1 písm. a/ a písm. c/ O. s. p. Podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil nesprávnym posúdením veci oboma súdmi, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Súčasne namietol odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. a/
f/ O. s. p.) tým, že súdy pri skúmaní rozhodcovskej zmluvy nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie. Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy pri jej riešení v dôsledku nesprávneho prekladu vychádzali z nesprávnej interpretácie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Telecomunicaciones Sl v. Cristina Rodríguez Nogueira (sp. zn. C – 40/08) o predbežnej otázke (ASTURCOM), podľa ktorej uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky a tým zasiahnuť do princípu nezameniteľnosti konečných rozhodnutí, bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukazoval na to, že rozhodnutie ASTURCOM má byť správne interpretované tak, že exekučný súd má povinnosť posúdiť, resp. vyhodnotiť, či je rozhodcovská doložka nekalá (alebo nie je nekalá), ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii, nie je však povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. Slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, len ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku 4 7 MCdo/14/2012 v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávnych dôvodov vyjadrených v slovenskom práve. Podľa názoru generálneho prokurátora však z Exekučného poriadku, ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu nevyplýva možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd je podľa jeho názoru oprávnený skúmať len materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, nie však jeho vecnú správnosť. V zmysle ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky iba súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Pre prípad, že sa dovolací súd nestotožní s názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, namietol generálny prokurátor aj odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal na článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR), § 122 ods. 1, § 123 a § 153 ods. 1 O. s. p. a vyjadril názor, že k uvedenému nesprávnemu postupu súdov malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, súčasne že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz, pričom žiaden z účastníkov nemal možnosť vyjadriť sa, či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi daná. Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, povinný povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy nemal, pričom o tejto možnosti mal vedieť so zreteľom na vyvrátiteľnú domnienku o znalosti právneho predpisu, vyplývajúcu z § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Oprávnená ani povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora písomne nevyjadrili. 5 7 MCdo/14/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p.
3 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2
1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené. Z ustanovenia § 243i ods. 2
1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane vecného vymedzenia. Viazanosť dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je oprávnený preskúmať len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta. Dovolateľ v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. (t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), súčasne dôvodí existenciou dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V preskúmavanej veci je zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (P., a. s.) a povinným bola uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami pre úver, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. Z článku 9 (Prechodné a záverečné ustanovenia), bod 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou a že v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh P., a. s. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere a obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti R., a. s., IČO: X. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. 6 7 MCdo/14/2012 V súvislosti s rozhodcovskou doložkou dohodnutou medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným v citovaných obchodných podmienkach k zmluve o úvere, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, sa dovolací súd s právnym záverom exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej doložky, stotožňuje. Uvedený právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné – paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Vo vzťahu k otázke, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie právomoci (nedostatku právomoci) rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je nutné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou podanou na príslušnom súde domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie právomoci 7 7 MCdo/14/2012 rozhodcovského súdu v exekučnom konaní vylučujú. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel a teda by boli nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, uvedený záver neplatí. V prípade, keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené sa preto dovolací súd nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu. Za dôvodnú dovolací súd nepovažoval ani ďalšiu námietku generálneho prokurátora spočívajúcu v tvrdení o odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. K jej odňatiu malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že povinný si rozhodcovskú doložku individuálne nedohodol, lebo nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, súčasne že dodávateľ znemožnil spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, lebo ju vopred pripravil, prijali bez toho, aby bol vykonaný jediný dôkaz, pričom žiaden 8 7 MCdo/14/2012 z účastníkov nemal možnosť sa vyjadriť, či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi daná. V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), nakoľko postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie („efekt prekvapenia“). V predmetnej veci oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu skutkový záver tohto súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, v podstate ani nijako nespochybnila, namietala len jeho právne závery. Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka generálneho prokurátora o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a že o tejto možnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, 9 7 MCdo/14/2012 aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, súčasne, aby z neho bolo tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup oprávnená nedoložila listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne znamená. Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa, je v rozpore s realitou praktického života. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v ďalších obdobných veciach (napr. sp. zn. 4MCdo 1/2012, 4MCdo 6/2012, 4MCdo 14/2012, 4MCdo 15/2012, 6MCdo 9/2012). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj z dôvodu, že dovolací súd povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania vyplývajúce z § 237 O. s. p. (majúce za následok tzv. zmätočnosť konania), tieto nezistil, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako nedôvodné podľa § 243i ods. 2
1, ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p. zamietol. Náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd povinnému ako úspešnému účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, 10 7 MCdo/14/2012 ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli (§ 243i ods. 2 O. s. p.
1 O. s. p.) Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.