← Slovensko

o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony

Najvyšší súd 7 Cdo 88/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spôsobilosti na právne úkony J. Š., bytom v S. zastúpeného opatrovníĉkou D.Š., bytom v S. právne zastúpeného JUDr. Tijanou Ćećezovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Drieňová 76/17, o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 2 Ps 2/2011, o dovolaní J. Š., o ktorého spôsobilosti sa koná, proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo

  1. februára 2016 sp. zn. 24 CoP 1/2016, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z úĉastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo
  3. februára 2016 sp. zn. 24 CoP 1/2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Skalica zo
  4. októbra 2015, ĉ. k. 2 Ps 2/2011-295 v ĉasti obmedzenia J. Š., nar. X., trvale bytom B. v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu rozhodovania o lieĉbe jeho psychického ochorenia, v rozsahu konania pred súdmi, orgánmi ĉinnými v trestnom konaní a štátnymi orgánmi a podávania písomných podaní na súdy, orgány ĉinné v trestnom konaní a štátne orgány. Odvolanie Mesta Skalica v ĉasti ĉiastoĉného pozbavenia spôsobilosti na právne úkony J. Š. odmietol. Rozsudok súdu prvej inštancie v ĉasti ustanovenia za opatrovníka Mesto Skalica, ktorý je oprávnený a povinný zastupovať J. Š. v rozsahu, v ktorom je obmedzená jeho spôsobilosť na právne úkony, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ĉo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd sa stotoţnil so súdom prvej inštancie a zisteným skutkovým stavom, ktorý vo vyĉerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil v súlade s § 132 Obĉianskeho súdneho poriadku (ďalej len 2 7 Cdo 88/2016 „O.s.p.“). S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkázal na správne a presvedĉivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, ktorý vyhovuje kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolacie námietky odvolateľov – J. Š. a jeho opatrovníĉky nebolo moţné vyhodnotiť ako dôvodné. Námietkam proti znalkyni, ktoré J. Š. prednášal pred súdom prvej inštancie, súd venoval riadnu pozornosť a postupoval v súlade s Obĉianskym súdnym poriadkom, keď ustanovil M. G. za znalkyňu v danej veci a uloţil jej podať znalecký posudok, a to uznesením ĉ. k. 2 Ps 2/2011-70 zo dňa
  5. marca
  6. O námietke zaujatosti vznesenej proti znalkyni súd rozhodol uznesením ĉ. k. 2 Ps 2/2011-82 zo
  7. apríla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave ĉ. k. 23 CoP 58/2013-162 z
  8. septembra
  9. Znalecký posudok bol znalkyňou podaný dňa
  10. februára
  11. Znalkyňa poĉas tohto obdobia bola riadne zapísaným znalcom v Zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti a k jej vyĉiarknutiu došlo aţ dňom
  12. júla 2015, ĉo súd prvej inštancie pred jej výsluchom vyriešil podpisom sľubu znalca a v takomto postavení ju na pojednávaní za prítomnosti úĉastníkov konania aj vypoĉul. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v ĉasti o obmedzení spôsobilosti na právne úkony ani v konaní, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd nezistil pochybenie, ktoré by malo za následok odňatie moţnosti úĉastníkom konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ĉasti obmedzenia J. Š. v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu rozhodovania o lieĉbe jeho psychického ochorenia, v rozsahu konania pred súdmi, orgánmi ĉinnými v trestnom konaní a štátnymi orgánmi a podávania písomných podaní na súdy, orgány ĉinné v trestnom konaní a štátne orgány, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
  13. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v ĉasti obmedzenia J. Š. v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu konania pred súdmi, orgánmi ĉinnými v trestnom konaní a štátnymi orgánmi a podávania písomných podaní na súdy, orgány ĉinné v trestnom konaní a štátne orgány, podal dovolanie J. Š., o ktorého spôsobilosti sa koná, pred nadobudnutím úĉinnosti zákona ĉ. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. pred
  14. júlom 2016, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom vidí dovolateľ v tom, ţe na pojednávaní konanom dňa
  15. augusta 2015 bol ako úĉastník konania upovedomený, ţe dňa
  16. októbra 2015 o 12.45 hod. sa uskutoĉní ďalšie pojednávanie, ktorého termín vzal na vedomie. V dôsledku infekĉného ochorenia jeho a jeho manţelky – opatrovníĉky, ktoré im znemoţňovalo akýkoľvek pobyt mimo domácnosti, sa na predmetné pojednávanie nemohli 3 7 Cdo 88/2016 dostaviť, o ĉom riadne a vĉas dňa
  17. októbra 2015 predloţili konajúcemu súdu ospravedlnenie (viď fotokópie potvrdení o doĉasnej pracovnej neschopnosti dovolateľa i jeho opatrovníĉky). Dovolateľ sa domnieva, ţe hoci neţiadal o odroĉenie pojednávania, v tak závaţnom konaní, akým je konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, mal súd po predloţení potvrdení o pracovnej neschopnosti pojednávanie odroĉiť a umoţniť mu vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Namietal, ţe podľa znaleckého posudku ĉ. 63/2008, ĉ. 52/2008 zo dňa
  18. októbra 2008 (dôkaz v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 4 T 21/2009) nebola uňho zistená akákoľvek psychická ĉi iná porucha, ale keď namietal výšku znaleĉného uplatneného znalcami, psychickou poruchou podľa doplnku znaleckého posudku z
  19. júla 2011 trpel. Podľa jeho názoru súd nemal pri vykonávaní dokazovania vychádzať len z doplnku znaleckého posudku, ale mal sa zaoberať aj samotným znaleckým posudkom; nesprávne a neúplne vyhodnotil existujúce dôkazy. V rámci dokazovania súd neskúmal vplyv údajnej duševnej poruchy na jeho konanie v rodine, spoloĉenskom styku s prihliadnutím na jeho osobné, rodinné, majetkové, zárobkové a iné pomery; nebral do úvahy tvrdenia blízkych osôb dovolateľa, t. j. jeho syna a manţelky. Poukázal na to, ţe súd nevykonal kontrolné znalecké dokazovanie napriek tomu, ţe ho o to dovolateľ opakovane ţiadal. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
  20. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol úĉinnosť
  21. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania zaĉaté predo dňom nadobudnutia jeho úĉinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne úĉinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia úĉinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
  22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) zistil, ţe dovolanie bolo podané v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
  23. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Keďţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. 4 7 Cdo 88/2016
  24. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tieţ vada konania dovolateľom namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
  25. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namieta, ţe mu bola súdom prvej inštancie odňatá moţnosť konať pred súdom, keď na pojednávaní dňa
  26. októbra 2015 súd vykonal doplňujúce dokazovanie, bez jeho prítomnosti v rozpore s § 101 ods. 2 O.s.p., pretoţe svoju neúĉasť ospravedlnil potvrdením o práceneschopnosti vystaveným praktickým lekárom pre dospelých. Uvedeným postupom dovolateľ nemal moţnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení úĉastníka konania, ktoré mu priznáva Obĉiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal úĉastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú úĉastníci v obĉianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpeĉiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo úĉastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doruĉený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
  27. Podľa § 101 ods. 2 veta druhá O.s.p. ak sa riadne predvolaný úĉastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odroĉenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého úĉastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Toto ustanovenie urĉuje dve podmienky, ktoré musia byť súĉasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti úĉastníka: a/ riadne predvolanie a b/ absencia ţiadosti o odroĉenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Aké náleţitosti má obsahovať návrh na odroĉenie pojednávania upravuje odsek 2 a ods. 3 ustanovenia § 119 O.s.p., ktoré boli do Obĉianskeho súdneho poriadku vloţené novelou vykonanou zákonom ĉ. 388/2011 Z.z. s úĉinnosťou od
  28. januára
  29. Táto novela v § 119 ods. 3 stanovila, ţe ak je dôvodom na odroĉenie pojednávania zdravotný stav úĉastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odroĉenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav úĉastníka 5 7 Cdo 88/2016 alebo jeho zástupcu neumoţňuje úĉasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa povaţuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe úĉastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúĉastniť pojednávania. To znamená, ţe zdravotný stav úĉastníka podľa súĉasnej právnej úpravy moţno povaţovať za dôleţitý dôvod pre odroĉenie pojednávania spravidla vtedy, ak úĉastník pripojí k návrhu vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zákonom poţadovanom znení.
  30. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe súdne pojednávanie konané dňa
  31. augusta 2015 bolo odroĉené na
  32. októbra 2015 s tým, ţe úĉastníci vzali termín pojednávania na vedomie, týmto boli predvolaní. Dňa
  33. októbra 2015 bolo do spisu zaloţené potvrdenie od praktického lekára pre dospelých M. S. zo dňa
  34. októbra 2015 (ĉ. l. 290 spisu), z ktorého vyplýva, ţe dovolateľ je od
  35. októbra 2015 práceneschopný a potvrdenie od praktického lekára pre dospelých M. S. zo dňa
  36. septembra 2015 (ĉ. l. 289 spisu), z ktorého vyplýva, ţe opatrovníĉka dovolateľa je práceneschopná od
  37. septembra
  38. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolateľ nepredloţil súdu vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zákonom poţadovanom znení ani nepoţiadal o odroĉenie súdneho pojednávania v zmysle § 119 O.s.p. So zreteľom na uvedené boli preto v prípade tohto pojednávania splnené podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Tým, ţe súd prvej inštancie vec
  39. októbra 2015 prejednal a rozhodol v neprítomnosti dovolateľa, nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
  40. Prax súdov sa ustálila na názore, ţe ak právny zástupca úĉastníka zaslal súdu lekárske potvrdenie o svojom ošetrení (o svojej pracovnej neschopnosti), avšak nepoţiadal o odroĉenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti, nedošlo tým k odňatiu moţnosti úĉastníka konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (porovnaj tieţ R 120/1999, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  41. októbra 2010 sp. zn. 3 Cdo 216/2010). Tento právny názor je plne aplikovateľný aj v prejednávanej veci. Obdobne procesný úkon úĉastníka adresovaný súdu, ktorým ţiada len o ospravedlnenie svojej neúĉasti na nariadenom pojednávaní a iba vysvetľuje jej dôvod bez toho, aby zároveň poţiadal o odroĉenie tohto pojednávania, nemoţno povaţovať za ţiadosť úĉastníka o odroĉenie súdneho pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
  42. februára 2013 sp. zn. 5 Cdo 345/2012). 6 7 Cdo 88/2016
  43. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe právo úĉastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaruĉené v ĉl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno chápať tak, ţe súd nemôţe konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti úĉastníka, ale tak, ţe súd je povinný umoţniť úĉastníkovi uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umoţňuje vec prejednať v neprítomnosti úĉastníka, ktorý, i keď bol riadne predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o jeho odroĉenie. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môţe odroĉiť len z dôleţitých dôvodov. Pokiaľ preto v danom prípade dovolateľ nepoţiadal o odroĉenie pojednávania a odvolací súd za týchto okolností pojednával v jeho neprítomnosti, nedošlo k porušeniu ţiadnych procesných ustanovení ani k odňatiu práva patriaceho dovolateľovi ako úĉastníkovi konania. Postupom, ktorý sa neprieĉil Obĉianskemu súdnemu poriadku, nemohol odvolací súd dovolateľovi odňať moţnosť konať pred súdom. Dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. preto nie je daný.
  44. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spoĉíva stanovisko obĉianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  45. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod ĉ. 1/2016, ďalej skúmal, ĉi v danej veci ide o taký výnimoĉný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje zreteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
  46. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery dovolací súd uvádza, ţe do
  47. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a úĉinky umoţňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spoĉívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 7 7 Cdo 88/2016
  48. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo ani nedostatoĉné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, ţe do obsahu základného práva podľa ĉl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
  49. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatoĉne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).
  50. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania dovolateľa nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
  51. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  52. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  53. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  54. septembra 2016 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 8 7 Cdo 88/2016

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.