← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 6 Cdo 136/2016 Slovenskej republiky 6 Cdo 137/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobcu I. S., bývajúceho v B. zastúpeného FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/23/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2015 sp. zn. 9Co/347/2015, 9Co/348/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. decembra 2014 č. k. 11C/23/2012-418 ţalobu ţalobcu zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi ako základné podmienky poţadované zákonom (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody. 2. O odvolaní ţalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. októbra 2015 sp. zn. 9Co/347/2015, 9Co/348/2015 tak, ţe rozsudok súdu 2 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 prvej inštancie potvrdil. Stotoţnil sa so záverom súdu prvej inštancie, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup ţalovanej ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Povaţoval preto rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Odvolací súd zároveň vyššie označeným rozsudkom potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie z 12. marca 2015 č. k. 11C/23/2012-443, ktorým bola ţalobcovi uloţená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 eur za podané odvolanie s poukazom na poloţku č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Potvrdenie odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, ţe s účinnosťou od 1. októbra 2012 sa podanie ţaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom spoplatňuje súdnym poplatkom vo výške 20 eur, pričom v rovnakej výške sa v konaní o takejto ţalobe vyberá aj súdny poplatok za odvolanie vo veci samej. Keďţe v posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. októbri 2012, podaním odvolania vznikla ţalobcovi poplatková povinnosť. Súd prvej inštancie ţalobcovi preto podľa poloţky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, správne vyrubil poplatok v sume 20 eur. 3. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm.

  1. f)Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) a dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a),
  2. b)a
  3. c)O. s. p. Podľa ţalobcu je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, pretoţe tento neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôleţitú, pre ţalobcu priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je potom zaloţené na nesprávnych skutkových zisteniach a právnych záveroch a i vykonané dokazovanie je neúplné. Odvolaciemu súdu vyčítal aj to, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 3 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 209/1992 Zb.), poukazujúc pritom aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. 4. Ţalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietol. 5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 6. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť. 4 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 7. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. bolo moţné dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal. 8. Podľa § 238 O. s. p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a napokon tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3). 9. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. 10. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
  4. a)aţ
  5. g)tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi 5 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 11. Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm.
  6. a)aţ
  7. e)a
  8. g)O. s. p. ţalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd. 12. Ţalobca v dovolaní tvrdil, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm.
  9. f)O. s. p.]. 13. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). 14. K námietke ţalobcu, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu najvyšší súd uvádza, ţe v súdnom spise na čísle listu 454 je priloţená doručenka preukazujúca doručenie vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu ţalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) dňa 10. júna 2015. Námietka ţalobcu, ţe mu bola nedoručením vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu odňatá moţnosť konať pred súdom, je preto nedôvodná. 15. Dovolací súd v súvislosti s ďalšou námietkou ţalobcu pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci 6 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 16. V tejto súvislosti treba upozorniť, ţe na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 17. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, ţe by v preskúmavanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok totiţ uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská ţalobcu a ţalovanej k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Ţalobca preto nedôvodne argumentoval, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
  10. f)O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu; ale len to, ţe ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). 7 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 18. Dovolací súd dodáva, ţe pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich obsiahnutých, pretoţe správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo prípustné. 19. Rovnako ako predošlá, je aj táto dovolacia námietka o odňatí moţnosti ţalobcu konať pred súdom tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, neopodstatnená. 20. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm.
  11. f)O. s. p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s moţným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241 ods. 2 písm.
  12. b)O. s. p.]. 21. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (v tejto súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.) a nie účastníka konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom konania navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm.
  13. f)O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať (opäť por. R 37/1993 a R 125/1999). 8 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 22. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 23. Ţalobca v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm.
  14. b)a
  15. c)O. s. p. (súdom niţších stupňov vyčíta, ţe konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm.
  16. b)a
  17. c)O. s. p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 , 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, ţe na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm.
  18. b)a
  19. c)O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. 24. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobcu v prejednávanej veci nebolo prípustné podľa § 238 O. s. p., nebola preukázaná ţalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm.
  20. f)O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, neţ dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť [§ 447 písm.
  21. c)C. s. p.] bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho súdu. 25. Ţalobca sa dovolaním domáhal aj zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o súdnom poplatku. Argumentoval tým, ţe v konaniach začatých do 30. septembra 2012 sa s podaním odvolania nespája vznik poplatkovej povinnosti. Jeho ţaloba bola v prejednávanej veci podaná ešte v čase, v ktorom konanie o nej bolo ex lege od súdnych poplatkov oslobodené, pričom toto oslobodenie sa vzťahuje na konanie ako celok (teda aj na odvolanie) a trvá aţ do právoplatného skončenia veci. Súdy mu teda vyrubili súdny poplatok, ktorý mu 9 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 nemal byť vyrubený a tým mu odňali moţnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm.
  22. f)O. s. p.]. 26. K tejto časti dovolania ţalobcu je potrebné uviesť, ţe smeruje proti rozhodnutiu, ktoré bolo síce urobené súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má však charakter uznesenia, a tento nestráca, i keď rozhodnutie o uloţení poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí (§ 234 C. s. p., predtým § 167 ods. 1 O. s. p.). 27. V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 28. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Ţalobcom napadnuté uznesenie však nemá znaky ţiadneho z nich. Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. januára 2015 bolo dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné, ak smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemoţno. 29. Dovolanie ţalobcu by bolo procesne prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
  23. a)aţ
  24. e)a
  25. g)O. s. p. netvrdil a ich existencia nebola dovolacím súdom zistená. Dovolanie podľa týchto zákonných ustanovení preto prípustné nie je. 30. Pokiaľ ţalobca vyvodzuje procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 písm.
  26. f)O. s. p. z toho, ţe mu bol vyrubený súdny poplatok v rozpore so zákonom, lebo konanie v danej veci bolo oslobodené od súdnych poplatkov, treba uviesť, ţe samotným vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať. 31. K tvrdeniu ţalobcu, ţe súdy nesprávne posúdili otázku vecného oslobodenia predmetného konania od súdnych poplatkov, ak bolo odvolanie podané po 30. septembri 2012 dovolací súd uvádza, ţe podľa obsahu ide o námietku nesprávnosti právneho posúdenia, 10 6 Cdo 136/2016 6 Cdo 137/2016 na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní [§ 241 ods. 2 písm.
  27. c)O. s. p.], samo ale prípustnosť dovolania nezakladá (por. R 54/2012). Napokon treba pripomenúť, ţe najvyšší súd k tejto otázke prijal stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016 a ktoré potvrdzuje správnosť právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie a odvolacím súdom. 32. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobcu v časti poplatku nebolo podľa § 239 O. s. p. prípustné a neboli zistené ani zmätočnostné vady konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd dovolanie ţalobcu ako procesne neprípustné odmietol [§ 447 písm.
  28. c)C. s. p.]. 33. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej ţiadne trovy nevznikli. 34. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Mgr. Dušan Č i m o , v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.