Obsah (6)

§ 237§ 150§ 200e§ 1§ 2§ 449

Najvyšší súd 7 Cdo 31/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu V. M., bývajúceho v N., zastúpeného JUDr. Lubomírom Mullerom, euroadvokátom v Prahe

ktorých postup zvolený ţalobcom a jeho advokátom, spočívajúci v uplatnení troch čiastkových poţiadaviek na priznanie odškodnenia za odsúdenie nebohého otca ţalobcu (

zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách) troma samostatnými ţalobami (znejúcimi na tzv. istinách na sumy 82,98 €, 103,06 € a 8,30 €) vykazoval znaky zneuţitia práva a smeroval k zvyšovaniu výdavkov na právne sluţby. Mal za to, ţe ţalobcovi v uplatnení čiastkových nárokov v samostatných konaniach nebránila ţiadna zákonná prekáţka a bolo celkom v jeho dispozícii (ţalobcu), či nároky uplatní v jednom konaní alebo ich bude ţalovať samostatne, pričom súdnym konaniam 2 7 Cdo 31/2016 aj vzniknutým trovám právneho zastúpenia (odvolacím súdom povaţovaným za vynaloţené účelne) šlo predísť uspokojením nárokov ţalovanou včas. 2. Proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalovaná (ďalej tieţ „dovolateľka“) s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým odňatím jej (postupom odvolacieho súdu) moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“, v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ako aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Odvolací súd

nej nevypravil dovolaním napadnuté uznesenie riadnym odôvodnením, ktorým by sa korektne vysporiadal aj s námietkou šikanózneho výkonu práva zvoleného ţalobcom (jeho advokátom) a tým rozhodnutie zaťaţil vadou v podobe nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti). So zreteľom k obsahu jedného z nálezov Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 988/2012) i uznesenia odvolacieho súdu v obdobnej veci (sp. zn. 5Co 598/2012) nemoţno potom

dovolateľky prijať ani právnu argumentáciu o neexistencii ţiadnej zákonnej prekáţky pre urobenie viacerých čiastkových nárokov, majúcich pôvod v tej istej škodnej udalosti, predmetom viacerých súdnych konaní, pretoţe tu bola opomenutá zásada zákazu zneuţitia práva (tvoriaca súčasť hmotného i procesného práva, o. i. § 2 O. s. p.). 3. Ţalobca navrhol dovolanie odmietnuť, majúc za to, ţe uznesenie odvolacieho súdu vadou vytýkanou mu dovolaním netrpí a dovolanie tak nie je prípustným (o. i. tieţ preto, ţe hodnota predmetu sporu tu nedosiahla trojnásobok minimálnej mzdy). Z judikatúry uvádzanej dovolaním rešpektuje nález Ústavného súdu Českej republiky, ktorý sa ale

neho na situáciu v prejednávanej veci nevzťahuje, uznesenie odvolacieho súdu bolo potom zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 210/

2. Dňa
3. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci aţ po
4. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (

ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ

tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť

právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda

príslušných ustanovení O. s. p. 3 7 Cdo 31/2016 Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základného princípu C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

1. Najvyšší súd po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu na to oprávnenou osobou (ţalovanou ako jednou z účastníčok konania – dnes strán sporu – pred niţšími súdmi, reprezentovanou osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa), preskúmal dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania (§ 443 časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) predovšetkým z pohľadu prípustnosti dovolania. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie treba povaţovať za prípustné a zároveň i za dôvodné.
2. Najprv sa však ţiada uviesť, ţe rozhodná právna úprava (platná a účinná v čase začatia dovolacieho konania) umoţňovala napadnutie (dovolaním) právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniam odvolacích súdov upravovali ustanovenia § 237 a § 238 O. s. p.
3. Predmetom dovolania v tejto veci je potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, proti ktorému zákon dovolanie nepripúšťal. S prihliadnutím k takejto procesnej forme rozhodnutia odvolacieho súdu nebola príhodnou argumentácia ţalobcu za pomoci ust. § 238 ods. 5 O. s. p. (vzťahovalo sa len na rozsudky). Prípustnosť dovolania by teda z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nešlo.
4. Dovolanie vzhľadom na práve uvedené preto mohlo byť procesne prípustné len vtedy, ak by v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv 4 7 Cdo 31/2016 právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a/lebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Hoci dovolací súd zvykne na tomto mieste zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v takomto ustanovení (resp. aj viacerých takýchto vád), ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade (prinajmenšom jednej) skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo treba dať dovolateľke (namietajúcej zaťaţenie konania vadou

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p.) za pravdu. 9.

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

1. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, priznávaných mu O. s. p. alebo inými predpismi procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a dôsledkom takéhoto jeho postupu bolo nerešpektovanie niektorého procesného práva účastníka alebo aj viacerých takýchto práv [v zmysle § 18 O. s. p. (teraz obdobne čl. 6 C. s. p.) majú účastníci / strany v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p. / §§ 123 a 124 C. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p. / § 97 C. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p. / čl. 9 C. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p. / § 178 C. s. p.) a na doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p. / § 223 C. s. p.)].
2. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia NS SR
3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných 5 7 Cdo 31/2016 pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

1. V prejednávanej veci ide o evidentný prípad potreby pouţitia druhej časti právnej vety vyššie odcitovaného stanoviska. Jeho prijatie bolo výsledkom snahy o zjednotenie skoršej nejednotnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, dielom povaţujúcej nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu (na ktorú moţno prihliadnuť len, ak je dovolanie prípustné) a dielom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a takto aj za jeden z postupov súdu, ktorými sa účastníkom konania odníma reálna moţnosť konať pred súdom (pri ktorom nazeraní na problém sama existencia vady zakladá tieţ dôvod prípustnosti dovolania).
2. Tzv. pilotným rozhodnutím, v rámci ktorého najvyšší súd pristúpil k riešeniu otázky náleţitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia druhým z vyššie naznačených spôsobov, bol rozsudok NS SR z
3. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/
4. Práve ním bolo ustálené, ţe vady konania vymedzené v § 237 písm. f/ a g/ (neskôr tieţ ods. 1) O. s. p., sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), ale poukázané tieţ na viacero rozhodnutí reprezentujúcich európsku i slovenskú judikatúru, s ktorou je takýto názor v zhode – tu por. odvolanie sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/ 91) aj ÚS SR (nález z
6. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03),

ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 14. Spomínaným rozsudkom dovolací súd najmä so zreteľom k obsahu vnútroštátnej úpravy civilného procesného práva Slovenskej republiky, vymedzujúcej náleţitosti odôvodnení rozsudkov (§ 157 ods. 2 O. s. p.), vzťahujúcej sa i na uznesenia (§ 167 ods. 2 O. s. p.) a platnej ako v čase vydania ním v minulosti preskúmavaného rozsudku, tak aj v čase vydania uznesenia preskúmavaného tentoraz (oboch z Krajského súdu v Bratislave), priniesol 6 7 Cdo 31/2016 tieţ príklady nedostatkov v odôvodneniach rozsudkov, navodzujúcich stav, pri ktorom povinnosti súdov riadne odôvodniť ich rozhodnutia bude učinené zadosť len formálne (nie reálne). I tu sa ţiada pripomenúť jeho konštatovanie (na ktorom ani s odstupom času nevznikol dôvod nič meniť),

ktorého korektným a i ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods. 2 O. s. p. treba dospieť k záveru, ţe s tam uvedenými poţiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. 15. Vyššie priblíţený výpočet samozrejme nemôţe byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďţe sa v konkrétnom prípade môţu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (

okolností buď súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov – pri nahliadaní na problém optikou súdu dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivé súdne konanie reprezentovaného právom účastníka (dnes v sporoch strany) na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku rozhodovacej činnosti súdu. 16. Dovolateľke bolo potom potrebné prisvedčiť v tom, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu v prejednávanej veci je vo vzťahu k námietke neúčelnosti ţalobcom (jeho advokátom) zvoleného spôsobu uplatňovania nárokov, resp. moţnej kvalifikácie takéhoto spôsobu i za zneuţitie práva argumentačne príliš strohým (takpovediac chudokrvným). 17.

§ 150ods.

1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

odseku 2 tohto paragrafu ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môţe ich súd nepriznať alebo zníţiť. 7 7 Cdo 31/2016 18.

§ 200ea ods.

1 O. s. p. (ustanovenia zákona nachádzajúceho sa pod marginálnou rubrikou „drobné spory“) ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor. 19.

§ 1O. s.

p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb a

§ 2

rovnakého zákona v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneuţívali na úkor týchto osôb.

1. Spornou otázkou tu je, či postup účastníka spočívajúci v rozloţení viacerých jeho čiastkových pohľadávok (z pohľadu výšky poţadovaných súm pomerne zanedbateľných) moţno povaţovať za taký, ktorému treba bezvýnimočne priznať ochranu (pokiaľ ide o uznanie aj výdavkov spojených s takýmto uplatňovaním práva za účelné výdavky, zohľadniteľné v rámci priznania náhrady trov konania).
2. Súčasťou rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky, pouţiteľnej i na prejednávanú vec, je tieţ záver,

ktorého pokusy účastníkov vyťaţiť z rozdelenia pohľadávky inak zaţalovateľnej i len jednou ţalobou nielenţe nemoţno povaţovať za účelný spôsob uplatňovania alebo bránenia práva, ale počínanie v rozpore s tu uvedeným je priam ukáţkovým prípadom potreby pouţitia úpravy z ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. Tak napr. Krajský súd v Trnave v rozsudku z

1. júna 2012 sp. zn. 10Co/102/2011 uzavrel, ţe
2. rozdelenie pohľadávky zaţalovateľnej i len v jednom konaní do viacerých konaní má za následok neúčelnosť trov konania na právnej sluţbe advokáta predstavovaných paušálnymi náhradami (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „tarifa“), cestovnými náhradami (§ 16 ods. 4 tarify v spojení so zákonom č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) i náhradami advokáta za stratu času (§ 17 tarify) vo viac neţ jednom konaní a ţe
3. okolnosť nepriznania príslušných čiastkových poloţiek poţadovanej náhrady trov konania ešte ani v jednom konaní (v záujme presvedčenia súdu v konkrétnej veci, ţe je to práve on, kto má aj takúto časť poţadovanej náhrady priznať) je povinný preukazovať účastník s právom na náhradu, na ktorého strane uvedená neúčelnosť 8 7 Cdo 31/2016 nastala. Rovnaký odvolací súd potom v uznesení z
4. januára 2013 sp. zn. 10Co/29/2012 ustálil, ţe v prípade rozdelenia do viacerých ţalôb takej pohľadávky, ktorá aj pri zaţalovaní v jedinom konaní zaručuje advokátovi len nárok na minimálnu tarifou predpokladanú odmenu, nemoţno úspešnému účastníkovi priznať ani náhradu trov konania na odmene advokáta vo viac neţ jednom konaní.
5. Výklad zhora je jediným korektným bez ohľadu na narábanie ustanovenia § 146 O. s. p., majúceho sa pouţiť aj v tejto konkrétnej veci s len všeobecnejším pojmom trovy konania (a nie s pojmom trov potrebných na účelné uplatňovania alebo bránenie práva, pouţitým v ust. § 142 ods. 1 rovnakého zákona), pretoţe treba povaţovať za zásadu vlastnú všetkým rozhodovacím procesom o trovách konania, ţe nahradzujú (resp. v tu uvaţovaných súvislostiach i nenahradzujú) sa len účelne vynakladané trovy. Len takýto výklad je dostatočne šetrným ku všetkým účastníkom konania i z pohľadu naplnenia štandardov spravodlivého usporiadania vecí a nezneuţívania práv niektorým účastníkom konania či aj viacerými účastníkmi, dovolávajúcimi sa ochrany práva na úkor iného účastníka či opäť aj viacerých účastníkov v procesnom postavení súpera v spore (tu opäť por. vyššie citované základné ustanovenia §§ 1 a 2 O. s. p., reprezentujúce i určité výkladové pravidlá, obsahom ktorých sa má pomeriavať tieţ aplikácia ďalších ustanovení tohto zákona).
6. Aj v tejto konkrétnej veci by pritom ţalobca pri zaţalovaní všetkých čiastkových nárokov jedinou ţalobou bol nútený advokátovi zaplatiť a následne bol oprávnený od súperky v spore poţadovať náhradu prinajmenšom na paušálnych náhradách advokáta (úmerne počtu úkonov právnej sluţby) len v jednom konaní, kým pri zvolenom spôsobe uplatňovania nárokov aţ v troch konaniach bol súhrn odmien i poţadova(teľ)ných náhrad celkom jednoznačne vyšším (odhliadajúc na tomto mieste od faktu, ţe najmenšia z čiastkových pohľadávok zhora by bez ohľadu na to, ku ktorej z ďalších dvoch by mala byť pripočítaná, celkom vylučovala korektnosť poţiadavky advokáta na viac neţ dve minimálne odmeny, odvodzované tarifou od neprekročenia stropu 165,97 €). Ak odvolací súd v tomto prípade neposkytol objektívne uspokojivú odpoveď na otázku, prečo nemá byť pre účastníka povolaného k plateniu náhrady trov konania rozhodujúcim, či jeho súper zvolil najekonomickejší spôsob uplatňovania práva, uznesenie postrádajúce uspokojivú odpoveď práve na tento špecifický argument nešlo povaţovať za rozhodnutie garantujúce ţalovanej právo na spravodlivé súdne konanie. 9 7 Cdo 31/2016
7. Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, neţ dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

§ 449ods.

1 C. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. februára 2017 Mgr. Dušan Č i m o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová