1 VCdo 1/2017 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 10.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). Ustanovenia novej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný 6 1 VCdo 1/2017 a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

1. Do
2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon výslovne pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.) Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. V § 238 ods. 3 O.s.p. bolo odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe išlo o rozhodnutie zásadného právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. bol dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne vymedzenej otázke (v konkrétne vymedzených otázkach). V dovolacom konaní mohli byť v takom prípade predmetom súdneho posudzovania iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nebol oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.)]. I. 12. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závaţných procesných vád, ktoré boli uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

1. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ c/ a e/ O.s.p. v dovolaní nenamietala a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 7 1 VCdo 1/2017
2. Podľa presvedčenia dovolateľky jej v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa do
3. júna 2016 rozumel taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytoval O.s.p. [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 14.1. Najvyšší súd v minulosti často zdôrazňoval, ţe pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ f/ O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo [

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte uvádza v zátvorke „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)]. 14.

1. K odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť tým, ţe JUDr. Zdenko Švárny, ktorý rozhodoval ako sudca súdu prvej inštancie vo veci samej, rozhodoval tieţ o predbeţnom opatrení nariadenom uznesením Okresného súdu Michalovce z
2. októbra 2003 sp. zn. 10 C 121/
3. Navyše, menovaný sudca je tieţ spoluţiak právneho zástupcu ţalobcu. Po obsahovej stránke je táto námietka zároveň námietkou vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. 14.
4. Najvyšší súd konštantne zastáva názor, podľa ktorého neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997). 14.
5. Podľa právnej úpravy účinnej do
6. júna 2016 platilo, ţe sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Súdna prax sa ustálila na názore, ţe zákon spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti. I tak ale rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavovalo výnimku z významnej 8 1 VCdo 1/2017 ústavnej zásady vyjadrenej v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. So zreteľom na túto zásadu súdy vychádzali z toho, ţe sudcu moţno povaţovať za vylúčeného z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, pritom nezakladal bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. 14.
7. V danom prípade skutočnosť, ţe sudca pred rozhodnutím vo veci samej rozhodoval o predbeţnom opatrení, ktoré sa týkalo rovnakých účastníkov konania a tých istých nehnuteľností, v ničom nenaznačovala moţnosť vzniku pochybnosti o neobjektívnosti alebo zaujatosti sudcu. Vzhľadom na to, ţe zo spisu nevyplýva existencia takého osobného vzťahu JUDr. Zdenka Švárneho k právnemu zástupcovi ţalobcu, ktorý by svojimi charakteristickými znakmi danými jeho povahou prekračoval rámec beţného vzťahu niekdajších spoluţiakov, je neopodstatnená nielen námietka ţalovanej o znemoţnení realizácie jej procesných oprávnení v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. pred nezaujatým a nestranným súdom, ale zároveň tieţ jej námietka o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p.
8. V rámci argumentácie o procesnej vade zmätočnosti ţalovaná ďalej namietla, ţe súdy konali a rozhodovali vo veci, ktorá uţ bola opakovane rozhodnutá viacerými inými súdmi (§ 237 písm. d/ O.s.p.). 15.
9. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. 15.
10. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu v danej veci nedošlo k tejto procesnej vade z dôvodov, ktoré dostatočne vysvetlil uţ odvolací súd v napadnutom rozsudku, na odôvodnenie ktorého dovolací súd poukazuje. II. 9 1 VCdo 1/2017
11. Prípustnosť dovolania ţalovanej zaloţil v danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku (§ 238 ods. 3 O.s.p.). 16.
12. Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnych otázok zásadnej povahy bola dovolateľka oprávnená podať dovolanie len z dôvodu, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke (v tých konkrétne vymedzených otázkach), pre ktorú odvolací súd dovolanie pripustil. Vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím súdom podľa § 238 ods. 3 O.s.p. sa táto zásada – ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu – jednotne aplikovala všetkými senátmi najvyššieho súdu (1 Cdo 216/2009, 2 Cdo 173/2012, 3 Cdo 219/2011, 4 Cdo 28/2011, 5 Cdo 171/2009, 6 Cdo 115/2011, 7 Cdo 117/2011). V súlade s touto zásadou sa dovolací súd v danom prípade nezaoberal ţiadnymi skutkovými otázkami. Neposudzoval ale ani správnosť riešenia tých právnych otázok, s prihliadnutím na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania. Osobitne treba uviesť, ţe dovolací súd z týchto dôvodov neskúmal medziiným (hmotnoprávnu) otázku aktívnej legitimácie ţalobcu, otázku existencie jeho pohľadávky voči zaniknutej obchodnej spoločnosti, súladu konania ţalobcu s dobrými mravmi, danosti znakov sporných nehnuteľností ako „dodatočne objaveného majetku“ zaniknutej obchodnej spoločnosti E., a.s. (§ 75a Obchodného zákonníka), ale ani otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej v čase súdom nariadeného zákazu sporné nehnuteľnosti scudziť. 16.
13. Správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom posudzoval dovolací súd výlučne vo vzťahu k dovolacej otázke č. 1 (

body 17. aţ 21.) a dovolacej otázke č. 2 (

body

1. aţ 30.). Vychádzal pri tom z toho, ţe právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. III.
2. Do
3. júna 2016 bolo ţalobou moţné uplatniť, aby súd rozhodol najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo 10 1 VCdo 1/2017 z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (

§ 80O.s.p.).

18. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti určovacej ţaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.), musel byť naliehavý v tom zmysle, ţe vyhovením ţalobe bolo moţné odstrániť spornosť určitého právneho vzťahu a ochranu práv ţalobcu alebo jeho oprávnených záujmov. Súdna prax vychádzala z toho, ţe:

na č.l. 440 spisu zaloţené uznesenie Okresného súdu Košice I zo 6. marca 2012 č.k. 27 CbR 55/2009-37), ţalobca petitom ţaloby v znení, o ktorom rozhodoval odvolací súd, ţiadal určiť, ţe sporné nehnuteľnosti patria do majetku tejto zaniknutej spoločnosti (

podanie ţalobcu z

1. júna 2012 a tieţ č.l. 396 spisu). Procesnú prípustnosť svojej ţaloby v tomto znení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) vyvodzoval z ním tvrdeného postavenia veriteľa, ktorý má v zmysle § 75a Obchodného zákonníka moţnosť podať návrh na dodatočnú likvidáciu uvedenej spoločnosti.
2. Účelom likvidácie je usporiadanie majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s jej zánikom bez právneho nástupcu tak, aby boli uspokojení veritelia spoločnosti a zostávajúci 11 1 VCdo 1/2017 majetok (likvidačný zostatok) sa rozdelil spoločníkom. Zmyslom dodatočnej likvidácie je zabezpečiť usporiadanie majetku aj zaniknutej obchodnej spoločnosti. Podľa ustanovení § 75a veta prvá a piata Obchodného zákonníka je (medziiným) veriteľ obchodnej spoločnosti vymazanej z obchodného registra oprávnený navrhnúť jej dodatočnú likvidáciu vtedy, keď sa zistil jej ďalší majetok. Z formulácie „ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti“ je zrejmé, ţe dodatočná likvidácia sa týka „novoobjaveného majetku spoločnosti“, teda majetku, o ktorom sa v čase výmazu spoločnosti nevedelo, a ktorý sa preto nepovaţoval za predmet vlastníctva spoločnosti v momente jej výmazu z obchodného registra. Pokiaľ vlastnícke právo obchodnej spoločnosti k určitej veci zaniklo ešte pred jej výmazom z obchodného registra (napríklad v dôsledku prevodu veci na tretiu osobu), nejde o ďalší – novoobjavený – majetok tejto spoločnosti v zmysle § 75a Obchodného zákonníka. Ak ale jej vlastnícke právo k tejto veci de iure nezaniklo a trvalo ku dňu výmazu obchodnej spoločnosti z obchodného registra, ide o majetok, ktorý môţe mať znaky uvedené v § 75a Obchodného zákonníka; existencia takéhoto majetku je jedným z viacerých predpokladov dodatočnej likvidácie. 20.
3. Ustanovenie § 75a Obchodného zákonníka neuvádza, kde, kým, akým spôsobom alebo v akom konaní má byť zistený ďalší majetok tak, aby so zreteľom naň mohol oprávnený subjekt navrhnúť dodatočnú likvidáciu. Formulácia „ak sa zistí ďalší majetok“ nevylučuje, ţe k zisteniu takého majetku môţe dôjsť aj z iniciatívy samotného veriteľa bývalej spoločnosti, ktorý podá návrh na začatie občianskeho súdneho sporového (civilného sporového) konania o určenie, ţe určitá vec v čase výmazu spoločnosti z obchodného registra patrila do jej majetku. 20.
4. V preskúmavanej veci ţalobca od samého začiatku konania spochybňoval vlastníctvo obchodnej spoločnosti I., s.r.o. k sporným nehnuteľnostiam evidované v katastri nehnuteľností tvrdiac najskôr, ţe z dôvodov ním uvádzaných (ktoré dovolací súd v danom prípade nepreskúmaval –

16.1.) sú vo vlastníctve obchodnej spoločnosti E., a.s., a po jej výmaze z obchodného registra usudzujúc, ţe patria do majetku tejto zaniknutej spoločnosti. Ţalobou poţadované určenie – v zmysle súdom povolenej zmeny petitu ţaloby – zreteľne smeruje k „zisteniu ďalšieho majetku“ v zmysle § 75a Obchodného zákonníka. Ţalobu s takýmto určením nepovaţuje dovolací súd za procesne neprípustný nástroj toho, kto o sebe tvrdí a preukáţe, ţe je veriteľom zaniknutej obchodnej spoločnosti (dovolací súd neskúmal, či ţalobca je veriteľom –

16.1.). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ten, kto bol veriteľom zaniknutej obchodnej spoločnosti v čase jej výmazu z obchodného registra, má naliehavý právny záujem na tom, aby súd určil, ţe nehnuteľná vec, ktorá je v katastri 12 1 VCdo 1/2017 nehnuteľností vedená ako vlastníctvo iného (inej fyzickej alebo právnickej osoby) a ktorá pri zániku tejto spoločnosti nebola povaţovaná za jej majetok, patrí do majetku zaniknutej obchodnej spoločnosti; v prípade, ţe súd vyhovie určovacej ţalobe s uvedeným petitom, dôjde k pozitívnej zmene v postavení takéhoto veriteľa v tom zmysle, ţe ním poţadovaným určením sa mu vytvára nová procesná moţnosť domôcť sa uspokojenia svojej pohľadávky. „Pohľadávky proti spoločnosti, ktoré nebolo moţné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a moţno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené“ (

rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 711/2014).

1. Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, dospel najvyšší súd k záveru, ţe odvolací súd správne posúdil otázku existencie naliehavého právneho záujmu veriteľa na určení, ţe určitá vec patrí do majetku zaniknutej obchodnej spoločnosti. IV.
2. Podstatou odvolacím súdom (pomerne zloţito) naformulovanej dovolacej otázky č. 2 je, či k porušeniu zákazu „predať, darovať alebo inak scudziť“ nehnuteľnú vec, ktorý nariadil súd predbeţným opatrením, dochádza (uţ) uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva tejto veci, alebo (aţ) prevodom vlastníctva nehnuteľnej veci.
3. K právnej problematike, ktorá tvorí podstatu dovolacej otázky č. 2, uţ najvyšší súd (niektoré senáty správneho kolégia najvyššieho súdu) zaujal právne závery. V rozsudku z
4. septembra 2005 sp. zn. 3 Sţ-o-KS 17/2005 konštatoval, ţe „súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví aţ v čase účinnosti právneho úkonu... zmluva, ktorej účinky nenastali, nemôţe byť v rozpore so súdnym rozhodnutím ukladajúcim zákaz nakladania s nehnuteľnosťou“. 23.
5. Podobne iný senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (

rozsudok z

1. mája 2008 sp. zn. 1 Sţo 101/2007) vyslovil názor, podľa ktorého „súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví aţ v čase účinnosti právneho úkonu“. 13 1 VCdo 1/2017 23.
2. Právne závery vyjadrené v týchto rozhodnutiach senátov správneho kolégia najvyššieho súdu boli prevzaté aj do niektorých rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky (

napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 218/2012 alebo rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 169/2016).

1. Vec prejednávajúci trojčlenný senát 3 C občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je – v právnom rámci vymedzenom dovolacou otázkou č. 2 – odlišný od právneho názoru vyjadreného uţ skôr v rozhodnutiach senátov správneho kolégia najvyššieho súdu uvedených v bode
2. Podľa jeho názoru k porušeniu predmetného zákazu dochádza uţ uzatvorením scudzovacej zmluvy. Senát 3 C preto podľa § 48 ods. 1 CSP uznesením zo
3. marca 2017 sp. zn. 3 Cdo 196/2016 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“).
4. Podľa právneho názoru veľkého senátu je pri riešení dovolacej otázky č. 2 potrebné vychádzať z účelu právnej úpravy predbeţných opatrení obsiahnutej v O.s.p. 25.
5. Všeobecným účelom predbeţných opatrení (do
6. júna 2016) bolo zabezpečiť podmienky pre poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, a to dočasnou úpravou ich pomerov zabraňujúcou moţnosti zhoršenia situácie oprávneného subjektu v čase pred rozhodnutím súdu vo veci samej. 25.
7. Osobitným účelom predbeţného opatrenia uvedeného v ustanovení § 76 ods. 1 písm. e/ O.s.p. (v spojení s § 102 ods. 1 veta prvá O.s.p.) bolo zabrániť zhoršeniu právneho postavenia účastníka konania, ku ktorému by mohlo viesť nakladanie s určitou vecou alebo právom. Účelom zákazu nakladať s vecou alebo právom bolo predísť ťaţko odvrátiteľnému stavu tým, ţe súd dočasne, provizórne, rýchlo a efektívne „zakonzervuje“ stav existujúci v čase rozhodovania o predbeţnom opatrení.
8. Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
9. Z pohľadu účelu (a práve na ten veľký senát osobitne poukazuje) sledovaného predbeţným opatrením uvedeným v § 76 ods. 1 písm. e/ O.s.p. v spojení s § 102 ods. 1 veta 14 1 VCdo 1/2017 prvá O.s.p. nie je dôvod, aby zákaz predať alebo darovať hnuteľnú vec znamenal niečo iné, ako zákaz predať alebo darovať nehnuteľnú vec. Pokiaľ by sa obsahová zloţka zákazu nehnuteľnú vec „predať, darovať alebo inak scudziť“, vykladala reštriktívne tak, ţe sa týka len (alebo aţ) uskutočnenej zmeny vlastníctva tejto veci, nebol by naplno dosiahnutý účel nariadeného predbeţného opatrenia a nebola by v plnom rozsahu zabezpečená ochrana, ktorá sa ním má poskytnúť. Takýto zákaz treba preto interpretovať tak, ţe sa vzťahuje nielen (aţ) na samotný prevod (realizovanú zmenu) vlastníctva nehnuteľnosti, ale zároveň (uţ) na uzatvorenie kúpnej alebo darovacej zmluvy.
10. Porušením zákazu [aj v beţnom (neprávnom) zmysle a význame] sa rozumie postup toho, kto koná v rozpore so zmyslom, účelom alebo obsahom zákazu. Právne sa v občianskoprávnych vzťahoch porušením zákazu rozumie konanie toho, kto napriek zákazu niečo dá, vykoná, nezdrţí sa konania alebo nestrpí isté konanie. Pokiaľ by sa pripustilo, ţe zákaz „predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnú vec“ sa neporušuje uzatvorením zmluvy o jej prevode, ale aţ zmenou vlastníctva, nerozhodoval by o porušení alebo neporušení zákazu ten, komu bol zákaz uloţený, ale niekto iný. Predbeţné opatrenie by v takom prípade nemalo zmysel a obmedzujúci účinok pre toho, komu bol zákaz uloţený.
11. V danom prípade Okresný súd Michalovce uznesením z
12. októbra 2003 sp. zn. 10 C 121/2003 nariadil v zmysle § 102 ods. 1 O.s.p. predbeţné opatrenie v znení: „Zakazuje ţalovanému (vtedy obchodnej spoločnosti E., a.s.) predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosť – stavbu stojacu na parcele č. X. a parcele č. X. v katastrálnom území Michalovce...“. Pri takejto formulácii – z dôvodov vyššie uvedených – povaţuje veľký senát za porušenie zákazu nehnuteľnosť „predať, darovať alebo inak scudziť“ uţ uzatvorenie kúpnej zmluvy v čase súdom nariadeného zákazu s týmto obsahom.
13. Veľký senát, stotoţniac sa s právnymi závermi, ku ktorým dospel trojčlenný senát 3 C v uznesení o postúpení veci, konštatuje, ţe v rámci, ktorým bol vymedzený prípustný dovolací prieskum, dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu – čo do riešenia právnych otázok súvisiacich s problematikou nastolenou dovolacou otázkou č. 2 – nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V. 15 1 VCdo 1/2017
14. Z týchto dôvodov veľký senát, právny názor ktorého vyjadrený v tomto rozhodnutí je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné. Najvyšší súd nedôvodné dovolanie ţalovanej zamietol podľa § 448 CSP.
15. Ţalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
16. Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 7 :
17. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
18. apríla 2017 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r. JUDr. Ján Šikuta, PhD., v.r. člen senátu člen senátu JUDr. Martin Vladik, v.r. JUDr. Emil Franciscy, v.r. člen senátu člen senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková