Obsah (6)

§ 470§ 238§ 237§ 214§ 115a§ 157

Najvyšší súd 7 Cdo 132/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobkyne M. Š., bytom X., zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Dušan Divko, advokát, sp

neho neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, ţe by jej v spornom období patril vyšší plat ako ten, ktorý jej bol skutočne vyplatený. Ďalej uvádza, ţe po celý čas aţ do momentu zrušenia danej základnej školy pracovala ako riaditeľka základnej školy, pričom jej mzda bola upravovaná jednotlivými oznámeniami o výške a zloţení funkčného platu. Toto oznámenie bolo vydávané subjektom oprávneným na vydanie takéhoto oznámenia, t.z. Obcou Brvnište ako zriaďovateľom Základnej školy a Materskej školy Brvnište. Mzda ţalobkyne bola upravená vydaním oznámenia o výške a zloţení funkčného platu v súlade so zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Citovaný zákon zároveň upravuje výšku jednotlivých zloţiek k platu zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Odvolací súd poukázal na to, ţe Zákonník práce je základným všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom, pričom oblasť odmeňovania upravuje tak, ţe určuje minimá, ktoré sa musia dodrţať u kaţdého zamestnávateľa, na ktorého sa Zákonník práce vzťahuje. Podrobnejšie mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom priamo v pracovnej zmluve. Ak nie sú mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ si spravidla určuje jednotlivé pravidlá odmeňovania v mzdovom poriadku, ktorý môţe okrem iných zloţiek mzdy, ktoré ako minimálne ustanovuje Zákonník práce, obsahovať rôzne ďalšie zloţky nárokovateľné alebo nenárokovateľné. Preto mzdový poriadok kaţdého zamestnávateľa je iný a odráţa jeho finančné moţnosti a prípustnosť k dohodám s odbormi, resp. vôľu zamestnávateľa vytvárať mzdové podmienky zamestnancov na určitej úrovni.

odvolacieho súdu je zrejmé, ţe ţalovaná ako zriaďovateľ postupovala pri vydávaní oznámení o zloţení a výške funkčného platu v súlade s citovaným zákonom, pričom ako vyplýva z vykonaného dokazovania všetky mzdové nároky mala ţalobkyňa riadne vyplatené. Preto dospel k záveru, ţe bol v celom rozsahu správny postup súdu prvej inštancie, ktorý ţalobu ako nedôvodnú zamietol.

1. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., nakoľko sa jej postupom súdu mala odňať moţnosť konať pred súdom. Ţalobkyňa tvrdí, ţe vyhovením jej podnetu adresovanému na Okresnú prokuratúru Povaţská Bystrica voči nezákonnému postupu Obce Brvnište a jej štatutárneho zástupcu v celom rozsahu, vyţadovala povaha dokazovania, ktoré nevykonal súd prvej inštancie na príslušné kogentné ustanovenia zákonných predpisov, vykonať dokazovanie na odvolacom súde. Je tieţ toho názoru, ţe nariadenie odvolacieho 3 7 Cdo 132/2016 pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem, čo odvolací súd nedostatočne zhodnotil. Ďalej namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a ţiada zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie, ak dovolací súd dôjde k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav.
2. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolacie námietky ţalobkyne za nedôvodné, rozhodnutia súdov za vecne správne a navrhla dovolanie zamietnuť. 4.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
2. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
3. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
4. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pričom nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania z § 238 O.s.p. nevyplýva, je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci a

tohto ustanovenia nie je prípustné. 8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len 4 7 Cdo 132/2016 na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237ods.

1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

1. Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
2. Judikatúra najvyššieho súdu sa do
3. júna 2016 ustálila v názore, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.), tieţ právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.].
4. Pokiaľ ţalobkyňa namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú 5 7 Cdo 132/2016 vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
5. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.
6. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

§ 237ods.

1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). 14. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). 15.

§ 214O.s.p.

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia 6 7 Cdo 132/2016 pojednávania, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak nebol daný ani jeden z uvedených dôvodov, pričom oprávnenie na ich posúdenie mal výlučne odvolací súd; ten zvaţoval, či treba dokazovanie doplniť alebo zopakovať (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a posudzoval existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý bol dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré boli predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania za to, ţe súd prvej inštancie dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať, keď konštatoval, ţe rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné

ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Rovnako v konaní pred súdom prvej inštancie súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania

§ 115a

O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu. Rovnako nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nakoľko odvolací súd je v zmysle § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie vţdy len vtedy, ak je predmetom akákoľvek vec

zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) bez ohľadu na to, ako rozhodol súd prvej inštancie. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takţe odvolací súd nebol povinný v predmetnej veci nariadiť pojednávanie; mohol postupovať

ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal svojím postupom ţalobkyni moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 17. Ţalobkyňa namietala aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia odvolacieho súdu, ktorú povaţuje za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom

§ 237ods.

1 písm. f/ O.s.p. 7 7 Cdo 132/2016

1. K námietkam týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné (viď R 111/1998 - rozsudok najvyššieho súdu z
2. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997).
3. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
4. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/

2. Dovolací súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 21.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, 8 7 Cdo 132/2016 prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 22. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

1. Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvej inštancie) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné.
2. Vychádzajúc z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe ţalobkyňa uplatňuje aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. („ak dovolací súd dôjde k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav“). K týmto argumentom v dovolaní dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru,

ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, ţe na ţalobkyňou uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. 9 7 Cdo 132/2016

1. Preskúmaním veci bolo zistené, ţe ţalovaná reagovala na odvolanie ţalobkyne podaním zo
2. decembra 2015 (č. l. 148 spisu), ktoré podanie nebolo doručené ţalobkyni na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal
3. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobkyne bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobkyni mala byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto podaním. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade ţalobkyni táto moţnosť nebola vytvorená. Keďţe porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom konaní, bola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. V dovolaní sa teda opodstatnene namieta (hoci z iného dôvodu), ţe konanie pred odvolacím súdom trpí vadou uvedenou citovanom zákonnom ustanovení.
5. Dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). 10 7 Cdo 132/2016
6. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods. 3 CSP).
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. marca 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová