Najvyšší súd 10Sžso/8/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov sená

§ 250jods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol ţalobu, pretoţe nie je dôvodná. 2 10Sžso/8/2016

právneho názoru krajského súdu aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je moţné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci ţalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, ţe by reálne, fakticky ţalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území SR. Krajský súdu dospel k názoru, ţe ţalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými k ţalobe – záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Ţilina zo dňa 15.03.2013, Registračný list FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné správy o vykonaní prác. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem krajský súd vyhodnotil ako nekonkrétne, z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác ako aj rozsahu prác. Ţalobca reálne nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto vykonania prác je uvedené len Bratislava, nie je uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky resp. pečiatky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, ţe ţalobca bol v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonával prácu

pracovnej zmluvy. Doklad o vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní pracovnej činnosti zamestnanca.

názoru krajského súdu záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Ani z týchto listinných dôkazov,

názoru krajského súdu, ţalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác

pracovnej zmluvy na základe ktorej mal vykonať práce promotora sluţieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotor (z anglického promotion -podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo sluţbu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj 3 10Sžso/8/2016 a v neposlednej rade zvýšiť prestíţ a všeobecné povedomie o samotnej značke či uţ výrobku alebo sluţby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potencionálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôţe byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predloţené doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mal ţalobca vykonávať od 01.02.2012 na území SR. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, ţe neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13

základného nariadenia (čl. 13

slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia 4 10Sžso/8/2016 predpokladá existenciu statusu ţalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, ţe ţalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru ţalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý ţalobca v konaní nepreukázal. Krajský súd konštatoval, ţe ţalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce

pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie ţalobcu v podanej ţalobe, ţe je poškodený na svojich právach. Ţalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, sluţby prezentoval, propagoval, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďţe bolo preukázané, ţe ţalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11

názoru krajského súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami 5 10Sžso/8/2016 registrového sídla zamestnávateľa, keďţe nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to krajský súd vyššie odôvodnil. Rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú námietku ţalobcu, ktorá sa týkala diskriminačného zaobchádzania so ţalobcom, keď ţiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné rozhodnutie v zmysle zákona nemôţe byť pojmovo označené ako diskriminačné. O trovách konania rozhodol krajský súd

§ 250kods.

1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov nepriznal. Vo včas podanom odvolaní v prospech ţalobcu účastník konania navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu, rozhodnutie ţalovanej a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Napadnutému rozsudku účastník konania vytýkal závaţné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah vydaného rozsudku, a to čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na príslušnú legislatívu vo veci sociálneho zabezpečenia osoby beţne realizujúcej činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje moţnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Ďalej účastník konania namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 87 a základného nariadenia v súvislosti s čl. 14 ods. 5

1. b)vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm.
2. b)Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 zo dňa 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 833/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia a nariadenie (ES) č. 987/2009 týkajúce sa vykonávania nariadenia (ES) č. 833/2004, tým ţe neboli nesprávne uplatniteľné, a posúdenie práce navrhovateľa, ako práce, ktorá má marginálny charakter, počas kedy sa uvedené predpisy nemôţu vzťahovať na navrhovateľa, pretoţe on uzatvoril pracovnú zmluvu pred tým, ako vošli do platnosti predpisy o marginálnom charaktere práce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo prechodné obdobie uvedené v čl. 87a základného nariadenia, preto sa na navrhovateľa 6 10Sžso/8/2016 vzťahuje 10 – ročné prechodné obdobie, počas ktorého sa neuplatňuje predpis čl. 14 ods. 5
3. b)vykonávacieho nariadenia. Účastník konania namietal aj potvrdenie stanoviska o zanedbateľnom charaktere činnosti vykonávanej ţalobcom napriek tomu, ţe ţalobca tvrdil, ţe jeho činnosť ako zamestnanca nemá zanedbateľný charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF s.r.o., čiţe 10 hodín týţdenne prekročila 5% času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. Ďalej namietal vykonanie nesprávneho posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, ţe ţalobca napriek tomu, ţe takú moţnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkon činnosti ako zamestnanec v priebehu správneho konania, a preto nie je moţné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho konania. Účastník konania namietal aj odňatie ţalobcovi reálnej moţnosti na obranu jemu prislúchajúcich práv v dôsledku posúdenia na začiatku, ţe činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následne prijatia stanoviska, ţe táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter. Rozsudku vyčítal aj vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, ţe zo zaregistrovania ţalobcu v systému sociálneho zabezpečenia a pridelenia ţalobcu individuálneho čísla poistenca nevzniká zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, ani nesvedčí o tom, ţe je zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia. Ţalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Vo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania ţalovaná uviedla, ţe v odvolaní neuviedol také námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia ţalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa ţalovaná pridrţala svojho vyjadrenia k ţalobe nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku kaţdej námietke týkajúcej sa ţalobcu. 7 10Sžso/8/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (

§ 246cods.

1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné.

§ 250ja ods.

2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, ţe krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 12.08.2015. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.03.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

§ 244ods.

1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný.

§ 247ods.

1 O. s. p.,

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 aţ 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 8 10Sžso/8/2016

čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

čl. 14 ods. 5b Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretrţite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa povaţuje za predbeţné. Inštitúcia informuje o predbeţnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie kaţdého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbeţné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak uţ uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, ţe nemôţe prijať toto určenie alebo ţe zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Z obsahu predloţeného súdneho spisu najvyšší súd zistil, ţe Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 44888-1/2013-CA zo dňa 13.09.2013 rozhodla

§ 178ods.

1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, ţe ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie 9 10Sžso/8/2016 a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.02.2012

slovenskej legislatívy. Na odvolanie ţalobcu ţalovaná rozhodnutím č. 17442-2/2014-BA zo dňa 16.01.2014 odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom ako aj ţalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

§ 219ods.

2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol. Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia ţalovanej najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobca reálne vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého sídlo je na území SR. Z uvedeného dôvodu, preto neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Pre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný reálny súbeh činností ţalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a činnosti ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie základného 10 10Sžso/8/2016 nariadenia predpokladá existujúci, skutočný súbeh dvoch činností, a to SZČO a zamestnanie vykonávané v dvoch odlišných členských štátoch, a iba táto skutočnosť zakladá postup

predmetného článku 13 ods. 3 základného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu. Ţalobca počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázal, ţe od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 01.02.2012 vykonával u zamestnávateľa na území SR konkrétny dojednaný druh práce – promotéra sluţieb a produktov poskytovaných zamestnávateľmi alebo klientmi zamestnávateľa. Ţalobca rovnako nepreukázal skutočný rozsah vykonávaných, resp. konkrétnych prác, ktoré vykonal pre zamestnávateľa od 01.02.2012. Čo sa týka nepreukázania rozsahu vykonávaných prác a dokladov predloţených ţalobcom v správnom ako aj v súdnom konaní najvyšší súd uvádza, ţe odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k názoru, ţe záver prvostupňového správneho orgánu a ţalovanej o tom, ţe ţalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však ţalobca v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázal. Z dôvodu preukázania, ţe ţalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľskej republike a z dôvodu, ţe nebolo preukázané vykonávanie činnosti ţalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa na území SR, je zrejmé, ţe ţalobca podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť

čl. 11 ods. 3 písm.

1. a)základného nariadenia. S poukazom na čl. 11 ods. 3 písm.
2. a)základného nariadenia teda neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, nakoľko 11 10Sžso/8/2016 nebol preukázaný reálny, skutočný súbeh vykonávania činnosti ţalobcu ako SZČO a zamestnanca v dvoch členských štátoch. Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, ţe s právnymi námietkami odvolateľa sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú ţiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní

predpisov účinných do 30.06.2016 (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). S poukazom na uvedené najvyšší súd

§ 250ja ods.

3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania

§ 250kods.

1 v spojení s § 246c ods.1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, keďţe ţalobca v konaní nemal úspech a ţalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2017 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková