Najvyšší súd 7 Cdo 4/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobkyne D. M., bývajúcej v Š., zastúpenej JUDr. Janou Závodskou, advokátkou v Košiciach, Alţbetina 3, proti ţalovanej Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, zastúpenej splnomocnenkyňou MST PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Laurinská 3, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/184/2013, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z
- apríla 2014 sp. zn. 5Co/348/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
- Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z
- novembra 2013 č. k. 13C/184/2013-163 v znení opravného uznesenia z
- marca 2014 č. k. 13C/184/2013-208 (o prerušení konania do právoplatného skončenia konania sp. zn. II. ÚS 382/2013, vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ďalej tieţ len „ústavný súd“) tak, ţe návrh ţalovanej na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd, na rozdiel od prvoinštančného, povaţoval prerušenie konania za nedôvodné, keďţe mal za to, ţe na zabezpečenie pokračovania konania vo veci bolo moţné prijať iné vhodné opatrenia.
- Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe uznesenie súdu prvej 7 Cdo 4/2016 2 inštancie potvrdí a prizná jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnila postihnutím konania inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), vyvodzujúc pritom prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Správnym podľa nej nie je názor odvolacieho súdu, podľa ktorého je moţnosť prerušenia konania podmienená zlyhaním skoršieho pokusu o urobenie iných vhodných opatrení a aj názor, podľa ktorého sa v dovolateľkou iniciovanom konaní na ústavnom súde (týkajúcom sa sťaţnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012) nerieši otázka významná pre konanie na prvoinštančnom súde, treba povaţovať za prísne formalistický, keďţe podľa nej názor ústavného súdu ovplyvní aj rozhodovanie súdov v iných konaniach s obdobným predmetom.
- Ţalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť. Zastáva názor, ţe prijatie sťaţnosti ústavným súdom na ďalšie konanie pokračovaniu v konaní nebráni, keďţe prvoinštančný súd dokáţe zaujať stanovisko k prejednávanej veci bez toho, aby musel vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu, nakoľko ústavný súd bude posudzovať, či postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv ţalovanej, čo ale nemá vplyv na konanie v tejto veci.
- Dňa
- júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
- júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred
- júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 7 Cdo 4/2016 3
- Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou osobou v zákonom ustanovenej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a ţe tu ide o uznesenie, proti ktorému je dovolanie prípustné (podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie i konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné.
- Predovšetkým k otázke prípustnosti dovolania sa ţiada uviesť, ţe i keď ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. v znení zákona č. 353/2014 Z. z. vylúčilo (o. i.) prípustnosť dovolania aj u uznesení odvolacích súdov o prerušení alebo neprerušení konania (pričom v prejednávanej veci ide práve o druhý z tu uvádzaných prípadov), takáto úprava nadobudla účinnosť aţ
- januára 2015 (v tejto súv. por. čl. I bod 11 a čl. IV novelizácie O. s. p., o ktorej je tu reč), teda aţ po podaní dovolania, ku ktorému v tejto veci prišlo uţ
- augusta 2014 (tu napokon por. č. l. 218-220 spisu). Dovolanie proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu preto bolo prípustným bez ohľadu na povahu takýmto rozhodnutím riešenej otázky.
- Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. viazaný uplatneným dovolacím dôvodom; z tzv. úradnej povinnosti (ex offo) skúma iba vady uvedené v § 237 O. s. p. a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O. s. p. dovolaním namietané neboli a ani zo spisu ţiadne nevyplývajú. Podobne to bolo s inou vadou, ktorá bola dovolaním zmienená len všeobecne, avšak dovolateľka nekonkretizovala, v čom by takáto vada mala spočívať. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého uznesenia len z hľadiska riadne uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým bola nesprávnosť právneho posúdenia veci. Dospel pritom k záveru, ţe právny záver odvolacieho súdu o nesplnení podmienok na prerušenie konania, treba povaţovať za správny.
- Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobkyňa v ţalobe argumentuje rozhodnutiami najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011 a 3 Cdo 146/2011), ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 34/2012 a III. ÚS 264/2012), ako aj ďalšími rozhodnutiami okresných a krajských súdov. Ţalovaná navrhla podaním, doručeným prvoinštančnému súdu 7 Cdo 4/2016 4
- novembra 2013, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku prerušiť. Svoj návrh odôvodnila konaním prebiehajúcim na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, ktorého predmetom je ústavná sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 (na ktoré sa ţalobkyňa v ţalobe odvoláva). Ţalovaná sa domnieva, ţe vzhľadom na rozhodnutie totoţného senátu ústavného súdu v obdobnej veci (keď nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2012 z
- júla 2013 ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na spravodlivý proces postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 5/2012, ktoré rozhodnutie preto ústavný súd zrušil) je tu predpoklad na podobný postup ústavného súdu (keďţe aj rozhodnutia najvyššieho súdu vydané vo veciach ním vedených pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 a 6 Cdo 1/2012) sú takmer totoţné.
- Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
- I keď účelom práve odcitovaného ustanovenia je moţnosť súdu prerušiť konanie najmä z dôvodu hospodárnosti konania, jeho aplikácia prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých sa takýmto postupom súdu napĺňa samotný cieľ občianskeho súdneho konania, teda zabezpečenie kaţdému spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov. Keďţe prerušenie konania v tomto prípade závisí od úvahy súdu, dovolací súd by mohol spochybniť rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení, resp. neprerušení konania (zamietnutí návrhu na prerušenie konania), len ak by toto bolo arbitrárne (svojvoľné), t. j. ak by nebolo vôbec odôvodnené, alebo ak by bolo výsledkom aplikácie príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. V prejednávanej veci však o takýto prípad nejde.
- K argumentácii dovolateľky nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom je pre ozrejmenie potrebné uviesť, ţe právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7 Cdo 4/2016 5
- Tu je potrebné poznamenať, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní pouţil správny právny predpis (ktorým bolo na problém prerušenia konania dopadajúce ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a aj ho správne interpretoval, keďţe je na úvahe súdu, či zhliadne významnosť návrhom uvádzaného dôvodu na prerušenie konania v takom rozsahu, aby bolo rozhodnutie, vyhovujúce takému návrhu, opodstatnené. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie predbeţnej otázky), slúţiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania, má súd podriadiť aj zákonnej poţiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv strán sporu v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení (prichádzajúcich tu do úvahy) pouţiť to, ktorým sa ochrana práv zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je tu hospodárnosť konania, s prihliadnutím ku ktorej prerušenie konania má predstavovať (vo všeobecnosti) skôr výnimku neţ pravidlo. Názor o tom, ţe súd má najskôr zváţiť moţnosť iných vhodných opatrení a aţ keď tieto zlyhajú, môţe konanie prerušiť, preto nešlo povaţovať za neodôvodnený (arbitrárny); najmä ale správnosť posúdenia otázky nutnosti siahnutia (pred uvaţovaným prerušením konania) k iným vhodným opatreniam a zlyhania takýchto iných opatrení bola celkom podruţnou za stavu konštatovania (odvolacím súdom) neexistencie dôvodu na prerušenie konania a to tým skôr, ak v čase rozhodovania o dovolaní uţ bol známy i výsledok konania na ústavnom súde, ktorého beh mal podľa dovolateľky viesť k prerušeniu konania v prejednávanej veci.
- Vzhľadom na pochybnosti dovolateľky o správnosti záverov odvolacieho súdu je potrebné uviesť, ţe odvolací súd správne vyhodnotil moţnosť prvoinštančného súdu vziať do úvahy uţ prv vydaný nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 v obdobnej veci, akou bolo konanie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 382/
- Prvoinštančný súd má moţnosť oboznámiť sa s nálezom ústavného súdu vydaným v obdobnej veci (je tu moţné teda vykonať iné vhodné opatrenie na to, aby konanie pokračovalo) a vziať do úvahy v ňom vyslovené závery. Takýto postup je v záujme zabezpečenia plynulého pokračovania konania a zamietnutie návrhu na prerušenie konania (pokiaľ celkom nepochybne existujú iné vhodné opatrenia súdu) slúţi zároveň na ochranu práva strán na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Zamietnutiu návrhu na prerušenie konania svedčila nepochybne aj skutočnosť, ţe konanie na ústavnom súde sp. zn. II. ÚS 382/2013 nemá priamy vplyv na vznik, zmenu alebo zánik záväzkov, či práv 7 Cdo 4/2016 6 a povinností strán a moţnosť súdu prerušiť konanie, závislá na úvahe súdu nie je ani stranou sporu vynutiteľná.
- Tým, čo však spôsobilo úplnú bezzákladnosť návrhu na prerušenie konania, bolo to, ţe pomerne krátko (necelé dva mesiace) po začatí dovolacieho konania ústavný súd v konaní zakladajúcom podľa ţalovanej dôvod prerušenia konania v prejednávanej veci uţ rozhodol (nálezom z
- septembra 2014 č. k. II. ÚS 382/2013-82, ktorým I. konštatoval nedostatok porušenia základných práv sťaţovateľky, totoţnej s dovolateľkou, označenými rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane uznesenia najvyššieho súdu z
- marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a II. vo zvyšku sťaţnostiam sťaţovateľky nevyhovel) a so zreteľom k času vydania takého rozhodnutia bolo treba uţ usudzovať i na jeho právoplatnosť (nech aj údaj o nej z verejne prístupných údajov na webovom sídle ústavného súdu nevyplýva).
- So zreteľom na uţ uvedené preto dovolací súd dovolanie ţalovanej smerujúce proti správnemu uzneseniu odvolacieho súdu ako nedôvodné zamietol (§ 448 C. s. p.). Namieste bolo pritom takéto (vecné) rozhodnutie a nie odmietnutie dovolania, do úvahy prichádzajúce na základe skoršej úpravy procesného práva (tu por. tieţ ust. § 243b ods. 5 vety prvej a § 218 ods. 1 písm. e/ O. s. p.). C. s. p. totiţ odmietnutie dovolania pre zánik napadnutého rozhodnutia inak nepozná, ak by to však aj bolo inak, o tento prípad by tu nemohlo ísť práve preto, ţe odvolací súd sa uznesením neskôr napadnutým dovolaním rozhodol – na rozdiel od súdu prvoinštančného – konanie neprerušiť a nie naopak. Len u uznesenia prerušujúceho konanie môţe ešte pred vecným rozhodnutím o opravnom prostriedku proti nemu dôjsť k nástupu právnej skutočnosti ohraničujúcej trvanie prerušenia konania alebo k uplynutiu času, po ktorý má také prerušenie trvať, kým u uznesenia konanie neprerušujúceho takýto následok z povahy rozhodnutia (na základe ktorého sa má v konaní pokračovať, akoby tu ani návrhu na prerušenie konania nebolo) moţným nie je.
- Pri zamietnutí dovolania bola v dovolacom konaní úspešnou stranou ţalobkyňa. Dovolací súd jej preto podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu trov (vzniknutých prinajmenšom na právnej sluţbe advokátky za vyjadrenie k dovolaniu a poštovnom v súvislosti s podaním takého vyjadrenia) s tým, ţe o výške náhrady patrí rozhodnúť súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
- Toto uznesenie senát najvyššieho súdu prijal pomerom hlasov 3 :
- 7 Cdo 4/2016 7 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová