Najvyšší súd 7Sžso/53/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reise

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/39/2014-37 zo dňa

1. apríla 2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/39/2014-37 zo dňa
2. apríla 2015 p o t v r d z u j e . Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e 2 7Sžso/53/2015
3. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3S/39/2014-37 zo dňa
4. apríla 2015 zamietol žalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedené v úvodnej časti tohto rozsudku, ţiadajúc jeho zrušenie

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, ţe preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.02.2014 rozhodla ţalovaná ako príslušný odvolací orgán o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 09.09.2013 č. 90712-1/2013-KE (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) tak, ţe podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 09.09.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod

1. a § 210 ods. 1 zákona tak, ţe zamestnancovi M. S. nezaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.09.2012, ale mu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.08.
2. Ďalej krajský súd zistil, ţe sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, ţe v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, ţe skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia ţalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. M. A. sa konajú na adrese Centrálna 274, Svidník (hotel Rubín). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby a tam sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Predmetom objednávok je doručovanie letákov podľa 3 7Sžso/53/2015 objednávok zmluvných partnerov, pričom ţalobca ako zamestnávateľ riadi spoločnosť z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike. Prácu prideľoval svojim zamestnancom ústnou formou, skutočné miesto výkonu práce zamestnancov nebolo moţné jednoznačne určiť, pretoţe podľa vyjadrenia zamestnávateľa práca bola viazaná na objednávku a nebola vopred plánovaná. Na základe týchto zistení dospel prvostupňový správny orgán aj ţalovaná k záveru, ţe sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov ţalobcu na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v intenciách ustanovení § 145 ods. 1, 2, 3, 4,

§ 172ods.

2, 5, s § 195 ods. 1 aţ 3, s § 196 ods. 1 aţ 7, zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“), ktorú právnu úpravu citoval, súčasne v intenciách čl. 13 ods. 1, 3, čl. 76 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“)

čl. 6, s čl. 15, s čl. 16 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009 a poukazom na nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Krajský súd poukázal na to, ţe na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, ţe orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje sluţby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá ţiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môţe tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu 4 7Sžso/53/2015 (v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Krajský súd konštatoval, ţe v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená poţadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťaţne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať, poukazom na to, ţe posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môţe len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Krajský súd tieţ poukázal na to, ţe jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania a uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení práva Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Krajský súd poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. a v § 250 ods.2 O.s.p., konštatoval, ţe ak ţalobca tvrdí, ţe správne orgány v preskúmavaných veciach nedodrţali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v ţalobe okrem nedodrţania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí ţiadne porušenie svojich subjektívnych práv, je síce pravdou, ţe pri vydávaní rozhodnutí neboli dodrţané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretoţe podľa § 250i ods. 3 O.s.p. – pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením ţalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by ţalobca 5 7Sžso/53/2015 nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci, dajúc do pozornosti, ţe v prípade nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý ţalobca nerealizoval. Krajský súd ďalej poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 250b ods. 1 O.s.p. a v § 250h ods. 1 O.s.p. uviedol, ţe namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí ţalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv ţalobcu, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Za nedôvodnú povaţoval krajský súd aj námietku ţalobcu, ţe Sociálna poisťovňa, pobočka ani ţalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami ţalobcu. Poukazom na právnu úpravu zákona č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 aţ § 225 upravujúcej konanie vo veciach sociálneho poistenia krajský súd konštatoval, ţe s právnej úpravy, ktorú citoval, vyplývalo oprávnenie aj povinnosť Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to v zmysle čl. 76

§ 246cods.

1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal, keďţe ţalobca nebol v konaní úspešný a ţalovaná ani ďalší účastník konania nemajú zo zákona právo na náhradu trov konania. 2. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalobca. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší rozhodnutia ţalovanej

rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa. Uplatnil si náhradu trov konania. 7 7Sžso/53/2015 V dôvodoch odvolania ţalobca namietal, ţe prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dotýkajúcich sa zákonnosti napadnutých rozhodnutí ţalovanej a jej pobočiek ako aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazom na bod 11 základného nariadenia ES č. 883/2004, čl. I. písm. a/, čl. 11 ods. 3 písm. a/, čl. 13 ods. 3 uvedeného nariadenia,

§ 11ods.

1 Zákonníka práce a § 4 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorú právnu úpravu citoval, ţalobca tvrdil, ţe postupom ţalovanej a jej organizačnej zloţky došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv. Ţalobca predovšetkým namietal porušenie práva na spravodlivý proces, porušenie jeho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Uviedol, ţe v dôsledku rozhodnutia ţalovanej má značné ťaţkosti s udrţaním doterajších zamestnancov - zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti postupne odchádzajú zo zamestnania a náborom nových zamestnancov uchádzači o zamestnanie u ţalobcu odmietajú pracovať na území SR, nakoľko ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať na platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 26/94. Ďalej ţalobca nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ţe postupom ţalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania, majúc za to, ţe vydaním rozhodnutia ţalovanej došlo k porušeniu uvedeného princípu správneho konania, pretoţe rozhodnutie ţalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Ţalobca nesúhlasil ani s argumentáciou krajského súdu, ţe ţalovaná svojím postupom neporušila ţiadne ustanovenie právneho predpisu, a preto je jej postup v nesúlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Uviedol, ţe nie povinnosťou ţalobcu preukazovať, aký právny predpis ţalovaná porušila, ale ţalovaná ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci rozhodla. Postup a rozhodnutie ţalovanej povaţoval za rozporné s viacerými ustanoveniami Ústavy SR a aj ďalšími právnymi predpismi, najmä s čl. 2 ods. 2,

čl. 46 ods. 1 ústavy a s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4, a 5, § 32 ods. 1 a § 46 ods. 1 správneho poriadku. 8 7Sžso/53/2015 Ţalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu kontroly ţalovanej u ţalobcu. Namietal, ţe nepatrí do kompetencie ţalovanej uskutočnenie takejto kontroly. Trval na tom, ţe závery ţalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov ţalobcu neobstoja a to ani z právneho ani z praktického – skutkového, hľadiska, nakoľko zamestnanci ţalobcu pracujú mimo jeho sídla s tým, ţe ich primárnou pracovnou náplňou je roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberajú u externej spoločnosti vo Svidníku, do ktorej spoločnosti letáky distribuuje ţalobca po ich vyzdvihnutí u obchodných partnerov, ktorý zároveň obstaráva zákazky v Poľsku. Mal zato, ţe skutkové zistenia jednoznačne preukazujú reálny výkon činností na území SR. V súvislosti s kontrolou ţalovanej ţalobca tieţ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia ţalovanej vyplýva, ţe práve na základe vykonaných kontrol u ţalobcu dospela k záveru, ţe zamestnanci ţalobcu nespĺňajú podmienku reálneho výkonu činnosti, pričom organizačnej zloţke ţalovanej predloţil všetky potrebné doklady preukazujúce reálny výkon činností zamestnancov, ktoré si kontrolóri vyţiadali. Ďalej mal za to, ţe určujúcim by bolo najmä vyţiadaním si stanoviska daňového úradu, pretoţe ţalobca je subjektom registrovaným na DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a kaţdý rok podáva aj daňové priznania na daň z príjmu, z čoho vyplýva nielen skutočnosť, ţe ţalobca reálne vykonáva činnosť na území SR a rozsah a obsah tejto činnosti môţe len prostredníctvom svojich zamestnancov. Ţalobca tieţ poukázal na to, ţe pri kontrolách predloţil tzv. report – správy, dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce, pričom nešlo o obyčajnú mesačnú dochádzku zamestnancov ţalobcu do práce podľa dní, ale o prehľadné správy o dochádzke do práce za jednotlivé dni, kedy zamestnanec vykonával prácu. Zastával názor, ţe vo vzťahu k nepreukázaniu reálneho výkonu činností nie je moţné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, ţe u ţalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V danej súvislosti poukázal na iné rozhodnutie ţalovanej č. 8519-5/2012-BA z 28.06.

1. Ţalobca tieţ vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi nezákonnosti uvedenými v ţalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj, ţe došlo k neprípustnej retroaktivite rozhodnutia ţalovanej. Poukázal na to, ţe v inom 9 7Sžso/53/2015 obdobnom konaní súd prvého stupňa vyhovel ţalobe zamestnanca ţalobcu pre nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatok dôvodov. Tvrdil, ţe ţaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti konania podaná len ţalobcom- zamestnávateľom, a to však v celom rozsahu aj v záujme jeho dotknutých zamestnancov tak, ako to uvádza v ţalobe, keďţe napadnutými rozhodnutiami ţalovanej sú dotknuté subjektívne práva jeho zamestnancov. Záverom ţalobca poukázal na to, ţe podľa jeho názoru bolo napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ovplyvnené veľkým mnoţstvom podaní ţalôb zo strany ţalobcu a iných poľský zamestnávateľov, kde v prípade úspechu ţalobcu by musela ţalovaná ergo štát nahradiť ţalobcovi trovy konania, teda rozhodnutie prvostupňového súdu ovplyvnili aj tie okolnosti a snaha ušetriť verejné financie, čo však nemôţe byť zákonným dôvodom negatívneho rozhodnutia vo veci samej.
2. Ţalovaná vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými ţalobcom v jeho odvolaní nesúhlasila. Uviedla, ţe ţalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa 05.02.2014 č. 17045-2/2014-BA, napadnuté ţalobou, povaţovala za vydané v súlade so zákonom, poukazom na to, ţe v odôvodnení je náleţite objasnené, z akých dôvodov zamestnancovi ţalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa
3. augusta
4. Tieţ uviedla, ţe vo vyjadrení zo dňa
5. júna 2014 k ţalobe zaujala stanovisko ku kaţdej námietke ţalobcu v ţalobe uvedenej, ktorého sa naďalej pridrţiava.
6. K odvolaniu ţalobcu pribratý účastník konania sa nevyjadril, odvolací návrh nepodal. 10 7Sžso/53/2015
7. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.

§ 492ods.

2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania ţalobcu (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu zo dňa 5. februára 2014 č. 17045-2/2014-BA, ţiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, na ktoré poukázal uţ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje. 11 7Sžso/53/2015 Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ktorým ţalovaný s konečnou platnosťou rozhodol tak, ţe zamestnancovi ţalobcu M. S. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.08.

1. Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, ţe súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v ţalobe, ktorými ţalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, ţe nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu odvolacích námietok odvolací súd mal preukázané, ţe krajský súd v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu 12 7Sžso/53/2015 náleţite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Ţalobca predovšetkým namietal, ţe prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ţe prvostupňový súd ako aj ţalovaná v danej veci postupovali a rozhodli v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v Nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a č. 987/2009 zo dňa
2. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, vytýkajúc krajskému súdu, ţe sa nevysporiadal so všetkými jeho ţalobnými dôvodmi a nesprávne ustálil záver, ţe napadnutým rozhodnutím ţalovaného neboli porušené jeho subjektívne práva. Z uvedených dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na to, či krajský súd venoval náleţitú pozornosť prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vydaných sociálnou poisťovňou v oboch stupňoch vo vzťahu k namietanej právnej úprave ustanovenej v Nariadení ES č. 883/2004 a v jeho vykonávacom nariadení č. 987/
3. Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o zaloţení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy, z ktorých odvolací súd upriamuje pozornosť najmä na to: ţe pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich ţivotnej úrovne a podmienok zamestnania; zmluva neustanovuje právomoci iné ako tie, ktoré sú uvedené v článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako zamestnancov; nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo
4. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva [4], bolo zmenené a doplnené a aktualizované viac krát, aby sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tieţ aby sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase, keď sa koordinačné pravidlá spoločenstva stávali zloţitými a príliš rozsiahlymi. Nahradenie a súčasne modernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôleţité, aby sa dosiahol cieľ voľného pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov 13 7Sžso/53/2015 v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť; Podľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/ "poistenec" vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1 a 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia; Podľa čl. 1, bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. Podľa čl. 11, bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 14 7Sžso/53/2015 Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13, bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom
5. Podľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia:
6. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
7. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
8. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
9. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

administratívnym spisom ţalovaného správneho orgánu dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, ţe ţalovaný správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si zadováţil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba povaţovať 15 7Sžso/53/2015 za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. najvyšší súd konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného v danej veci je zrejmé, ţe prvostupňovým rozhodnutím č. 90712-1/2013-KE z 09.09.2013 Sociálna poisťovňa pobočka Košice rozhodla tak, ţe zamestnancovi ţalobcu M. S. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.08.

1. Na základe odvolania proti tomuto rozhodnutiu ţalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa
2. februára 2014 číslo: 17045- 2/2014-BA ţalovaný prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Košice z 09.09.2013 potvrdil a odvolanie ţalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňoch vyplýva, ţe sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala a vydala rozhodnutia podľa právnej úpravy ustanovenej v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadenia č. 987/2009 zo dňa
3. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/
4. Vychádzajúc zo skutkových zistení je tieţ zrejmé, ţe sociálna poisťovňa začala konať v danom prípade na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, keď poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych sociálnej poisťovni doručila informáciu, ţe v posledných rokov na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch s tým, ţe v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa platenia odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v 16 7Sžso/53/2015 Poľskej republike vykonávajú. Na základe podnetu Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych Sociálna poisťovňa - pobočka Košice vykonala u ţalobcu v registrovanom sídle Palárikova 16, Košice kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z výsledkov tejto kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce zamestnancov ţalobcu na území Slovenskej republiky, keď predloţené formálne doklady – pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredloţil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov, cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, ţe zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste na určenom mieste, ţalobca nepredloţil ţiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné reálne vykonávanie činnosti jeho zamestnancov na území SR. Z výsledkov kontroly súčasne nevyplynulo splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, keď kontrolou bolo zistené, ţe skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil námietky ţalobcu, ktorými namietal porušenie základného nariadenia ES č. 883/2004, - poukazom na bod 11, čl. I. písm. a/, čl. 11 ods. 3 písm. a/, čl. 13 ods.
5. K uvedenej námietke konštatuje, ţe pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či zamestnanci, v danom prípade pribratý účastník konania, ţalobcu na území Slovenskej republiky poţívali status zamestnanca, vzhľadom tomu preto bolo aj povinnosťou ţalobcu v preskúmavacom konaní predloţiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, ţe na území Slovenska skutočne jeho zamestnanci – teda aj pribratý účastník konania M., aj vykonávali prácu dojednanú v pracovnej zmluve, keďţe pre aplikáciu uvedeného článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného nariadenia stanové a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade pribratého účastníka konania M., ako zamestnanca ţalobcu, na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretoţe uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné povaţovať kaţdého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj 17 7Sžso/53/2015 z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, ţe výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadením o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia. Nemoţno vytknúť ţalovanému správnemu orgánu, ţe vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretoţe formálne doklady predloţené ţalobcom len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru medzi ním a jeho zamestnancom, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, ţe zamestnanec ţalobcu na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosti podľa pracovnej zmluvy. Taktieţ nie je moţné vytknúť ţalovanému, ţe na ţalobcu preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretoţe vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1, 6 stanoví osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava vykonávacieho nariadenia ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch, výkon svojej činnosti preukázať. Vzhľadom k uvedenému preto bolo aj povinnosťou ţalobcu v preskúmavacom konaní predloţiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, ţe jeho zamestnanec na území Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloţenej pracovnej zmluve. Nepredloţenie takýchto dôkazov malo za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení o výkone práce jeho zamestnancom na Slovensku. Odvolací súd za nedôvodnú povaţoval aj argumentáciu ţalobcu, ktorou nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ţe postupom ţalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania, majúc za to, ţe vydaním rozhodnutia ţalovanej došlo k porušeniu uvedeného princípu správneho konania, pretoţe rozhodnutie ţalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Zákon o sociálnom poistení zveruje do právomoci sociálnej poisťovni konať a rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osobách na úseku sociálneho poistenia. Z právnej úpravy uvedeného zákona v zásade vyplýva, ţe ide o konanie dvojinštančné, pričom prvostupňové a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok. Zákonodarca v právnej norme § 218 uvedeného zákona zveril do právomoci odvolacieho správneho orgánu preskúmať napadnuté prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené nedostatky odstrániť, ak sú na to dôvody, prvostupňové rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť, inak odvolanie 18 7Sžso/53/2015 zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ţalovanej vyplýva, ţe ţalovaná v odvolacom konaní nedoplnila dokazovanie, rozhodovala na tom istom skutkovom základe ako prvostupňový správny orgán, teda nerozhodovala na základe iných dôkazov, ktoré by preukazovali skutkový stav odlišne ako bol zistený prvostupňovým správnym orgánom. Ţalovaná napadnutým rozhodnutím doplnila len právne dôvody správnosti prvostupňového správneho rozhodnutia, teda rozhodnutie ţalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup ţalovanej nie je moţné povaţovať za to, ţe jej postupom a rozhodnutím bola porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Napokon tvrdenie ţalobcu, ţe porušenie zásady dvojinštančnosti konania v danom prípade spočíva v nepreskúmateľnosti a v arbitrárnosti rozhodnutia ţalovanej, nemá právne opodstatnenie. Odvolací súd za nedôvodné povaţoval aj tvrdenie ţalobcu, ktorým nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu kontroly ţalovanej u ţalobcu, namietajúc, ţe nepatrí do kompetencie ţalovanej uskutočnenie takejto kontroly. Kontrolnú činnosť sociálnej poisťovne zákonodarca ustanovil v šiestej časti zákona o sociálnom poistení (§§ 242 aţ 245c). Zákonodarca v právnej norme § 242 ods. 1 uvedeného zákona zveril do právomoci sociálnej poisťovne vykonať kontrolu plnenia povinností ustanovených týmto zákonom. Zamestnanci kontroly sú pri výkone kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu a/ vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na pozemky a do iných priestorov patriacich kontrolovaným subjektom, ak bezprostredne súvisia s predmetom kontroly; nedotknuteľnosť obydlia nesmie byť dotknutá výkonom tohto oprávnenia, b/ vyţadovať od kontrolovaného subjektu a jeho zamestnancov, aby im v určenej lehote poskytli doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie vrátane technických nosičov údajov potrebné na výkon kontroly a prvopisy dokladov, c/ v odôvodnených prípadoch odoberať a aj mimo priestorov kontrolovaného subjektu premiestňovať prvopisy dokladov, písomné dokumenty a iné materiály, ktorých vydanie nie je všeobecne záväzným právnym predpisom zakázané, na účely zabezpečovania dôkazov, ako aj vykonať ďalšie nevyhnutné úkony súvisiace s kontrolou, d/ vyţadovať súčinnosť kontrolovaného subjektu a jeho zamestnancov potrebnú na vykonanie kontroly. Túto súčinnosť moţno vyţadovať len v nevyhnutnom rozsahu a vtedy, ak nemoţno účel kontroly dosiahnuť inak a len s ich súhlasom. Súčinnosť nemoţno vyţadovať, ak by tým bol ohrozený ţivot alebo zdravie fyzických osôb alebo ak by sa porušila zákonom ustanovená povinnosť mlčanlivosti, ak nedošlo k jej oslobodeniu oprávneným orgánom (§ 243 ods. 1). Kontrolovaný subjekt je povinný vytvárať vhodné 19 7Sžso/53/2015 materiálne a technické podmienky na vykonanie kontroly a poskytnúť súčinnosť zodpovedajúcu oprávneniam zamestnancov kontroly (§ 244 ods. 2). Sociálna poisťovňa je povinná vykonať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy a vtedy, ak príslušná inštitúcia mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá ţiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a poţiada Sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. Sociálna poisťovňa je povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať kaţdý členský štát Únie, ktorý poţiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach, táto povinnosť jej vyplýva z čl. 76 základného nariadenia a z Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z
6. marca
7. Pokiaľ ţalobca vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi nezákonnosti uvedenými v ţalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj, ţe došlo k neprípustnej retroaktivite rozhodnutia ţalovanej, poukazom na to, ţe v inom obdobnom konaní súd prvého stupňa vyhovel ţalobe zamestnanca ţalobcu pre nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatok dôvodov, odvolací súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe krajský súd sa vysporiadal so zásadnou otázkou ţalobcom v preskúmavacom konaní nastolenou, za ktorú povaţoval, či ţalovaný postupoval a rozhodol zákonným spôsobom o zániku sociálneho poistenia zamestnanca ţalobcu. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa dať vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky ţalobcom nastolené v ţalobe. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, keďţe prvostupňový súd určitým a zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení rozsudku zdôvodnil prečo napadnuté rozhodnutia sociálnej poisťovni vydané v oboch stupňoch posúdil ako súladne so zákonom. Pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdí, ţe prvostupňový súd porušil viacero predpisov najmä ust. § 3 ods. 1, 2, 4, § 32 ods. 1, § 46 ods. 1 správneho poriadku, ktorým postupom porušil čl. 2 ods. 2

čl. 46 ods. 1 ústavy, odvolací súd nemohol vzhliadnuť dôvodnosť jeho tvrdenia, pretoţe zákon o sociálnom poistení postup podľa správneho poriadku vylučuje. Taktieţ ostatné tvrdenia ţalobcu uvedené v jeho odvolaní odvolací súd povaţoval za právne nerelevantné vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave 20 7Sžso/53/2015 piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu

prvostupňovým správnym rozhodnutím a postup im predchádzajúci v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa nestotoţnil s námietkami ţalobcu o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2, písm. d/, f/ O.s.p., a vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie odvolací súd ich nepovaţoval za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Záverom odvolací súd dodáva, ţe neuniklo jeho pozornosti, ţe najvyšší súd uţ konal a rozhodol v obdobných veciach. Napr. Najvyšší súd SR v obdobnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sţso 56/2015, ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/46/2014-53 zo dňa

1. mája 2015 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Odvolací súd sa s názorom vysloveným v označenom rozsudku plne stotoţnil. V inej obdobnej veci Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Sţso 93/2015 rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 5S/25/2014-36 zo dňa
2. februára 2015 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovanej č. 15515-4/2014-BA zo dňa
3. januára 2014, zrušil a vec vrátil ţalovanej na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe najvyšší súd v označenej veci dospel k záveru o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, konštatujúc, ţe z administratívneho spisu ţalovanej nemoţno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a súčasne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovanej pre nedostatok dôvodov. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe napriek tomu, ţe v poslednom období v dôsledku odvolania účastníkov konania bolo najvyššiemu súdu predloţené krajskými súdmi viacero vecí s obdobnou problematikou, povinnosťou odvolacieho súdu tak, ako aj krajského súdu ako súdu prvého stupňa, je zaoberať sa kaţdou vecou samostatne a i keď vychádzajúc zo skutkových zistení známych z inej rozhodovacej činnosti, je povinnosťou súdu posudzovať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovanej individuálne a nezávisle od iných rozhodnutí ţalovanej ako individuálnych správnych aktov a pokiaľ sú predmetom súdneho prieskumu, nezávisle od iných rozhodnutí súdu v obdobných veciach. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a

§ 219ods.

1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 21 7Sžso/53/2015 O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, s § 246c ods. 1, a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 26. januára 2017 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Vraníková