Obsah (7)

§ 250j§ 138§ 142§ 47§ 59§ 139§ 250k

Najvyšší súd 10Sžo/13/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JU

§ 250jods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.") zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. S09321/2014-OP/Š zo dňa 10.02.2014, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja č. 7020/2013/OZ, 30663/2013/OZ zo dňa 16.08.2013 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“) o uloţení pokuty vo výške 1900 Eur za spáchanie správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm. b), § 138 ods. 5 písm. ay) zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o liekoch“). Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe s ohľadom na vymedzenie ţalobných dôvodov posúdil, či procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, bol v medziach zákona, či vydané rozhodnutie obsahuje všetky zákonom vyţadované náleţitosti, či boli závery ţalovaného dostatočne dôkazne podloţené a či boli skutkové zistenia právne správne. Krajský súd sa predovšetkým stotoţnil so ţalobcom v tom, ţe ţalovaný napadnutým rozhodnutím síce rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa formálne potvrdil, ale v skutočnosti ho zmenil. Zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „ Správny poriadok“), ktorého právnemu reţimu konanie

zákona o liekoch podlieha, vyplýva, ţe odvolací správny orgán napadnuté rozhodnutie zmení alebo zruší, ak sú preto dôvody; inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. K zmene prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní môţe odvolací orgán pristúpiť aj vtedy, ak povaţuje za potrebné odstrániť formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Formálne vady rozhodnutia, ktoré nespôsobujú účastníkovi konania ujmu, totiţ nie sú podstatnou vadou, pre ktorú by bolo nevyhnutné rozhodnutie ako nezákonné zrušiť. V prejednávanej veci ţalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia preformuloval vymedzenie skutkov, pre ktoré bolo voči ţalobcovi začaté správne konanie a za ktoré bol aj prvostupňovým rozhodnutím postihnutý. Ţalovaný týmto postupom v súlade so zákonom odstránil formálne nedostatky výroku prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby podstatným 3 10Sžo/13/2016 spôsobom zmenil totoţnosť skutkov identifikovaných uţ v oznámení o začatí správneho konania. Je nesporné, ţe ţalovaný postupoval z formálneho hľadiska nesprávne, keď

výroku napadnutého rozhodnutia zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pretoţe v skutočnosti prvostupňové rozhodnutie zmenil, pričom rozsah tejto zmeny uviedol vo výrokovej časti napadnutého druhostupňového rozhodnutia. Ide o formálnu vadu rozhodnutia, pretoţe ţalovaný mal vo výrokovej časti výslovne uviesť, ţe prvostupňové rozhodnutie mení, nie potvrdzuje a odvolanie ţalobcu zamieta. Týmto postupom sa dopustil v konaní vady, ktorá však

názoru súdu nemohla mat' za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretoţe jeho obsah (výroková časť) nevzbudzuje ţiadne pochybnosti o tom, ako ţalovaný o predmete konania rozhodol, pričom svojim postupom neukrátil ţalobcu na jeho právach. Totoţnosť skutkov od začatia správneho konania aţ po vydanie napadnutého rozhodnutia bola

názoru súdu zachovaná, keďţe z celého priebehu konania je nepochybné, ţe ţalobca bol postihnutý za nedodrţanie správnej lekárenskej praxe (nezaznamenával, nekontroloval a nevyhodnocoval teplotu a vlhkosť liekov, liečiv a pomocných látok; nemal v prevádzkarni licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu) a za porušenie povinnosti nevydávať humánne lieky s obsahom drogového prekurzora vo väčšom balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus. Skutkové vymedzenie správnych deliktov, za ktoré bola ţalobcovi napadnutým rozhodnutím uloţená sankcia, je

mienky súdu dostatočné na to, aby boli predmetné skutky nezameniteľne identifikované, najmä s ohľadom na vylúčenie prípadného dvojitého postihu pre rovnaký skutok, prekáţky litispendencie či rozhodnutej veci, ale aj pre určenie rozsahu dokazovania a zabezpečenia riadneho práva účastníka na obhajobu. Pokiaľ ide o nedodrţanie poţiadavky správnej lekárenskej praxe na denné zaznamenávanie. kontrolovanie a vyhodnocovanie teploty a vlhkosti prevádzky, zo správy inšpekcie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ďalej len „ŠÚKL“) zo dňa 01.03.2013 jednoznačne vyplýva, ţe počas kontrolovaného obdobia ţalobca neviedol denné evidencie teploty a vlhkosti, pričom okamţité odstránenie tohto nedostatku potvrdila v zázname odborná zástupkyňa ţalobcu Pharm. Dr. E. T.. Ţalobca počas konania nepredloţil ţiadne dôkazy o tom, ţe by teplotu a vlhkosť denne zaznamenával, kontroloval a vyhodnocoval. Uvedená poţiadavka vyplýva z § 30 ods. 8 vyhlášky č. 129/2012 Z.z. účinnej od 15.05.2012, ktorá zrušila predchádzajúcu vyhlášku č. 198/2001 Z. z. upravujúcu rovnakú povinnosť. 4 10Sžo/13/2016 Takisto povinnosť mať na prevádzkarni doklady týkajúce sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je zaradená medzi poţiadavky správnej lekárenskej praxe, ktoré musí drţiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti dodrţiavať, inak sa dopúšťa správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm.

1. b)zákona o liekoch. Pod dokladmi týkajúcimi sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti sa rozumie aj licencia na výkon činnosti odborného zástupcu (§ 6 ods. 4 písm.
2. e)zákona o liekoch). Zo záznamu z inšpekcie v prevádzkarni ţalobcu nepochybne vyplýva, ţe táto licencia sa pri kontrole v prevádzkarni nenachádzala, čo nakoniec ţalobca v konaní nepopieral. Zo zoznamu vyššie označených liečiv s obsahom drogového prekurzora, ktoré boli vydané v prevádzkarni ţalobcu v čase od 01.01.2012 do 01.03.2013, nesporne vyplýva, ţe ţalobca opakovane vydal tieto druhy liečiv, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, teda viac ako jedno balenie. Ţalovaný správne poznamenal, ţe takéto konanie drţiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je výslovne zakázané, pričom zákon z tohto zákazu nepozná ţiadne výnimky. Tvrdenia ţalobcu, ţe predmetné lieky mohli byť vo väčšom počte balení vydané naraz jednej osobe, avšak určené pre iné osoby, povaţoval súd za nepodloţené a nepreukázané. Naopak, správne orgány preukázali ţalobcovi porušenie zákonnej povinnosti, ktoré ţalobca uvedeným hypotetickým tvrdením nijako nevyvrátil. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli z hľadiska vymedzenia ţaloby v súlade so zákonom. Nakoľko námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd

§ 250jods.

1 O.s.p. a ţalobu zamietol. Právo na náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie. Namietal ţe krajský súd dospel v rozsudku k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj k nesprávnym právnym záverom vo veci samej. Dôvodil tým, ţe uţ v ţalobe namietal, ţe ţalovaný prekročil rámec „potvrdenia“ rozhodnutia tým, ţe nedodrţal totoţnosť skutku, času a miesta, ako aj údajne porušených právnych povinností v lekárni ţalobcu. Keďţe skutky neboli v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu dostatočným nezameniteľným spôsobom vyšpecifikované, nebolo zrejmé 5 10Sžo/13/2016 čo je predmetom konania, aké konkrétne pochybenia v konkrétnom čase, mieste mali nastať. Navyše, znenie výroku správneho orgánu

1. stupňa ani nekorešponduje s jeho odôvodnením, pretoţe popisuje len dva skutky: nemeranie teplôt, vlhkosti v prevádzke a vydávanie väčšieho mnoţstva balení liekov pacientom. Popis údajného ďalšieho skutku - absencia dokladu licencie na výkon činnosti odborného zástupcu vo výroku rozhodnutia správneho orgánu
2. stupňa vôbec nebola, i keď v odôvodnení sa spomína. Nemohlo teda odvolacím správnym orgánom dôjsť ku konvalidácii týchto vád spôsobom, akým to realizoval ţalovaný, lebo tým prakticky nahradil zásadné obsahové nedostatky podstatných náleţitostí prvostupňového rozhodnutia v správnom konaní. Tým zasiahol do práv ţalobcu na spravodlivé konanie porušením ústavnej zásady dvojinštančnosti konania. Uvedené procesné pochybenie zakladá nezákonnosť rozhodnutia ţalovaného, čo však prvostupňový súd na str.6 odôvodnenia rozsudku nesprávne právne vyhodnotil. V tomto ţalobca videl odvolací dôvod

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. f)O.s.p. Uviedol, ţe celkovo predmetom prvostupňového konania bola pokuta za tri skutky, ku ktorým sa vyjadril uţ v podanej ţalobe, na ktorú zároveň odkazoval. Namietal, ţe súd dospel v tejto súvislosti dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Ďalej namietal, ţe v treťom odseku výroku rozhodnutia ţalovaného uvedenie lehoty porušenia je v nesúlade s obsahom spisov, resp. nie je podporené konkrétne popísaným dôkazom o tom kedy, kde, komu, v akom druhu a v akom rozsahu sa údajne malo vydať väčšie mnoţstvo balení liekov. Správa inšpekcie mala byť spísaná dňa 01.03.2013, nevedel však, z čoho bolo zistené porušenie trvajúce uţ od 01.01.2012 do 01.03.2013. Ani s týmto argumentom sa prvostupňový súd nevysporiadal. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. V prípade úspechu v odvolacom konaní si uplatnil náhradu trov konania vo výške 511,35 Eur. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe ţalobca vytýka nedostatky rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa. V správnom súdnictve je však predmetom preskúmania rozhodnutie druhostupňového orgánu. Z toho vyplýva nesprávny argument ţalobcu, ţe ţalovaný nahradil zásadné obsahové nedostatky náleţitostí rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa. 6 10Sžo/13/2016 Poukázal na to, ţe v napadnutom rozhodnutí konvalidoval formálne vady výroku rozhodnutia samosprávneho kraja na základe rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v oblasti správnych deliktov. Skutkový a právny stav zistil dostatočne. To potvrdil aj prvostupňový súd, pretoţe procesný postup ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so Správnym poriadkom a zákonom o liekoch. Ţalovaný uţ v samotnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe z hľadiska právnej stránky náleţitostí správneho rozhodnutia uviedol výrok rozhodnutia v súlade s § 47 ods. 1 Správneho poriadku a judikatúry súdov, čím konvalidoval formálne vady výroku rozhodnutia. Konkrétne skutočnosti uviedol vo svojom vyjadrení k ţalobe ţalobcu. Ţalobca nepredloţil ţiadny dôkaz, ktorý by preukazoval pravdivosť jeho tvrdení. Neobstojí ani tvrdenie ţalobcu, ţe ustanovenie § 23 ods. 1 písm.
2. aj)zákona o liekoch nebolo v čase od 01.01.2012 do 31.12.2012 zakotvené. Inšpekcia bola vykonávaná dňa 01.03.2013, teda bolo brané obdobie od 01.01.2012 do 01.03.2013. Zároveň túto skutočnosť v ţalobnom návrhu ţalobca nenamietal. Z uvedeného

názoru ţalovaného vyplýva, ţe krajský správny súd vyvodil správny záver, keď ţalobu zamietol a rozhodnutie ţalovaného potvrdil. Odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu bolo dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.03.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

§ 138ods.

29 zákona o liekoch, samosprávny kraj uloţí pokutu od 500 eur do 25 000 eur za iné správne delikty

odseku 5 okrem písmena bb), ak ide o drţiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekári, drţiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni zdravotníckych pomôcok, drţiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni audio-protetických 7 10Sžo/13/2016 zdravotníckych pomôcok a drţiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni ortopedicko-protetických zdravotníckych pomôcok.

§ 142ods.

1 zákona o liekoch, na konania vo veciach ustanovených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem ustanovení § 128 ods. 3 aţ 7.

§ 47ods.

2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, neţ ustanovuje osobitný zákon.

§ 47ods.

3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

§ 59ods.

1, 2 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Predmetom odvolacieho konania v predmetnej veci bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Týmto rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa, ktorým bola ţalobcovi uloţená pokuta vo výške 1900 Eur za spáchanie správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm. b), § 138 ods. 5 písm. ay) zákona o liekoch. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe 8 10Sžo/13/2016 a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis má odvolací súd za preukázané, ţe dňa 01.03.2013 ŠÚKL v prevádzke ţalobcu na Nám. SNP 71, Zvolen vykonal inšpekciu. Na základe výsledkov inšpekcie začal správny orgán 1. stupňa proti ţalobcovi správne konanie a následne po obdŕţaní vyjadrenia ţalobcu vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým

§ 139ods.

29 zákona č. 362/2011 Z.z. uloţil ţalobcovi ako drţiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni pokutu vo výške 1900 Eur za to:“... že sa dopustil správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm. b) zákona č. 362/2011 Z.z. tým, že nedodržiava požiadavky správnej lekárenskej praxe a

§ 138ods.

5 písm.

1. ay)zákona č. 362/2011 Z.z., tým, že pri výdaji humánneho lieku s obsahom drogového prekurzora, ktorého výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vydával tento humánny liek vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus a tým porušil povinnosti držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti určené v ustanovená § 23 ods. l písm.
2. b)zákona č. 362/2011 Z.z. a § 23 ods.1 písm. aj/ zákona č. 362/2011 Z.z.“. Na odvolanie ţalobcu ţalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie ţalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa potvrdil tak, ţe ţalobcovi uloţil

§ 138ods.

29 zákona o liekoch súhrnnú pokutu vo výške 1900 Eur za to, ţe: - „sa dňa 01.03.2013 dopustil správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm.

1. b)zákona o liekoch tým, že nedodržal požiadavky správnej lekárenskej praxe, keď v rozpore s § 30 ods. 8 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 129/2012 Z.z. o správnej lekárenskej praxi denne nezaznamenával, nekontroloval a nevyhodnocoval teplotu a vlhkosť liekov, liečiv a pomocných látok - nemal v prevádzkarni doklad týkajúci sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti - licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu, čo je v rozpore s § 37 písm.
2. a)vyhlášky č. 129/2012 Z.z., čím porušil povinnosť ustanovenú v § 23 ods. 1 písm.
3. b)zákona o liekoch - v časovom období od 01.01.2012 do 01.03.2013 sa dopustil správneho deliktu

§ 138ods.

5 písm.

1. ay)zákona o liekoch, keď humánne lieky s obsahom drogového 9 10Sžo/13/2016 prekurzora, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis – NUROFEN STOPGRIP 24x200 mg, Nurofen Stop Grip 12x200 mg a Modafen 12x200 mg vydával vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, čím porušil povinnosť držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti určenú v § 23 ods. 1 písm.
2. aj)zákona o liekoch.“ Odvolací súd námietky ţalobcu ohľadom vád výroku a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a následnej nesprávnej konvalidácie týchto vád ţalovaným v napadnutom rozhodnutí, čo nesprávne vyhodnotil ako zákonné krajský súd, povaţuje za dôvodné. Ţalovaný pochybil uţ v úvode napadnutého rozhodnutia, keď chybne a zmätočne uviedol, ţe rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa potvrdzuje, pričom v skutočnosti išlo o zmenu prvostupňového rozhodnutia, ako to nasledovne vyplýva z výrokovej časti a aj z odôvodnenia rozhodnutia. Ide o formálnu chybu, ktorá sama o sebe nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ale v spojení s ďalšími pochybeniami ţalovaného v predmetnej veci má za následok nezákonnosť rozhodnutia ţalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, ţe prvostupňové, ako aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. Preto aj pre odvolacie konanie platia základné zásady správneho konania, ktoré sú zakotvené v ustanovení § 3 ods. 1 aţ 4 Správneho poriadku. Odvolací správny orgán je povinný zrušiť alebo zmeniť kaţdé nezákonné správne rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, ţe uţ samotné rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa trpí vadami spôsobujúce jeho nezákonnosť, nakoľko v ňom absentuje popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Zároveň odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia trpí vadami, ktoré predstavujú ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia a nie zmenu. Ţalovaný v rámci odvolacieho konania preformuloval vymedzenie skutkov, ktorých sa ţalobca dopustil a tým sa snaţil konvalidovať pochybenie správneho orgánu 1. stupňa. Ţalovaný, ako aj krajský súd nesprávne uvádzajú, ţe ide o formálne chyby, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

názoru odvolacieho súdu má táto zmena rozhodnutia povahu neprípustného odstránenia vád vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia a nie jeho zmenu v zmysle ustanovenia § 59 Správneho poriadku. 10 10Sžo/13/2016 Z hľadiska ustálenej súdnej praxe povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, ţe výrok rozhodnutia o postihu za správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôleţitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V prípade, ţe správny orgán neuvedie tieto náleţitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší tým ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/28/2007 zo dňa 6. marca 2008). Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné s iným konaním a tento záver má oporu priamo v ustanovení § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Taktieţ je potrebné uviesť, ţe záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie príslušného správneho deliktu z hľadiska vecného, časového a miestneho plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, pretoţe i na rozhodovanie o správnych deliktoch je potrebné aplikovať poţiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Z článku 6 ods. 1 Dohovoru vyplýva, ţe veci priestupkové a taktieţ veci správnych deliktov je potrebné povaţovať v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry za veci, ktoré majú charakter konania o trestnom obvinení. Vo všetkých veciach, ktoré je moţné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, moţnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru. Správne delikty sú svojou povahou najbliţšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Zákonná úprava je jednoznačná napr. pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretoţe

trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri správnych deliktoch takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia v právnej úprave nie je a odkazuje tu len na správny 11 10Sžo/13/2016 poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), teda vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Rozhodnutie správneho orgánu o uloţení pokuty vo výške 1900 Eur je potrebné, vzhľadom na uvedené, povaţovať za rozhodnutie trestného charakteru a takýmto rozhodnutím je teda i rozhodnutie o správnom delikte a preto je nevyhnutné vymedziť presne vo výrokovej časti, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Takáto poţiadavka podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to predovšetkým z dôvodu vylúčenia prekáţky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekáţky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţo/238/2009 zo dňa 19. mája 2010). Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, ţe výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nespĺňa poţiadavky o určitosti, konkrétnosti a zrozumiteľnosti výroku a správny delikt spáchaný ţalobcom nevymedzuje dostatočne na to, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. Zároveň svoje rozhodnutie správny orgán 1. stupňa nedostatočne odôvodnil, a to v súvislosti so zisteným skutkovým stavom, a dôkazmi preukazujúcimi spáchanie deliktu ţalobcom. Ţalovaný sa v napadnutom rozhodnutí snaţil konvalidovať tieto nedostatky prvostupňového rozhodnutia a nesprávne sa domnieval, rovnako ako aj krajský súd, ţe ide len o formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia, pričom aj výrok rozhodnutia ţalovaného

názoru odvolacieho súdu nespĺňa zákonné poţiadavky. Ţalovaný si neuvedomil, ţe ako orgán konajúci v odvolacom konaní môţe konať iba vo vlastnom mene a ţe príslušnou zmenou prvostupňového rozhodnutia môţe, a ak chce zmeniť, musí ako odvolací správny orgán nahrádzať rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, avšak nemôţe ako odvolací orgán konať v mene prvostupňového správneho orgánu a nevyplýva mu ani zo ţiadneho ustanovenia právneho predpisu právomoc nejakým spôsobom vylepšovať, príp. upravovať svojím rozhodnutím výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý povaţuje za chybný alebo nesprávny, príp. neúplný (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sţo/219/2010 zo dňa

1. apríla 2012). Ţalovaný upravil svojím rozhodnutím text prvostupňového správneho rozhodnutia aj tým, ţe časť výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa doplnil textom iného znenia 12 10Sžo/13/2016 - popisom ďalšieho skutku spáchaného ţalobcom, týkajúceho sa absencie licencie na výkon činnosti odborného zástupcu v prevádzkarni, ktorý správny orgán
2. stupňa neuviedol vo výroku rozhodnutia, aj keď ho spomenul v odôvodnení. Uvedená skutočnosť je vnímaná v zmysle ustálenej súdnej praxe v oblasti správneho súdnictva ako nezákonná a preto takáto „zmena výroku prvostupňového rozhodnutia“, ako bola vykonaná v odvolacom konaní, spôsobila potom nezákonnosť rozhodnutia ţalovaného. Odvolací súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď ţalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie ţalovaného trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, odvolací súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ňom bude potrebné, aby ţalovaný v novom rozhodnutí odstránil nedostatky týkajúce sa výrokovej časti a v súvislosti s tým aj nedostatky odôvodnenia rozhodnutia tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 59 a § 60a Správneho poriadku). V ďalšom konaní je ţalovaný viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.). Ostatnými námietkami sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko zistil závaţný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia ţalovaného. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov konania jednak z titulu zaplatených súdnych poplatkov 2x70 Eur a jednak z titulu trov právneho zastúpenia

vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, vo výške 511,35 Eur. Tie pozostávajú z odmeny za 3 úkony právnej sluţby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ţaloby a podanie odvolania) po 134 Eur, 3x reţijný paušál po 8,04 Eur a 20 % DPH, spolu 511,35 Eur. Iné trovy právneho zastúpenia si ţalobca nevyčíslil. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní

predpisov účinných do 30.06.2016 (O.s.p.). 13 10Sžo/13/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2017 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková