← Slovensko

o námietke zaujatosti

Najvyšší súd 7 Nc 1/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu: M. P., bytom J., zastúpený JUDr. Jozef Harakaľ, advokát so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti ţalovaným: 1/ Vydavateľstvo Dixit, s. r. o., so sídlom Björnsonova 4, 811 05 Bratislava, 2/ T. N., bytom P., štátny občan S., obaja zastúpení obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom Karadţičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35 906 464, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, 3/ I. J., bytom M., o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4 C 7/2013, o vylúčení sudcu Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 Co 153/2016, takto r o z h o d o l : Sudca Krajského súdu v Bratislave JUDr. Branislav Král n i e j e v y l ú č e n ý z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 153/2016 (spor Okresného súdu Bratislava I vedený pod sp. zn. 4 C 7/2013). O d ô v o d n e n i e

  1. V konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 153/2016 ţalovaní 1/ a 2/ podaním z
  2. marca 2017 uplatnili námietku zaujatosti voči sudcovi občianskoprávneho senátu 6 Co Krajského súdu v Bratislave JUDr. Branislavovi Královi z dôvodu, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 6/2012 v právnej veci o návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, kde stranou sporu bol ţalovaný 2/, rozhodoval JUDr. Branislav Král. V predmetnej veci bolo návrhu na vydanie predbeţného opatrenia v celom rozsahu vyhovené.
  3. Ţalovaní 1/ a 2/ podali námietku zaujatosti voči sudcovi JUDr. Branislavovi Královi, členovi senátu 6 Co krajského súdu, z dôvodu, ţe majú dôvodnú obavu, ţe účasť sudcu 2 7 Nc 1/2017 na prejednaní a rozhodovaní o odvolaní ţalobcu bude mať za následok porušenie práva ţalovaných na spravodlivý proces a nedáva záruky na konanie pred nezávislým a nestranným sudcom. Namietaný sudca rozhodoval ako sudca Okresného súdu Bratislava I v právnej veci ţalobcu: J. H., proti ţalovaným: 1/ T. N., 2/ Petit Press, a. s., o návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, vedenej pod sp. zn. 11 C 6/2012, pričom uznesením z
  4. januára 2012, č. k. 11 C 6/2012-546 v celom rozsahu vyhovel návrhu na vydanie predbeţného opatrenia týkajúceho sa zdrţania sa vydania knihy Gorila a zverejňovania informácií, ktoré tvorili podklad pre túto knihu. V námietke zaujatosti ţalovaní 1/ a 2/ uvádzajú, ţe konanie o návrhu na vydanie predbeţného opatrenia a konanie o ţalobe na ochranu osobnosti vedené pod sp. zn. 4 C 7/2013 sú skutkovo a právne blízke, a preto vyjadrujú pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu tým, ţe v uznesení o predbeţnom opatrení vyjadril svoj názor na vec, ktorý verejne aj prezentoval vo svojom uznesení aj vo viacerých rozhovoroch s médiami. Podľa ţalovaných 1/ a 2/ sudca JUDr. Branislav Král uţ rozhodol, ţe kniha M. (hoci ešte neexistovala) môţe zasahovať do osobnostných práv fyzickej osoby, pričom uvedená skutočnosť má byť predmetom právneho posúdenia odvolacieho súdu aţ v tomto konaní. Namietajú, ţe sudca JUDr. Král sa mal moţnosť oboznámiť s problematikou knihy M. a s mnoţstvom informácií, ktoré tvorili podklad uţ v konaní pod sp. zn. 11 C 6/2012 a tak disponuje rozsiahlymi informáciami nad rámec obsahu súdneho spisu v tomto konaní. Miera jeho informovanosti a vzťah ku kauze „m.“ môţe podľa ţalovaných 1/ a 2/ vyvolávať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nestrannosti a tým aj objektívnosti v rozhodovaní.
  5. Člen senátu 6 Co krajského súdu, voči ktorému bola vznesená námietka zaujatosti, JUDr. Branislav Král, ktorému bol podľa rozvrhu práce spor pridelený na prejednanie, sa k obsahu vznesenej námietky vyjadril. Uviedol, ţe nemá ţiadny vzťah k prejednávanému sporu, necíti sa byť zaujatý nakoľko nepozná účastníkov sporu ani ich právnych zástupcov a nemá ani ţiaden vzťah k predmetu sporu. Konštatoval, ţe v minulosti ako sudca na súde prvej inštancie rozhodoval o návrhu v námietke zaujatosti uvedeného predbeţného opatrenia, avšak toto sa s výnimkou osoby ţalovaného 2/ týkalo iných účastníkov konania. Uviedol, ţe išlo len o návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, nebolo vo veci vykonané dokazovanie (v merite veci) o skutkových tvrdeniach účastníkov. Namieta, ţe názor prezentovaný v predbeţnom opatrení vychádzal len zo skutočností osvedčených navrhovateľom, navyše v ďalšom uţ v merite veci, v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 6/2012, nerozhodoval. Konštatoval, ţe je síce pravdou, ţe v minulosti viedol súdny spor 3 7 Nc 1/2017 v súvislosti s okolnosťami ohľadom jeho rozhodovacej činnosti v konaní 11 C 6/2012, avšak tento spor viedol so spoločnosťou Petit Press, a. s. a bol ukončený mimosúdnou dohodou. Ani táto skutočnosť z pohľadu jeho subjektívnej stránky by neovplyvňovala jeho nestranný pohľad na prejednávanú vec. Zároveň poukázal na skutočnosť, ţe na internete je zverejnený rozvrh práce krajského súdu s jeho dodatkami, a teda ţalovaným 1/ a 2/ muselo byť známe v akom senáte a v akom jeho zloţení sa vec bude prejednávať skôr, ako deklarujú v podanej námietke.
  6. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave (§ 54 ods. 2 CSP v spojení s čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení), preskúmal vec a posúdil opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k stranám sporu alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: a. k sporu, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo b. k stranám konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo c. k ich zástupcom, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom c., alebo d. k osobám zúčastneným na konaní.
  7. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu k prejednávanému sporu alebo taký jeho osobný vzťah k stranám, prípadne k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
  8. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej 4 7 Nc 1/2017 republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v moţnosti zmariť hroziace riziko, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca.
  9. Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike - nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a "samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať 5 7 Nc 1/2017 s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom zabezpečení.
  10. Nezávislosť s nestrannosťou s odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.
  11. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým stranám účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
  12. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť (§ 49 aţ § 51 CSP) sa v civilnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie sporu nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane).
  13. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh strany sporu (§ 52 CSP), alebo na základe oznámenia samotného sudcu (§ 50 ods. 1 CSP). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému 6 7 Nc 1/2017 návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie sporu nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia sporu pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania prideleného sporu moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
  14. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu sporu a k stranám sporu, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno (pre vnútornú potrebu). Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (viď napríklad Hauschildt c. Dánsko). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
  15. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanému sporu a k stranám sporu, resp. aj k ich zástupcom. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, 7 7 Nc 1/2017 či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava strany sporu je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo) a vyvolávajú relevantnú obavu z nedostatku zaujatosti.
  16. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania sporu), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danému sporu, stranám alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
  17. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (viď tieţ Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú.
  18. EĽSP vo svojich rozhodnutiach pripomína, ţe súdy by mali rozoznávať dôleţitosť predchádzania nebezpečenstva reálnej moţnosti zaujatosti. Aspekty nestrannosti a všeobecné princípy vyhodnocovania zosumarizoval ESĽP vo veľmi čerstvej veci Morice v. Francúzsko (sťaţnosť č. 29369/10, rozsudok Veľkej komory zo dňa
  19. apríla 2015, §§ 73 aţ 78) nasledovne: 8 7 Nc 1/2017 - Súd pripomína, ţe nestrannosť sudcu vo všeobecnosti predstavuje absenciu predpojatosti alebo závislosti, pričom jej existenciu je moţné testovať viacerými spôsobmi. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP existencia nestrannosti pre účely článku 6 ods. 1 Dohovoru musí byť ustálená v súlade so subjektívnym testom, kde dôraz má byť kladený na osobné presvedčenie, správanie sa a konanie dotknutého sudcu, ako aj v súlade s objektívnym testom, v ktorom sa zisťuje, či súd alebo jeho zloţenie ponúkajú dostatočné garancie pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o jeho nestrannosti. - Pokiaľ ide o subjektívny test, platí v praxi ESĽP dlhodobo uplatňovaný predpoklad, ţe súd je oslobodený od osobnej predpojatosti alebo nestrannosti sudcu. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá pokiaľ nie je preukázaný opak. Ako moţné príklady môţu byť uvedené tie, ak sa sudca správa k účastníkovi nevraţivo, nepriateľsky alebo je zlomyseľný z osobných dôvodov. - Vo väčšine prípadov vzniku otázky pochybnosti nestrannosti sudcu sa ESĽP sústredil na objektívny test. Samozrejme, obvykle tu neexistuje jednoznačná deliaca čiara medzi subjektívnou a objektívnou nestrannosťou, nakoľko správanie sa sudcu nemusí spôsobiť nedostatky nestrannosti z pohľadu externého pozorovateľa (objektívny test), ale môţe tieţ prejsť k osobným záleţitostiam sudcu (subjektívny test). Práve preto v niektorých prípadoch, kde môţe byť obtiaţne zabezpečiť dôkaz, ktorý by vyvrátil prezumpciu subjektívnej nestrannosti sudcu, je tu poţiadavka objektívnej nezávislosti sudcu, ktorá dáva ďalšiu dôleţitú garanciu. - Pokiaľ ide o objektívny test, je potrebné určiť, či na rozdiel od správania sa sudcu, existujú iné fakty, skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. Z toho potom vyplýva, ţe pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod obávať sa, ţe daný sudca trpí nedostatkom nestrannosti, rozhodujúcim je, či táto obava môţe byť objektívne opodstatnená. - Objektívny test sa zvyčajne týka hierarchických alebo iných vzťahov medzi dotknutým sudcom a inými subjektami v konaní. Je preto v kaţdom individuálnom prípade potrebné rozhodnúť, či vyššie uvedený vzťah majúceho konať vo veci sudcu k iným subjektom vystupujúcim v konaní je takej povahy a takého stupňa, ţe by mohol indikovať, naznačovať nedostatok jeho nestrannosti. - V týchto súvislostiach hoci aj zdanie môţe predstavovať určitú dôleţitosť, závaţnosť, inými slovami, „spravodlivosť nemá byť len vykonaná, ale musí byť aj videná, ţe je vykonaná“. Dôleţité je to, ţe ide o dôveru verejnosti v súdy a spravodlivosť 9 7 Nc 1/2017 v demokratickej spoločnosti. Teda kaţdý sudca, u ktorého je legitímny dôvod sa obávať nedostatku nezávislosti, musí byť z prejednania veci vylúčený.
  20. Ostatne uvedený rozsudok Veľkej komory ESĽP v zásade zhrnul všetko, čo uţ bolo povedané v predchádzajúcich jeho komorových rozsudkoch Delcourt v. Belgicko (sťaţnosť č. 2689/65, rozsudok zo
  21. januára 1970), Piersack v. Belgicko (sťaţnosť č. 8692/79, rozsudok z
  22. októbra 1982), De Cubber v. Belgicko (rozsudok z
  23. októbra 1984, § 25), Hauschildt v. Dánsko (rozsudok z
  24. mája 1989, § 47), Fey v. Rakúsko (sťaţnosť č. 14396/88, rozsudok z
  25. februára 1993), Thomann v. Švajčiarsko (rozsudok z
  26. júna 1996), Pullar v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z
  27. júna 1996, § 32), Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko (sťaţnosť č. 19874/92, rozsudok zo
  28. augusta 1996, § 58), Castillo Algar v. Španielsko, (rozsudok z
  29. októbra 1998, § 45), Wettenstein v. Švajčiarsko (sťaţnosť č. 33958/96, rozsudok z
  30. decembra 2000, § 44), Pescador Valero v. Španielsko (sťaţnosť č. 62435/00, rozsudok zo
  31. júna 2003, §§ 23 aţ 28), Blesa Rodriguez v. Španielsko, (sťaţnosť č. 61131/12, rozsudok z
  32. decembra 2015, §§ 41 aţ 44), ako aj rozsudky Veľkej komory ESĽP vo veciach Kyprianou v. Cyprus (sťaţnosť č. 73797/01, § 118) a Micallef v. Malta (sťaţnosť č. 17056/06, § 93).
  33. Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, stranám sporu alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
  34. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaného sudcu je potrebné konštatovať, ţe sudca sa necíti byť zaujatý, pretoţe podľa jeho tvrdenia tu neexistuje ţiaden vzťah (k sporu, k stranám ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo moţné pochybovať o jeho nezaujatosti. Ţalovaní 1/ a 2/ v námietke zaujatosti argumentujú vzťahom sudcu k veci, ktorý zdôvodňujú tým, ţe sudca rozhodoval v obdobnej právnej veci (v ktorej bol ţalovaný 2/ účastníkom konania), čo má byť dôvodom jeho vylúčenia v tomto konaní. Vyjadrenie 10 7 Nc 1/2017 namietaného sudcu neindikuje v tejto rovine odôvodnené pochybnosti, nepotvrdzuje tvrdenia ţalovaných 1/ a 2/ a tieto eliminuje vysvetlením, ţe strany sporu ani ich právnych zástupcov nepozná a je bez pomeru k sporu. Rovnako ani skutočnosť, ţe viedol spor so spoločnosťou Petit Press, a. s. (poznámka dovolacieho súdu: v tomto spore nevystupuje ako strana sporu), ktorý bol ukončený mimosúdnou dohodou, nepovaţuje za moţnú ovplyvniť jeho nestranný pohľad na prejednávanú vec. Dovolací súd uvádza, ţe okolnosť povahy súdneho sporu ako sporu určitým spôsobom súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie - rozhodovacej činnosti v konaní pod sp. zn. 11 C 6/2012 - nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o spor, ktorý spadá do zaručeného ústavného práva na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii strany sporu) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci).
  35. Obava (pocit) z nestrannosti, nestačí na zaloţenie dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Pokiaľ nedôjde k preukázaniu konkrétnych pochybností, nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaného sudcu zo subjektívneho hľadiska.
  36. Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu (z objektívnych aspektov), a teda či tu je relevantná obava z nedostatku nezaujatosti, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja strany, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.
  37. Skutočnosť, ţe vo veciach účastníka konania, ktorý nebol úspešný, rozhodovali (resp. rozhodujú) tí istí alebo iní sudcovia, nezakladá okolnosť objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe zákonní sudcovia v danej veci disponujú určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci. Dôvod zakladajúci pochybnosť o nezaujatosti 11 7 Nc 1/2017 (nestrannosti) sudcu nemoţno bez ďalšieho vyvodzovať v teoretickej rovine len z toho, ţe sudca sa zúčastní rozhodovania v dvoch súvisiacich právnych veciach (tak napr. nepublikované uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z
  38. septembra 2003 sp. zn. I. ÚS 390/2003). Za objektívne nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, vrátane toho ako sa javí účastníkovi konania. Rozhodujúce je to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy. Tvrdenú neobjektívnosť v rozhodovaní ţalovaní 1/ a 2/ nepreukázali. Za takúto okolnosť nemoţno povaţovať ţalovanými 1/ a 2/ namietaný postup sudcu v ich veci, ani jeho rozhodovaciu činnosť (obdobne napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  39. novembra 2014 sp. zn. 8 Nc 46/2014, z
  40. novembra 2014 sp. zn. 8 Nc 45/2014, zo
  41. októbra 2014 sp. zn. 8 Nc 37/2014 a iné).
  42. Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní, v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe v konaní o predbeţnom opatrení sudca nevykonáva dokazovanie, podkladom pre vydanie rozhodnutia o nariadení alebo nenariadení predbeţného opatrenia je len záver súdu o tom, či skutočnosti uvedené v návrhu na vydanie predbeţného opatrenia boli dostatočne osvedčené. Zmyslom predbeţného opatrenia v zmysle § 76 O. s. p. v čase, kedy súd rozhodoval o nariadení predbeţného opatrenia, bola dočasná úprava pomerov účastníkov konania (nie s konečnou platnosťou), pričom musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie predbeţného opatrenia ţiada, ako aj tomu, voči ktorému predbeţné opatrenie smeruje. Ide pritom o dočasné opatrenie, ktorého trvanie je obmedzené, ktoré môţe byť na návrh zrušené a predbeţným opatrením nie je prejudikovaný konečný výsledok sporu, ale ide o prostriedok, ktorým sa zabezpečuje, aby konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny význam. Vyţaduje sa, aby ţalobca osvedčil súdu základné skutočnosti, teda sám nárok a osvedčil aj pravdepodobnosť moţného ohrozenia výkonu rozhodnutia. Samotný nárok nemusí byť teda preukázaný nepochybne. Súd je preto tieto okolnosti v rámci konania o nariadení predbeţného opatrenia povinný zváţiť a rozhodnúť, pričom však pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení súd nie je povinný vykonávať dokazovanie ani výsluchom účastníkov. Skutočnosť, ţe JUDr. Král by rozhodoval ako sudca prvej inštancie v obdobnej veci, v rámci konania o predbeţnom opatrení, na ktoré ţalovaní 1/ a 2/ poukazujú, nie je dôvodom pre jeho vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci pre jeho zaujatosť vo veci. 12 7 Nc 1/2017
  43. Na rozdiel od rozhodnutia, v ktorom sudca JUDr. Král nariadil predbeţné opatrenie a dokazovanie sa nevykonávalo, v tejto veci ide o vydanie meritórneho rozhodnutia, ktoré aj keď by bolo vydané v obdobnej právnej veci, ide o kvalitatívne odlišnú situáciu. Odlišnou je najmä skutočnosť, ţe v predkladanej veci súd rozhoduje uţ po vydaní knihy „Gorila“ a tak skutkové tvrdenia ţalobcu, na preukázanie ktorých bolo zamerané dokazovanie súdom prvej inštancie, vychádzajú z iného skutkového základu. Skutočnosti, ktoré sa sudca dozvedel pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení, nemôţu byť spôsobilé spochybniť jeho závery prijaté v tomto konaní. Navyše, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.
  44. Sudca JUDr. Král k lehote vznesenej v námietke zaujatosti uviedol, ţe ţalovaným 1/ a 2/ muselo byť známe, v akom senáte a jeho zloţení sa vec bude prejednávať skôr, ako deklarujú v podanej námietke, nakoľko na internete je zverejnený rozvrh práce krajského súdu s jeho dodatkami. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade neexistuje v spise ţiaden podklad spôsobilý spochybniť tvrdenie ţalovaných 1/ a 2/ o tom, kedy sa dozvedeli o dôvode, pre ktorý je namietaný sudca vylúčený pri rozhodovaní o námietke zaujatosti. Dovolací súd preto vychádzal z tvrdenia ţalovaných 1/ a 2/ týkajúceho sa tejto skutočnosti a povaţoval námietku zaujatosti za podanú v zákonnej lehote.
  45. Vychádzajúc z oboch vyššie uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 49 ods. 1 CSP zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Branislava Krála a preto rozhodol, ţe ho nevylučuje z prerokovania a rozhodovania tohto sporu.
  46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  47. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  48. apríla 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.