Najvyšší súd 7 Cdo 110/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu COFIDIS, a.s., so sídlom v Bratislave, Suché mýto 1, IČO: 36 816 337, zastúp

opravným uznesením v zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania účastníkov a vedľajšieho účastníka potvrdil. Ţalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 79,91 € na účet JUDr. Igora Šafranka v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Zopakoval, ţe z dôvodu neplnenia stanovených povinností ţalovanými ţalobca odstúpil od úverovej zmluvy. Takýmto spôsobom došlo k zrušeniu predmetnej zmluvy od počiatku, ako to správne konštatuje súd prvého stupňa. Ide o odstúpenie s účinkami ex tunc a v tomto smere nemoţno súhlasiť s odvolacou námietkou ţalobcu, ţe aj problematika odstúpenia od zmluvy by mala byť posudzovaná výlučne podľa Obchodného zákonníka, vrátane účinkov, ktoré takýto právny úkon prináša pre zmluvné strany. Kľúčový význam pre posúdenie predmetnej právnej veci malo ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho 3 7 Cdo 110/2016 zákonníka, ktorým sa zaoberalo aj odvolanie ţalobcu, avšak odvolateľ nesprávne toto ustanovenie interpretoval, a to v neprospech ţalovaných ako spotrebiteľov. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, ţe na posúdenie právneho vzťahu zaloţeného spotrebiteľskou zmluvou (vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere) je potrebné aplikovať tie ustanovenia právnych predpisov, ktoré sú pre spotrebiteľa z hľadiska ochrany jeho práv výhodnejšie a v tomto smere súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ ustálil, ţe účinky odstúpenia od predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere majú byť posudzované podľa Občianskeho zákonníka (§ 48 Občianskeho zákonníka a nasl.) s účinkami od počiatku (ex tunc). Odstúpením od uzavretej úverovej zmluvy zo strany ţalobcu sa zmluva v súlade s občiansko-právnou úpravou od počiatku zrušila a ţalobca z takto zrušenej zmluvy nemohol voči ţalovaným uplatňovať ţiadne nároky. Zo zrušenej zmluvy vzniklo ţalobcovi právo domáhať sa voči ţalovaným vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad upravených v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, načo poukázal aj súd prvého stupňa. Samotnú sumarizáciu vzájomných plnení, ktorú vykonal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, nespochybňuje ani odvolanie ţalobcu a okolnosti tam uvedené sú potvrdené aj údajmi, ktoré sú zistiteľné zo spisového materiálu. S ohľadom na uvedené zistenia súd prvého stupňa postupoval správne, keď ţalovaným uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi len sumu 119,04 € a v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ţalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalovaným ţiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli. Preto ţalovaným náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola. O povinnosti ţalobcu nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 79,91 € rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca z dôvodu, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe predmetná zmluva o úvere bola uzavretá v súlade s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a podľa ust. obchodného zákonníka. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo všeobecných obchodných podmienok ţalobcu (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzavretej úverovej zmluvy. Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody. Preto treba v predmetnej veci aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu, teda aj v prípade, ak ţiadateľom o úver bude fyzická osoba – nepodnikateľ. V zmysle § 273 ods. 1 Obchodného 4 7 Cdo 110/2016 zákonníka časť obsahu zmluvy moţno určiť aj odkazom na Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“), vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami, alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe, alebo k návrhu priloţené. Táto zákonom stanovená podmienka bola splnená aj v predmetnej veci, keďţe VOP poskytnutia úveru sú vytlačené na druhej strany zmluvy o revolvingovom úvere a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť spolu s formulárom o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ţalovaní podpisom zmluvy o úvere potvrdili, ţe sa so zmluvou o úvere oboznámili a súhlasia s ňou, pričom akceptovali aj VOP, ktoré sú vytlačené na rubovej strane tlačiva zmluvy a sú takto jej neoddeliteľnou súčasťou. Ţalobca ţalovaných dostatočne upozornil na nevyhnutnosť preštudovania nielen zmluvy o úvere, ale aj jej neoddeliteľných súčastí. Nároky uplatňované ţalobcom v tomto konaní sú v celom rozsahu dôvodné. Úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. Súdy mali postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie, čo však neurobili, a preto rozhodli nezákonne. Okolnosť, ţe v predmetnej veci je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka výslovne vyplýva aj z ustanovenia § 266 ods. 5 tohto predpisu v tom zmysle, ţe pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa pouţije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zároveň je v Obchodnom zákonníku presne stanovené, ktoré z jeho ustanovení sa na takýto vzťah s účasťou spotrebiteľa nemôţu pouţiť. Úprava odstúpenia od zmluvy tam nepatrí a je teda logické, ţe sa uplatňuje na takýto vzťah obchodnoprávna úprava. Úprava odstúpenia zmluvy je v Obchodnom zákonníku komplexná, a preto sa ustanovenia Občianského zákonníka nepouţijú. Zmluvné strany si v rámci zmluvnej voľnosti upravili dôsledky odstúpenia od zmluvy v čl.

2. VOP, z ktorého jednoznačne vyplýva, ţe zánikom alebo zrušením zmluvy o úvere nezanikajú nároky veliteľa zo zmluvy o úvere alebo s ňou súvisiace, ktoré vznikli pred skončením zmluvy alebo v súvislosti s jej skončením. Táto okolnosť vyplýva aj zo zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianského zákonníka nemá byť interpretované tak, ţe na všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv majú byť aplikované výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale tak, ţe len ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú jednostranne kogentné a to aj voči Obchodnému zákonníku. To, ţe zákonodarca nepočítal s kogentnosťou Občianskeho zákonníka pri všetkých spotrebiteľských zmluvách vyplýva aj z ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlţníkom je spotrebiteľ, moţno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov 5 7 Cdo 110/2016 občianskeho práva. Nárok na zaplatenie nesplatenej časti úveru spolu s príslušenstvom je teda plne dôvodný a nemoţno súhlasiť s tvrdením odvolacieho súdu, ţe odstúpenie od zmluvy o úvere a účinky s tým spojené sa v tomto prípade riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Ţalovaní ako aj vedľajší účastník na ich strane sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. 6 7 Cdo 110/2016 So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná 7 7 Cdo 110/2016 skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (porovnaj tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 26/2010). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je samostatným dôvodom prípustnosti dovolania v prejednávanej veci a neboli zistené vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., ktoré by takýmto dôvodom mohli byť, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Ţalovaní ako aj vedľajší účastník na ich strane mali v dovolacom konaní úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p.

§ 224ods.

2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní ako aj vedľajší účastník na ich strane však v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), preto im ich dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. júna 2016 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová