Najvyšší súd Slovenskej republiky 3Sţo/264/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Prof. Ing. V. D., DrSc., bytom B., zastúpený JUDr. Mariánom Ševčíkom CSc., advokátom so sídlom Nezábudková 22, Bratislava, proti ţalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Ţupné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27. októbra 2011, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/10/2012-100 zo dňa 18. februára 2014, jednomyseľne r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/10/2012-100 zo dňa 18. februára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave konanie v časti ţaloby o nemajetkovú ujmu vo výške 17.000 € zastavil, rozhodnutie ţalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27. októbra 2011 podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe na pojednávaní ţalobca upresnil petit ţaloby, navrhol zrušiť rozhodnutie ţalovaného, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom ţalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy 17.000 € vzal späť, s čím poverená zástupkyňa ţalovaného vyjadrila súhlas. Súd z administratívneho spisu zistil, ţe ţalovaný rozhodnutím číslo 15026/2008-51 zo dňa 31. 8. 2009 vyčiarkol ţalobcu zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, Oddielu na zápis znalcov, Odboru: Stavebníctvo, Odvetvie: pozemné stavby, Odhad hodnoty nehnuteľností, poruchy stavieb, podľa § 34 ods. 6 zákona číslo 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 382/2004 Z.z.“), pretoţe ţalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky absolvovania odborného minima a odborných skúšok do 31. 8. 2008 podľa § 34 ods. 4 zákona číslo 382/2004 Z.z. Rozklad ţalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu ţalovaný zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Podľa názoru prvostupňového súdu, ţalobou napadnutým rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe v tom čase neúčinného právneho predpisu, 2 3Sţo/264/2015 zákona č. 136/2010 Z.z. o sluţbách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 136/2010 Z.z.), ktorý nadobudol účinnosť aţ 01.06.2010. Krajský súd na základe uvedeného ustálil, ţe druhostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe právneho predpisu, ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia neúčinného a bolo ho potrebné ako nezákonné podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušiť. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. II. Voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal ţalovaný odvolanie, v ktorom uviedol, ţe postupom súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a ţiadal na základe týchto dôvodov rozsudok krajského súdu zmeniť a ţalobu zamietnuť, prípadne vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru, súd vec nesprávne právne posúdil, rozsudok bol nedostatočne odôvodnený, zmätočný a nepreskúmateľný. Súd v danom prípade preskúmaval rozhodnutie nad rámec ţalobcom vymedzeným. Neposúdil rozhodnutie čo do podstaty a vyňal z odôvodnenia rozhodnutia jednu, výsledok neovplyvňujúcu skutočnosť, na základe ktorej zrušil rozhodnutie bez zváţenia správnosti a zákonnosti samotného výroku rozhodnutia a zvyšku odôvodnenia. Základom pre potvrdenie prvostupňového správneho rozhodnutia bola skutočnosť, ţe ţalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 34 ods. 3 písm.
- b)zákona číslo 382/2004 Z.z., prípadne § 34 ods. 4 citovaného zákona - čiţe splnenie podmienky odborného minima a odborných skúšok do 31. 8. 2008. Ţalobca sčasti preukázal splnenie jednej čiastočnej podmienky a to absolvovanie jednej odbornej skúšky v odbore stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, avšak ţalovanému túto skutočnosť preukázal aţ dňa 9. 6. 2009. Ţalobca nedodrţal zákonom určenú lehotu, čo bez ďalšieho bolo spôsobilé viesť k vyčiarknutiu znalca zo zoznamu. Tento krok nebol výsledkom voľnej správnej úvahy ţalovaného, pretoţe povinnosť vyčiarknuť znalca za stanovených podmienok ukladá ţalovanému priamo zákon. Toto ustanovenie bolo platné v čase vyčiarknutia ţalobcu zo zoznamu ako i v čase rozhodovania ţalovaného, ktorý oprel rozhodnutie o § 34 ods. 3 písm. b), ods. 4 a ods. 6 zákona. Druhostupňový správny orgán sa riadne vysporiadal s uvedenými dôvodmi v rozhodnutí a aj bez prípadného skúmania splnenia ďalšej podmienky odborného minima bol povinný ţalobcu zo zoznamu vyčiarknuť. Vo vzťahu k preukázaniu naplnenia druhej podmienky, a to splnenie podmienky odborného minima, bolo ţalovanému vytknuté pouţitie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona číslo 136/2010 Z.z. v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Uvedený zákon však bol uvedený v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia v rámci úvah o splnení podmienky odborného minima. Skutočnosť je taká, ţe ţalobca ani nepostupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, pretoţe nesplnil podmienku preukázania odborného minima a vôbec nenastala situácia, kedy by sa prípadnou aplikáciou zákona číslo 136/2010 Z.z. sprísnili poţiadavky pre splnenie podmienky odborného minima, práve naopak, uvedený predpis bol prijatý z dôvodu transponovania Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. 12. 2006 o sluţbách na vnútornom trhu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Je zrejmé, ţe ţalovaný snahou o aplikovanie § 3 ods. 5 zákona číslo 136/2010 Z.z. neškodil ţalobcovi v jeho právach ale naopak, ak by sa striktne pridrţiaval právneho stavu 3 3Sţo/264/2015 pred prijatím uvedeného zákona, ţalobcom predloţené "Osvědčení o absolvovaní kurzu znaleckého minima“ dňa 25. 11. 2005 a 16. 12. 2005 v Českej republike by nemohlo byť prijaté ako preukazujúce podmienku získania odborného minima. Podľa vyhlášky číslo 490/2004 Z.z. na vykonávanie zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, konkrétne § 9 ods. 2, odborné minimum zabezpečujú znalecké ústavy a tlmočnícke ústavy na základe poverenia ministerstvom. České ústavy uvedeným poverením zo strany ministerstva nedisponujú a predloţenie českého osvedčenia nemohlo v ţiadnom prípade preukazovať splnenie podmienky odborného minima ani pred účinnosťou zákona číslo 136/2010 Z.z. ani v čase jeho účinnosti. Keďţe mal správny orgán za to, ţe predloţené osvedčenie nespĺňalo podmienku rovnocennosti alebo zásadnej porovnateľnosti s odborným minimom získaným v podmienkach Slovenskej republiky, ďalšie skúmanie sa ukázalo ako nepotrebné. Ak správny orgán do odôvodnenia úvahu o splnení podmienok stanovených v § 3 ods. 5 zákona číslo 136/2010 Z.z. urobil, tak v snahe o čo najširšiu preskúmateľnosť rozhodnutia. Skúmanie splnenia podmienky získania odborného minima by nadobudlo ďalší význam v prípade, ak by si ţalobca po vyčiarknutí znovu podal ţiadosť o zápis do zoznamu. Vysporiadanie sa s predmetným zákonom nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia druhostupňového orgánu. Ţalobca jednoznačne nepreukázal splnenie podmienky odbornej skúšky v dvoch odvetviach, kde bol zapísaný ako znalec, v lehote stanovenej zákonom a ţalovaný mal povinnosť vyčiarknuť ho zo zoznamu. Ţalovaný oprel svoje rozhodnutie o účinný právny predpis, a preto súd nemal dôvod aplikovať § 250j ods. 3 O.s.p. a v ţiadnom prípade nemal konať nad rámec dôvodov uvedených v ţalobe. Aj v prípade, ak by sa zákon číslo 136/2010 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, nemohlo by to mať vplyv na iné rozhodnutie správneho orgánu čo do výroku a zrušením napadnutého rozhodnutia by došlo len k zopakovaniu procesu bez privodenia výhodnejšieho rozhodnutia pre ţalobcu. Prístup krajského súdu povaţuje za neprijateľný, vedúci k neistote na strane ţalobcu, ktorý má síce dojem plného úspechu, avšak v konečnom dôsledku rozsudok nevedie k efektívnemu a konečnému riešeniu veci. Konaním súdu je moţné len formálne predlţovanie správneho konania s rovnakým výsledkom. Podľa názoru ţalovaného, viaceré časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu nespĺňajú poţiadavky úplného, presvedčivého a správneho odôvodnenia. Súd sa obmedzil len na konštatovanie pouţitia retroaktivity a nevenoval pozornosť ďalším skutočnostiam vyplývajúcim z administratívneho spisu a zo samotného rozhodnutia. Porušením povinnosti riadne odôvodniť rozhodnutie došlo aj k porušeniu práva účastníka náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia spôsobila jeho nepreskúmateľnosť. III. Ţalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu dňa 12. 6. 2014 navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdiť v celom rozsahu, stotoţňujúc sa z jeho právnym názorom. Ţiadal o priznanie trov odvolacieho konania v sume 69,91 €. 4 3Sţo/264/2015 IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.). Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/10/2012-100 zo dňa 18. februára 2014, ktorým súd rozhodnutie ţalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27. októbra 2011 podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V danom prípade bolo potrebné, pred tým ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku súdu prvého stupňa, vysporiadať sa s prípustnosťou odvolania. Krajský súd v Bratislave v poučení napadnutého rozsudku uviedol, ţe v časti, ktorou zrušil rozhodnutie ţalovaného nie je odvolanie prípustné, s poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 1 O.s.p. Dôvodom pre tento záver bolo zrušenie rozhodnutia ţalovaného na základe ustanovenia § 250j ods. 3 O.s.p., pretoţe bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu. Námietkami uvedenými v ţalobe sa nezaoberal. V zmysle ust. § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), výrok je najdôleţitejšou náleţitosťou správneho rozhodnutia, ktorý musí obsahovať rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Z výrokovej časti rozhodnutia musí byť predovšetkým zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. Z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia ţalovaného číslo 15026/2008/51 zo dňa 31. augusta 2009 vyplýva, ţe správny orgán rozhodol o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu znalcov podľa ustanovenia § 34 ods. 6 zákona číslo 382/2004 Z.z. 5 3Sţo/264/2015 V odôvodnení rozhodnutia správny orgán poukázal na účinné znenie § 34 ods. 3 písm. b), ods. 4, § 34 ods. 6 zákona číslo 382/2004 Z.z. a uviedol, ţe ţalobca nepreukázal splnenie podmienky odborného minima a odborných skúšok do 31. augusta 2008, čo bolo dôvodom pre jeho vyčiarknutie zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, z oddielu na zápis znalcov, odbor: Stavebníctvo, odvetvie: Pozemné stavby, Odhad hodnoty nehnuteľností, Poruchy stavieb. Správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí ţiadnym spôsobom nezaloţil svoje rozhodnutie na ustanoveniach predpisu č. 136/2010 Z.z. Ţalovaný rozhodnutím číslo 15026/2008/51/RK zo dňa 27. 10. 2011, potvrdil prvostupňové rozhodnutie podľa § 61 ods. 3 v spojení s ust. § 59 ods. 2 správneho poriadku a podľa § 34 ods. 6 zákona číslo 382/2004 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia rozviedol svoju úvahu o správnosti záverov prvostupňového orgánu. Z dôvodu, ţe ţalobca preukázal absolvovanie kurzu znaleckého minima osvedčením vydaným ústavom iného členského štátu, poukázal na znenie § 3 ods. 5 zákona číslo 136/2010 Z.z. o sluţbách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom zároveň uviedol, ţe § 15 zákona číslo 382/2004 Z.z. explicitne uvádza, ţe ustanovenia zákona číslo 136/2010 Z.z. sa pouţijú, ak zákon číslo 382/2004 Z.z. neustanovuje inak. Správny orgán však nerozhodoval s prihliadnutím na predpis číslo 136/2010 Z.z. z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal dôvodnosť pre takýto postup. Ţalovaný v rozhodnutí prihliadal na § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení, ktorý určuje rozsah odborného minima. Uviedol, ţe z dokladov predloţených ţalobcom nevyplýva splnenie podmienok odborného minima podľa § 9 predmetnej vyhlášky. Ţalovaný zároveň uviedol, ţe ţalobca nepreukázal splnenie podmienky odborného minima podľa § 34 ods. 3 písm.
- b)zákona číslo 382/2004 Z.z., čo samo osebe zakladá dôvod na jeho vyčiarknutie zo zoznamu bez ohľadu na to, či splnil alebo nesplnil podmienku odbornej skúšky. Ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí síce v odôvodnení vysporiadaval aj s úpravou uznávania splnenia určitej podmienky v inom členskom štáte, podľa predpisu účinného aţ od 01.06 2010. Rozhodnutia správnych orgánov však obsahovali konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzali a z ktorého vyvodzovali svoje právne posúdenie, a to z účinnej právnej úpravy zákona č. 382/2004 Z. z. (ţalovaný poukazoval podporne aj na vykonávaciu vyhlášku č. 490/2004 Z.z.). Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán nezaloţili svoje rozhodnutie na právnom predpise číslo 136/2010 Z.z. tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, a preto nebol dôvod na zrušenie ţalobou napadnutého rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 O.s.p., pretoţe nebolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu. Odvolací súd preto odvolanie ţalovaného pripustil. Podľa ust. § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. 6 3Sţo/264/2015 Princípy spravodlivého procesu predstavujú kvalitu, v ktorej je nevyhnutné, aby súd zabezpečil reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto princípy sú vyjadrené v čl. 46 aţ 50 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Krajský súd v Bratislave vydaním rozsudku podľa § 250j ods. 3 O.s.p., voči ktorému nie je prípustné odvolanie, keď na to nebol daný právny dôvod, zasiahol do procesných práv účastníkov konania, ktorým odňal moţnosť konať pred odvolacím súdom. Z obsahu rozsudku krajského súdu je zároveň zrejmé, ţe sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal so ţalobnými námietkami a svoje rozhodnutie zaloţil na preskúmaní a právnom posúdení ţalobou napadnutého rozhodnutia mimo rámca vymedzeného ţalobcom v ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dôvodov uvedených vyššie však dospel k záveru, ţe vada, ktorú zistil a skonštatoval krajský súd, nebola spôsobilá ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia ţalovaného, nebol preto daný základ pre postup podľa § 250j ods. 3 O.s.p. bez toho, aby nebolo prihliadané na námietky vymedzené ţalobou. V prípade, ak sa súd prvého stupňa zmýlil v právnom posúdení, nedostatočne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa s dôvodmi ţaloby, nebola splnená ústavne a zákonom vymedzená povinnosť garantovať účastníkovi konania obsah základného práva na spravodlivú súdnu ochranu jeho práv a oprávnených záujmov. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ). Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 5S/10/2012-100 zo dňa 18. februára 2014 nedal odpovede na právne námietky uvedené v ţalobe ani na stanovisko ţalovaného, čím došlo z jeho strany k rozporu s povinnosťami uloţenými súdom právnymi normami. Nie je úlohou odvolacieho súdu naprávať chybný postup súdu prvého stupňa ak zistí, ţe účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom alebo nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave dospel k záveru, ţe je ho potrebné za účelom nápravy pochybení zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm.
- f)a
- h)O.s.p. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu zaoberať sa následne všetkými ţalobnými námietkami ţalobcu, argumentáciou ţalovaného a rozhodnúť v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s ustanovením § 246 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. 7 3Sţo/264/2015 V Bratislave dňa 22.03.2017 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková