Obsah (11)

§ 63§ 142§ 205§ 212§ 219§ 27§ 14§ 120§ 118§ 224§ 16

Najvyšší súd 4 Obo 34/2013 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu

§ 63ods.

1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) a o náhradu mzdy za obdobie od

2. 2005 aţ do vydania rozsudku vo veci samej. Súčasne ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej v
3. rade trovy konania 198,61 eur na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ţalovanému v
4. rade trovy konania 240,62 eur na účet jeho právneho zástupcu, rovnako do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na písomný návrh ţalobcu zo dňa
6. 2012, súdu prvého stupňa doručený dňa
8. 2012 (č. l. 102 – 104), prvostupňový súd uznesením č. k. 15Cbi/13/2007-116 zo dňa
10. 2012 pripustil, aby do konania pristúpil ďalší účastník na strane ţalovaného, a to spoločnosť P., a. s., so sídlom: M., IČO: X.. Súd mal zo zhodného tvrdenia všetkých účastníkov konania za preukázané, ţe ţalovaná v
11. rade odpredala podnik úpadcu P., s. r. o., P., v konkurznom konaní kupujúcemu P., a. s., K., s tým, ţe na neho prešli aj práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
14. Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalovaná v
15. rade ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu dala výpoveď ţalobcovi, a to v mene jeho zamestnávateľa P., s. r. o., P.,

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP z dôvodu, ţe ţalobca ako zamestnanec sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa a príslušného odborového orgánu o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo v dôsledku iných organizačných zmien. Súd mal za nesporné, ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa. Na majetok P., s. r. o., P., bol vyhlásený konkurz dňa 20. 06. 2005, teda 2 mesiace pred tým, ako písomným podaním zo dňa 17. 08. 2005 bola daná výpoveď ţalobcovi

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP pre zrušenie jeho pracovného miesta u zamestnávateľa a pre jeho nadbytočnosť. Zo zhodného tvrdenia ţalobcu a ţalovanej v

1. rade súdu vyplynulo, ţe zamestnávateľ P., s. r. o., P., rozhodol o organizačnom opatrení, spočívajúcim v zníţení stavu zamestnancov spoločnosti o 3 pracovníkov v dôsledku zrušenia ich pracovných miest, medzi ktorými bol aj ţalobca. Uvedené vyplynulo z písomného rozhodnutia, ktoré súdu predloţil ţalobca aj ţalovaná v
2. rade. Ku skutočnosti, ţe v tomto písomnom rozhodnutí sú uvedené 2 mená, medzi nimi aj ţalobca, pričom v písomnom podaní, ktoré súdu predloţila ţalovaná v
3. rade (č. l. 147 spisu) 4 Obo 34/2013 3 sú uvedené 3 mená, teda aj O. R., r. č. X., K. - syn ţalobcu, súd uviedol, ţe toto nič nemení na rozhodnutí zamestnávateľa vo vzťahu k zrušeniu pracovného miesta ţalobcu. Z predloţených listinných dôkazov súd zistil, ţe o organizačnom opatrení o zníţení stavu pracovníkov rozhodla aj príslušná odborová organizácia zastupujúca zamestnancov, ktorá ho prejednala a zobrala na vedomie na závodnom výbore dňa
6. Súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu o tom, ţe predmetná výpoveď z organizačných dôvodov neobstojí tvrdiac, ţe jeho pracovnú náplň nemohla vzhľadom na odborné vedomosti vykonávať správkyňa konkurznej podstaty. Uviedol, ţe o výbere pracovníka, ktorý je nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ sám a súd nemôţe v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci č. R/90/1967 konštatoval, ţe súd môţe iba skúmať, či sú splnené ostatné podmienky pre posudzovaný výpovedný dôvod, a to nadbytočnosť pracovníka v dôsledku zmeny úloh zamestnávateľa, zníţenie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo nadbytočnosť v dôsledku iných organizačných zmien. Zdôraznil, ţe organizačné zmeny musia mať trvalý, nielen prechodný charakter. Súd mal za to, ţe v prejednávanej veci podmienka organizačných zmien splnená bola. Poukázaním na § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní uviedol, ţe cieľom konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu je z tohto majetku pomerne uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu, a teda prvoradou úlohou správkyne nie je podnik prevádzkovať, ale predať jeho majetok a z výťaţku predaja uspokojiť pohľadávky veriteľov. Toto samo osebe vedie k tomu, ţe je potrebné zniţovať počty pracovníkov, prípadne dať výpoveď všetkým pracovníkom úpadcu, ak správca konkurznej podstaty neodpredá podnik úpadcu v prevádzke po tom, ako zracionalizoval výrobu v takom rozsahu, ţe podnik úpadcu je správca schopný odpredať v prevádzke pre kupujúceho, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. Aj takýto predaj podniku úpadcu počas prevádzky si vyţaduje organizačné zmeny, týkajúce sa zníţenia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Zo zhodného tvrdenia všetkých troch účastníkov konania súdu vyplynulo, ţe v čase vyhlásenia konkurzu mal podnik úpadcu okolo 100 zamestnancov a po troch rokoch v čase, keď podnik úpadcu ţalovaná v
7. rade odpredala ţalovanému v
8. rade, mal podnik úpadcu okolo 60-70 pracovníkov. Uvedené potvrdil aj sám ţalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa
11. Ţalobca, ktorý má v konaní dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, však v konaní nepreukázal to, ţe 4 Obo 34/2013 4 u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene a ţe jeho pracovné miesto nebolo nadbytočné. Nepreukázal ani tvrdenie, ţe ţalovaná v
12. rade na jeho pracovné miesto na výkon práce obchodno-výrobný riaditeľ prijala nového zamestnanca. Ak by takáto situácia totiţ nastala, potom by predmetný výpovedný dôvod neobstál. Súd zo zhodných tvrdení ţalobcu, aj ţalovanej v
13. rade zistil, ţe činnosti, ktoré mal v náplni ţalobca pri výkone funkcie obchodno-výrobného riaditeľa, vedel u zamestnávateľa vykonávať aj Ing. L.. Ţalovaná v
14. rade na pojednávaní súdu dňa
16. 2013 potvrdila, ţe tie činnosti, ktoré u zamestnávateľa vykonával ţalobca pred výpoveďou, následne vykonával Ing. L. a niektoré ďalšie činnosti aj Ing. B. a Ing. M. a spolu s týmito vedúcimi pracovníkmi úpadcu správkyňa konkurznej podstaty zabezpečovala chod výroby úpadcu aţ do odpredaja podniku. Keďţe výpovede účastníkov konania v tomto smere neboli rozporné, súd, poukazujúc na § 120 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v zmysle ktorého na tieto zhodné tvrdenia nie je potrebné vykonávať dokazovanie, si skutkové zistenia, zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov konania, osvojil. Vzhľadom na vyššie uvedené súd nevyhovel návrhu ţalobcu na vykonanie ďalších dôkazov, a to výsluch svedka Ing. L. na otázky, či u úpadcu vykonával tú prácu, ktorú predtým vykonával ţalobca alebo nie, či mu pribudla ďalšia práca navyše alebo nie, alebo či mu bola zmenená pracovná zmluva. Súd mal za to, ţe tieto otázky nemôţu mať ţiaden vplyv na rozhodnutie o platnosti alebo neplatnosti výpovede z organizačných dôvodov, pretoţe sám ţalobca uviedol, ţe Ing. L. u úpadcu vedel vykonávať tie práce, ktoré u neho sám vykonával, dokonca, ţe v čase jeho neprítomnosti ho Ing. L. zastupoval. To, či Ing. L. pribudla ďalšia práca navyše, alebo či mu bola zmenená pracovná zmluva po tom, čo ţalovaná v
17. rade dala výpoveď ţalobcovi, na organizačné zmeny u úpadcu vplyv nemá, a teda

súdu nemá ţiadny právny význam. Súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe predmetná výpoveď je neplatná pre formálne vady. Ţalobca mal za to, ţe výpoveď mu nemal dať úpadca, ale mala mu ju dať správkyňa konkurznej podstaty. Z obsahu výpovede mal súd za preukázané, ţe túto ako jednostranný právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch podpísala za zamestnávateľa – spoločnosť P., s. r. o., ţalovaná v

1. rade, t. j. správkyňa konkurznej podstaty menovanej spoločnosti. V tejto súvislosti súd poukázal na § 14 ods. 1 písm. l/, písm. 4 Obo 34/2013 5 m/ zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorého vyhlásením konkurzu prechádza na správcu konkurznej podstaty oprávnenie rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku a taktieţ konať v pracovnoprávnych vzťahoch. Uviedol, ţe účastníkom pracovnoprávneho vzťahu je naďalej zamestnávateľ - úpadca, avšak za úpadcu uţ nekoná jeho štatutárny zástupca - konateľ, ale koná správkyňa konkurznej podstaty. Poukázaním na dolnú časť písomnej výpovede súd konštatoval, ţe výpoveď bola daná správne, pretoţe ju dal zamestnávateľ P., s. r. o., P., pričom v mene zamestnávateľa konala správkyňa konkurznej podstaty, ktorá ju podpísala. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, ţe výpoveď daná ţalovanou v
2. rade ţalobcovi dňa
4. 2005 je platná v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, z dôvodu ktorého ţalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zamietol. Vzhľadom na uvedené sa súd skutkovo nezaoberal ďalšou časťou ţaloby o povinnosti ţalovaných zaplatiť ţalobcovi náhradu mzdy od prvého dňa nasledujúceho mesiaca, t. j. od
6. 2005 po tom, čo bola dňa
8. 2005 ţalobcovi doručená predmetná výpoveď, pretoţe ak v konaní bolo preukázané, ţe výpoveď bola daná platne, potom ţalobca nárok na náhradu mzdy nemá. O trovách prvostupňového konania súd rozhodol

§ 142ods.

1 O. s. p. a neúspešného ţalobcu zaviazal na náhradu trov konania úspešnej ţalovanej v

1. rade a ţalovaného v
2. rade, pozostávajúce z trov ich právneho zastúpenia. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie ţalobca (ďalej tieţ ako „odvolateľ“) argumentujúc odvolacími dôvodmi

§ 205ods.

2 písm. c/ O. s. p., teda ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súčasne

§ 205ods.

2 písm. f/ O. s. p., teda ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (č. l. 160 - 163). Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP v znení k

2. 2005 (ku dňu podania výpovede) a namietol, ţe výpovedný dôvod nie je určitý. Namietol 4 Obo 34/2013 6 argumentáciu súdu, uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia, v zmysle ktorého „Je nesporné, ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa.“ (strana 6 rozsudku). Má za to, ţe samotným vyhlásením konkurzu na majetok zamestnávateľa k organizačnej zmene nedochádza. Takou organizačnou zmenou môţe byť iba následné rozhodnutie správcu konkurznej podstaty, ktoré môţe, ale aj nemusí byť v konkrétnom prípade prijaté. V tejto súvislosti poznamenal, ţe správca mohol prevádzkovať podnik úpadcu naďalej i bez toho, ţe by musel akékoľvek organizačné zmeny urobiť. Odvolateľ zastáva názor, ţe organizačná zmena je vţdy následkom rozhodnutia zamestnávateľa, či príslušného orgánu, a teda v prejednávanom prípade môţe byť len následkom písomného rozhodnutia správcu konkurznej podstaty. Odvolateľ ďalej namietol, ţe výpoveď nie je v súlade ani s ust. § 61 ods. 2 ZP v znení účinnom v danom čase, pretoţe

obsahu výpovede mali byť jej dôvodom dva výpovedné dôvody, a to „rozhodnutie spoločnosti zo dňa

2. 2005...“ ako aj „...odpadnutie pracovnej náplne“. Odvolateľ vyjadril svoje pochybnosti o skutočnom dôvode výpovede. Tieto

neho vyplynuli z výpovede samotnej ţalovanej v

1. rade, ktorá na pojednávaní súdu dňa
3. 2013 uviedla, ţe dvaja konatelia úpadcu si „de facto uţ pred vyhlásením konkurzu akoby rozdelili firmu úpadcu...“, „preto bolo potrebné túto situáciu riešiť, a preto dala výpoveď ţalobcovi...“ Odvolateľ má za to, ţe touto svojou výpoveďou ţalovaná v
4. rade spochybnila výpovedné dôvody uvedené vo výpovedi. Vo vzťahu k odôvodneniu súdu na strane 7 rozsudku, v ktorom uviedol, ţe o výbere zamestnanca, s ktorým pri organizačných zmenách zamestnávateľ skončí pracovný pomer, rozhoduje zamestnávateľ sám, odvolateľ namietol, ţe uvedená argumentácia neplatí absolútne. Tvrdí, ţe činnosti, ktoré vykonával v pracovnom pomere u úpadcu, mohol vykonávať len on sám, a teda z tohto pohľadu nemohla odpadnúť jeho pracovná náplň, pretoţe pre riadny chod výroby úpadcu pred aj po vyhlásení konkurzu bola jeho činnosť nevyhnutná. Odvolateľ je toho názoru, ţe v danom prípade by ţalovaná v
5. rade mohla dať výpoveď z organizačných dôvodov pre zrušenie pracovnej pozície ţalobcovi iba v prípade, ak by ním vykonávané práce nepotrebovala. Jeho prácu však reálne potrebovala, naopak, nepotrebovala práce Ing. L., ktorý vykonával len čiastkové úlohy, aj to len na základe poverenia či pokynu ţalobcu ako svojho nadriadeného. Ţalovaná v
6. rade preto rozhodnutie o organizačnej zmene prijala 4 Obo 34/2013 7 účelovo len preto, aby mohla dať výpoveď ţalobcovi a jeho činnosťou poveriť Ing. L. Na preukázanie svojich tvrdení ţalobca navrhol ako svedka vypočuť Ing. L. Súd však ním navrhovaný dôkaz nevykonal, ale konštatoval, ţe neuniesol dôkazné bremeno. Ţalobca však tvrdí, ţe dôkazné bremeno neuniesol preto, lebo súd nevykonal v konaní dôkaz, ktorý navrhoval a ktorý by jeho tvrdenia potvrdzoval. Odvolateľ ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede vidí v tom, ţe túto ţalobcovi ako zamestnancovi nedala ţalovaná v
7. rade ako správkyňa konkurznej podstaty, ale samotný úpadca (čo konštatoval aj súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane 8, t. j. ţe výpoveď bola daná úpadcom). Tvrdí, ţe súd a ţalovaná v
8. rade nesprávne vykladajú ust. § 14 ods. 1 písm. m/ zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase, pretoţe v danej veci nejde o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu, kedy by v mene úpadcu mal v pracovnoprávnych vzťahoch konať správca konkurznej podstaty. Poukázaním na § 70 ods. 3 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), upravujúci ustanovenie likvidátora, vyjadril názor, ţe kým v prípade likvidácie oprávnenie štatutárneho orgánu na osobu likvidátora prechádza, v prípade vyhlásenia konkurzu o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu nejde. V prípade likvidácie právne úkony v mene spoločnosti smerujúce k likvidácii robí likvidátor, avšak v prípade spoločnosti, na majetok ktorej je vyhlásený konkurz, právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch nerobí úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty, ale samotný správca konkurznej podstaty. Ţalobca je preto toho názoru, ţe výpoveď nemôţe byť platná, pretoţe túto ţalobcovi nedala správkyňa konkurznej podstaty, ale úpadca. K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadrila ţalovaná v
9. rade (písomným podaním zo dňa
11. 2013), ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a procesne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec

§ 212ods.

1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok

§ 219ods.

1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. 4 Obo 34/2013 8 Predmetom konania je ţalobcom uplatnené právo na vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej ţalobcovi dňa

2. 2005 z dôvodu upraveného v § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, súčasne nárok ţalobcu na náhradu mzdy za obdobie od
4. 2005 do dňa vydania rozsudku. Opodstatnenosť svojho nároku ţalobca odôvodňuje tvrdením o neplatnosti výpovede, majúc za to, ţe u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene, a teda jeho miesto nebolo nadbytočné, rovnako ţe výpovedný dôvod nie je jasný a určitý a výpoveď trpí formálnymi nedostatkami, pretoţe ju mala dať správkyňa konkurznej podstaty a nie úpadca. Súd prvého stupňa ţalobu zamietol argumentujúc, ţe výpoveď bola ţalobcovi daná v súlade s citovaným ustanovením, a teda je platná, z dôvodu ktorého sa skutkovo nezaoberal ţalobou v časti o náhradu mzdy. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, ţe ţalobca bol v spoločnosti úpadcu zamestnaný ako obchodno-výrobný riaditeľ na základe pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi ním a spoločnosťou úpadcu dňa
7. Zo spisu je tieţ zrejmé, ţe Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2K/5/2005-51 zo dňa
9. 2005 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty ustanovil advokátku JUDr. A. K. (ţalovanú v
10. rade). Správkyňa konkurznej podstaty, konajúca za úpadcu, listom zo dňa
12. 2005 označeným ako „Výpoveď zo strany zamestnávateľa

§ 63ods.

1 písm. b/“ (č. l. 10) oznámila ţalobcovi, ţe rozhodnutím spoločnosti úpadcu zo dňa

2. 2005 (č. l. 13) došlo k organizačným zmenám, na základe ktorých došlo okrem iného aj k zrušeniu jeho pracovného miesta v spoločnosti. V danom období nebolo v spoločnosti k dispozícii voľné pracovné miesto, a to ani na kratší pracovný čas, ktoré by mu bolo moţné ponúknuť, z dôvodu ktorého ţalobcu nebolo moţné ďalej zamestnávať, stal sa nadbytočným, a preto mu

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP bola daná výpoveď s tým, ţe jeho pracovný pomer skončí uplynutím dvojmesačnej lehoty. Z výpovede vyplýva, ţe bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov (konkrétne Výborom základnej organizácie OZ K. P. dňa

2. 2005 – č. l. 14 spisu). Následne ţalovaná v
3. rade na základe kúpnej zmluvy o predaji podniku zo dňa
5. 2008, previedla vlastnícke právo k veciam, iným právam a iným majetkovým 4 Obo 34/2013 9 hodnotám, ktoré slúţia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúţiť prevádzkovaniu podniku úpadcu,

§ 27ods. 7 ZKV a § 476 aţ 488 Obch

Z, na ţalovaného v 2. rade.

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP, účinného v čase dania výpovede (

2. 2005), zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

§ 14ods.

1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.

§ 14ods.

1 písm. l/ veta pred bodkočiarkou ZKV, vyhlásením konkurzu je správca oprávnený rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku, robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, zabezpečiť vedenie účtovníctva, zriaďovať samostatné organizačné zloţky podniku.

§ 14ods.

1 písm. m/ ZKV, vyhlásením konkurzu na správcu prechádza právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlţníka. Odvolací súd sa stotoţňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, ţe vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti úpadcu ako zamestnávateľa ţalobcu je organizačnou zmenou zamestnávateľa. Rovnako súhlasí s jeho záverom vo vzťahu k tvrdeniu ţalobcu o tom, ţe výpoveď je neplatná pre formálne vady. Súd prvého stupňa správne poukázal na vyššie citované ust. § 14 ods. 1 písm. l/ a m/ ZKV zdôrazniac, ţe účastníkom predmetného pracovnoprávneho vzťahu je naďalej úpadca, za ktorého konala ţalovaná v

1. rade ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu (keďţe vyhlásením konkurzu na ňu prešlo právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za úpadcu). Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia v týchto častiach odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe samotné vyhlásenie konkurzu na majetok právnickej osoby síce 4 Obo 34/2013 10 hmotnoprávnu podmienku výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP nespĺňa, je však takou organizačnou zmenou, v dôsledku realizácie ktorej zamestnávateľ v dohľadnom čase (spravidla vo výpovednej dobe) stratí moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, čo je predpokladom výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Základným účelom konkurzu je riešenie úpadku dlţníka prostredníctvom speňaţenia jeho majetku, z ktorého sa kolektívne uspokoja veritelia tohto dlţníka. Vyhlásením konkurzu sa dlţník stáva úpadcom, ktorý síce nestráca právnu subjektivitu a naďalej má spôsobilosť na práva a povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako ju mal do vyhlásenia konkurzu. Vyhlásenie konkurzu však zakladá zmenu jeho právnych pomerov v tom smere, ţe oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu, prechádza na správcu. Tento má postavenie zvláštneho procesného subjektu, pretoţe ho nie je moţné povaţovať ani za zástupcu konkurzných veriteľov, aj keď vlastne svojou činnosťou koná v ich záujme, ale ani za zástupcu úpadcu, aj keď naňho prešli takmer všetky dispozičné oprávnenia. Jeho postavenie vystihuje jeho oprávnenie konať v mene a na účet úpadcu, a to nielen pokiaľ ide o nakladanie s majetkom úpadcu, ale aj o jeho oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch. Predmetné oprávnenie správcu bolo do ZKV výslovne zavedené jeho novelou účinnou od
3. 1998 (zákonom č. 12/1998 Zb.). V ďalšom sa odvolací súd zaoberal časťou odvolania ţalobcu, v ktorej súdu prvého stupňa vytkol jeho konštatovanie, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdí, ţe ho neuniesol preto, ţe súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu Ing. L. Tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť za výsledok konania

§ 120O. s.

p. postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná

hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná a aby ju súd uznal za pravdivú. Základnou podmienkou pouţiteľnosti výpovedného dôvodu

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP je nadbytočnosť zamestnanca, druhou podmienkou je príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cz 49/68). Pri skúmaní existencie výpovedného dôvodu 4 Obo 34/2013 11 nadbytočnosti

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP súdy zisťujú, či sa zamestnanec stal skutočne nadbytočným a je na zamestnávateľovi, aby preukázal, ţe po skončení pracovného pomeru počas obdobia troch mesiacov znovu nevytvoril zrušené pracovné miesto a na toto miesto neprijal iného zamestnanca (§ 61 ods. 3 ZP). Súd prvého stupňa v predmetnom konaní vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich právnych zástupcov a oboznámením sa s obsahom listín zaloţených v súdnom spise. Z výpovede ţalovanej v

1. rade na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
3. 2013 vyplynulo, ţe po tom, ako dala výpoveď ţalobcovi, na výkon jeho funkcie (riadenie výroby) neprijala do pracovného pomeru nikoho iného, ale zabezpečovala ju sama spolu s tými zamestnancami, ktorí v spoločnosti úpadcu pracovali pred vyhlásením konkurzu (Ing. L., Ing. B. a Ing. M.). Opak tvrdenia ţalovanej v
4. rade o neprijatí nového zamestnanca na pracovné miesto ţalobcu nepreukázal ani samotný ţalobca, ktorý na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
6. 2012 práveţe uviedol, ţe Ing. L. ho zastupoval v čase jeho neprítomnosti, pretoţe vedel vykonávať činnosti, ktoré mal v náplni ţalobca. Vo vzťahu k dôkazu navrhnutému ţalobcom, a to výsluch Ing. L., odvolací súd pripomína, ţe ust. § 120 ods. 1 O. s. p. zakotvujúce povinnosť účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, ţe súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup, spočívajúci v nevykonaní navrhovaných dôkazov, hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Tým, ţe ţalobca nepreukázal tvrdenia o nesplnení zákonných predpokladov výpovede

§ 63ods.

1 písm. b/ ZP, súd prvého stupňa nemal dôvod pochybovať, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvého stupňa na súdnom pojednávaní konanom dňa 26. 02. 2013 po poučení účastníkov

§ 120ods.

4 O. s. p., vyhlásil uznesenie o ukončení dokazovania 4 Obo 34/2013 12 a nevykonaní dôkazu – výsluchu ţalobcom navrhovaného svedka Ing. L. Následne poučil účastníkov konania

§ 118ods.

4 O. s. p., uznesením rozhodol o nepripustení zmeny návrhu, urobenej ţalobcom na predmetnom pojednávaní a vyhlásil rozsudok v znení zhodným s jeho písomným vyhotovením. Z jeho obsahu je zrejmý dôvod, pre ktorý dôkaz výsluchom Ing. L. ako svedka nevykonal a tento aj dostatočne vysvetlil (str. 8 prvostupňového rozsudku). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 224ods.

1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Ţalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktoré účelne vynaloţili. Ţalovanej v

1. rade vznikli v odvolacom konaní trovy za právne zastupovanie advokátom s tým, ţe odvolací súd za účelne vynaloţené trovy pokladal jej písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu zo dňa
3. 2013, prvostupňovému súdu doručené v ten istý deň. Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov, náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z tarifnej odmeny 60,08 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok 2013 bola určená sumou 781,-- eur) a sumy 7,81 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov stanovenej pre rok 2013

§ 16ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Z dôvodu, ţe advokát ţalovanej v

1. rade si za jeden úkon právnej pomoci vyčíslil tarifnú odmenu vo výške 60,07 eur namiesto 60,08 eur, súd mu priznal ním vyčíslenú náhradu v celkovej sume 67,88 eur (60,07 eur + 7,81 eur). Úspešným účastníkom konania bol aj ţalovaný v
2. rade, ktorý si však trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. V Bratislave
4. marca 2014 JUDr. Alena Priecelová, v. r. 4 Obo 34/2013 13 predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová