← Slovensko

o zaplatenie 99 669 Sk

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Obo/156/2008 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty Miničovej a členov JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci žalobcu J., X. D. Í., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M., s. r. o. so sídlom v B., L., proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, Bratislava, D., zastúpenému JUDr. Š. D., advokátom so sídlom v B., S. o zaplatenie 99 669 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k 3 Cb 98/03-254 zo dňa

  1. augusta 2008, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu trovy odvolacieho konania vo výške 196 Eur. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 99 669 Sk a 27 131 Sk na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že predmet sporu predstavuje súčet úrokov z omeškania s plnením peňažných záväzkov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované FNM SR podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu 3 Obo/156/2008 2 na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Žalobca ako postupník nadobudol na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pohľadávky voči žalovanému. Každá pohľadávka predstavuje úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka z titulu omeškania dlžníka s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu FNM, splatného podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dňa
  2. decembra
  3. Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 17,6% ročne, počnúc
  5. 2001 zo sumy 13 740 Sk, čo predstavuje menovitú hodnotu a výnos dlhopisu. Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil v priebehu roku
  6. Žalovaný namietal, že oprávnený neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j., vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. S., a. s. B.
  7. mája
  8. Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z
  9. júna 1998, zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v čiastke 84 pod číslom 221/1998, dlhopis FNM SR v zmysle § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. sa stal platným dňom
  10. decembra 2000, a nie v lehote do
  11. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov dlhopisov dotknutým osobám, ich bývalým majiteľom, nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote do
  12. decembra
  13. Počnúc dňom
  14. januára 2001 sa žalovaný dostal do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 99 669 Sk z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisov 3 Obo/156/2008 3 a ich výnosov splatných do
  15. decembra
  16. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Nakoľko žalobca mal vo veci neúspech v pomerne napadnutej časti, súd mu priznal plnú náhradu trov konania, celkom vo výške 27 131 Sk. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. ). Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97 z
  17. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie záväzku so splatením dlhopisov. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa
  18. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka s poukazom na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia dlhopisov v sídle žalovaného, ako v zákonnom mieste plnenia už
  19. decembra
  20. Žiaden z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil právo na splatenie dlhopisov fondu pred
  21. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R. S., a. s. a pobočiek S. a. s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001, teda od splatnosti dňa
  22. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred
  23. decembrom
  24. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
  25. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu FNM, konkrétne prostredníctvom R. S., a. s. s tým, že na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S. a. s. B.. Žalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k
  26. 3 Obo/156/2008 4 decembru
  27. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Podotkol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd SR dotkol v náleze č. 8/95 sp. zn PL.ÚS 13/97 z
  28. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonnom stanovenej dobe splatnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( § 10 ods. 2 O. s. p. ) prejednal odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do
  29. decembra
  30. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný ich mal splatiť do
  31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do
  32. decembra 2001, ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu a ich výnosov je
  33. decembra
  34. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. ÚS235/08-21 ( KP8/09-5 ) zo
  35. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovením rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti ( zročnosti ) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení ( t. j. § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. ) uvedené, že dlhopis je splatný
  36. decembra 2000, potom skutočne 3 Obo/156/2008 5 zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred
  37. decembrom
  38. Teda ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný. Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný
  39. decembra
  40. Preto ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
  41. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 ( § 24 ods. 11 cit. zákona ) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného bol splatný
  42. decembra
  43. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
  44. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ). Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť v čas. Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne a včas t. j., v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t. j., že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k
  45. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva dlhopisu 3 Obo/156/2008 6 žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa
  47. 2000 nedostavil do sídla žalovaného ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
  49. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia nestalo sídlo žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo náhradu trov odvolacieho konania vo výške 196 Eur / dva úkony právnej služby advokáta žalobcu – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
  50. decembra 2008, účasť na pojednávaní – vyhlásenie rozsudku, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, ods. 4, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. /. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa
  51. septembra 2009 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: L. B.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.