1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. Pozemkový úrad Topoľčany rozhodnutím z 19. augusta 1992 rozhodol, ţe V. F. nespĺňa podmienky zákona na vydanie nehnuteľností
1 2 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, ţe ním uplatňované nehnuteľnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a nie vo vlastníctve štátu. Krajský súd v Bratislave – pobočka v Nitre rozsudkom z
záznamu z predmetného rokovania bolo konštatované, ţe nehnuteľnosti neprešlo do vlastníctva štátu, sú vo vlastníctve fyzických osôb, preto je potrebné postupovať
229/1991 Zb., t. j. aby vlastník vstúpil do priameho rokovania s PPD Rybany. Pozemkový úrad Topoľčany o tomto informoval V. F. listom zo
zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj všeobecne, predpokladom akéhokoľvek nároku na náhradu škody je preukázanie vzniku škody osobou, ktorá o sebe tvrdí, ţe bola poškodená či uţ konaním alebo nekonaním štátneho orgánu alebo iného subjektu. Sporné pozemky v období od
zákona č- 58/1969 Zb.
1 a § 18 ods. zákona č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu zodpovedá len štát. Vo vzťahu k odporcovi 1) je preto vylúčené uplatnenie zodpovednosti
zákona č. 58/1969 Zb., preto súd posudzoval nárok navrhovateľa na základe všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti. Navrhovateľ v konaní však nepreukázal, ţe mu konaním niektorého z odporcov bola spôsobená konkrétna škoda. Vo vzťahu k odporcovi 2) navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ani neoznačil ţiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup súdu alebo iného štátneho orgánu, za ktorý by zodpovedal štát zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR. Uplatnenie nároku voči odporcovi 3) z listinných dôkazov (pozemkovokniţných vloţiek a listov vlastníctva) vyplynulo, ţe pozemky, ktorých vydanie navrhovateľ uplatňoval z titulu reštitučného nároku, nikdy neprešlo na štát alebo inú právnickú osobu. 3 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 30. mája 2013 sp. zn. 4 Co 5/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil. Ako vyplynulo z posledného písomného podania navrhovateľa z
zákona č. 229/1991 Zb.) vo výške 3.000.000,- Eur s príslušenstvom. Na pojednávaní 17. septembra 2012 navrhovateľ uviedol, ţe svoj nárok uplatňuje
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci z dôvodu, ţe hmotnoprávne konanie sa skončilo rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, pobočka Nitra z 20. novembra 1992, ktorý zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a bolo ho treba uţ len procesnoprávne dotiahnuť. Pozemkový úrad nerozhodol a nastali 20-ročné prieťahy, preto si uplatňuje náhradu škody za nesprávny úradný postup. Škodu spôsobilo druţstvo, keď malo vydať pozemky, následne pozemkový úrad a Ministerstvo spravodlivosti tým ţe nemali záujem zakročiť. Súd prvého stupňa postupoval správne ak nárok navrhovateľa posudzoval aj
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody a správne sa vecou zaoberal aj z hľadiska zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Zo spisu vyplýva, ţe svoj nárok navrhovateľ odvodzuje od úradného postupu Pozemkového úradu Topoľčany z
tohto zákona za nesprávny úradný postup je moţné povaţovať aj nekonanie (nečinnosť) príslušného orgánu (nevykonávania úradného postupu), porušenie povinnosti uskutočniť úkon alebo vydať určité rozhodnutie (či meritórne alebo nie) v zákonom určenej lehote, či nevydanie rozhodnutia. Aj
tohto zákona § 4 ods. 1 presne stanovuje orgán, konajúci v mene štátu. Orgánom verejnej moci sa rozumie štátny orgán, ako aj orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
zákona č. 58/969 Zb. aj
v súčasnosti platného zákona ani jeden z odporcov nie je v danej veci pasívne legitimovaný. Odporca 1) je právnickou osobou, ktorej štát nezveril výkon verejnej moci, odporca 2) nie je ministerstvom, do pôsobnosti ktorého by patrila činnosť odporcu 3) a napokon ani odporca 3) nie pasívne legitimovaný, nakoľko za jeho prípadný nesprávny úradný postup zodpovedá Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal
Pozemková úrad doteraz nerozhodol. Nezákonná pasivita v správnom konaní je
zákona č. 58/1969 Zb. nesprávnym úradným postupom. Pozemkový úrad a odporcovia teda konajú v rozpore s právoplatným rozsudkom a spôsobujú tým navrhovateľovi škodu. Druţstvo, bez zmluvy o nájme a bez vydania uplatnenej pôdy ako podmienky nájmu, naďalej uţíva reštituovanú pôdu v rozpore so zákonom č. 229/1991 Zb., čím od roku 1948 dodnes porušuje zákon uţ 68 rokov. Nezákonný úradný postup stále trvá. Dovolanie odvodzoval § 237 písm. f/ O.s.p., lebo súd prvého stupňa v rozpore s petitom navrhovateľa
zákona č. 58/1969 Zb. neprejednal nesprávny úradný postup pozemkového úradu. Teda súd prvého stupňa nemohol oslobodiť pozemkový úrad od povinnosti vydať opätovné rozhodnutie v nadväznosti na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, pobočka v Nitre z
229/1991 Zb. nemá nájomnú zmluvu za uţívanie reštituovanej pôdy, ale napriek tomu ju naďalej uţíva. Ak pozemkový úrad v správnom konaní zanedbá svoju povinnosť, je zodpovedný pre nesprávny úradný postup ex lege. Sudcovia viedli konanie nad rámec právomocí a nepravdivo tak, aby spochybnili náhradu škody spochybňovaním reštitučných nárokov. Súdy zamietli nárok navrhovateľa v rozpore so zákonom č. 58/1969 Zb. nesprávnym výkladom zákona. Stále absentuje rozhodnutie pozemkového úradu
zákona č. 229/1992 Zb. Voči súdom a odporcom platí právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu v Bratislave – pobočka v Nitre z
zákona č- 229/1992 Zb. pozemkový úrad vydal
3 a 4 (§ 238 ods. 3). V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 6 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Navrhovateľ v dovolaní uviedol, ţe „je preukázaný dôvod na dovolanie
f/ O.s.p. v nadväznosti na nezákonný rozsudok niţšieho všeobecného súdu, lebo navzdory procesnej dispozícii navrhovateľa nad konaním 4 C 42/2008 prvostupňový súd v rozpore s petitom navrhovateľa
zákona č. 58/1969 Zb. neprejednal nesprávny úradný postup pasívneho pozemkového úradu
rozsudku z 20. novembra 1992 sp. zn. 23 S 22/1992, ktorým vecne príslušný a vyšší správny súd, Krajský súd v Bratislave – pobočka v Nitre, zaviazal pozemkový úrad“. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 7 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Navrhovateľ sa svojim návrhom z
1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktieţ za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. 8 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015
1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). Aj v súčasne platnom právnom predpise
1 zákona č. 514/2003 Z. z. tento upravuje a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b/ zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c/ predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
1 písm. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
1, koná v mene štátu
písm. a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
osobitného predpisu, a
písm. d/ ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu
osobitného predpisu. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako odporcov označil Podielnické poľnohospodárske druţstvo Rybany (odporca 1), Obvodný pozemkový úrad Trenčín (odporca 3) a Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Súdy niţšieho stupňa správne posudzovali nárok u odporcov 1) a 3) nielen
zákona č. 58/1969 Zb., kde konštatovali, ţe títo odporcovia v zmysle citovaného zákona nie sú osobami, ktoré zodpovedajú za uplatnený 9 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 nárok. Odporca 1) je právnickou osobou, ktorej štát nezveril výkon verejnej moci a odporca 3) nie je orgánom, ktorý by mohol v zmysle citovaných vyššie uvedených zákonov konať za štát. Správne postupoval súdy oboch stupňov, ak posudzovali uplatnený nárok navrhovateľom voči týmto dvom odporcom aj
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pokiaľ ide o odporcu 2) navrhovateľ si uplatňoval nárok o náhradu škody
zákona č. 58/1969 Zb. voči štátu, kde označil orgán, ktorý koná za štát Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Obidva súdy niţších stupňov preto správne konštatovali, ţe takto označený odporca 2) za ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie je štátnym orgánom, do ktorého pôsobnosti by patrila činnosť odporcu 3). Námietka navrhovateľa preto v tomto smere je nedôvodná. Navrhovateľ v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako ako tzv. iná vada konania
2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. II. Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 24. januára 2014, č. k. 4 C 28/2008 – 607 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní
1 O.s.p. s poukazom na § 241 ods. 4 O.s.p. doplnil svoje podanie z
1 písm. a/ O.s.p. odmietol ako oneskorene podané. Odvolacia lehota v danom prípade uplynula
1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Z obsahu dovolania vyplýva, aj keď to navrhovateľ výslovne v dovolaní neuviedol, ţe v prejednávanej veci namieta, ţe mu postupom súdu mu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 11 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1 O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolacia lehote je lehotou procesnou. Procesná lehota je zachovaná vtedy, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na príslušnom súde alebo podanie sa odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Takýmto orgánom je spravidla pošta, správa príslušného zdravotníckeho zariadenia, nápravnovýchovný ústav, veliteľ ozbrojeného zboru. Ak účastník podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a na nepríslušnom okresnom súde inak ako do zápisnice (§ 218 ods. 2), toto odvolanie nemá účinky riadne a včas podaného odvolania, pokiaľ v lehote
1 O.s.p. ho tento nepríslušný súd neodovzdal príslušnému súdu alebo orgánu, ktorý má povinnosť podanie doručiť (§ 57 ods.3 O.s.p.). Z obsahu spisu je jednoznačné, ţe uznesenie súdu prvého stupňa z
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 12 7 Cdo 19/2015 7 Cdo 20/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. apríla 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.