1 O.s.p. zamietol ţaloby ţalobcu o preskúmanie zákonnosti hore uvedených rozhodnutí ţalovaného. V rámci vykonávanej daňovej kontroly sa jednoznačne preukázalo, ţe prijaté vstupy (sluţby advokáta, nájomné, energia) súvisia s uskutočnenými oslobodenými finančnými sluţbami v predchádzajúcich obdobiach, pri ktorých finančných sluţbách nie je nárok na odpočítanie dane a platiteľ dane neuskutočňoval ţiadnu inú ekonomickú činnosť s nárokom na odpočítanie dane, ku ktorej by bolo moţné prijaté sluţby priradiť. Celková ekonomická činnosť platiteľa dane bola bez nároku na odpočítanie dane, a preto platiteľovi v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach nevznikol nárok na odpočítanie dane. Krajský súd z administratívnych spisov, ako aj podaní účastníkov konania zistil nasledovný skutkový stav: Daňový úrad Lučenec (od 01.01.2012 Daňový úrad Banská Bystrica) vykonal u ţalobcu kontroly dane z pridanej hodnoty
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2009 aţ december 2009, január 2010 aţ december 2010 a január 2011 aţ máj 2011. Na základe zistení z vykonaných kontrol Daňový úrad Banská Bystrica vydal dňa 09.05.2012 za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia vyššie uvedené dodatočné platobné výmery, ktorými ţalobcovi vyrubil rozdiely na dani z pridanej hodnoty. Predmetom vyrubených rozdielov DPH bolo: - právo na uplatnenie odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom JUDr. M. B. ,
Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 01.11.2008 poskytnutej ţalobcovi, a to vo všetkých zdaňovacích obdobiach; - v zdaňovacích obdobiach september 2009 aţ máj 2011 z nájmu za priestor sídla spoločnosti a k nemu prislúchajúcich dodávok energií, fakturovaných spoločnosťou JMK plus, s.r.o., Lučenec, na základe Podnájomnej zmluvy č. 27/09 zo dňa 29.08.2009 a Zmluvy o dodávke energií a sluţieb z 11.09.2009; - v niektorých zdaňovacích obdobiach si ţalobca uplatnil odpočítanie dane aj zo súm, na ktorých nárok na odpočítanie dane nepreukázal ţiadnym účtovným ani daňovým dokladom (napr. január 2009 v sume 16,90 Eur, február 2010 v sume 16,90 Eur, atď.); - v zdaňovacom období marec 2011 si ţalobca uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr zo dňa 02.03.2011, vystavených spoločnosťou STORMWARE, s.r.o., Bratislava, za predplatné zákazníckej podpory produktu POHODA
1 zákona č. 222/2004 Z.z.; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.; platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
3 zákona č. 222/2004 Z.z.; platiteľ nemôţe odpočítať daň z tovarov a sluţieb
odseku 2, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb, ktoré sú oslobodené od dane
aţ 42, s výnimkou poisťovacích sluţieb
a finančných sluţieb
, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto sluţby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane
3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane
3, nemôţe odpočítať daň z tovarov a sluţieb
odseku 2, ktoré pouţije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a sluţieb
5 a 6. Zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH určuje, kedy vzniká právo na odpočítanie dane a za akých podmienok je moţné daň odpočítať. Z prílohy č. 6 (Zoznam prebraných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie) zákona o DPH vyplýva, ţe v zozname je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ktorá bola nahradená v novej štruktúre a v jazykovo upravenej podobe s účinnosťou od 01.01.2007 Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (označovaná aj ako DPH smernica). DPH smernica v podstate nahradila Šiestu smernicu bez podstatných zmien významu jednotlivých ustanovení.
článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice; pokiaľ sa tovary a sluţby pouţívajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné poloţky z dane, ktorú má zaplatiť: a/ daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo sluţby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník.
článku 168 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006; pokiaľ ide o tovar a sluţby, ktoré sú pouţité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: a/ DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný a za sluţby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou. 4 3Sţf/21/2015
článku 173 odsek 1 DPH Smernice; ak zdaniteľná osoba pouţije tovar alebo sluţby na účely uskutočnenia transakcií, pri ktorých jej vznikne právo odpočítať DPH, a ktoré sú uvedené v článkoch 168, 169 a 170 a transakcií, pri ktorých jej nevznikne právo odpočítať DPH, je odpočítanie povolené len pre tú časť DPH, ktorá je pomerná k sume pripadajúcej na transakcie, pri ktorých právo na odpočítanie dane vzniká. Odpočítateľná časť sa určí v súlade s článkami 174 a 175 za všetky transakcie uskutočnené zdaniteľnou osobou. Spornou otázkou v posudzovanej veci bolo, či ţalobcovi, ako platiteľovi DPH, vznikol nárok na odpočítanie dane z právnych sluţieb advokáta, resp. v niektorých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach i z nájmu a dodávok energií, z predplatného produktu POHODA 2011, ak daňový subjekt odo dňa svojho vzniku vykonával a aj vykonáva výlučne činnosti, ktoré sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty, pri ktorých nevzniká nárok na odpočítanie dane. Vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014, ako aj ţalobné námietky ţalobcu uvedené pod bodmi 8, 9 v odôvodnení tohto rozhodnutia, krajský súd posudzoval, či v danom prípade ide o situáciu acte eclaire, t.j. ţe relevantná judikatúra nedáva dostatočnú odpoveď na daný prípad, resp. ide o otázku acte clair, t.j. ţe situácia je tak zjavná, ţe nepripúšťa iný právny záver, k čomu dospel ţalovaný vyhodnotiac relevantnú judikatúra Súdneho dvora. Krajský súd uviedol, ţe moţnosť predloţenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie prichádza do úvahy v zmysle relevantnej rozhodovacej činnosti aţ vtedy, pokiaľ vnútroštátny súd sa nevie s otázkou prípadného rozporu vnútroštátnej právnej úpravy s Únijnou úpravou sám vysporiadať. Krajský súd mal za to, ţe v predmetnej veci nie je daný rozpor zákona o DPH so Smernicou DPH. Prejudiciálne konanie nie je prípustné v prípade, ak niektorá otázka uţ bola riešená pred Súdnym dvorom. Krajský súd sa stotoţnil so záverom ţalovaného, ţe na vyriešenie konkrétnej veci postačuje právna úprava obsiahnutá v zákone o DPH, ktorá je súladná s citovanými článkami DPH smernice a napokon aj s judikatúrou Súdneho dvora. Či uţ
vnútroštátneho práva alebo komunitárneho práva, v prípade ţalobcu neexistuje právny dôvod na priznanie odpočítania dane, vzhľadom na zistený a preukázaný skutkový stav, a to z dôvodu, ţe celková ekonomická činnosť daňového subjektu (ţalobcu) bola oslobodená od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane.
ustálenej judikatúry Súdneho dvora uplatnenie práva na odpočet vyţaduje existenciu priamej súvislosti medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe. Súdny dvor v prípade C-104/12 Wolfram Becker - rozsudok z 21.02.2013 posudzoval otázku, či sa má priama a bezprostredná súvislosť plnení na vstupe s plneniami na výstupe ako rozhodujúce kritérium pri priznaní práva na odpočítanie DPH na vstupe určiť:
záveru Súdneho dvora EU existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi prijatým plnením na vstupe a celkovou ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby na účely určenia, či táto osoba pouţila tovary a sluţby „na účely zdaniteľných plnení" v zmysle článku 17 odsek 2 písm. a/ Šiestej smernice, závisí od objektívneho obsahu tovarov alebo sluţieb prijatých touto zdaniteľnou osobou. Uzavrel, ţe poskytnutie sluţby advokátmi, ktorej cieľom bolo zabrániť trestnému postihu fyzických osôb - konateľov zdaniteľnej osoby, nedáva tejto zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH z takejto prijatej sluţby. Vynaloţené náklady spojené s advokátskymi sluţbami z hľadiska ich objektívneho obsahu nemoţno povaţovať za náklady vynaloţené na účely zdaniteľných 5 3Sţf/21/2015 činností obchodnej spoločnosti. Neexistuje právna súvislosť medzi trestnými stíhaniami a činnosťou spoločnosti, preto sa nemôţu prijaté sluţby advokáta povaţovať za sluţby uskutočnené pre zdaniteľné činnosti obchodnej spoločnosti. Súdny dvor v rozsudku Becker C-104/12 uviedol, ţe uţ v iných prípadoch rozhodol, ţe existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe je nevyhnutnou podmienkou práva na odpočítanie DPH na vstupe, ako aj určenia rozsahu takéhoto práva (rozsudky Midland Bank z 22.02.2001, Abbey National C-408/98, Investtrand). Právo na odpočet DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovarov alebo sluţieb na vstupe tak predpokladá, ţe výdavky vynaloţené na ich nadobudnutie patria k podstatným elementom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, ktoré zakladajú právo na odpočet (bod 19 rozsudku Becker). K uvedenému krajský súd poznamenáva, že v posudzovanej veci žalobcu, vzhľadom na predmet jeho ekonomickej činnosti, nie sú naplnené takéto predpoklady zakladajúce právo na odpočet, nakoľko žalobca nedeklaroval žiadne zdaniteľné plnenia na výstupe. V rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci Becker sa v bode 20 uvádza, ţe právo na odpočet sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe, dokonca aj pri absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné sluţby tvoria súčasť celkových nákladov vynaloţených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými elementmi tvoriacimi cenu tovarov alebo sluţieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiţ priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. Súd má za to, ţe v zmysle tohto záveru je irelevantné posudzovať existenciu priamej a bezprostrednej súvislosti, ak je nepochybné, ţe náklady na predmetné prijaté sluţby netvoria súčasť celkových nákladov vynaloţených zdaniteľnou osobou, a teda nie sú elementmi tvoriacimi cenu tovarov alebo sluţieb ako zdaniteľných plnení na výstupe, keďţe daňový subjekt takéto neposkytuje. V bode 21 rozsudku Súdny dvor EÚ zdôraznil, ţe pokiaľ ide o povahu priamej a bezprostrednej súvislosti táto musí existovať medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, pričom uviedol, ţe nie je reálne pokúsiť sa o presnejšiu formuláciu v tomto smere. Vzhľadom na rozmanitosť obchodných a podnikových transakcií je totiţ nemoţné poskytnúť v kaţdom jednotlivom prípade vhodnejšiu odpoveď v súvislosti so spôsobom určenia vzťahu, ktorý musí existovať medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe na to, aby DPH zaplatená na vstupe bola odpočítateľná. K uvedenému súd poznamenáva, ţe rozmanitosť obchodných a podnikových transakcií nepredpokladá alternatívu absencie zdaniteľných plnení uskutočnených na výstupe, ktoré zakladajú právo na odpočet. Musí existovať súvislosť aspoň s jedným alebo viacerými plneniami na výstupe (pozri rozsudky Midland Bank bod 24). Uvedené v posudzovanej veci ţalobcu nie je splnené vzhľadom na povahu jeho podnikateľskej činnosti, ktorý neuskutočňoval ţiadne dodania tovarov a sluţieb podliehajúcich DPH. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ţe v rámci uplatňovania kritérií priamej a bezprostrednej súvislosti, ktoré prislúcha daňovým orgánom a vnútroštátnym súdom, týmto orgánom prináleţí zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých došlo k predmetným plneniam a prihliadať iba na tie transakcie, ktoré objektívne súvisia so zdaniteľnou činnosťou subjektu. Povinnosť zohľadniť iba objektívny obsah dotknutého plnenia, zodpovedá cieľu sledovanému spoločným systémom DPH, ktorým je zabezpečiť právnu istotu a uľahčiť úkony inherentne uplatňovaniu DPH (bod 22 a 23 rozsudku Becker). Súd má za to, ţe daňové orgány v predmetnej veci náleţité zohľadnili všetky okolnosti, za ktorých ţalobca prijal advokátske sluţby, všetky fakty vyplývajúce zo spisu a vo veci zistil náleţité skutkový stav, majúc 6 3Sţf/21/2015 preukázanú skutočnosť, ţe ţalobca neuskutočnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na výstupe ţiadnu osobitnú činnosť podliehajúcu DPH, keďţe celková ekonomická činnosť daňového subjektu bola oslobodená od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane. Prijatie právneho názoru ţalobcu by znamenalo popretie samotného účelu odpočítania DPH (zbaviť podnikateľa bremena DPH, ktorá je splatná alebo zaplatená v rámci všetkých jeho ekonomických činností). Došlo by k spochybneniu uplatňovaného Spoločného systému DPH, ktorý zaručuje neutralitu zdanenia všetkých ekonomických činností podnikateľa pod podmienkou, ţe tieto podliehajú DPH. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal, ţe
názoru ţalobcu, krajský súd (rovnako ako pred ním ţalovaný - Finančné riaditeľstvo SR v daňovom konaní) v konaní o správnych ţalobách nesprávne aplikoval ustanovenie § 49 ods. 2, ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Chybne vec posúdil tým spôsobom, akoby predmetné právne sluţby advokáta boli poskytnuté "na" dodávku tovarov a sluţieb, ktoré sú oslobodené od dane. V danom prípade sa však jednalo o právnu pomoc poskytovanú
osobitného zákona (zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších zmien) formou zastupovania daňového subjektu, ako ţalovaného v súdnom konaní. V danom prípade sa jednalo o obranu daňového subjektu v právnom spore a v prípade úspechu - zamietnutia ţaloby, by výsledkom nebola ţiadna dodávka tovaru, či sluţieb, ani iného plnenia. Ţalobca počas konania zdôrazňoval a poukazoval na špecifický charakter takto poskytovaných sluţieb, ktoré v predmetnom období prijal od advokáta, nakoľko prijaté právne sluţby neboli pouţité na dodávku tovarov a sluţieb, ktoré sú oslobodené od dane. Mal za to, ţe krajský súd a pred ním (v daňovom konaní) aj ţalovaný, sa dôsledne neriadili právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý bol obsiahnutý v jeho rozsudku sp. zn. 3 Sţf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014. V cit. rozsudku zo dňa 14.01.2014 NS SR o. i. poukázal na nutnosť riadiť sa aj záväznými právnymi normami ES/EÚ, a do pozornosti dal skutočnosť, ţe v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ existuje rozhodnutie vo veci C-104/12 Becker, vo vzťahu ku ktorej NS SR uviedol: "Z rozsudku je zrejmé, ţe uţ negatívne vyriešenou otázkou je poskytovanie sluţieb advokátmi, ktorej cieľom je zabrániť trestnému postihu fyzických osôb, konateľov podniku podliehajúcemu zdaneniu." V spornom prípade však boli sluţby advokáta poskytnuté priamo daňovému subjektu - ţalobcovi, s cieľom chrániť práva a poskytnúť procesnú obranu priamo tomu istému subjektu v procesnom postavení ţalovaného účastníka rozhodcovského konania, teda máme za to, ţe argumentácia závermi vplývajúcimi z rozhodnutia vo veci „Becker“, sama osebe na tu riešený prípad nie je aplikovateľná. V daňových konaniach, ako aj v následnom súdnom konaní (o správnych ţalobách), ktorého účastníkom bol ţalobca, bolo ťaţisko argumentácie konajúcich orgánov vo výklade rozhodnutia SD EÚ vo veci C104/2 Becker, ktoré
názoru ţalobcu nerieši osobitosti jeho veci. Toto napokon vyplýva aj z uţ spomínaného rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sţf/47-75/2013 zo dňa 14.01.2014, keď v ňom NS SR výslovne konštatuje, ţe vo veci Becker sa negatívne vyriešila otázka poskytovania sluţieb advokátom zameraná na ochranu konkrétnej fyzickej osoby ako štatutárneho orgánu daňového subjektu. Tento prípad
názoru ţalobcu teda nemoţno aplikovať na situáciu, kedy sa právna ochrana poskytuje priamo daňovému subjektu. V konaní síce boli predloţené aj iné rozhodnutia ESD, resp. Súdneho dvora EU, avšak ani tieto nezachytávajú a neriešia osobitosti prípadu, ktorý 7 3Sţf/21/2015 je predmetom tohto konania (resp. daňových konaní, ktorého výsledkom boli správnou ţalobou napádané rozhodnutia). Odvolanie ţalobca podáva aj preto, ţe napádaný rozsudok č. k. 23S/165/2014 zo dňa 29.10.2014 povaţuje sa predčasne vydaný, tieţ z dôvodu, ţe pred jeho vydaním Krajský súd vôbec nerozhodol o ţalobcom navrhovanom odklade napadnutých správnych rozhodnutí (ust. § 250c ods. 1 OSP). Takýmto postupom súdu, t.j. absenciou rozhodnutia (či uţ pozitívneho - uznesením alebo negatívneho - o čom by súd musel účastníka poučiť) o ţalobcovej ţiadosti podanej v zmysle ust. § 250c ods. 1 OSP došlo k hrubému rozporu so všeobecnými zásadami občianskeho súdneho konania a k negatívnemu zásahu aj do ústavou zaručených práv ţalobcu. Ide o rozpor s právom na súdnu ochranu, na spravodlivý proces, a závaţné porušenie princípu zákazu denegatio iustitiae, a to tým, ţe súd sa ţiadosťou ţalobcu vôbec nezaoberal v čase, keď bol povinný v súlade s platným právom v danej veci konať a rozhodnúť, a zároveň uvedeným postupom súdu ţalobca a ani ţalovaný nemali moţnosť procesnej obrany vo forme prípadného podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu v tejto otázke (v prípade vydania uznesenia o povolení odkladu vykonateľnosti rozhodnutí, by napr. aj ţalovaný mohol takéto uznesenie napadnúť odvolaním). Ţalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.02.2015 k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe ţalobca zotrval v podstate na námietkach, s ktorými sa ţalovaný vysporiadal v odôvodnení napadnutých rozhodnutí a vo vyjadrení k ţalobe. Zotrváva preto na svojich rozhodnutiach a plne sa stotoţňuje s právnym posúdením uvedeným v rozsudku krajského súdu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016,
ktorého sa odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia
doterajších predpisov, t.j.
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8 3Sţf/21/2015 Najvyšší súd konštatuje, ţe zrušujúcim rozsudkom v spojených konaniach sp. zn. 3 Sţf/47-75/2013 pre ďalší priebeh daňového konania stanovil, ţe v uvedených prípadoch musí byť okruh relevantnej judikatúry Súdneho dvora EU daňovými orgánmi citovaný komplexne tak, aby súdy na vnútroštátnej úrovni mohli vylúčiť, alebo potvrdiť, ţe z hľadiska práva EU ide o situáciu acte éclairé. Pokiaľ je vylúčené, ţe ide o situáciu acte éclairé, t.j. ţe relevantná judikatúra nám nedáva dostatočnú odpoveď, tak na národnej úrovni je potrebné poskytnúť argumentáciu, či ide o otázku acte clair, to znamená, ţe situácia je tak zjavná, ţe nepripúšťa iný právny záver. V opačnom prípade bolo potrebné, aby krajský súd poloţil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EU a k tomu daňové orgány musia zhromaţdiť a poskytnúť súdom vlastné stanovisko, je potrebné, aby uviedli, či povaţujú spor za vyriešiteľný na národnej úrovni bez poloţenia prejudiciálnej otázky a podporiť svoje stanovisko presvedčivou argumentáciou. Najvyšší súd zistil, ţe po zrušení rozhodnutí ţalovaný podrobne analyzoval relevantnú judikatúru Súdneho dvora, vychádzal z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Wolfram Becker C-104/12 bod 19, 20, 21:
1, tieto činnosti sú však
ustanovenia § 39 ods. 1 písm. f) zákona o DPH oslobodené od dane, t.j. nepodliehajú zdaneniu daňou z pridanej hodnoty. Ţiadne iné činnosti ţalobca v priebehu rokov 2008, 2009, 2010 a 2011 nevykonával, čo sám potvrdil i vo svojom vyjadrení zaznamenanom v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 664/320/55775/2011/Muc zo dňa 18.10.2011. Z uvedeného je zrejmé, ţe celá ekonomická činnosť daňového subjektu, ktorú vykonával ako platiteľ dane z pridanej hodnoty je bez nároku na odpočítanie dane. V kontexte s vyššie uvedeným, keďţe v tomto prípade celá ekonomická činnosť daňového subjektu, ktorú v príslušnom zdaňovacom období vykonával je z pohľadu dane z pridanej hodnoty činnosťou oslobodenou od dane z pridanej hodnoty bez nároku na odpočítanie dane a prijaté sluţby majú priamu a bezprostrednú súvislosť s celou ekonomickou činnosťou tejto spoločnosti, moţno skonštatovať, ţe prijaté sluţby daňový subjekt pouţil výlučne na dodávky tovarov a sluţieb, ktoré sú oslobodené od dane bez nároku na odpočítanie dane. Aplikáciou ustanovenia § 49 ods. 2 a 3 zákona o DPH je preto nevyhnutné prijať záver, ţe daňový subjekt nemá nárok na odpočítanie dane z prijatých sluţieb, ktoré v tomto prípade predstavujú právne sluţby advokáta, nájom za priestor sídla spoločnosti a k nemu prislúchajúce dodávky energií. Najvyšší súd konštatuje, ţe zásada daňovej neutrality DPH vyţaduje, aby medzi plneniami na vstupe a na výstupe existovala priama a bezprostredná súvislosť. Právna moţnosť odpočtu dane je viazaná na tento mechanizmus. Pokiaľ však výstup na dani je oslobodený od DPH tak realizovať tento mechanizmus v zásade nie je moţné. Existencia priamej a bezprostrednej súvislosti plnení na vstupe a plnení na výstupe môţe byť zisťovaná a vyhodnocovaná, ak plnenia na výstupe sú zdaniteľné. Pokiaľ sú však oslobodené, nie je ich k čomu priradiť. Na to, aby daňový subjekt realizoval odpočet DPH musí aspoň čiastočne uskutočňovať zdaniteľné plnenia na výstupe. Túto otázku povaţoval zhodne s krajským súdom i ţalovaným za otázku acte claire. Záver krajského súdu je správny, ţe v posudzovanej veci ţalobcu, vzhľadom na predmet jeho ekonomickej činnosti, neboli naplnené predpoklady zakladajúce právo na odpočet dane, keďţe ţalobca neuskutočňoval zdaniteľné plnenia na výstupe. Išlo o zásadnú právnu otázku. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. 10 3Sţf/21/2015 Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 25. januára 2017 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.