Najvyšší súd 5Obdo/16/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobcu: P., so sídlom M., IČO: X., proti ţalovanému: P., so sídlom Č., IČO: X., zastúpenému

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka v súvislosti s námietkou premlčania vznesenou ţalovaným), reakciu ţalobcu na túto výzvu a stanovisko odvolacieho súdu k veci.

1. K prípustnosti dovolania ţalovaný uviedol, ţe dovolanie je prípustné z dôvodu postupu odvolacieho súdu pri vydávaní rozhodnutia v predmetnej právnej veci. Odňatie moţnosti konať pred súdom vidí ţalovaný v tom, ţe odvolací súd neurčitou výzvou zo dňa
2. júla 2015 vyzval ţalovaného, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu ust. § 340 ods. 1,

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka. Išlo o aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní veci nebol pouţitý. Na základe takto neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, voči ktorému ţalovaný nemá moţnosť podať riadny opravný prostriedok. Odvolací súd nebol podľa zákona oprávnený aplikovať ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka v predmetnej právnej veci, aplikáciu tohto ustanovenia nesprávne právne posúdil, ţalovanému doručil nezrozumiteľnú výzvu na vyjadrenie, nenariadil vo veci pojednávanie a nezákonne rozhodol. Ust. § 340 Obchodného zákonníka sa môţe aplikovať na situácie, kedy plnenie dlţníka 7 5Obdo/16/2016 spočíva v nepeňaţnom plnení. Predmetom tohto konania bolo peňaţné plnenie za poskytnuté právne sluţby na základe Zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb zo dňa

1. novembra 2005 a na základe Zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb zo dňa
2. februára
3. Ustanovenie § 340 Obchodného zákonníka o čase plnenia, sa vzťahuje na nepeňaţné plnenie, ktoré poskytuje dodávateľ tovarov alebo sluţieb (napr. predávajúci z kúpnej zmluvy, zhotoviteľ zo zmluvy o dielo a pod.). Odvolací súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom ak predmet sporu posúdil na základe § 340 Obchodného zákonníka, ktorý v doterajšom konaní nebol aplikovaný. Išlo o nesprávne právne posúdenie a nesprávnu aplikáciu ustanovenia právneho predpisu odvolacím súdom, voči ktorému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný. Odvolací súd nielenţe aplikoval ustanovenie, ktoré sa na daný spor nevzťahuje, ale na základe neurčitej výzvy odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom. O skutočnosti, ţe išlo iba o formálne splnenie povinnosti odvolacím súdom, vyplývajúcej z ust. § 213 ods. 2 O. s. p., vyplýva aj z neprihliadnutia odvolacieho súdu na vyjadrenie ţalovaného k tejto výzve zo dňa
4. júla 2015, na ktorú odvolací súd reagoval len tak, ţe ide o pokus produkovania nových skutočností, na ktoré odvolací súd v systéme neúplnej apelácie podľa § 205a O. s. p. nemôţe prihliadať.
5. V ďalšom texte dovolania poukázal dovolateľ na ust. § 571 Obchodného zákonníka a uviedol, ţe z uvedené zákonného ustanovenia vyplýva, ţe splatnosť odmeny mandatára vzniká momentom riadneho vykonania dohodnutej činnosti. V danom prípade právoplatným ukončením súdneho konania, v ktorom ţalobca zastupoval ţalovaného, ako advokát, došlo k riadnemu vykonaniu činnosti, na ktorú bol poverený na základe osobitného plnomocenstva, pre to ktoré súdne konanie. Právoplatnosťou rozhodnutia vznikol ţalobcovi nárok na odmenu za činnosť, v tomto prípade za právne zastúpenie v súdnom konaní. Uvedená splatnosť nároku na odmenu ţalobcu voči ţalovanému vyplýva priamo zo zákona a keďţe v zmluvách nebola osobitne medzi účastníkmi dohodnutá, je nutné vychádzať zo zákonnej úpravy. Je nesprávny postup odvolacieho súdu, ak uviedol, ţe splatnosť a začatie plynutia premlčacej doby nemohla začať plynúť skôr, neţ došlo k úkonu, ktorým ţalobca vyzval ţalovaného na úhradu odmeny za právne sluţby, t. j. odmenu vyúčtoval. Ak veriteľ môţe vyvolať splatnosť dlhu sám (názor odvolacieho súdu), potom môţe svoje právo ako protiklad dlhu aj vykonať. Z toho dôvodu ustálená súdna prax judikuje, ţe v týchto prípadoch je prvá objektívna moţnosť na vykonanie práva, daná uţ okamihom, keď veriteľ mohol najskôr poţiadať o splnenie. Inak povedané, pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci deň bezprostredne nasledujúci po dni kedy došlo k vzniku 8 5Obdo/16/2016 tohto práva, nie teda aţ deň kedy došlo k splatnosti dlhu na základe výzvy veriteľa. Z uvedeného vyplýva, ţe v danom prípade sa nie je moţné; stotoţniť s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorá spočívala na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustálenej judikatúry vyplýva, ţe prvá objektívna moţnosť na vykonanie práva, bola daná uţ okamihom, keď ţalobca mohol ţalovaného poţiadať o zaplatenie odmeny, t. j. nasledujúci deň po právoplatnom rozhodnutí, v tej ktorej právnej veci a v daný deň začala plynúť aj premlčacia doba. Odvolací súd pri rozhodovaní opomenul ust. § 340a Obchodného zákonníka. Zmena právnej úpravy účinná od
6. februára 2013 vyplývajúca z prijatej smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa
7. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (prepracované znenie), ktorá je publikovaná v úradnom vestníku Európskej únie. Zmluvné strany si majú moţnosť dohodnúť lehotu na plnenie peňaţného záväzku v rámci limitácie stanovenej v § 340a Obchodného zákonníka. Poukázal na § 365 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka upravujúceho lehotu na plnenie v prípadoch peňaţného záväzku. Ak si zmluvné strany v zmluve nedohodli lehotu na plnenie peňaţného záväzku je stanovená tým spôsobom, ţe zákon po márnom uplynutí lehoty 30 dní (uvedenej v odseku 2), konštruuje omeškanie dlţníka. Zákonná 30-dňová lehota na plnenie peňaţného záväzku plynie od okamihu, keď veriteľ poskytol dlţníkovi plnenie (tovar alebo sluţby). Ust. § 365 Obchodného zákonníka je kogentné teda strany sa od neho nemôţu dohodou odchýliť a akékoľvek dohody o odklade splatnosti odmeny za poskytnuté právne sluţby sú absolútne neplatné právne úkony a súd na nich nemôţe prihliadať.
8. Na základe nezákonného postupu odvolacieho súdu a jeho nesprávneho právneho posúdenia veci pri aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré sa na daný spor nedá pouţiť, ako aj na rozdielne skutkové závery súdu prvej a druhej inštancie, ţalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobu zamietne a prizná ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania.
9. K dovolaniu ţalovaného sa ţalobca vyjadril písomne. Uviedol, ţe navrhuje dovolanie ako neprípustné odmietnuť, prípadne, aby pre neexistenciu danosti dovolacích dôvodov a vád konania, dovolanie zamietol. K nároku na náhradu trov dovolacieho konania v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní výslovne uviedol, ţe si túto náhradu trov dovolacieho konania neuplatňuje. 9 5Obdo/16/2016
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací‚ [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
11. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
12. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.
13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania dovolania).
14. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
15. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, ţe dovolateľom napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ţiadneho z rozsudkov uvedených v § 238 O. s. p. Dovolanie ţalovaného preto podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je. 10 5Obdo/16/2016
16. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to strana v konaní namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.
17. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
18. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu, avšak v zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. s vylúčením rozhodnutí v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O. s. p. moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.
19. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/, g/ O. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 11 5Obdo/16/2016
20. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytknutej vady, ktorej sa mal odvolací súd dopustiť, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a teda, či sa ţalovanému postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
21. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu) znemoţnilo realizovať jeho procesné práva, ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
22. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva.
23. Ţalovaný v dovolaní namietol, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe odvolací súd mu svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom. Ţalovaný v konaní nemal moţnosť dostatočným spôsobom brániť svoje práva, pričom odvolací súd rozhodol na základe právneho posúdenia veci, ku ktorému sa ţalovaný nemal moţnosť náleţite vyjadriť a nenariadil pojednávanie vo veci. Ţalovaný namietol, ţe: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie moţnosti konať pred súdom vidí ţalovaný v tom, ţe odvolací súd neurčitou výzvou zo dňa
24. júla 2015 vyzval ţalovaného, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu ust. § 340 ods. 1,

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka. Išlo o aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní veci nebol pouţitý. Na základe takto neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, voči ktorému ţalovaný nemá moţnosť podať riadny opravný prostriedok. Namietol tieţ, ţe na reakciu ţalovaného na výzvu odvolacieho súdu podľa § 213 O. s. p. odvolací súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol. 12 5Obdo/16/2016

1. K dovolacej námietke nesprávneho posúdenia veci dovolací súd uvádza, ţe nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (v danom prípade podľa § 238 O. s. p.). O taký prípad v prejednávanej veci nejde, preto sa posúdením správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd nemohol zaoberať.
2. K námietke odňatia moţnosti konať pred súdom daním len formálnej výzvy podľa § 213 ods. 2 O. s. p. na vyjadrenie k moţnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní pouţité, riadnym nevysporiadaním sa s odpoveďou na túto výzvu odvolacieho súdu a nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, ţe nezistil existenciu takej vady konania pred odvolacím súdom, ktorá by odňala ţalovanému právo konať pred súdom.
3. Podľa ust. § 213 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
4. Výzva podľa § 213 ods. 2 O. s. p. je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania, čo je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv. „nepredvídateľných“ rozhodnutí. Pokiaľ by odvolací súd nevyzval strany sporu v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
5. októbra 2008, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je 13 5Obdo/16/2016 podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal by účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
6. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného ust. § 213 ods. 2 O. s. p. obe strany sporu vyzval na vyjadrenie sa k moţnej aplikácii § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka (č. l. 251), ktoré ustanovenia súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nepouţil. Výzva bola daná i formulovaná v súlade s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Obe strany sporu na uvedenú výzvu písomne reagovali, pričom ţalovaný sa k moţnej aplikácii týchto ustanovení konkrétne nevyjadril a uvádzal tvrdenia k skutkovému stavu, pričom rozoberal právny vzťah strán sporu a jeho obsah, so zameraním sa na čl. III Zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb. Treba uviesť, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie a z dôkazov vykonaných v priebehu prvoinštančného konania. Ustanovenia § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka doplnil k svojej úvahe o okamihu splatnosti predmetnej pohľadávky v súvislosti s posudzovanou námietkou premlčania sa nároku ţalobcu, ktorou sa zaoberal aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd následne vysporiadal (i keď stručne) aj s obsahom reakcie ţalovaného (aj ţalobcu) na výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. Keďţe z obsahu reakcie ţalovaného na výzvu súdu vyplýva, ţe sa k aplikácii uvedených ustanovení Obchodného zákonníka vôbec nevyjadroval, dovolací súd mal následný postup odvolacieho súdu, ako aj jeho vysporiadanie sa s obsahom reakcie ţalovaného na jeho výzvu za dostatočný a zodpovedajúci spravodlivému súdnemu procesu.
7. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd na prejednanie odvolania ţalovaného nenariadil pojednávanie, ale svoje rozhodnutie dňa
8. septembra 2015 verejne vyhlásil (§ 214 ods. 2 O. s. p.). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom ku dňu
9. júna 2016, teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu), z ktorého vyplýva, ţe odvolací súd (predseda senátu odvolacieho súdu) je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej a za predpokladu, ţe je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, neţ uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., moţno 14 5Obdo/16/2016 o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania povaţovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.
10. V danom prípade odvolací súd rozhodoval len na základe skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu, z vyjadrení strán sporu k namietaným skutočnostiam. Nerozhodoval o ţiadnych tzv. novotách v konaní, nezohľadňoval nič iné ako to, čo uţ vyšlo najavo v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom k všetkým skutočnostiam sa mali moţnosť strany sporu vyjadriť. Pokiaľ odvolací súd vyuţil zákonnú moţnosť o odvolaní ţalovaného rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pričom nedoplňoval a ani neopakoval dokazovanie k veci samej, nemoţno dospieť k záveru, ţe by odňal ţalovanému právo konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, ţe postup odvolacieho súdu bol zákonný, tento v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
11. Vzhľadom na námietku odňatia moţnosti konať pred súdom dovolací súd ďalej pre úplnosť uvádza, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňovalo aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p. v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) s tým, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 15 5Obdo/16/2016
12. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) zastáva názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale ide len o tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).
13. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
14. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ( v znení v čase podania dovolania).
15. Z týchto dôvodov moţno konštatovať, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia len vo výnimočných prípadoch. Dovolací súd má za to, ţe v danom prípade o takýto výnimočný prípad, ako je uvedený v Stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, nejde. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie podstatných dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol tak, ţe napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odôvodnenie obsahuje stanovisko odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím námietkam, ako aj k reakciu strán sporu na jeho výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. a svoje stanovisko k týmto vyjadreniam strán sporu.
16. Odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil rozhodujúce skutočnosti , všetky rozhodujúce argumenty strán sporu i stanovisko k nim, nie je nelogické, ani nezrozumiteľné. Nemoţno preto konštatovať, ţe by rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre rozhodnutie odvolacieho súdu. 16 5Obdo/16/2016
17. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom nedošlo a odvolacie konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania.
18. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie ţalovaného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesné neprípustné odmietol.
19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd odôvodňuje len stručne (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), a to plným úspechom ţalobcu v dovolacom konaní (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.) a jeho výslovným prejavom neuplatňovať si náhradu trov dovolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
21. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
22. apríla 2017 JUDr. Lenka Praženková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová