Najvyšší súd 7Sžso/50/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reise

§ 20ods.

1 uvedeného zákona, ktorú právnu úpravu citoval, súčasne v intenciách čl. 11 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“) a poukazom na nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, ţe Sociálna poisťovňa pobočka Čadca prvostupňovým rozhodnutím č. 46062-1/2013-CA z

1. októbra 2013 rozhodla tak, ţe ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o., od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy. O odvolaní ţalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol ţalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím č. 15582-3/2014-BA zo dňa
2. januára 2014 tak, ţe potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca č. 46062- 1/2013-CA z
3. októbra 2013 a odvolanie ţalobcu zamietol. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.03.2012 do 26.02.2013 bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76, Čadca a to od 26.02.2013 do 07.03.2013, dňa 26.02.2013 sa zistilo, ţe na uvedenej adrese sa nenachádza ţiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti ADVERTON, s. r. o., dňa 05.03.2013 na uvedenej 3 7Sžso/50/2015 adrese sa nachádzali K. W., konateľ spoločnosti a K. P., splnomocnený konať za spoločnosť ADVERTON, s. r. o. V rámci kontroly bolo zistené, ţe doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca, pracovné zmluvy so zamestnancami boli uzavreté do dňa 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, všetci zamestnanci roznášajú letáky na poţiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR, zamestnávateľ ku kontrole predloţil originály štvrťročných správ o vykonaní prác, ku ktorým sú pripojené vizitky zo slovenských firiem, ktoré zamestnanci navštívili, spoločnosť zadáva prácu zamestnancom tak, ţe im telefonicky, e-mailom alebo poštou oznámi, kedy a kde sa majú dostaviť, o čom predloţil príkaz na vykonanie práce, zamestnanci sa dostavia buď po vlastnej osi alebo im spoločnosť zabezpečí dopravu. Ţalovaný konštatoval, ţe kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo preukázať, na základe relevantných skutočností. Krajský súd konštatoval, ţe aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11

judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Tieţ nesúhlasil s konštatáciou súdu prvého stupňa, ţe jeho pobyty na Slovensku boli spojené výlučne s turistikou, keďţe nie sú potvrdené ţiadnymi dôkazmi, majúc za to, ţe potvrdenia z pobytu v hoteli, v ktorých sa uvádza „turistické účely“, nie je moţné posudzovať v neprospech navrhovateľa. Trval na tom, ţe predloţil dostatočné doklady, z ktorých vyplývalo, ţe vykonával poctivú prácu na území Slovenska, majúc tieţ za to, ţe doţadovanie od navrhovateľa iných dokladov, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku súdu v priebehu súdneho konania, je minimálne oneskorené, ako aj, ţe súd sa pokúša na účastníka konania 8 7Sžso/50/2015 ako zamestnávateľa ukladať povinnosti, ktoré mu podľa zákona neprináleţia. Uviedol, ţe tak ako on, aj účastník konania sa dostali do absurdnej situácie, keď musia zdôvodňovať činnosti vykonávanej práce zatiaľ čo občania Slovenskej republiky sú z tejto povinnosti oslobodení, v čom videl diskrimináciu poľských občanov. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora zo dňa

1. októbra 1974, vo veci 36/74 B.N.O. Walrave a L. J. N. Koch v. Association Union Cvkliste Internationale, Koninklijke Nederlandsche Wielren Unie a Federación Espańola Ciclismo. 3/ Porušenie čl. 14 ods. 5b/ vykonávacieho nariadenia, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe bolo podporené stanovisko, ţe práca navrhovateľa mala marginálny charakter, kedy Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych ako inštitúcia miesta bydliska nie je oprávnená posudzovať pracovnú dobu navrhovateľa vykonávanú na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so slovenským zamestnávateľom, a v tejto záleţitosti sa sociálna poisťovňa vo vydaných rozhodnutiach ako aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku podriadil napadnutému rozhodnutiu na základe vykonaného posúdenia prostredníctvom Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych a opomenul argumentácie navrhovateľa týkajúce sa výmery a charakteru jeho práce. Uviedol, ţe vo vzťahu k navrhovateľovi je nadriadenou inštitúciou sociálna poisťovňa ako inštitúcia miesta výkonu práce, keď predpisy čl. 13 ods. 3 základného nariadenia dávajú do popredia zamestnanie na základe pracovnej zmluvy. Poukázal na to, ţe uţ v odvolaní proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Čadca ako aj Sociálnej poisťovni – ústredie vypočítal, ţe vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky v rozsahu 5 % času menovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba, keď vykonával činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rozsahu maximálne 160 hodín mesačne a činnosť ako zamestnanec vykonával v rozsahu 10 hodín mesačne. Zdôraznil, ţe ani Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych ani sociálna poisťovňa nekonali v súlade s legislatívou spoločenstva a prijali záver, ţe činnosť ţalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky je zanedbateľná. Namietal, ţe súčinnosť v zákonnom rozsahu medzi poľskou poisťovňou a sociálnou poisťovňou chýbala, povaţujúc ich postup v rozpore s účelom čl. 48 aţ 51 Lisabonskej zmluvy, v ktorom sa zaručuje zamestnancom vyuţívajúcim práva slobodného pobytu, aby nestrácali výhody, ktoré im patria zo sociálneho zabezpečenia v súlade s legislatívou určitej členskej krajiny. 4/ Porušenie č. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti článku 20 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa
2. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia, ktoré má 9 7Sžso/50/2015 vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe ostalo v platnosti rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v priebehu nedôvodne uplatniteľnej procedúry príslušnej legislatívy, pretoţe sociálna poisťovňa v oboch stupňoch vydala rozhodnutie o vylúčení navrhovateľa z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania príslušnej legislatívy s prihliadnutím na čl. 16 vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie podľa miesta bydliska Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych mohla inštitúcia podľa miesta výkonu práce sociálna poisťovňa vydať napadnuté rozhodnutia z
3. októbra 2013, č. 46062-1/2013- CA a následne 15582-3/2014-BA z
4. januára.
5. Namietal, ţe postup vyplývajúci z citovaných nariadení bol oboma inštitúciami (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych a Sociálna poisťovňa) realizovaný dobrovoľne, ktorého účelom bolo iba jedno riešenie a to vylúčiť navrhovateľa zo systému sociálneho poistenia na Slovensku, ktorý postup treba povaţovať za rozporný s princípmi Európskej únie o slobodnom prechode zamestnancov. Uviedol, ţe neskoršie rozhodnutie Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych bolo postavené na nekritickom prijatí správnosti stanoviska slovenskej sociálnej poisťovne týkajúceho sa skutočnosti, ţe aj napriek tomu, ţe navrhovateľ uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou ADVERTON, s.r.o., v skutočnosti túto prácu nevykonával. Vyslovil názor, ţe takéto konanie je v hrubom rozpore s predpismi nariadení Európskej únie o koordinácii systémov sociálneho poistenia a vedieť k rozporným činnostiam oproti riešeniam Európskej únie. 5/ Porušenie v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe bolo prostredníctvom sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch inštitúciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia ako aj v ustanoveniach rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa
6. júna 2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov určenia príslušnej legislatívy a poskytnutia dávok podľa základného nariadenia počas kedy je v priebehu určovania príslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií za účelom splnenia všetkých práv, ktoré navrhovateľovi prislúchajú. 6/ Porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci sociálneho zabezpečenia osoby beţne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne zárobkovej činnej osoby 10 7Sžso/50/2015 v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje moţnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil, ţe sociálna poisťovňa ako aj prvostupňový súd rozhodli, napriek tomu, ţe v jeho prípade nie je ţiadne rozhodnutie vo veci právoplatne skončené, poukazom na to, ţe Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych rozhodnutím nesprávne určil pre ţalobcu poľskú legislatívu v oblasti sociálneho poistenia, voči ktorému podal odvolanie a toto rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, a preto napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Čadca a Sociálnej poisťovne - ústredie sú predčasné.
7. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote v prospech ţalobcu podal odvolanie aj pribratý účastník ADVERTON, s.r.o.. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo dňa
8. júna 2015 č. k. 20Scud/21/2014-98 a aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. 15582-3/2014-BA z
9. januára 2014 a aj predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca z
10. októbra 2013 č. 46062-1/2013-CA zrušil. V dôvodoch odvolania účastník namietal: 1/ Závaţné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci sociálneho zabezpečenia osoby beţne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne zárobkovej činnej osoby v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje moţnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil, ţe porušenie uvedenej normy priviedlo k vydaniu napadnutého rozsudku napriek tomu, ţe ţiadne rozhodnutie vo veci nie je právoplatné ani konečné, lebo rozhodnutie sociálnej poisťovne na základe, ktorého sociálna poisťovňa a Krajský súd v Ţiline vydali svoje rozhodnutia vo veci nie právoplatná ani konečná. 2/ Potvrdenie v napadnutom rozsudku krajského súdu stanoviska o zanedbateľnom charaktere činnosti vykonávanej ţalobcom, napriek tomu, ţe ţalobca tvrdil, ţe jeho činnosť ako zamestnanca nemá zanedbateľných charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť ADVERTON, s.r.o. 10 hodín týţdenne prekročila 5 % času venovaného 11 7Sžso/50/2015 činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. V danej súvislosti poukázal na rozsudok odvolacieho súdu Rzeszowe zo dňa
11. novembra 2014, sp. zn. III. AUa 468/
12. 3/ Vykonanie nesprávneho posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, ţe ţalobca napriek tomu, ţe takú moţnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkonu činnosti ako zamestnanec v priebehu správneho konania, a preto nie je moţné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho konania. Uviedol, ţe krajský súd prijal nesprávny záver, ţe ţalobca mal moţnosť predstaviť akékoľvek dôkazy v priebehu správneho konania, keďţe ţalobca nebol účastníkom správneho konania, ktoré sa ukončilo protokolom o vykonanej kontrole. 4/ Odňatie ţalobcovi reálnej moţnosti na obranu jemu prislúchajúcich práv v dôsledku posúdenia na začiatku, ţe činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následne prijatia stanoviska, ţe táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter. 5/ Vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, ţe zo zaregistrovania ţalobcu v systéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia ţalobcu individuálneho čísla poistenca nevzniká zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, ani nesvedčí o tom, ţe je zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia. Záverom účastník uviedol, ţe mnoţstvo zákonných porušení na strane krajského súdu a sociálnej poisťovne v oboch stupňoch podporujú ţiadosť účastníka konania o zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňov predovšetkým z dôvodu prijatia uvedených rozhodnutí na základe chybnej informácie od poľskej poisťovne Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ktorá je inštitúcia príslušná miestu bývania ţalobcu a súčasne poskytnutá informácia nie je právoplatným rozhodnutím.
13. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval napadnutý rozsudok súdu
14. stupňa ako vecne správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými ţalobcom v jeho odvolaní nesúhlasil. Uviedol, ţe ţalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa
15. januára 2014 č. 15582-3/201BA, napadnuté ţalobou, povaţoval za vydané v súlade 12 7Sžso/50/2015 so zákonom, poukazom na to, ţe v odôvodnení je náleţite objasnené, z akých dôvodov ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od
16. septembra 2012 podľa slovenskej legislatívy. Tieţ uviedol, ţe vo vyjadrení zo dňa
17. júla 2014 k ţalobe zaujal stanovisko ku kaţdej námietke ţalobcu v ţalobe uvedenej, ktorého sa naďalej pridrţiava. Ţalovaný súčasne poukázal na uznesenie krajského súdu č. k. 21S/43/2014- 43 zo dňa
18. septembra 2014, ktorým krajský súd konanie vo veci ţalobcu ADVERTON, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca zastavil z dôvodu, ţe ţalobca nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach rozhodnutím Sociálnej poisťovne -ústredie č. 15582-3/2014/BA zo dňa
19. januára 2014, ktoré sa stalo právoplatným. Uviedol, ţe zamestnávateľ ADVERTON, s.r.o., bol v danej veci pribratý do konania uznesením Krajského súdu v Ţiline z
20. novembra 2014 č. k. 20Scud/21/2014-75 podľa § 250 ods. 1 O.s.p. a ako pribratý účastník konania nebol oprávnený podať odvolanie za ţalobcu, a preto z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd odvolanie pribratého účastníka konania odmietol, pretoţe ho podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená.
21. K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril pribratý účastník konania tak, ţe navrhoval odvolaniu vyhovieť.
22. K odvolaniu pribratého účastníka konania sa ţalobca vyjadril tak, ţe odvolanie povaţoval za dôvodné a navrhoval, aby odvolací súd zohľadnil obe odvolania.
23. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.

§ 492ods.

1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo 13 7Sžso/50/2015 v medziach podaného odvolania ţalobcu (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu zo dňa 22. januára 2014 č. 15582-3/2014-BA a vrátenia veci na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ktorým ţalovaný s konečnou platnosťou rozhodol, ţe ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal uţ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Odvolací súd zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného mal preukázané, ţe prvostupňovým rozhodnutím č. 46062-1/2013-CA z

1. októbra 2013 Sociálna poisťovňa pobočka Čadca rozhodla tak, ţe ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie 14 7Sžso/50/2015 v nezamestnanosti ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o., od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy. Ţalobou napadnutým rozhodnutím 15582-3/2014-BA zo dňa
2. januára 2014, ţalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca č. 46062- 1/2013-CA z
3. októbra 2013 a odvolanie ţalobcu zamietol. Odvolací súd dáva do pozornosti, ţe súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v ţalobe, ktorými ţalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, ţe nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia ţalovaného 15 7Sžso/50/2015 správneho orgánu náleţite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Odvolací súd zistil, ţe zásadné námietky ţalobcu, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako aj rozhodnutí ţalovaného správneho orgánu spočívajú v jeho tvrdení, ţe prvostupňový súd ako aj ţalovaná v danej veci postupovali a rozhodli v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v Nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia- (porušenie čl. 13 ods. 3) a č. 987/2009 zo dňa
4. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 – (namietané porušenie čl. 6, čl. 14 ods. 5b/, čl. 16 ods. 2, 3, 4, čl. 20), vytýkajúc krajskému súdu nesprávne pouţitie vnútroštátnych predpisov v rozpore s právnou úpravou Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolací súd zameral preto svoju pozornosť, či rozhodnutie súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovni nevybočilo z namietanej právnej úpravy ustanovenej v Nariadení ES č. 883/2004 a jeho vykonávacieho nariadenia ES 987/
5. Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o zaloţení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy, z ktorých odvolací súd upriamuje pozornosť najmä na to: ţe pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich ţivotnej úrovne a podmienok zamestnania; zmluva neustanovuje právomoci iné ako tie, ktoré sú uvedené v článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako zamestnancov; nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo
6. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva [4], bolo zmenené a doplnené a aktualizované viac krát, aby sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tieţ aby sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase, keď sa koordinačné pravidlá spoločenstva stávali zloţitými a príliš rozsiahlymi. Nahradenie a súčasne modernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôleţité, aby sa dosiahol cieľ voľného pohybu 16 7Sžso/50/2015 osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť; Podľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/ "poistenec" vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1 a 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia; Podľa čl. 1, bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. Podľa čl. 11, bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 17 7Sžso/50/2015 Podľa čl. 13, bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom
7. Podľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia:
8. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
9. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
10. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
11. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, ţe ţalovaný správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si zadováţil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba povaţovať za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, ţe sociálna poisťovňa začala konať v danom prípade na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, keď vo viacerých prípadoch ZUS Varšava ţiadala sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území 18 7Sžso/50/2015 Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju ţiadosť tým, ţe v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch s tým, ţe v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Na základe podnetu ZUS Varšava, Sociálna poisťovňa - pobočka Čadca v období od 01.03.2013 do 26.02.2013 vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa ţalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., Palárikova 76, Čadca kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Na základe kontrolných zistení sociálna poisťovňa vyhodnotila, ţe zamestnávateľ ţalobcu nespĺňal kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, keď v označenom sídle spoločnosť nemá samostatnú kanceláriu a v čase kontroly 26.03.2013 sa v sídle spoločnosti nenachádzal ţiaden zamestnanec ani konateľ spoločnosti. Kontrolou nemala preukázaný ani reálny výkon činností ţalobcu ako zamestnanca uvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, keď predloţené formálne doklady – pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky vyhodnotila tak, ţe tieto samy osebe nie sú spôsobilé preukázať reálny výkon práce zamestnanca, keďţe neboli predloţené doklady preukazujúce skutočný výkon práce zamestnanca na určenom mieste, resp. v určenom dni, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, cestovné príkazy a pod.. V danom prípade sociálna poisťovňa nevystavila ţalobcovi formulára PD A
12. Zamestnávateľ prihlásil ţalobcu do sociálneho poistenia od 01.09.2012 v pobočke sociálnej poisťovne, avšak podanie prihlášky nemôţe deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami, z ktorých dôvodov Sociálna poisťovňa pobočka Čadca rozhodla tak, ţe ţalobcovi týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa v súlade s čl. 76 ods. 4 základného nariadenia vo vzťahu k zamestnávateľovi ţalobcu informovala Poľskú inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom č. 36968-2/2013BA zo dňa 25.07.2013, ţe v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými je uvedený aj zamestnávateľ ţalobcu, ide o firmy, ktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom č. 992900/502/32/2013 zo dňa 10.10.2013 oznámené skutočnosti akceptovala. 19 7Sžso/50/2015 Skutkové zistenia vyplývajúce v danom prípade z administratívneho spisu potvrdzujú, ţe sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala v úzkej súčinnosti so sociálnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike ZUS Varšava, a teda v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, a preto odvolací súd námietku ţalobcu, ktorou namietal nesprávny postup ţalovanej v rozpore s uvedenou právnou úpravou vykonávacieho nariadenia, povaţoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke ţalobcu porušenia článku 13 ods. 3 základného nariadenia odvolací súd konštatuje, ţe pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné podmienky a to predovšetkým preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu v danom prípade Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá ţalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretoţe uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné povaţovať kaţdého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, ţe výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadením o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia. V danej súvislosti preto neobstojí ani námietka ţalobcu, ktorou namietal, ţe rozširujúcim výkladom právnej úpravy základného nariadenia o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia boli porušené základné princípy Zmluvy o zaloţení európskeho spoločenstva, keďţe tak z administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia ţalovanej i z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, ţe sociálna poisťovňa v oboch stupňoch postupovala a vydala rozhodnutie podľa platného znenia Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia č. 987/
13. Pokiaľ ţalobca poukazoval na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo vzťahu pojmu zamestnanec odvolací súd zastáva názor, ţe označené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora 20 7Sžso/50/2015 nie moţné aplikovať na daný prípad, pretoţe tieto sa týkajú vzťahu pracovníka a charakteru pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o pracovnoprávnom vzťahu medzi ţalobcom a jeho zamestnávateľom, keď predmetom napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovne v danom prípade bolo rozhodovanie, či ţalobcovi (ne)vzniklo povinné poistenie podľa Slovenskej legislatívy. Odvolací súd za nedôvodnú povaţoval aj námietku ţalobcu, ţe sociálna poisťovňa svojím postupom sa dopustila hrubej diskriminácie Poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, ţe pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1 alebo o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. Postup v súlade s nariadeniami Európskeho spoločenstva a v súlade so zákonom nie je moţné povaţovať za diskriminačné. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe skutkové zistenia potvrdzujú správnosť záveru ţalovanej, ţe v danom prípade ţalobcovi nevzniklo od 01.09.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., aj napriek tomu, ţe bola za ţalobcu podaná prostredníctvom zamestnávateľa prihláška do systému sociálneho zabezpečenia. V uvedenom prípade samotné podanie prihlášky nezakladá vo vzťahu k ţalobcovi vznik týchto poistení na území SR. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. 21 7Sžso/50/2015 Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu uvedené v jeho odvolaní nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a

§ 219ods.

1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. Odvolací súd odvolanie účastníka konania ADVERTON, s.r.o., ktoré podal v prospech ţalobcu, odmietol podľa § 492 ods. 2

§ 246cods.

1 a s § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p., keďţe bolo podané osobou neoprávnenou na podanie odvolania. Záverom odvolací súd dodáva, ţe neuniklo jeho pozornosti, ţe najvyšší súd uţ konal a rozhodol v obdobných veciach. Napr. Najvyšší súd SR v obdobnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sţso 56/2015, ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/46/2014-53 zo dňa

1. mája 2015 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Odvolací súd sa s názorom vysloveným v označenom rozsudku plne stotoţnil. V inej obdobnej veci Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Sţso 93/2015 rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 5S/25/2014-36 zo dňa
2. februára 2015 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovanej č. 15515-4/2014-BA zo dňa
3. januára 2014, zrušil a vec vrátil ţalovanej na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe najvyšší súd v označenej veci dospel k záveru o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, konštatujúc, ţe z administratívneho spisu ţalovanej nemoţno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a súčasne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovanej pre nedostatok dôvodov. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe napriek tomu, ţe v poslednom období v dôsledku odvolania účastníkov konania bolo najvyššiemu súdu predloţené krajskými súdmi viacero vecí s obdobnou problematikou, povinnosťou odvolacieho súdu tak, ako aj krajského súdu ako súdu prvého stupňa, je zaoberať sa kaţdou vecou samostatne a i keď vychádzajúc zo skutkových zistení známych z inej rozhodovacej činnosti, posudzovať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovanej individuálne a nezávisle od iných rozhodnutí ţalovanej ako individuálnych správnych aktov a pokiaľ sú predmetom súdneho prieskumu, nezávisle od iných rozhodnutí súdu v daných veciach. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, s § 246c ods. 1, a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. Ţalobcovi náhradu trov 22 7Sžso/50/2015 odvolacieho konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní a ţalovanému Občiansky súdny poriadok vo svojej piatej časti upravujúcej správne súdnictvo v zásade nepriznáva náhradu trov preskúmavacieho konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
4. januára 2017 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Vraníková