← Slovensko

o vydanie bezdôvodného obohatenia

Obsah (7)§ 219§ 243e§ 237§ 243f§ 43§ 166§ 243i

Najvyšší súd 1MObdoV/1/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: B. N., bytom S., P. B., zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. I. M. & M

špecifikácie predmetu sporu uvedenej v podaní z

  1. januára
  2. Z vykonaného dokazovania ustálil, ţe ţalobca zaplatil ţalovanému v II. rade sumu 306 000,- Sk, ţalovanému v I. rade sumu 475 000,- Sk a doplatok z leasingovej zmluvy vo výške 104 375,- Sk, teda spolu 891 375,- Sk. Ďalej ţalovaný v II. rade uhradil leasingovej spoločnosti sumu 374 946,- Sk, za opravy a údrţby motorového vozidla zaplatil sumu 174 551,90 Sk, za prepis motorového vozidla a cestnú daň sumu 13 717,- Sk, za pohonné hmoty 33 580,90 Sk a ţalobcovi vyplatil sumu 370 000,- Sk, teda spolu 966 795,80 Sk. Nakoľko ţalobca nepreukázal vyuţívanie predmetného motorového vozidla na podnikateľské aktivity ţalovaného v II. rade, nevznikol mu nárok na náhradu nákladov spojených s úhradou leasingových splátok, úhrad na opravy a údrţbu, platenie poplatkov a pohonných hmôt. Ţalovaný v I. rade nepoprel podpísanie čestného prehlásenia z
  3. januára 2001, avšak skutočné odovzdanie sumy 475 000,- Sk preukázané nebolo a ani nie je moţné jednoznačne zistiť, či sumu 475 000,- Sk ţalobca ţalovanej v I. rade odovzdal. Ak by súd odovzdanie peňazí akceptoval, v danom konaní by išlo o sumu 425 000,- Sk, ktorá bola s vyuţitím dispozičnej zásady ţalobcu obsiahnutá v rozpise. Po vykonanom dokazovaní dospel prvostupňový súd k záveru, ţe nárok ţalobcu nie je dôvodný, keďţe ţalovaný v II. rade uhradil za prevádzku motorového vozidla sumu 966 795,80 Sk, pričom vozidlo vyuţíval iba ţalobca pre svoju osobnú potrebu, a teda ţalobcov nárok bol kompenzovaný uvedenou sumou. Súčasne súd zamietol i nárok ţalobcu v časti doplatku vyplývajúceho z leasingovej zmluvy vo výške 104 375,- Sk, pretoţe ţalobca túto úhradu uskutočnil v prospech spoločnosti S., s. r. o., na ktorú dňa
  4. marca 2001 prešli práva z predmetnej leasingovej zmluvy. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 OSP a tým, ţe ţalovanému v I. rade a ţalovanému v II. rade, ako úspešným účastníkom konania, priznal náhradu trov konania za 14 úkonov právnej pomoci po 9 150,- Sk spolu s reţijnými paušálmi 5 x po 150,- Sk, 8 x po 164,- Sk a 178,- Sk, za 3 úkony právnej pomoci po 303,74 eur a reţijné paušály 2 x po 6,95 eur a 7,21 eur + 19 % DPH. 3 1MObdoV/1/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 1Obo/86/2010- 321 zo
  5. augusta 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
  6. augusta 2010, na odvolanie ţalobcu, rozsudok súdu prvého stupňa v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 425 000,- Sk (14 107,42 eur) ako vecne správny potvrdil

§ 219ods.

1 OSP, a nepriznal ţalovaného v I. rade a ţalovaného v II. rade náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd poukázal na ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 98 OSP a uviedol, ţe v rámci odvolacieho konania rozhodoval len o pohľadávke vo výške 425 000,- Sk uplatnenej z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko súd prvého stupňa rozsudkom z

  1. apríla 2010, sp. zn. 9Cbs/130/2004, nerozhodol o celej pohľadávke vo výške 475 000,- Sk napriek tomu, ţe uznesením z
  2. mája 2009 spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn. 9Cbs/130/2004 a sp. zn. 24Cb/6/2008 (o zaplatenie 50 000,- Sk). Odvolací súd mal za preukázané, ţe ţalobca bankovým prevodom, vkladom na beţný účet ţalovaného v II. rade, resp. v hotovosti, uhradil v prospech ţalovaného v II. rade spolu 306 000,- Sk za účelom zaplatenia leasingových splátok za automobil Mercedes E 280, ŠPZ: B. X. E.., ktorý v rozhodnom období uţíval výlučne ţalobca. Na základe čestného prehlásenia z
  3. januára 2001, u ktorého nebolo dostatočným spôsobom preukázané, ţe ho ţalobca so ţalovanou v I. rade spísal bez váţneho úmyslu, neslobodne a obsah čestného prehlásenia nie je pravdivý, a ktorý preto odvolací súd povaţoval za pravdivý a úkon vyplývajúci z danej listiny za uskutočnený, prevzala ţalovaná v I. rade od ţalobcu sumu 475 000,- Sk určenú na úhradu leasingových splátok za predmetný automobil. Dňa
  4. marca 2001 ţalobca vyrovnal nedoplatok z leasingových splátok vo výške 104 375,- Sk priamo leasingovej spoločnosti C. L. S., a. s.. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 4 uvedenú sumu 104 375,- Sk započítal do finančných prostriedkov uhradených ţalobcom, s čím odvolací súd vyjadril súhlas. Ďalej uviedol, ţe ţalobca ţalovaným v I. a II. rade spolu poskytol na zaplatenie leasingu, resp. za ţalovaného v II. rade, finančné prostriedky vo výške 885 375,- Sk (splátky vo výške 306 000,- Sk na úhradu leasingu na základe čestného prehlásenia vo výške 475 000,- Sk a doplatok leasingu vo výške 104 375,- Sk). Ţalovaný v II. rade poukázal v rozhodnom období v prospech leasingovej spoločnosti C. L., a. s., sumu 374 946,- Sk za leasingové splátky. Zároveň znášal prevádzkové náklady za predmetný automobil napriek tomu, ţe ţalovaní v I. a II. rade automobil nepouţívali. Na opravu, úpravu automobilu, pohonné hmoty, 4 1MObdoV/1/2011 poplatok za prepis vozidla a cestnú daň vynaloţil ţalovaný v II. rade spolu 221 849,80 Sk (opravy a úpravy vo výške 174 551,90 Sk, prepis vozidla a cestná daň vo výške 13 717,- Sk, pohonné hmoty vo výške 33 580,90 Sk). Ţalovaný v II. rade ţalobcovi taktieţ vyplatil v hotovosti sumu 270 000,- Sk (podiel na zisku vo výške 50 000,- Sk, bezúčelové vyplatenie sumy 100 000,- Sk a 110 000,- Sk, zálohu vo výške 10 000,- Sk), ktorá nepredstavuje prevádzkové náklady, ale ţalobcovi poskytnutá bola, a to i bez určenia konkrétneho účelu, preto ju odvolací súd zahrnul do finančných prostriedkov, ktoré ţalobca získal od ţalovaného v II. rade. Odvolací súd do vyplatenej čiastky nezapočítal vrátenie pôţičky vo výške 100 000,- Sk z
  5. augusta 2000, na ktorej vrátenie mal ţalobca právny nárok. Ţalovaný v II. rade uhradil v prospech ţalobcu, resp. za ţalobcu, finančné prostriedky vo výške 866 795,80 Sk. S odvolacou námietkou ţalobcu o nevykonaní výsluchu zamestnancov servisnej sluţby Mercedes v T., sa odvolací súd vysporiadal odkazujúc na ustanovenie § 132 OSP tak, ţe bolo len na zváţení súdu prvého stupňa, či je pre rozhodnutie vo veci samej potrebné vykonať výsluch uvedených zamestnancov. Zároveň zdôraznil, ţe z pojednávania konaného dňa
  6. marca 2010 vyplýva, ţe právny zástupca ţalobcu netrval na ďalšom dokazovaní a nepoţadoval oboznámenie sa s konkrétnym obsahom spisu. Na margo odvolacej námietky, ktorou ţalobca poukazoval na rozporný postup súdu prvého stupňa s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení z
  7. marca 2009, sp. zn. 2Obo/72/2008, tvrdiac, ţe súd prvého stupňa na pojednávaniach nevykonal dôkazy ohľadne preukázania ţalovaným v II. rade vynaloţených prostriedkov a povaţoval odovzdanie sumy 475 000,- Sk za nepreukázané, napriek existencii čestného prehlásenia, odvolací súd ozrejmil, ţe hodnotenie dôkazov spadá do plnej dispozície konajúceho súdu, ktorý posúdil vynaloţenie sumy 966 795,80 Sk zo strany ţalovaného v II. rade na základe účtovníctva ţalovaného v II. rade, resp. v súdnom spise zaţurnalizovaných faktúr, príjmových a výdavkových dokladov, ako vyplýva i z odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane 3, resp. z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa zo
  8. decembra 2006, sp. zn. 9Cbs/130/2004, na str.
  9. Odvolací súd vyhodnotil čestné prehlásenie za pravdivé, a úkon z neho plynúci za uskutočnený, z dôvodu, ţe v konaní nebolo vierohodným spôsobom preukázané neodovzdanie sumy 475 000,- Sk ţalovanej v I. rade na základe čestného prehlásenia. Ďalšiu odvolaciu námietku ţalobcu, ţe prvostupňový súd nemal riadne zistený rozsah účinnej obrany a dôvodnosti nároku ţalobcu, čo vytkol súdu prvého stupňa i odvolací súd 5 1MObdoV/1/2011 v zrušujúcom uznesení z
  10. marca 2009, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú tvrdiac, ţe prvostupňový súd sa v novom rozhodnutí zaoberal predmetnými skutočnosťami. Jej neopodstatnenosť širšie objasnil tým, ţe súd prvého stupňa na str. 5 napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe nárok ţalobcu povaţuje za nedôvodný, keďţe ţalovaný v II. rade zaplatil v prospech ţalobcu alebo za ţalobcu sumu 966 795,80 Sk, čím sa kompenzoval nárok ţalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa nerozhodol o účinnej obrane proti ţalobcovmu nároku svojvoľne, ako sa nesprávne domnieva ţalobca, nakoľko právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade uţ vo vyjadrení k ţalobe, doručenej súdu dňa
  11. marca 2004, poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný v II. rade neeviduje voči ţalobcovi záväzok, ale pohľadávku vo výške 625 705,90 Sk, keďţe ţalobca nikdy nebol konateľom ţalovaného v II. rade a ani zo spoločenskej zmluvy ţalobcovi nevyplývalo právo na hmotné výhody, ktoré mu boli poskytnuté. Obdobne sa právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade vyjadril aj v podaniach zo
  12. júna 2005,
  13. apríla 2006,
  14. októbra 2006,
  15. mája 2007 a na pojednávaní konanom dňa
  16. novembra
  17. Právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade od začiatku konania uplatňoval obranu proti ţalobcovmu návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd uzavrel, ţe ţalovaní v I. a II. rade pouţili proti ţalobe účinnú obranu, pričom finančné prostriedky vzájomne vynaloţené účastníkmi konania boli obdobné, preto rozsudok prvostupňového súdu v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 425 000,- Sk, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Výrok o trovách odvolacieho konania odvolací súd zdôvodnil tým, ţe ţalovaným v I. a II. rade, ako úspešným v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko im síce vznikol nárok na náhradu právneho zastúpenia za podané vyjadrenie k odvolaniu, avšak právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade si náhradu právneho zastúpenia neuplatnil. Na podnet ţalobcu podal generálny prokurátor v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj proti rozsudku odvolacieho súdu, mimoriadne dovolanie

§ 243eods.

1 OSP tvrdiac, ţe oboma rozsudkami bol porušený zákon, keďţe konanie je zaťaţené viacerými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP). Odvolací súd naviac svojim postupom zároveň odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ 6 1MObdoV/1/2011 OSP). Ţiadal, aby dovolací súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom na nedôsledné riadenie sa oboch súdov niţších stupňov ustanoveniami § 42 ods. 3, § 43 ods. 1, § 96 ods. 1, § 98, § 166 ods. 1, § 209a ods. 2 a § 213 ods. 1 OSP, odôvodnil podanie mimoriadneho dovolania voči rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu nasledovným: Súd prvého stupňa je povinný predloţiť odvolaciemu súdu celý súdny spis (§ 209a ods. 2 OSP). Ak odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní bez toho, aby mu bol pred rozhodnutím predloţený celý, na vec sa vzťahujúci, spisový materiál súdu prvého stupňa, odňal tým účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať a konanie zaťaţil vadou

§ 237písm.

f/ OSP. Účastník konania má právo, aby odvolací súd posúdil dôvodnosť jeho odvolania na základe obsahu celého spisového materiálu. Toto právo je imanentnou súčasťou ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces. V predmetnom konaní došlo k spojeniu viacerých vecí na spoločné konanie. Konania o ţalobách spájaných s konaním 9Cbs/130/2004 boli aj po spojení vecí na spoločné konanie vedené v samostatných spisoch (9Cbs/128/2004, 9Cbs/129/2004, 7Cbs/36/2005, 7Cbs/38/2005, 24Cb/6/2008). Súd prvého stupňa tieto spisy odvolaciemu súdu nepredloţil. Súd prvého stupňa síce v predkladacej správe odvolaciemu súdu uviedol, ţe vec s uvedenými spismi súvisí, avšak z podacej pečiatky najvyššieho súdu vyplýva (č. l. 320), ţe na najvyšší súd bol zaslaný iba jeden súdny spis a nie šesť súdnych spisov. Rovnako z podacej pečiatky súdu prvého stupňa vyplýva, ţe z najvyššieho súdu bol po rozhodnutí o odvolaní vrátený iba jeden súdny spis. Zo ţiadneho úradného záznamu v spise 9 Cbs 130/2004 nie je zrejmé, ţe by ostatné súdne spisy boli „vloţené“ do súdneho spisu 9Cbs 130/2004 ako jeho súčasť a následne, po skončení odvolacieho konania, oddelené. Z uvedeného generálny prokurátor vyvodil záver, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní bez toho, aby mu boli súdom prvého stupňa predloţené súdne spisy 9Cbs 128/2004, 9Cbs 129/2004, 7Cbs 36/2005, 7Cbs 38/2005, 24Cb 6/2008. Odvolací súd mal takto k dispozícii iba jednu z viacerých spojených ţalôb, ktorými ţalobca svoj nárok uplatnil. Odvolacie konanie je preto postihnuté vadou

§ 237písm.

f/ OSP. Nemoţno sa domnievať, ţe hoci neexistuje ţiadny záznam o predloţení všetkých spisov odvolaciemu súdu, ţe k ich predloţeniu napriek tomu došlo, napríklad preto, ţe všetky 7 1MObdoV/1/2011 spisy boli pravdepodobne (bez vykonania záznamu) pripojené k spisu 9Cbs/130/

  1. O tom, ţe všetky spisy neboli pripojené k spisu 9Cbs/130/2004 nasvedčuje súčasný stav. V súčasnosti totiţ konanie na súde prvého stupňa nie je skončené, súd prvého stupňa má rozhodnúť o ţalobe v časti 50 000,- Sk (ako ho inštruoval odvolací súd), napriek tomu nie sú ostatné spisy pripojené k spisu 9Cbs/130/
  2. Generálny prokurátor poznamenal, ţe ani prokuratúre, ktorá ţiadala predloţenie spisového materiálu z dôvodu podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, neboli predloţené všetky spisy, ale iba spis 9Cbs/130/
  3. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu

§ 243fods.

1 písm. b) OSP uviedol, ţe súd prvého stupňa mal konať o pohľadávke ţalobcu vo výške uplatnenej ţalobou, resp. vo výške uplatnenej v ţalobách spojených na spoločné konanie. Ţalovaná suma predstavovala 475 000,- Sk. Ţalobca sa v priebehu konania vyjadril, ţe poţaduje iba 447 938,- Sk. Súd prvého stupňa mal preto (po prípadnej výzve

§ 43ods.

1 OSP) rozhodnúť o čiastočnom zastavení konania. Absenciu výroku o čiastočnom zastavení konania subsumoval pod vadu konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ OSP. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o celom uplatnenom nároku (475 000,- Sk), ale iba o časti uplatneného nároku (425 000,- Sk). Odvolací súd mal za to, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je moţné doplniť (zrejme postupom

§ 166OSP).

Tento názor odvolacieho súdu označil generálny prokurátor za nesprávny dôvodiac, ţe sa rozsudok súdu prvého stupňa nie je moţné povaţovať za rozsudok „neúplný“ v zmysle citovaného ustanovenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva na jednej strane, ţe súd prvého stupňa vedel o spojení poslednej ţaloby na spoločné konanie, teda o spojení s ďalšou sumou vo výške 50 000,- Sk (strana 1, posledný odsek rozsudku), z čoho vyplýva, ţe súd konal aj o tejto sume. Na druhej strane, súd tvrdí, ţe konal o sume 425 000,- Sk (strana 3, odsek 4 rozsudku) a súčasne tvrdí, ţe ţalobca poţaduje 447 938,- Sk (strana 2, odsek 1 rozsudku). V rozpore medzi výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí celej ţaloby a nezrozumiteľným odôvodnením (čo do výšky predmetu konania) vzhliadol generálny prokurátor taktieţ inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP. Tvrdil tieţ, ţe vadou trpí aj samotný výrok rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok „v časti“. A čo v časti, v ktorej ho nepotvrdil? Vo zvyšnej časti ho ani nezmenil ani nezrušil. Ak mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa vo výroku „ţaloba sa zamieta“ mal na mysli zamietnutie sumy 425 000,- Sk, potom, ak chcel 8 1MObdoV/1/2011 odvolací súd udrţať správnosť tohto výroku súdu prvého stupňa, mal tento výrok potvrdiť celý a nie v jeho „časti“. Vytkol konajúcim súdom, ţe po právnej a skutkovej stránke nevyhodnotili, či ţalovaná pohľadávka vznikla. Ţalovaná pohľadávka je vymedzená skutkovými tvrdeniami. Nimi je vymedzený právny dôvod pohľadávky. Ţalobca tvrdil, ţe sumu 475 000,- Sk odovzdal ţalovanej v I. rade, ktorá ju v rozpore s ich dohodu neodovzdala ţalovanému v II. rade, ktorý ich mal pouţiť na dohodnutý účel, ţalobca preto platil leasingové splátky za ţalovaného v II. rade, čo ţalobca označil za bezdôvodné obohatenie a vyvodzoval solidárnu zodpovednosť oboch ţalovaných. Úlohou súdov bolo v prvom rade ustáliť, či takto vymedzená pohľadávka vznikla, alebo nevznikla, a to vo vzťahu ku kaţdému ţalovanému osobitne. Bez takéhoto skutkového a právneho záveru nemohli súdy pristúpiť k hodnoteniu kompenzačnej námietky ţalovaného v II. rade. Kritike podrobil postup súdu prvého stupňa, ktorý nemal za preukázané, ţe ţalobca odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475 000,- Sk. Z uvedeného by sa dalo usudzovať, ţe súd mal za to, ţalovaná pohľadávka vôbec neexistovala. Napriek tomu, súd prvého stupňa hovorí o akomsi nároku ţalobcu, ktorý sa kompenzuje. Súd prvého stupňa tento „nárok ţalobcu“ nedefinuje ani čo do výšky, ani čo do právneho dôvodu, ani ho neopisuje skutkovými okolnosťami, z ktorých vznikol. Súd prvého stupňa započítava akýsi „neznámy nárok ţalobcu“, iný ako ten, ktorý bol v ţalobe uplatnený. Za nesprávny vyhodnotil aj postup odvolacieho súdu, ktorý bez akéhokoľvek doplnenia alebo zopakovania dokazovania, v príkrom rozpore s ustanovením § 213 OSP, vychádzal z iného skutkového stavu, ako súd prvého stupňa. Prehodnotil dôkazy vykonané súdom prvého stupňa tak, ţe ţalobca sumu 475 000,- Sk skutočne odovzdal. Ani z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu však nie je zrejmé, či existovala ţalovaná pohľadávka, voči komu a v akej výške. Nikde sa nedočítame, či sa odovzdaním a prijatím sumy 475 000,- Sk skutočne ţalovaní obohatili, či obaja alebo iba jeden z nich, a do akej výšky. Z uvedeného mal za to, ţe konajúce súdy zaťaţili konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci, ak vyhodnotili, ţe ţalovaná pohľadávka zanikla započítaním, hoci skutkovo a právne neustálili, či ţalovaná (započítavaná) pohľadávka existovala. Odvolací súd zaťaţil konanie tzv. inou procesnou vadou aj tým, ţe vychádzal z 9 1MObdoV/1/2011 iného skutkového stavu ako súd prvého stupňa bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky uvedené v § 213 OSP. Ako príklad toho, ţe sa súdy zaoberali všetkým moţným, len nie pohľadávkou tvrdenou v ţalobe, odcitoval z rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, odsek 1, posledná veta): „... úhradu sumy 104 375,- Sk dňa 28.03.2001, ak zaplatil žalobca, tak v prospech spoločnosti S. s.r.o. a nie žalovaného v 2. rade, tzn. nárok žalobcu aj v tejto časti bol zamietnutý“. Na vysvetlenie uviedol, ţe súd prvého stupňa tu uvádza, ţe v časti 104 375,- Sk zamieta ţalovanú pohľadávku ako nedôvodnú (nevzniklo bezdôvodné obohatenie), avšak iba pár riadkov vyššie uvádza, ţe nárok ţalobcu zanikol kompenzáciou (?). Za podstatu nezmyslu označil ale to, ţe ţalobca v ţalobe nikdy netvrdil, ţe mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol preto, ţe zaplatil sumu 104 375,- Sk. Ţalobca tvrdil úplne iné skutkové vymedzenie svojho nároku. Tvrdil, ţe mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol preto, ţe zaplatil sumu 475 000,- Sk, s ktorou ţalovaní nenaloţili v súlade s dôvodmi, na základe ktorého túto sumu prevzali.

názoru generálneho prokurátora súdy zaťaţili konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj tým, ţe prejednali započítací prejav ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti podania (§ 42 ods. 3 OSP). Súd prvého stupňa mal správne ţalovaného v II. rade vyzvať (§ 43 ods. 1 OSP), aby doplnil svoj započítací prejav tak, aby bolo zrejmé „čo sleduje“, teda akú konkrétnu pohľadávku, v akej výške a z akého právneho dôvodu (dostatočne skutkovo vymedzeného) ţiada započítať proti ţalovanej pohľadávke. Ak ţalovaný tvrdí, ţe má viacero pohľadávok, spolu v súhrnnej výške presahujúcej ţalovanú pohľadávku, musí byť zo započítacieho prejavu zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaný započítava voči ţalobcovej pohľadávke a ktoré nie, resp. ktoré započítava v celosti a ktoré iba v určitej časti. Ţalovaný nemôţe započítať bez toho, aby označil pohľadávku, ktorú započítava. Aj z rozsudku potom musí byť zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaného a v akej výške boli pouţité na započítanie, teda ktoré zanikli započítaním a vo vzťahu ku ktorým nastala po právoplatnosti rozsudku prekáţka rozhodnutej veci. Vytkol súdom oboch stupňov, ţe si tento nedostatok započítavacieho prejavu neuvedomili a v odôvodnení rozsudkov uviedli, ţe ţalovaný v II. rade započítal sumu 966 795,80 Sk. Táto suma sa ale skladá z viacerých (tvrdených) pohľadávok ţalovaného v II. rade. Inými slovami, na základe tohto rozsudku nik nevie, či ţalovaný v II. rade započítal pohľadávku na náhradu nákladov na 10 1MObdoV/1/2011 benzín, alebo či táto pohľadávka stále existuje, alebo či započítal náhradu nákladov na telefón, alebo na opravu auta a podobne. Zo započítacieho prejavu musí byť zrejmé označenie započítavanej pohľadávky čo do dôvodu a výšky, a potrebné je uviesť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a navrhnúť dôkazy tak, ako kedy sa pohľadávka uplatňovala samostatným návrhom. Ţalobca musí mať procesnú moţnosť brániť sa proti započítavanej pohľadávke rovnako, ako má ţalovaný moţnosť brániť sa proti ţalobcovej pohľadávke. Ţalovaný preto musí uviesť v započítacom prejave v podstate rovnaké náleţitosti, ako keby svoju pohľadávku sám uplatnil ţalobou. Takéto náleţitosti započítací prejav nespĺňal vo vzťahu ani k jednej pohľadávke, o ktorej ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe ju má voči ţalobcovi. Ani zo samotného rozsudku sa nedozvieme, z akých konkrétnych právnych skutočností tieto tvrdené pohľadávky ţalovaného v II. rade vznikli. Zaplatenie cestnej dane 13 717,- Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil cestnú daň. Z rozsudku nie je zrejmé, kedy bola cestná daň zaplatená, o cestnú daň za aké konkrétne obdobie ide, či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal, prípadne aké dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe cestná daň bola zaplatená. Chýba právne hodnotenie, prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil cestnú daň za vozidlo, ktoré sám vlastnil a ktoré uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči ţalobcovi, čo bolo právnym dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom bezdôvodné obohatenie alebo zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka. Zaplatenie pohonných hmôt 33 580,90 Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil pohonné hmoty. Z rozsudku nie je zrejmé, kedy a za aké jazdy boli pohonné hmoty zaplatené, či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal, prípadne aké dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe pohonné hmoty boli zaplatené. Chýba právne hodnotenie, prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil pohonné hmoty za vozidlo, ktoré sám vlastnil a ktoré uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči ţalobcovi, čo bolo právnym dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom bezdôvodné obohatenie alebo zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka. 11 1MObdoV/1/2011 Zaplatenie za prepis motorového vozidla: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil za prepis motorového vozidla, čo povaţoval za pohľadávku voči ţalobcovi. Z rozsudku však nie je zrejmé ani len to, koľko ţalovaný v II. rade za prepis motorového vozidla zaplatil. Zaplatenie za opravy a údrţbu motorového vozidla 174 551,90 Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil za opravy a údrţbu motorového vozidla. Z rozsudku nie je zrejmé, kedy a prečo boli opravy vykonané, kedy boli platby za opravy vykonané, či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal, prípadne aké dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe opravy a údrţba boli zaplatené. Chýba právne hodnotenie, prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil tieto náklady za vozidlo, ktoré sám vlastnil a ktoré uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči ţalobcovi, čo bolo právnym dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom bezdôvodné obohatenie alebo zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka. Zaplatenie leasingovej spoločnosti 374 946,- Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil leasingové splátky vo výške 374 946,- Sk. Tieto splátky platil z právneho dôvodu, ţe bol leasingovým nájomcom. Vôbec nie je zrejmé, prečo by mala zaplatením týchto leasingových splátok vzniknúť pohľadávka ţalovaného v II. rade voči ţalobcovi. Ţalobca predsa tvrdil, ţe on sám poskytol ţalovanému v II. rade prostriedky na zaplatenie týchto leasingových splátok. Súd sa mal teda vysporiadať so skutkovou otázkou, či bola medzi účastníkmi dohoda o tom, ţe ţalobca bude ţalovanému vopred poskytovať prostriedky na úhrady leasingových splátok. Ak taká dohoda bola, potom to, ţe ţalovaný v II. rade určitú splátku zaplatil z prostriedkov, ktoré prijal od ţalobcu, vylučuje, ţe ţalovanému v II. rade vznikla zaplatením leasingových splátok pohľadávka voči ţalobcovi. Poskytnutie sumy 270 000,- Sk ţalovaným v II. rade ţalobcovi: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe ţalobcovi poskytol v hotovosti sumu 270 000,- Sk, o čom boli vystavené výdavkové pokladničné doklady. Z rozsudkov nie je zrejmé, či ţalobca uznal, ţe sumy prijal bez právneho dôvodu, alebo či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, prípadne aké dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe sumy boli vyplatené bez právneho dôvodu. Na niektorých pokladničných dokladoch je pritom právny dôvod uvedený, napríklad výplata zisku alebo poskytnutie zálohy, s týmito okolnosťami sa súdy vôbec nevysporiadali. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka. 12 1MObdoV/1/2011 Zosumarizujúc obsah mimoriadneho dovolania, vytkol generálny prokurátor záverom obom konajúcim súdom niţších stupňov, ţe bez toho, aby vyhodnotili, či ţalobcova pohľadávka existuje, započítali proti nej „bez ladu a skladu“ rozličné, ţalovaným v II. rade tvrdené a nepreukázané, sumy (spolu presahujúce výšku ţalovanej pohľadávky), bez toho, aby uviedli, ktoré ţalovaným tvrdené poloţky boli započítané a ktoré nie. Na základe zistených skutočností mal za to, ţe sú splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

§ 243eods.

1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm.

  1. a)a
  2. b)OSP, pričom podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora si vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemoţno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. K mimoriadnemu dovolaniu sa podaním zo dňa 19. júna 2013 vyjadril ţalobca. Prezentoval súhlas s dôvodmi mimoriadneho dovolania a navrhol vyhovieť mu. Ţalovaný v I. rade a ţalovaný v II. rade sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrili podaním zo dňa 21. júna 2013. Stotoţňujúc sa so správnosťou oboch napadnutých rozsudkov súdov niţších stupňov, pri súčasnej neakceptácii dôvodov mimoriadneho dovolania, navrhli mimoriadne dovolanie v celom rozsahu zamietnuť. Opisným spôsobom podali výklad doterajšieho konania poukázaním na jednotlivé rozhodnutia v súdenej veci, ako aj vo veciach s ňou spojených do spoločného konania, pričom zdôraznili, ţe všetkých 6 pôvodne podaných návrhov bolo medzi tými istými účastníkmi a na základe tých istých dôkazov. Skutočnosť, ţe ţalobca si uplatnil svoje dubiózne nároky na vecne nepríslušnom súde, a to viacerými samostatnými ţalobami, nemôţe byť

nich daná na ťarchu ţalovaného v I. rade ani ţalovaného v II. rade. Uviedli, ţe konaním ţalobcu bolo zapríčinené, ţe počas súdneho konania nebolo vţdy zjavné, čoho sa domáha. Skutočnosť, ţe konanie vedené pod spisovou značkou 9Cbs/130/2004 je konanie vedené vo veci spojených 5 (6-te konanie o zaplatenie 50 000,- Sk bolo spojené s konaním 9Cbs/130/2004 aţ v roku 2009) samostatných konaní, povaţovali za zjavné uţ v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

  2. 2006, sp. zn. 9Cbs/130/2004, ktorým bol návrh ţalobcu zamietnutý a voči ktorému podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie. Keďţe podal ţalobca voči danému konaniu odvolanie, mali za to, ţe si mohol uţ v tomto odvolaní uplatniť nároky odňatia moţnosti konať pred súdom z dôvodu údajnej nekompletnosti spisového 13 1MObdoV/1/2011 materiálu. Vzhľadom na skutočnosť, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
  4. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  6. 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie, toto právo, resp. vadu súdneho konania, mohol ţalobca namietať znova v konaní pred Krajským súdom v Bratislave, ako aj znova v jeho následnom odvolaní voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  9. Z uvedeného dôvodu nepovaţovali za opodstatnené podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP.

ţalovaných svedčí o absurdnosti tohto dôvodu na podanie mimoriadneho dovolania aj skutočnosť, ţe všetky návrhy podané na Okresný súd Bratislava II boli identické, súdne konania vedené pred Okresným súdom (okrem jedného konania spojeného v roku 2009) riešili len nedostatok vecnej príslušnosti a boli následne postúpené na Krajský súd v Bratislave, ktorý ich ihneď spojil na jedno konanie vedené na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 9Cbs/130/

  1. Zdôraznili, ţe počas súdneho konania neboli uskutočňované samostatné úkony v rámci súdneho konania, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodovanie v rámci spojeného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9Cbs/130/
  2. Všetky dôkazy a listiny uvedené v ţalobách podaných na Okresnom súde Bratislava II boli identické. Úkony v konaní o zaplatenie 50.000,- Sk, ktoré bolo spojené na spoločné konanie do konania sp. zn. 9Cbs/130/2004, nepovaţovali z procesného hľadiska právne významné, nakoľko pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II bolo zrušené pre nedostatok vecnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava II. Z toho usúdili, ţe odvolacie konanie nemohlo byť postihnuté vadou

§ 237písm.

f) OSP. Upriamili pritom pozornosť na skutočnosť, ţe na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa

  2. 2010 bolo konštatované nasledovné: „Súd vychádzajúc z pripomienky p. z. žalovaného voči rozsudku KS B zo dňa 07.12.2006, že nebolo dostatočne vykonané oboznámenie sa s obsahom spisu, súd zistil, že dňa 11.02.2010 v informačnom centre súdu za žalobcu nahliadol do spisu pani Mgr. K.

plnomocenstva zo dňa 11.02.

  1. Na otázku súdu či p. z. žalobcu požaduje aby súd oboznámil konkrétne obsah spisu predstúpil p. z. žalobcu a uviedol, že toto na dnešnom pojednávaní nepožaduje.“. Pomocou tejto citácie zo zápisnice z pojednávania demonštrovali, ţe ţalobca bol osobne oboznámený so stavom spisu v konaní pred prvostupňovým súdom, a v prípade, ak by sa domnieval, ţe tento spis nebol v konaní pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom kompletný, mal moţnosť toto procesné pochybenie namietať v konaní pred prvostupňovým súdom alebo v následnom odvolacom konaní. 14 1MObdoV/1/2011 Na objasnenie výšky predmetu konania uviedli, ţe do roku 2009 sa jednalo o konanie o zaplatenie celkovo sumy 425 000,- Sk, nakoľko si túto sumu uplatňoval ţalobca v konaní. Následne po spojení konania 9Cbs/130/2004 s konaním vedeným pod sp. zn. 24Cb/6/2008 sa konanie zmenilo o zaplatenie 475 000,- Sk. Opätovne pritom poukázali na to, ţe ţalobca si uplatnil svoj dubiózny návrh, nie jedným konaním, ale v samostatných 6 konaniach, a z daného dôvodu bolo počas súdneho konania potrebné ustáliť ţalovanú sumu. Keďţe o veci rozhodoval dvakrát prvostupňový súd a dvakrát odvolací súd, nepovaţovali za spornú otázku výšky pohľadávky uplatňovanej ţalobcom. Ďalej ţalovaní v I. a II. rade vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolania uviedli, ţe ich obranou v spore bola skutočnosť, ţe aj keby súd uznal pohľadávku ţalobcu ako existujúcu, mal napriek tejto skutočnosti ţalovaný v II. rade reálne pohľadávky voči ţalobcovi, vyplývajúce z účtovníctva ţalovaného v II. rade, ktoré boli vyššie ako akékoľvek pohľadávky ţalobcu, ktoré si uplatňoval v rámci súdnych konaní a neskôr v rámci jedného súdneho konania. Zároveň kaţdý súd, ktorý meritórne vo veci rozhodol, rozhodol tak, ţe ţalobu alebo návrh zamietol. Z toho dôvodu sa im nejaví výrok rozsudku ako nelogický alebo rozporuplný, a majú za to, ţe súd rozhodol o celom návrhu ţalobcu a nielen o jeho časti. Za inú vadu konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) OSP neuznávajú skutočnosť, ţe uznesením prvostupňového súdu zo dňa
  3. 2009 došlo k spojeniu vecí na spoločné konanie, kde konanie vedené pod sp. zn. 24Cb/6/2008 sa spojilo s konaním sp. zn. 9Cbs/130/
  4. Povaţujú dokazovanie vykonané dvakrát prvostupňovým súdom za dôsledné a všetky pohľadávky ţalovaného v II. rade za dostatočne preukázané z účtovníctva ţalovaného v II. rade. Za spornú počas celého konania označili skutočnosť, ţe ţalovaný v I. rade a ţalovaný v II. rade popreli prijatie hotovosti vo výške 475 000 Sk, hoci to ţalobca tvrdil. Za nesprávny označili aj argument o zaťaţení konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe nebol prejednaný započítací prejav ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti podania. Dôvodili tým, ţe počas konania bolo súdom ustálené, ţe ţalovaný v II. rade uskutočnil v prospech ţalobcu nasledovné platby: odstúpenie od leasingovej zmluvy 5 000,- Sk; dňa
  6. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
  8. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
  10. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
  12. 2000 uhradil 15 1MObdoV/1/2011 ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
  14. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
  16. 2001 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; náklady na opravy a úpravy osobného mot. vozidla v celkovej výške 174 551,90 Sk; náklady na prepis vozidla a cestnú daň vo výške 13 717,- Sk; pohonné hmoty vo výške 33 580,90 Sk; dňa
  18. 2000 plnenie vo výške 100 000,- Sk (vrátenie pôţičky 100 000,- Sk); dňa
  20. 2000 plnenie vo výške 100 000,- Sk; dňa
  22. 2000 plnenie vo výške 110 000,- Sk; dňa
  24. 2000 plnenie vo výške 50 000,- Sk; a dňa
  26. 2001 plnenie vo výške 10 000,- Sk. Týmto poukázali na to, ţe výška plnenia ţalovaného v II. rade voči ţalobcovi výrazne prekračovala sumu 475 000,- Sk. Z uvedených plnení mal ţalobca nárok na vrátenie pôţičky vo výške 100 000,- Sk. Na zvyšné plnenie vo výške 866 795,80 Sk však nemal ţalobca právny nárok zodpovedajúci prijatému plneniu. Upriamili pozornosť na to, ţe ţalobca bol spoločníkom spoločnosti ţalovaného v II. rade a zo spoločenskej zmluvy mu nevyplýval ţiaden nárok na uţívanie motorového vozidla. Táto skutočnosť uţívania motorového vozidla výlučne ţalobcom na jeho účely, nebola počas celého konania medzi účastníkmi sporná. Nakoľko boli všetky pohľadávky ţalovaného v II. rade riadne zaevidované v jeho účtovníctve, a boli aj predmetom dokazovania, a ţalobca nenavrhol vykonať dôkaz znaleckým dokazovaním ohľadne účtovníctva ţalovaného v II. rade, pokladali za nelogické tvrdenie generálneho prokurátora o nedostatočnom dokazovaní ohľadne titulu, vzniku a výšky pohľadávok ţalovaného v II. rade, ktoré evidoval vo svojom účtovníctve. Zastali názor, ţe ţalovaný v II. rade si uplatnil riadne a v súlade so zákonnými poţiadavkami voči ţalobcovi kompenzačným prejavom zánik všetkých pohľadávok ţalobcu. Zároveň uviedli, ţe ţalovaný v I. rade, a ani ţalovaný v II. rade, síce neuznávali prijatie sumy 475 000,- Sk od ţalobcu, ale nakoľko ţalovaný v II. rade evidoval voči ţalobcovi pohľadávky vyššie ako mohol ţalobca teoreticky mať, tak pohľadávky ţalovaného v II. rade pokryli v celom rozsahu pohľadávky ţalobcu, a to aj tie, ktorých existenciu ţalovaný v I. rade, ani ţalovaný v II. rade, nikdy neuznali. Pritom dodali, ţe presný sumár jednotlivých pohľadávok obsahovalo aj odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu zo dňa
  28. 2010 na str.
  29. Do pozornosti dovolacieho súdu dali skutočnosť, ţe ich právna obrana sa počas celého konania nemenila, a ţalobca nenamietal vady ich právnej obrany ani v konaní pred prvostupňovým súdom, ani v odvolacom konaní. Záverom poznamenali, ţe jednotlivé poloţky uvádzané v mimoriadnom dovolaní tvorili predmet dokazovania na prvostupňovom súde, a to aj v nadväznosti na skutočnosť, ţe 16 1MObdoV/1/2011 uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 2Obo/72/2008 bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa
  31. 2006, okrem iného z dôvodu, ţe nebol vykonaný dôkaz - účtovníctvo ţalovaného v II. rade. Zároveň poukázali na skutočnosť, ţe výdavky na opravy a údrţbu vozidla, náhradu pohonných hmôt a poplatky, neboli ţalobcom v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku zo dňa
  33. 2006 spochybňované. Napriek tomu sú tieto poloţky uvedené v mimoriadnom dovolaní ako poloţky, pri ktorých nie je zjavné, či zanikli započítaním pohľadávky ţalovaného v II. rade. Všetky uvedené dôvody tvorili platformu úsudku ţalovaných v I. a II. rade o nedôvodnosti podania mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 0SP), po zistení, ţe boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

§ 243e

, § 243f, § 243g, § 243h OSP, preskúmal rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré im predchádzali, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 OSP) v napadnutom rozsahu

§ 243iods.

2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné. Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, ţe závery generálneho prokurátora vyplývajú z obsahu spisu a aj po právnej stránke sú správne. Dostatočne nimi preukázal, ţe napadnutými rozhodnutiami prvostupňového i odvolacieho súdu bol porušený zákon nedôsledným riadením sa týchto súdov zákonnými ustanoveniami § 42 ods. 3, § 43 ods. 1, § 96 ods. 1 § 98, § 166 ods. 1, § 209a ods. 2 a § 213 ods. 1 OSP. Boli tak splnené zákonné predpoklady pre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom obsiahnuté v ustanoveniach § 243f ods. 1 písm. a) a b) OSP v spojení s ustanovením § 243e ods. 1 OSP.

§ 243eods.

1 OSP, ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. 17 1MObdoV/1/2011 V zmysle § 243f ods. 1 OSP môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe:

  1. a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP,
  2. b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
  3. c)rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 OSP a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mimoriadne dovolanie ako dovolacie dôvody uvádza ustanovenie § 243f ods. 1 písm.
  4. a)OSP tvrdiac, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade konania vymedzenej v § 237 písm.
  5. f)OSP – ţalobcovi, ako účastníkovi konania, sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, a ustanovenie § 243f ods. 1 písm.
  6. b)OSP tvrdiac, ţe konanie tak pred prvostupňovým, ako aj pred odvolacím súdom, je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

§ 243fods.

1 písm. a) OSP, mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237.

§ 237písm.

  1. f)OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne, ak táto činnosť mala za následok, ţe účastník nemohol uplatniť pred súdom procesné oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu, 18 1MObdoV/1/2011 ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť svoje práva napr. preto, ţe jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.
  2. f)OSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov, aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

§ 243fods.

1 písm. b) OSP, mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania

citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP, na ktorú musí dovolací súd prihliadať, aj keď nie je v dovolaní, resp. mimoriadnom dovolaní, namietaná, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 OSP, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť rozhodnutia. Medzi takéto vady patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. O takúto vadu ide tieţ v prípade nesprávneho postupu súdu vedúceho k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj naň nadväzujúce potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, vykazujú tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

§ 243fods.

1 písm.

  1. b)OSP, a ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj vadou uvedenou v § 237 písm.
  2. f)OSP v nadväznosti na § 243f ods. 1 písm.
  3. a)OSP. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou z 19. decembra 2002 domáhal od ţalovaných v I. a II. rade, aby mu spoločne a nerozdielne vydali bezdôvodné obohatenie vo výške 100 000,- Sk s príslušenstvom. Opodstatnenosť svojho nároku odôvodnil tým, ţe na bezdôvodné obohatenie mu vznikol nárok z dôvodu, ţe ţalovaná v I. rade (konateľka ţalovaného v II. rade) od neho 01. januára 2001 prevzala sumu 475 000,- Sk, ktorá bola 19 1MObdoV/1/2011 určená na to, aby ju ţalovaná v I. rade „vloţila“ do obchodnej spoločnosti (ţalovaný v II. rade) a aby ju ţalovaný v II. rade pouţil na úhradu leasingových splátok za motorové vozidlo, ktorého bol ţalovaný v II. rade nájomcom, ktoré bolo ale v uţívaní ţalobcu. Ţalovaní v I. a II. rade však s touto sumou uvedeným spôsobom nenaloţili, a ţalobca musel „ešte raz uhradiť sumu za účelom vyplatenia leasingových splátok“. Takto prišlo k bezdôvodnému obohateniu sa ţalovaných v I. a II. rade na úkor ţalobcu o sumu 475 000,- Sk. Ţalobca si však predmetnou ţalobou uplatnil len 100 000,- Sk, pretoţe zvyšnú časť bezdôvodného obohatenia si uplatnil viacerými samostatnými ţalobami. V priebehu konania došlo postupne k spojeniu jednotlivých konaní, v ktorých ţalobca uplatňoval per partes bezdôvodné obohatenie v celkovej úhrnnej sume 475 000,- Sk. Predmetom konania sa tak stalo vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 475 000,- Sk. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Cbs/130/2004-290 z 01. apríla 2010 ţalobu zamietol a ţalobcu zaviazal na úhradu trov konania úspešným ţalovaným v I. a II. rade. V záhlaví rozsudku uviedol, ţe rozhoduje vo veci „o zaplatenie 100 000,- Sk s príslušenstvom a ďalšie“, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe predmetom sporu je zaplatenie sumy 425 000,- Sk (strana 3, odsek 4). Zároveň na inom mieste odôvodnenia uviedol, ţe ţalobca si uplatňuje zaplatenie sumy 447 938,- Sk (strana 2 odsek 1). Prvostupňový súd nepovaţoval za preukázané, ţe ţalobca odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475.000,- Sk. V odôvodnení svojho rozsudku výslovne uvádza, ţe: „z výpovedí žalobcu a žalovanej v 1. rade nie je možné jednoznačne zistiť, či suma 475 000,- Sk bola žalobcom odovzdaná a žalovanou v 1. rade prijatá“. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentuje aj zistenie, či pohľadávka uvedená v ţalobe existovala alebo neexistovala. Na jednej strane súd vychádzal z toho, ţe odovzdanie sumy 475 000,- Sk nie je preukázané, teda súd nepovaţoval ţalovanú pohľadávku za neexistujúcu. Na druhej strane, súd hovorí v odôvodnení rozsudku o tom, ţe „nárok“ ţalobcu bol kompenzovaný sumou 966 795,80 Sk, ktorú ţalovaný v II. rade zaplatil za prevádzku motorového vozidla, ktoré mal v drţbe ţalobca (strana 5, odsek 1 rozsudku), čo vypovedá o tom, ţe prvostupňový súd mal za to, ţe ţalovaná pohľadávka existovala a zanikla započítaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie ţalobcu, rozsudkom č. k. 1Obo/86/2010-321 zo 6. augusta 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. augusta 2010, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „v časti vydania bezdôvodného 20 1MObdoV/1/2011 obohatenia 425 000,- Sk“. V odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia poukázal na to, ţe predmetom konania, na základe spojenia vecí, sa stala suma 475 000,- Sk. Súd prvého stupňa ale rozhodol o sume 425 000,- Sk. Bude preto potrebné, aby súd prvého stupňa ďalej konal o predmete sporu vo výške 50 000,- Sk. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe ţalobca ţalovanej v I. rade skutočne odovzdal sumu 475 000,- Sk. Dôvod zamietnutia ţaloby vzhliadol odvolací súd v tom, ţe „žalovaný v II. rade kompenzoval nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia“. Generálnym prokurátorom tvrdená existencia dovolacieho dôvodu

§ 243fods.

1 písm. b) OSP, t. j. výskyt inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je z uvedeného evidentná a vyplýva zo spisového materiálu. Súhlasne s názorom generálneho prokurátora treba v danom prípade konštatovať, ţe bolo povinnosťou prvostupňového súdu konať o pohľadávke ţalobcu vo výške uplatnenej ţalobou, resp. vo výške uplatnenej v ţalobách spojených na spoločné konanie. Ţalovaná suma činila 475 000,- Sk a v priebehu konania sa ţalobca vyjadril, ţe ţiada len 447 938,- Sk. Správnym postupom prvostupňového súdu malo byť preto rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania. Chýbajúci výrok o čiastočnom zastavení konania je opodstatneným dôvodom podania mimoriadneho dovolania

§ 243fods.

1 písm. b/ OSP, nakoľko súd porušil procesné ustanovenia Občianskeho súdneho konania upravujúce jeho postup v súdenej veci, čoho dôsledkom bola vecná nesprávnosť jeho rozhodnutia. Nedostatok rozsudku prvostupňového súdu (nerozhodnutie o celom uplatnenom nároku v sume 475 000,- Sk, ale iba o časti uplatneného nároku v sume 425 000,- Sk) síce nezostal bez povšimnutia odvolacieho súdu, avšak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku zaujal nesprávny názor, keď tvrdil, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je moţné doplniť (zjavne mal na mysli postup

§ 166OSP).

Tento názor odvolacieho súdu vyhodnotil adekvátne generálny prokurátor ako nesprávny. Aj dovolací súd konštatuje, ţe rozsudok prvostupňového súdu nie je moţné z tohto pohľadu pokladať za rozsudok „neúplný“ v zmysle citovaného ustanovenia. Jedná o rozsudok, ktorým sa vo výroku rozhodlo o zamietnutí celého predmetu sporu. Je rozsudkom, ktorý trpí vadou (okrem iného), ţe zamietnutá bola aj tá časť ţalovaného nároku, ktorý bol vzatý späť, a zároveň je to rozsudok, ktorého odôvodnenie je nesúladné s obsahom výroku (v otázke výšky predmetu konania). Pre posúdenie o tom, či súd rozsudkom zamietol celú ţalobu, alebo iba jej časť, je rozhodujúci výrok rozsudku. Neúplným je iba taký rozsudok, v ktorom absentuje samotný výrok v určitej 21 1MObdoV/1/2011 časti. Ak sa však vo výroku rozsudku zamieta celá ţaloba, a nie iba jej časť, nejde o rozsudok neúplný v zmysle § 166 OSP. K výkladu výroku súdneho rozhodnutia prispieva jeho odôvodnenie. V tomto prípade je odôvodnenie rozsudku, čo do výšky predmetu sporu, rozporuplné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nemôţe mať za následok to, ţe hoci jeho výrok znie na zamietnutie celej ţaloby, výkladom ustálime, ţe výrokom nedošlo k zamietnutiu celej ţaloby. Z odôvodnenia rozsudku vysvitá, ţe prvostupňový súd vedel o spojení poslednej ţaloby na spoločné konanie, teda o spojení s ďalšou sumou vo výške 50.000,- Sk (strana 1, posledný odsek rozsudku), z čoho vyplýva, ţe konal aj o tejto sume. Mätúce je však to, ţe na inom mieste odôvodnenia súd tvrdí, ţe konal o sume 425 000,- Sk (strana 3, odsek 4 rozsudku) a súčasne tvrdí, ţe ţalobca poţaduje 447 938,- Sk (strana 2, odsek 1 rozsudku). Tento evidentný nesúlad medzi výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí celej ţaloby a jeho nezrozumiteľným odôvodnením (čo do výšky predmetu konania) napĺňa inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm.

  1. b)OSP. Inou vadou konania pojatou do ustanovenia § 243f ods. 1 písm.
  2. b)OSP je postihnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd svojim rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa „v časti“. Opomenul však rozhodnúť o zvyšnej časti, v ktorej ho nepotvrdil. Vo zvyšnej časti ho totiţ ani nezrušil, ani nezmenil. Je namieste názor prezentovaný generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, ţe ak mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa vo výroku „ţaloba sa zamieta“ mal na mysli zamietnutie sumy 425.000,- Sk, potom, ak chcel odvolací súd udrţať správnosť tohto výroku prvostupňového súdu, mal tento výrok potvrdiť celý a nie v jeho „časti“. Nedostatočné vyhodnotenie vzniku ţalovanej pohľadávky oboma súdmi niţších stupňov je ďalším dôvodom, pre ktorý bolo podané mimoriadne dovolanie. Aj v tejto otázke zaujal dovolací súd totoţné stanovisko ako generálny prokurátor, ktorý právom vytkol konajúcim súdom, ţe po právnej a skutkovej stránke nevyhodnotili, či ţalovaná pohľadávka vznikla. Ţalovaná pohľadávka je vymedzená skutkovými tvrdeniami. Nimi je determinovaný právny dôvod pohľadávky. Ţalobca tvrdil, ţe sumu 475 000,- Sk odovzdal ţalovanej v I. rade, ktorá ju v rozpore s ich dohodu neodovzdala ţalovanému v II. rade, ktorý ich mal pouţiť na dohodnutý účel. Z toho dôvodu ţalobca platil leasingové splátky za ţalovaného v II. rade, čo ţalobca označil za bezdôvodné obohatenie a vyvodzoval solidárnu zodpovednosť oboch ţalovaných. Bolo povinnosťou konajúcich súdov predovšetkým ustáliť, či takto vymedzená pohľadávka vznikla, alebo nevznikla, a to vo vzťahu ku kaţdému ţalovanému osobitne. Bez 22 1MObdoV/1/2011 ozrejmenia takéhoto skutkového a právneho záveru nebolo moţné pristúpiť k hodnoteniu kompenzačnej námietky ţalovaného v II. rade. Z rozhodnutia súdu musí byť zjavný dôvod, pre ktorý sa ţaloba zamietla. Je potrebné diferencovať, či ţalovaná pohľadávka čo do dôvodu a výšky neexistovala, alebo či existovala, ale zanikla započítaním ţalovaného. Prvostupňový súd nemal za preukázané, ţe ţalobca odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475 000,- Sk. Dalo by sa z toho usudzovať, ţe súd mal za to, ţalovaná pohľadávka vôbec neexistovala. Napriek tomu hovorí prvostupňový súd o akomsi nároku ţalobcu, ktorý sa kompenzuje, avšak tento „nárok ţalobcu“ nedefinuje ani čo do výšky, ani čo do právneho dôvodu, ani ho nevymedzuje skutkovými okolnosťami, z ktorých vznikol. Započítava akýsi „neznámy nárok ţalobcu“, rozdielny od toho, ktorý bol uplatnený v ţalobe. V tomto kontexte je nesprávnym aj postup odvolacieho súdu, ktorý bez akéhokoľvek doplnenia alebo zopakovania dokazovania, v rozpore s ustanovením § 213 OSP, vychádzal z iného skutkového stavu, ako súd prvostupňový. Prehodnotil dôkazy vykonané súdom prvého stupňa tak, ţe ţalobca reálne odovzdal sumu 475 000,- Sk. Avšak ani z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, či existovala ţalovaná pohľadávka, voči komu, v akej výške, či sa odovzdaním a prijatím sumy 475 000,- Sk objektívne obohatili ţalovaní, či obaja alebo iba jeden z nich, a do akej výšky. Z uvedeného je zjavné, ţe oba konajúce súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak vyhodnotili, ţe ţalovaná pohľadávka zanikla započítaním, hoci skutkovo a právne neustálili, či ţalovaná (započítavaná) pohľadávka existovala. Naviac odvolací súd zaťaţil konanie tzv. inou procesnou vadou aj tým, ţe vychádzal z iného skutkového stavu ako prvostupňový súd bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky vymedzené ustanovením § 213 OSP. Ďalej tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, zaťaţili konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tieţ tým, ţe prejednali započítací prejav ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti podania (§ 42 ods. 3 OSP). Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať ţalovaného v II. rade (§ 43 ods. 1 OSP) na doplnenie svojho započítacieho prejavu tak, aby bolo z neho zrejmé čo sleduje, tzn. akú konkrétnu pohľadávku, v akej výške a z akého právneho dôvodu ţiada započítať proti ţalovanej pohľadávke. Zo započítacieho prejavu musí byť zrejmé, či 23 1MObdoV/1/2011 ţalovaný pohľadávku ţalobcu čo do dôvodu a výšky uznáva a tvrdí, ţe

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.