytýka právne závery, ku ktorým dospeli a na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia. Do tohto argumentačného rámca patria všetky výhrady ţalovaného týkajúce sa úroku z omeškania, 11 3 Cdo 59/2017 moţnosti zamestnávateľa dostať sa do omeškania pred právoplatným rozhodnutím súdu, vzťahu pracovnoprávnej úpravy a všeobecnej úpravy podľa Občianskeho zákonníka, skutočnosti, ţe ţalobca sa krátko po skončení pracovného pomeru zamestnal a ţe – podľa názoru ţalovaného – je predmet konania „ojedinelý, nemajúci obdobu v rozhodnutiach súdov“. 21.
51. Najvyšší súd ale uţ aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, ţe realizácia procesných oprávnení sa strane neznemoţňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 21.
52. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 21.
53. Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po
54. júli 2016 ţiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na moţnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. To, napokon, potvrdil najvyšší súd aj v judikáte R 24/
56. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
57. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
58. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
59. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
60. júna 2017 12 3 Cdo 59/2017 JUDr. Emil Franciscy, v.r. predseda senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková