1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KRPZ-KE-VO-143-007/2012 zo dňa 29.03.2012, ktorým ţalovaný potvrdil personálny rozkaz riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 55 zo dňa 31.01.2012. Týmto personálnym rozkazom bola ţalobkyňa dňom 01.02.2012 ustanovená do funkcie starší referent poverený policajt
zákona č. 73/1998 Z.z. Na záver krajský súd uviedol, ţe neprerokovanie prevedenia a preloţenia policajta v dôsledku organizačných zmien s odborovým orgánom nemá za následok nezákonné rozhodnutie o prevedení a preloţení. Dňa 31.01.2012 bol členom komisie, ktorá vykonala so ţalobkyňou pohovor aj zástupca Odborového zväzu Polície SR, z čoho vyplýva, ţe organizačná zmena bola odborovým orgánom známa. II. 3Sţo/190/2015 3 Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote (faxové podanie doručené súdu dňa 20.05.2015) odvolanie a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil a ţalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň si na náhradu uplatnila trovy konania. Namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, poukázala na § 157 ods. 2 O.s.p. a uviedla, ţe povinnosť stručne, jasne a výstiţne vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţuje súd za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil sa vzťahujú aj na rozhodnutia správnych súdov.
jej názoru, štruktúra odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nedáva moţnosť pochopiť, čo z odôvodnenia sú skutkové a právne zistenia súdu prvého stupňa a čo vyjadrenia ţalovaného. Namietala, ţe prvostupňový súd sa nezaoberal jej námietkou, ţe z personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č. 17 zo dňa 27.01.2012 nevyplýva, ţeby vychádzal zo schválenej systemizácie a schválenej organizačnej štruktúry sluţobných úradov
2 zákona č. 73/1998 Z.z. Prvostupňový súd túto námietku nepovaţoval za opodstatnenú, pretoţe predmetný personálny rozkaz ministra nie je predmetom tohto súdneho konania. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sţ/179/03, v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal ţalobou týkajúcou sa konania
zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V predmetnej veci ţalobca okrem iného argumentoval tým, ţe k zrušeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta došlo na základe uznesenia vlády SR a Najvyšší súd SR v tejto súvislosti uviedol: „Rozhodnutie ţalovaného postráda zdôvodnenie súladu prijatého uznesenia vlády č. 525 s ust. § 12 ods. 5 zákona a v tomto smere ţalovaný nepredloţil zodpovedajúcu dokumentáciu“. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí poukázal na to, ţe pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného je kľúčovou otázkou, či uznesenie vlády, na základe ktorého sluţobný úrad skončil štátnozamestnanecký pomer so ţalobcom, bolo vydané v súlade so zákonom. Ţalobkyňa uviedla, ţe nemoţno vidieť ţiadny rozdiel medzi vecou posudzovanou v označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a jej vecou, keďţe ţalobkyňa ako účastníčka právneho vzťahu – štátnozamestnaneckého pomeru zaloţeného v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z. má právo na to, aby bolo postupované v otázkach týkajúcich sa tohto pomeru v súlade so zákonom. Správne súdy sa nemôţu vyhnúť preskúmavaniu tejto jej ţalobnej námietky. Personálny rozkaz ministra nie je rozhodnutím, proti ktorému by mohla
akýkoľvek opravný prostriedok, ktorým by sa mohla domôcť svojho preskúmania a nie je ani všeobecne záväzným právnym predpisom, u ktorého sa predpokladá jeho súlad s ústavou, či všeobecne záväznými právnymi predpismi vyššej právnej sily, kým nie je preukázaný opak. Osobitne poukázala na to, ţe túto námietku vzniesla vo svojom podaní zo dňa 05.12.2013, s ktorou sa súd v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal. Ţalobkyňa ďalej uviedla, ţe prvostupňový súd sa nijakým spôsobom nezaoberal tou časťou jej ţaloby, ktorou poukazovala na to, ţe napriek tomu, ţe ţalovaný v odvolacom konaní doplnil vykonané dokazovanie, nebolo jej umoţnené, aby sa k tomuto doplnenému dokazovaniu mohla vyjadriť a pred vydaním rozhodnutia (§ 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Súd prvého stupňa síce konštatuje, 3Sţo/190/2015 4 ţe je právom ţalovaného doplniť dokazovanie, ale skutočnosť, ţe k takto doplnenému dokazovaniu sa ţalobkyňa nemala právo vyjadriť, uţ ponechal bez akéhokoľvek povšimnutia, ako aj skutočnosť, ţe pokiaľ odvolací orgán zaloţil svoje rozhodnutie na novo vykonanom dokazovaní, s ktorým sa ţalobkyňa nemala moţnosť oboznámiť a vzniesť proti tomu námietky. Pred vydaním rozhodnutia odvolacieho orgánu jej nebola daná moţnosť vyjadriť sa. Ţalovaný, resp. prvostupňový správny orgán bol povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Ak teda prvostupňový správny orgán nevykonal potrebné dokazovanie a toto doplnil aţ ţalovaný, odňal jej moţnosť vzniesť proti hodnoteniu dôkazov, ktoré si obstaral v odvolacom konaní, svoje odvolacie námietky. Ţalobkyňa tieţ uviedla, ţe súd prvého stupňa nijako nereagoval ani na jej námietku, ţe jej postupom v správnom konaní bolo odňaté právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania. Ţalobkyňa poukazovala na to, ţe personálny rozkaz riaditeľky KR PZ v Košiciach, ktorým bola prevedená dňom 01.02.2012 na OR PZ v Košiciach a zároveň odvolaná dňom 31.01.2012 z funkcie vyšetrovateľky 4. Oddelenia ekonomickej kriminality, odboru kriminálnej polície OR PZ v Košiciach a toto rozhodnutie jej bolo vyhlásené dňa 01.02.2012, bola v jeden a ten istý deň zaradená do funkcie vyšetrovateľky 4. oddelenia ekonomickej kriminality a zároveň vymenovaná do funkcie starší referent poverený policajt. S touto ţalobnou námietkou sa Krajský súd v Košiciach vyrovnal preberajúc v plnom rozsahu argument ţalovaného tak, ţe v skutočnosti ţalobkyňa ani nebola odvolaná označeným personálnym rozkazom riaditeľky KR PZ v Košiciach, ale personálnym rozkazom Ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012. Nemoţno však zamieňať organizačnú zmenu bez ohľadu na to, či bola vykonaná v súlade so zákonom, alebo nie, vykonanú personálnym rozkazom Ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012 s jej odvolaním z doterajšej funkcie
9 zákona č. 73/1998 Z.z. Bez ohľadu na zmeny v organizácii a systemizácii sa štátnozamestnanecký pomer ţalobkyne mohol zmeniť len odvolaním z funkcie, na ktorú bola zaradená a jej ustanovením, alebo vymenovaním do inej funkcie. Tvrdenia ţalovaného, či súdu prvého stupňa, ţe toto rozhodnutie malo deklaratórny účinok, nemoţno
ţalobkyne celkom dobre pochopiť, keďţe vo vzťahu k jej štátnozamestnaneckému pomeru zaloţenému v súlade s § 33 ods. 1 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. dochádza k zmenám v jej štátnozamestnaneckom pomere na základe personálneho rozkazu príslušného nadriadeného. Nie je moţné zistiť, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, ţeby jej príslušným nadriadeným bol Minister vnútra SR a personálnym rozkazom vykonávajúcim organizačné a systemizačné zmeny ju mohol odvolať z funkcie. V tejto súvislosti opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sţo/264/2009 zo dňa 05.04.2011 z ktorého vyplýva, ţe nemohla byť ustanovená do funkcie skôr ako bola odvolaná z predchádzajúcej. V tejto súvislosti poukázala na neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/248/2012 zo dňa 31.03.2015,v ktorom súd zrušil rozhodnutie Prezidenta Policajného zboru MV SR sp. zn. SLV-PS-PK-55/2012 zo dňa 21.05.2012, ktorým bolo jej odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľky KR PZ v Košiciach – Personálnemu rozkazu č. 76 zo dňa 31.01.2012 zamietnuté. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sa týkal Personálneho rozkazu, ktorým bola 3Sţo/190/2015 5 odvolaná z funkcie. Na záver poukázala na skutočnosť, ţe jej nebola daná moţnosť vyuţiť jej práva účastníčky konania pred vykonaním pohovoru v čase jej práceneschopnosti na chodbe v obytnom dome, kde býva. V súvislosti s ustanovením do funkcie staršej referentky poverenej príslušníčky poukázala na to, ţe aţ v odvolacom konaní vedenom ţalovaným bol zisťovaný počet a štruktúra voľných miest, ktoré boli na OR PZ v Košiciach k dispozícii. O nich a ďalších z nich sa ţalobkyňa dozvedela aţ z rozhodnutia ţalovaného a z rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom na str. 12 ods. 3 sú uvedené voľné miesta, ktoré jej neboli ponúknuté. Pri ustanovovaní policajta (§ 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) sa prihliada na dĺţku odbornej praxe, závery sluţobného hodnotenia a zdravotný stav policajta, pričom do funkcie vyšetrovateľ na OR PZ v Košiciach boli ustanovení aj vyšetrovatelia čakatelia, ktorí nemali v dobe jej vymenovania vykonanú ani vyšetrovateľskú skúšku a ani ukončenú ročnú čakateľskú prax. III. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na dátum podania odvolania voči napadnutému rozsudku a potrebu preverenia včasnosti podaného odvolania. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle § 492 ods. 2 zákona č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016,
ktorého sa odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia
doterajších predpisov, t.j.
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok.
l O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 3Sţo/190/2015 6
1 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt sa ustanoví alebo vymenuje do voľnej funkcie, ak spĺňa poţadované kvalifikačné predpoklady na túto funkciu, ak tento zákon neustanovuje inak. Do funkcie, na ktorú sa vyţaduje špeciálna odborná spôsobilosť, sa policajt ustanoví alebo vymenuje, ak spĺňa túto spôsobilosť a osobitný predpis neustanovuje inak. Ustanovené kvalifikačné predpoklady na funkciu nemoţno odpustiť pri ustanovení alebo vymenovaní do funkcie v stálej štátnej sluţbe. Pri ustanovení alebo vymenovaní do funkcie sa súčasne prihliada na dĺţku odbornej praxe, závery sluţobného hodnotenia a na zdravotný stav policajta.
1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt v sluţobnom pomere sa prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej sluţby, a ak to nie je moţné, preloţí sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej sluţby alebo do iného sluţobného úradu, ak nemôţe naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretoţe v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia.
3 zákona č. 73/1998 Z.z. organizačnou zmenou na účely tohto zákona sa rozumie zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia policajta a nevytvorila sa nová funkcia alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s rovnakou náplňou činnosti v inom mieste výkonu štátnej sluţby.
5 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt v stálej štátnej sluţbe sa prevedie na inú funkciu, a ak to nie je moţné, preloţí sa na inú funkciu z dôvodov
odseku 1.
9 zákona č. 73/1998 Z.z. prevedenie na inú funkciu alebo preloţenie na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním do inej funkcie
.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.
2 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. sluţobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na prevedenie alebo preloţenie policajta na inú funkciu z dôvodu organizačných zmien, zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu zákazu činnosti.
1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z.z. účastníci konania sú povinní postupovať tak, aby svojím konaním nesťaţovali a nezdrţiavali priebeh konania. Účastníci konania majú právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy. Oprávnený orgán môţe povoliť nahliadnuť do spisov aj iným osobám, ak preukáţu právne dôvody svojej poţiadavky. Oprávnený orgán zabezpečí, aby sa nahliadnutím do spisu neporušilo štátne alebo sluţobné tajomstvo. 3Sţo/190/2015 7
1 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
3 zákona č. 73/1998 Z.z. účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tieţ uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totoţnosť príslušníka Slovenskej informačnej sluţby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
6 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie, proti ktorému uţ nemoţno podať odvolanie, je právoplatné.
7 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok. Najvyšší súd z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, jeho odôvodnenie povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné, a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) dodáva. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. KRPZ- KE-VO-143-007/2012 zo dňa 29.03.2012, ktorým ţalovaný potvrdil personálny rozkaz riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 55 zo dňa 31.01.2012. Týmto personálnym rozkazom bola ţalobkyňa dňom 01.02.2012 ustanovená do funkcie starší referent poverený policajt
1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. prevedená na OR PZ v Košiciach a súčasne dňom 31.01.2012 bola
9 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolaná z doterajšej funkcie s tým, ţe ustanovenie do funkcie dňom 01.02.2012 vykoná riaditeľ OR PZ v Košiciach. Z personálneho rozkazu č. 76 zo dňa 31.01.2012 vyplýva, ţe vykonaná zmena bola
2 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. prerokovaná s príslušným odborovým orgánom. Personálny rozkaz riaditeľky KR PZ v Košiciach č. 76 zo dňa 31.01.2012 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. SLV-PS-PK-/2012 zo dňa 21.05.2012 bol predmetom 3Sţo/190/2015 8 prieskumu v rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sžo/334/2015 zo dňa 25.01.2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a ţalobu zamietol. Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku uviedol, ţe „prevedenie ţalobkyne na inú funkciu bolo vynútené nemoţnosťou ďalšieho vykonávania doterajšej funkcie, pretoţe táto funkcia bola v dôsledku organizačných zmien zrušená. Rovnako je nepochybné, ţe personálne opatrenie č. 76 zo dňa 31.01.2012 je realizáciou zámeru organizačných a systemizačných zmien v rámci štruktúry KR PZ v Košiciach na skvalitnenie a zefektívnenie výkonu sluţby, na základe personálneho rozkazu ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012. Z uvedených dôvodov je tak prevedenie ţalobkyne na inú funkciu, s ktorou aj súhlasila, realizované personálnym rozkazom č. 76 zo dňa 31.01.212 v spojení s napadnutým rozhodnutím ţalovaného, v súlade s § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. pri dodrţaní postupu
9 a § 225 ods. 2 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z.“ Z hľadiska štruktúry a odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, senát odvolacieho súdu uvádza, ţe krajský súd postupoval v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., uviedol čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). 3Sţo/190/2015 9 K námietke ţalobkyne, týkajúcej sa personálneho rozkazu, ktorým bola prevedená na OR PZ v Košiciach a súčasne dňom 31.01.2012 bola
9 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolaná z doterajšej funkcie senát odvolacieho súdu uvádza, ţe v tejto veci Najvyšší súd SR rozhodol dňa 25.01.2017 a vo svojom rozsudku sp. zn. 10Sžo/334/2015 uviedol: „Z personálneho rozkazu riaditeľky Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach č. 76 zo dňa 31.01.2012 i z napadnutého rozhodnutia ţalovaného je zrejmé, ţe odvolanie ţalobkyne z funkcie a jej ustanovenie do inej funkcie sa uskutočnilo z dôvodu organizačných zmien, ktoré sa realizovali personálnym rozkazom ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012, a teda základom pre personálny rozkaz riaditeľky KR PZ v Košiciach je jednoznačne personálny rozkaz ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.
ktorého zo strany ţalovaného došlo k pochybeniu a dopustil sa retroaktivity vo vzťahu k ţalobkyni svojim postupom pri vydávaní personálneho rozkazu.“ S uvedeným sa Najvyšší súd SR v plnej mieste stotoţňuje a na predmetný rozsudok odkazuje. Ţalobkyňa taktieţ v podanom odvolaní namietala, ţe aţ v odvolacom konaní vedenom ţalovaným bol zisťovaný počet a štruktúra voľných miest, ktoré boli na OR PZ v Košiciach k dispozícii. O nich a ďalších z nich sa ţalobkyňa dozvedela aţ z rozhodnutia ţalovaného a z rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom na str. 12 ods. 3 sú uvedené voľné miesta, ktoré jej neboli ponúknuté. Poukázala, ţe aţ pri ustanovovaní policajta (§ 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) sa prihliada na dĺţku odbornej praxe, závery sluţobného hodnotenia a zdravotný stav policajta. „V prvom rade je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona č. 73/1998 Z. z. uviesť, ţe sluţobný pomer príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva – ide o štátnozamestnanecký právny 3Sţo/190/2015 10 pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom sluţobného orgánu – rozhodnutím o prijatí do sluţobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny sluţobného pomeru, sluţobnej disciplíny, skončenia sluţobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania sluţobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre sluţobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú zaloţené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov sluţobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov. Právna povaha takéhoto sluţobného pomeru príslušníkov PZ odráţa osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, ţe nemoţno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, ţe z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako drţiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyţadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8.12.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27.6.2000 týkajúci sa sťaţnosti č. 30979/96). Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, ţe zákonná úprava sluţobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v sluţobnom pomere niţšiu mieru ochrany, neţ je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere resp. umoţňuje sluţobným orgánom operatívnejšie vyuţitie príslušníkov ustanoviť ich na sluţobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii. S poukazom na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. uviesť, ţe dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne moţno dospieť k záveru, ţe citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a poţiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemoţno vykladať tak, ţe v prípade splnenia poţadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia.“ z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/50/2011 zo dňa 22.08.2012 (www.nsud.sk). Ústavný súd SR sa taktieţ vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal obdobnou námietkou, akú vzniesla ţalobkyňa v tomto súdnom konaní. Ohľadom neskúmania existencie voľných funkcií Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.06.2016 uviedol: „V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na § 35 ods. 1 písm. a) policajného zákona,
ktorého sa policajt v sluţobnom pomere prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej sluţby, a ak to nie je moţné, preloţí sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej sluţby alebo do iného sluţobného úradu, ak nemôţe naďalej 3Sţo/190/2015 11 vykonávať doterajšiu funkciu, pretoţe v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia. Rešpektujúc citovaný text § 35 ods. 1 písm. a) policajného zákona, ústavný súd akceptuje ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu,
ktorého príslušné ustanovenia policajného zákona je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter sluţobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďţe „Právna povaha takéhoto sluţobného pomeru príslušníkov PZ odráţa osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, ţe nemoţno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.“. Vzhľadom na citované ústavný súd povaţuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje a od riadiacich pracovníkov polície nemoţno vyţadovať, aby preukazovali a dokladovali splnenie podmienky nemoţnosti prevedenia na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá bola zrušená. Keďţe policajný zbor je vojensky organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru, potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb Policajného zboru. Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto námietku sťaţovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.“ Ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 73/1988 Z.z. uvádza, ţe sa policajt ustanoví do voľnej funkcie a nie napr. do adekvátnej funkcie. Ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zároveň nezakladá zákonnú povinnosť nadriadeného skúmať, či sú voľné iné funkcie. K námietke ţalobkyne ohľadom skutočnosti, ţe jej nebolo umoţnené vyjadriť sa k doplnené dokazovaniu pred vydaním druhostupňového rozhodnutia senát odvolacieho súdu uvádza, ţe odvolací orgán vykonal dokazovanie ohľadom voľných tabuľkových miest na OR PZ v Košiciach k 31.01.2012. Vzhľadom na vyššie uvedené, a teda, ţe policajt nemá nárok na ustanovenie do adekvátnej funkcie a ani v prípade splnenia poţadovaných kritérií nie je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia by ani prípadné vyjadrenie ţalobkyne k vykonanému dokazovaniu nebolo spôsobilé ovplyvniť vydané rozhodnutie. Skutočnosť, ţe k obsadeniu voľných miest vyšetrovateľov policajtmi, ktorí nespĺňali kvalifikačné predpoklady, tak ako to tvrdí ţalobkyňa v podanej ţalobe, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia o ustanovení ţalobkyne do konkrétnej funkcie. Ţalovaný si v priebehu odvolacieho konania zabezpečil písomné stanovisko k priebehu vykonaného pohovoru s odvolateľkou. Ţalovaný správny orgán pochybil, keď ţalobkyni neumoţnil, aby sa k predmetnému stanovisku vyjadrila, avšak toto pochybenie samé osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ţalobkyňa v podanej ţalobe uviedla, ţe jej bola daná moţnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia o ustanovení do funkcie, avšak v tom čase bola práceneschopná, pohovor s ňou bol vykonaný na chodbe v obytnom dome, v ktorom býva, pričom uvedené okolnosti nepovaţuje za také, ktoré by jej umoţňovali vyuţiť svoje práva účastníčky konania. Ţalobkyňa mohla s ohľadom na svoj zdravotný stav odmietnuť uskutočnenie pohovoru na chodbe počas jej práceneschopnosti a poţiadať o iný termín vykonania pohovoru. 3Sţo/190/2015 12 Ţalobkyňa tieţ namietala, ţe prvostupňový súd sa nezaoberal jej námietkou, ţe z personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č. 17 zo dňa 27.01.2012 nevyplýva, ţeby vychádzal zo schválenej systemizácie a schválenej organizačnej štruktúry sluţobných úradov
2 zákona č. 73/1998 Z.z. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sţ/179/03 zo dňa 24.11.2004. V danom prípade však nešlo o príslušníka Policajného zboru a v danej veci nebolo zrejmé, ţe funkčné miesto, na ktoré bol ţalobca zaradený, bolo jedným zo zníţených funkčných miest. Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 17 je vnútorný predpis, ktorý je osobitným prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim mimo systému vzťahov organizačnej nadriadenosti a podriadenosti vo verejnej správe. Smeruje len voči subjektom ovládaným organizačnou podriadenosťou vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Ide o abstraktné formy vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov. Ide o interný organizačný akt, od ktorého sa ţalovaný a ani prvostupňový administratívny orgán nemohli odchýliť. Na základe vyššie uvedeného a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom
3 vety druhej O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďţe v odvolacom konaní nebola úspešná. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 22.02.2017 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.