Najvyšší súd 1Sža/39/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: N., bytom R., štátna príslušnosť: Vietnamská socialistická republika, zastúpenej REKEN & PARTNERS Law Firm s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti ţalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/83/2013-34 zo dňa 21. októbra 2014, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/83/2013-34 zo dňa 21. októbra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I. Predmet konania Ţalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2013/000037-0088 zo dňa 14.02.2012 (ďalej len „rozhodnutie ţalovaného“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“) potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava) č. PPZ-HCP-BA6-AV-129-9/2012 zo dňa 17.12.2012 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým bola ţalobkyňa podľa § 82 ods. 1 písm. q/ 2 1Sţa/39/2015 zákona č. 404/2001 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z. z.“) administratívne vyhostená a zároveň jej bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka. Prvostupňový správny orgán zároveň rozhodol o administratívnom vyhostení ţalobkyne podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. na územie Vietnamskej socialistickej republiky a v súlade s § 83 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. určil ţalobkyni lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky do 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Podnetom pre vydanie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bola kontrola pobytu ţalobkyne zo dňa 17.10.2012, kedy táto hodnoverným spôsobom nepreukázala finančné zabezpečenie prechodného pobytu na účel podnikania najmenej vo výške ţivotného minima na kaţdý mesiac zostávajúceho pobytu, najviac však jeden rok dopredu. Prvostupňový správny orgán zároveň vychádzal zo záznamov ţalobkyne, z ktorých vyplynulo, ţe táto sa opakovane dopúšťala priestupkov podľa § 76 ods. 1 písm.
- e)zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov dňa 06.10.2010, 21.04.2011, 15.07.2011 a podľa § 118 ods. 1 písm.
- b)zák. č. 404/2011 Z. z. dňa 04.06.2012, 09.10.2012 a naposledy 17.10.2012. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch bola ţalobkyni uloţená bloková pokuta na mieste, ktorú uhradila v hotovosti. Za vyššie uvedených okolností mal prvostupňový správny orgán za preukázané, ţe konaním ţalobkyne došlo k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 82 ods. 1 písm.
- q)zák. č. 404/2011 Z.z. a preto po konštatovaní o neexistencii prekáţok administratívneho vyhostenia a skutočností odôvodňujúcich rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota ţalobkyne rozhodol o administratívnom vyhostení ţalobkyne a zakázal jej vstup na územie Slovenskej republiky. Na odvolanie ţalobkyne ţalovaný preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, pričom dospel k záveru, ţe v konaní bolo preukázané naplnenie skutkovej podstaty § 82 ods. 1 písm.
- q)zák. č. 404/2011 Z. z., pričom námietky, ktoré táto prezentovala neboli dôvodné. V konaní dostala moţnosť preukázať finančné zabezpečenie prechodného pobytu a neboli jej upreté ţiadne práva pričom ţalovaný nezistil ţiadne nové skutočnosti ani dôkazy, odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Z uvedených dôvodov toto rozhodnutie potvrdil a odvolanie ţalobkyne zamietol. 3 1Sţa/39/2015 Proti rozhodnutiu ţalovaného podala ţalobkyňa na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo dňa 04.03.2013 podľa druhej hlavy tretej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), v ktorej ţiadala zrušiť rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, ţe tieto vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, postihujú ţalobkyňu neprimerane prísnymi sankciami, sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť a zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi nie je dostatočné pre posúdenie veci. Uvádzala, ţe z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia prvostupňový správny orgán rozhodol, teda rozhodnutie nespĺňalo náleţitosti ustanovenia § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. Z rozhodnutia ţalovaného nie je zrejmé na základe akého právneho predpisu ţalovaný dospel k rozhodnutiu o postupe v zmysle § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb., a za ktoré konkrétne skutky porušenia zákona jej bola uloţená sankcia a teda čo konkrétne bolo predmetom rozhodovania. Preto povaţuje obe rozhodnutia správnych orgánov za nepreskúmateľné. Takisto poukázala na absenciu akejkoľvek správnej úvahy o uloţených sankciách a vykonaných dôkazoch, ako sa správne orgány vyrovnali s návrhmi a námietkami ţalobkyne, resp. z odôvodnenia vyplýva rozpor so zásadou materiálnej pravdy, t.j. ţe správne orgány nezistili skutočný stav úplne a presne a nezaobstaral sa potrebné doklady. Uviedla, ţe dňa 17.10.2012 bola kontrolovaná a blokovo pokutovaná bez prítomnosti tlmočníka, čo je moţné povaţovať za rozpor s ust. § 4 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. a následne bol obmedzená na slobode na vyše 7,5 hod., bez akéhokoľvek úkonu a bez moţnosti kontaktovať príbuzných a ďalších priateľov. Krajský súd na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ţalobe ţalobkyne v časti administratívneho vyhostenia bolo potrebné priznať úspech, nakoľko zistenie skutkového stavu veci zo strany správnych orgánov bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v ostatnej časti ţaloby bola ţalobkyňa neúspešná. 4 1Sţa/39/2015 Poukázal na to, ţe v predmetnej veci prvostupňový správny orgán začal konanie o administratívnom vyhostení aţ po sedemnásobnom porušení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré bolo preukázané právoplatnými rozhodnutiami o priestupkoch ţalobkyne v blokovom konaní. Aplikácia § 82 ods. 1 písm.
- q)zák. č. 404/2011 Z. z. je fakultatívna, teda správny orgán môţe, ale nemusí pristúpiť k administratívnemu vyhosteniu cudzinca. Pokiaľ však za daných okolností správny orgán rozhodol o vyhostení ţalobkyne pre naplnenie skutkovej podstaty ustanovenej v § 82 ods. 1 písm.
- q)zák. č. 404/2011 Z.z., nebolo jeho rozhodnutie v súlade so zákonom. Dôvodil tým, ţe na Slovensku má ţalobkyňa manţela a vyhostenie by malo dopad na jej manţelský ţivot, pretoţe spolu s manţelom majú dlhy, ktoré musia splácať. V domovskej krajine má 2 deti, kde ich vychovávajú rodičia manţela. Správne orgány v konaní neprihliadli na to, ţe vydaním rozhodnutí pôjde aj o zásah do práv ţalobkyne na rodinný a súkromný ţivot. V danom prípade došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva ţalobkyne na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej strane práva štátu na bezpečnosť a verejný poriadok, teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným. Krajský súd zdôraznil, ţe v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, ţe z konania ţalobkyne hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti musí zváţiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo moţné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením ţalobkyne, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jej právo na súkromie a rodinný ţivot na území SR. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok žalovaného Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný odvolanie zo dňa 14.01.2015, v ktorom trval na tom, ţe rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj ţalovaného boli náleţite odôvodnené, pričom bolo prihliadané aj na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne. Poukázal na sedem prípadov, kedy ţalobkyňa porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z právnych predpisov. Preto bolo potrebné pristúpiť k uloţeniu administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka. 5 1Sţa/39/2015 V konaní sa správne orgány zaoberali aj rizikom hrozby krutého alebo neľudského zaobchádzania, trestu smrti, prípadne prenasledovania z náboţenských alebo politických dôvodov. V prípade uloţenie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky bola pouţitá najniţšia moţná sadzba. Pre podporu argumentácie ţalovaný poukázal na obdobný prípad, kedy uloţil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na tri roky, pričom krajský súd takéto opatrenie uznal za zákonné a ţalobu zamietol. Záverom ţalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, ţalobu ţalobkyne zamietol a rozhodnutia správnych orgánov potvrdil. III. Stanovisko žalobkyne k odvolacím námietkam Ţalobkyňa sa k odvolaniu ţalovaného nevyjadrila. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 subsidiárne § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“) a s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru o potrebe zrušenia napadnutého rozsudku, pre jeho nepreskúmateľnosť, a preto postupom podľa § 221 ods. 1 písm.
- f)v spoj. s § 250ja ods. 3 veta druhá a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov. V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ţalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola ţalobkyňa administratívne vyhostená 6 1Sţa/39/2015 a zároveň jej bol určený podľa § 82 ods. 2 písm.
- c)zák. č. 404/2011 Z.z. zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka s tým, ţe je vyhostená podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. na územie Vietnamskej socialistickej republiky. Z výroku napadnutého rozsudku nepochybne vyplynulo, ţe krajský súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutia ţalovaného, ako odvolacieho orgánu, ktorým tento potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Pozornosti odvolacieho súdu neunikla skutočnosť, ţe krajský súd v odôvodnení rozhodnutia záverom konštatoval: „Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím neboli v časti o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Vietnamskej socialistickej republiky v súlade so zákonom. Preto súd žalobu v tejto časti podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie oboch správnych orgánov. V časti o určení zákazu vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p..“ Z vyššie citovaného výňatku okrem zrejmých chýb v písaní v časti o zamietnutí preskúmavaných rozhodnutí a zrušenia ţaloby vyplynulo, ţe krajský súd zrušil rozhodnutia oboch správnych orgánov. Z výroku rozsudku však takýto záver nevyplýva a uvedený rozpor medzi odôvodnením a výrokom napadnutého rozsudku zakladá jeho nepreskúmateľnosť. Okrem toho napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva podľa názoru odvolacieho súdu jasnú odpoveď na otázky, ktoré ţalobkyňa v podanej ţalobe nastolila, keď najprv konštatuje zistený nedostatok odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov v otázke posúdenia prípadného zásahu do práv podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a napokon uzatvára, ţe správne orgány pochybili, keď nezisťovali, či z konania ţalobkyne hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti. Následne sa krajský súd zaoberá preskúmaním zákonnosti výroku o uloţení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, pričom odôvodnenie tohto výroku povaţuje za dostatočné, pričom však v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza: „Žalobkyňa má nesporne právo poznať dôvody, pre ktoré bolo voči nemu uplatnené toto opatrenie.“ 7 1Sţa/39/2015 Z vyššie uvedených skutočností jednak vyplývajú nejasnosti o tom, z akých dôvodov teda krajský súd povaţoval rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné a napokon, ako uţ bolo vyššie konštatované, aj rozpor medzi jeho závermi a výrokom. Za daných okolností odvolací súd povaţoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za nekonzistentné a teda nepreskúmateľné. Úlohou odvolacieho súdu pritom nie je postupy a hodnotenia krajského (prvostupňového) súdu nahrádzať, resp. dopĺňať. V predmetnom prípade je treba také rozhodnutie povaţovať za rozporné s čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. K vytýkaným nedostatkom odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená 8 1Sţa/39/2015 v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v konaní podľa piatej časti O.s.p. (§ 246c ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za nepreskúmateľný a teda uvedeným postupom sa odňala účastníkom moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s pouţitím § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Z uvedených dôvodov je dôvodný záver, ţe postupom súdu prvého stupňa sa ţalovanému odňala moţnosť konať pred súdom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré aj náleţitým spôsobom odôvodní. Podľa § 224 ods. 3 O.s.p ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 25. apríla 2017 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Michaela Smolinská