Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 73/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. K., bývajúceho v T.T., zastúpeného JUDr. J. P., advokátom so sídlom v D.,

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Podľa právneho stavu účinného do
2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu tieţ vtedy, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.

1. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky tých rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné.
2. Dovolanie ţalovanej by vzhľadom na vyššie uvedené vyvolalo ňou sledovaný procesný účinok iba vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. 12.
3. Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 12.
4. Prípustnosť dovolania je odôvodnená § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa dovolateľky odňatie jej moţnosti konať pred súdom spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov niţších inštancií a v nenariadení pojednávania odvolacím súdom. 3 Cdo 73/2016 5 12.
5. Za právneho stavu do
6. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Obsah spisu nijako nenasvedčuje tomu, ţe by bolo dovolateľke niektoré z týchto oprávnení odňaté. 12.

1. Pokiaľ dovolateľka namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov, spočívajúcu v ich nedostatočnom odôvodnení, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko prijaté na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
2. decembra 2015, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
3. 12.
4. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo. Aj keď je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu stručné, zaloţené len na konštatovaní správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ide o postup, ktorý zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. účinnému do
5. júna
6. Uvedené ustanovenie reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozhodnutia. Išlo o úpravu, ktorá umoţňovala odvolaciemu súdu sústrediť sa uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia, ak to povaţoval za potrebné. O praktickom význame uvedeného ustanovenia svedčí skutočnosť, ţe ho v totoţnom znení prevzala aj právna úprava účinná od
7. júla 2016 (§ 387 ods. 2 CSP). V danom prípade je potrebné prihliadnuť tieţ na to, ţe predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie (rozsudok zo
8. februára 2012, č.k. 2 C 147/2008-459) bolo odvolacím súdom zrušené (uznesením 3 Cdo 73/2016 6 zo
9. júna 2012 sp. zn. 9 Co 121/2012) vzhľadom na potrebu doplnenia dokazovania. Keďţe opätovné rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z pokynov odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom uznesení, odvolací súd uţ zjavne nepovaţoval za účelné dôvody jeho správnosti opakovať. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. 12.
10. Procesné oprávnenie účastníka konania byť prítomný na pojednávaní realizovali súdy do
11. júna 2016 tak, ţe na prejednanie veci samej nariadili pojednávanie, na ktoré predvolali účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť bola potrebná (§ 115 O.s.p.). Realizácia tohto procesného oprávnenia účastníka ale neprichádzala do úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom konal a rozhodoval bez nariadenia pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. účinného do
12. júna 2016, bol odvolací súd povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie len vtedy, ak išlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej a zároveň bola daná aspoň jedna z podmienok uvedených pod písm. a/ aţ d/ tohto ustanovenia. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe ţiadna taká podmienka daná nie je, pojednávanie nebol povinný nariadiť. V danom prípade procesné strany boli riadne upovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Postupom súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľky konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 12.
13. Vzhľadom na opakované námietky dovolateľky týkajúce sa vád dokazovania dovolací súd uvádza, ţe do
14. júna 2016 prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
15. Dodáva, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
16. Pokiaľ sa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právna úprava účinná do
17. júna 2016 povaţovala aj vadu tejto povahy za relevantný dovolací dôvod, ktorý však prípustnosť dovolania nezakladal (pozri viaceré 3 Cdo 73/2016 7 rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
18. Naostatok treba uviesť, ţe do
19. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umoţňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
20. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe ţalovanou podané dovolanie nevyvolalo účinok, ktorý by umoţnil uskutočniť meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd preto jej dovolanie, neprípustné podľa právnej úpravy účinnej do
21. júna 2016, odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:
24. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
25. júna 2017 JUDr. Daniela Sučanská, v.r. predsedníčka senátu JUDr. Emil Franciscy, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. člen senátu členka senátu (sudca spravodajca) Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková