Obsah (5)

Najvyšší súd 2 Obdo V 9/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: N. B.V., so sídlom V., zast. advokátom Mgr. M. D., so sídlom E., proti ţal

§ 502ods. 1 Obch

Z priznal ţalobcovi aj 13%-ný ročný úrok z omeškania od

2002 do zaplatenia. Úrok priznal od
2002 z dôvodu, ţe ţalobca vyzval ţalovaných na zaplatenie pohľadávky v lehote 5 dní, pričom výzva im bola doručená dňa
K existencii záväzkového obchodného vzťahu medzi účastníkmi konania z titulu kúpnej zmluvy prvostupňový súd dodal, ţe ak by medzi účastníkmi zdruţenia A. a ţalobcom neexistoval záväzkový obchodný vzťah z titulu kúpnej zmluvy a z neho vyplývajúci záväzok ţalovaných vo vzťahu k ţalobcovi, nebol by na strane druţstva A. dôvod uplatniť si započítaciu námietku z titulu náhrady škody v rozsahu 126 806 000,- Sk (č.
806) oproti pohľadávke ţalobcu vo výške 103 033 516,23 Sk. S touto námietkou sa však súd nezaoberal, pretoţe nešlo o započítanie pohľadávok medzi účastníkmi tohto konania. Keďţe ţalobca voči ţalovaným uplatnil právo na zaplatenie sumy 88 755 637,63 Sk (2 946 147,44 eur), zvyšný nárok vo výške 984 348,74 eur aj s príslušenstvom súd vylúčil na samostatné konanie. Rovnako vylúčil na samostatné konanie aj nárok len voči ţalovanému v
rade, a to vo výške 4 326 298,33 Sk (143 606,80 eur) podľa § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa vyslovil, ţe o nich rozhodne v rozhodnutí o celej prejednávanej veci (v rozhodnutí o zvyšnej časti nároku ţalobcu). Na odvolanie ţalovaných v
a
rade proti prvostupňovému rozsudku v časti uloţenej povinnosti zaplatiť sumu 2 105 405,49 eur s príslušenstvom a odvolanie ţalovaného v
rade aj proti výrokom o vylúčení veci na samostatné konanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po prejednaní veci podľa § 212 ods. 2 7 2 Obdo V 9/2015 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., rozsudkom č. k. 3 Obo 14/2013-1385 zo dňa
2014, rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd, stotoţniac sa s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, v odôvodnení odkázal na prvostupňový rozsudok a na zdôraznenie jeho správnosti poukázaním na § 829 ods. 1 a 2 OZ konštatoval, ţe v konaní nebolo spochybnené, ţe ţalovaní uzavreli Zmluvu o zdruţení podľa § 829 OZ v písomnej forme a ţe zdruţenie zaniklo uzavretím Dohody o zániku zmluvy o zdruţení osôb v znení dodatku č. 1 (ďalej len „Dohoda o zániku zdruţenia“) k
2000 dohodou účastníkov zdruţenia. V Dodatku č. 1 k Dohode o zániku zdruţenia si účastníci zaniknutého zdruţenia dohodli, ţe práva a záväzky vymedzené v prílohe tohto dodatku prechádzajú na PaedDr. A. K., Ď. (bod 4.). V bode
dohodli, ţe menovaný je nástupcom zdruţenia, na ktorého prechádza majetok, ako aj neznáme nároky, ktoré vznikli v čase existencie zdruţenia. Z uvedených úkonov mal odvolací súd za nesporné, ţe bývalí účastníci zdruţenia sa medzi sebou dohodli, ako naloţia s majetkom zdruţenia, ako aj záväzkami, ktoré počas existencie zdruţenia vznikli. Išlo preto výlučne o právny úkon vysporiadania medzi účastníkmi zdruţenia. V ďalšom sa odvolací súd poukázaním na § 835 ods. 2 OZ a jeho podrobný výklad stotoţnil s názorom prvostupňového súdu o pasívnej solidarite ţalovaných ako účastníkov zdruţenia. Vyslovil, ţe zo záväzkov zdruţenia voči tretím osobám sú účastníci zdruţenia zaviazaní spoločne a nerozdielne, pričom ich zodpovednosť za výkon činnosti a záväzky vzniknuté počas existencie zdruţenia, sa nemení ani po zániku zdruţenia. Uviedol, ţe ak na základe dodatku k zmluve o zániku zdruţenia ţalovaný v
rade po vzájomnej dohode so ţalovanými v
a
rade prevzal všetky práva a záväzky týkajúce sa činnosti zdruţenia, potom ide len o úpravu vzájomných vzťahov medzi bývalými účastníkmi zdruţenia. Vzhľadom na charakter a zákonnú úpravu týkajúcu sa zdruţenia, takáto dohoda nemá účinky voči tretím subjektom, najmä ak nebol preukázaný jednoznačný súhlas ţalobcu, ktorý je v postavení veriteľa, s takto prevzatým dlhom. Ak by sa uvedený úkon povaţoval za právne relevantný aj vo vzťahu k ţalobcovi, bol by takýto výklad v rozpore s kogentným ustanovením § 835 ods. 2 OZ. Odvolací súd zdôraznil podstatu tohto ustanovenia, ktorou je skutočnosť, ţe účastníci zdruţenia sa svojej záväzkovej zodpovednosti, v tomto prípade zaplatenia faktúr za dodávky tovaru, nemôţu zbaviť. Uviedol, ţe dohoda o prevzatí práv 8 2 Obdo V 9/2015 a povinností je výlučne právnym vzťahom medzi stranami, ktoré takúto dohodu uzavreli a môţe mať význam len pre ich vzájomné vysporiadanie sa ako účastníkov zaniknutého zdruţenia. Z tohto dôvodu odvolací súd za nedôvodnú vyhodnotil námietku ţalovaného v
rade, spočívajúcu v tvrdení, ţe aj v tejto veci platí, „ak sa nedohodnú inak, pokiaľ to zákon nevylučuje“. Zastal názor, ţe ţiadnym úkonom členov zdruţenia (aj po jeho zániku) bez jednoznačného súhlasu veriteľa, nemôţe dôjsť k zbaveniu sa solidárnej zodpovednosti členov zdruţenia za záväzky voči tretiemu (ţalobcovi), ktoré vznikli počas existencie zdruţenia, pretoţe by to bolo obchádzanie kogentného ustanovenia § 835 ods. 2 OZ. Odvolací súd dodal, ţe ak ţalovaný v
rade ako fyzická osoba - podnikateľ prevzal od ţalovaných v
a
rade práva a záväzky, prevzal ich ako samostatný podnikateľský subjekt. Ak následne na základe zmluvy o predaji podniku v znení jej dodatkov previedol na kupujúceho - druţstvo A. majetok a pohľadávky, z tejto skutočnosti moţno relevantne vyvodiť len to, ţe uvedené druţstvo sa stalo nástupcom ţalovaného v
rade ako podnikateľského subjektu, nie však ako bývalého člena zdruţenia, pretoţe v konaní nebolo preukázané, ţe by s prevzatím dlhu členov zdruţenia ţalovaným v
rade vyslovil ţalobca právne relevantný súhlas (§ 531, § 533 OZ). Odvolací súd za nedôvodné vyhodnotil námietky ţalovaných týkajúce sa neopodstatnenosti nároku ţalobcu, spochybňujúc zmluvu o dodávke. Mal za preukázané, ţe medzi účastníkmi konania existoval záväzkový vzťah, tieţ uviedol, ţe súd prvého stupňa rozhodol o zaplatení faktúr len v rozsahu fakturácie, resp. pohľadávok, ktoré boli v rámci predaja podniku uvedené v prílohe zmluvy o predaji podniku, a teda išlo o záväzky uvedené v evidencii ţalovaného v
rade, ktorý ich od členov zdruţenia prevzal na základe Dohody o zániku zdruţenia. Vo vzťahu k námietke ţalovaného v
rade ohľadne znenia § 477 ObchZ (v súvislosti so zmluvou o predaji podniku, spočívajúcou v tvrdení, ţe súhlas veriteľa sa nevyţaduje), odvolací súd pre úplnosť uviedol, ţe v tejto súvislosti platí aj ustanovenie § 69 ods. 4 ObchZ o ručení predávajúceho za záväzky voči veriteľom. K námietke týkajúcej sa svedeckej výpovede Ing. Smutného odvolací súd zastal názor, ţe vierohodnosť jeho výpovede nebola v konaní spochybnená takým relevantným spôsobom, pre ktorý by nebolo moţné na túto výpoveď brať zreteľ. 9 2 Obdo V 9/2015 Poukázaním na čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a článok 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku ţalovaných, spočívajúcu v tvrdení o odňatí ich moţnosti konať pred súdom. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe nárok ţalobcu v časti, v ktorej súd ţalobe vyhovel, bol preukázaný. Zdôraznil, ţe ak odvolatelia spochybňujú dôvodnosť súdom priznanej sumy (ktorá vychádza len z faktúr prevzatých ţalovaným v
rade po dohode so ţalovanými v
a
rade v súvislosti so zánikom zdruţenia), potom musia jednoznačne preukázať, ţe uplatnený nárok nie je dôvodný. Takéto dôkazné bremeno však odvolatelia neuniesli, preto sa odvolací súd ďalšími ich námietkami nezaoberal, majúc za to, ţe tieto nemôţu mať vplyv na výsledok konania. V ďalšom odvolací súd uviedol, ţe ak si ţalobca (zrejme z opatrnosti), uplatnil nárok aj v konkurznom konaní úpadcu A. incidenčnou ţalobou, takéto rozhodnutie nie je prekáţkou konania vo veci nároku ţalobcu vyplývajúceho zo zodpovednostného vzťahu účastníkov zdruţenia, ktorí boli obchodnými partnermi ţalobcu, aj keď prostredníctvom sprostredkovateľa. Odvolanie ţalovaného v
rade proti rozsudku prvého stupňa v časti, ktorou bol návrh ţalobcu proti ţalovaným v
aţ
rade vylúčený na samostatné konanie, ako aj v časti vylúčenia návrhu len proti ţalovanému v
rade na samostatné konanie (
a
výrok prvostupňového rozsudku), odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako neprípustné podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p., pretoţe rozhodnutím o vylúčení veci na samostatné konanie sa upravuje vedenie konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

§ 142ods.

1 O. s. p. Úspešnému ţalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy nevznikli. Odvolací súd zastavil konanie o ţiadosti ţalovaného v

rade o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie (uplatnené podaním zo dňa
2013, súdu doručeným
2013), a to pre nesplnenie podmienok konania o tomto návrhu (§ 104 O. s. p.). Predmetnú ţiadosť odvolací súd vyhodnotil za bezpredmetnú, pretoţe poplatková povinnosť v súvislosti s prejednávaným odvolaním odvolateľom nevznikla, ani o nej nebolo rozhodnuté 10 2 Obdo V 9/2015 súdom prvého stupňa. Poznamenal, ţe o odvolacom poplatku bolo právoplatne rozhodnuté uţ pri podaní predchádzajúceho odvolania (uznesením č. k. 2Cb/262/02-1117 zo dňa
2009), pričom pri opätovnom podaní odvolania tým istým účastníkom poplatková povinnosť nevzniká. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa
Proti tomuto rozsudku, v časti jeho výroku o potvrdení prvostupňového rozsudku (
výrok), podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalovaný v
rade (ďalej tieţ ako „dovolateľ“), prípustnosť ktorého odôvodnil procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. tvrdiac, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom. Dôvodnosť dovolania dovolateľ odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

§ 237písm.

f/ O. s. p. (č. l. 1397 - 1409). Vo vzťahu k odňatiu moţnosti konať pred súdom ţalovaný v

rade namietol nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku pre jeho nedostatočné odôvodnenie, nespĺňajúce náleţitosti súdneho rozhodnutia konkretizované v § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý nedostatok podľa jeho názoru neodstránil ani súd odvolací, v dôsledku ktorej skutočnosti súdy porušili jeho základné právo na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. l Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ţalovaný v
rade vo veci konajúcim súdom vytkol, ţe z ich rozhodnutí nie je moţné zistiť, aké skutočnosti mali za preukázané, na základe akých dôkazov a k akému skutkovému zisteniu dospeli, z dôvodu ktorého mu nie je zrejmé, aký skutkový stav má byť predmetom právneho posúdenia. Rovnako im vytkol, ţe v odôvodneniach ich rozhodnutí chýba údaj o tom, aké právne predpisy (resp. aké ustanovenia právnych predpisov) aplikovali a ako ich vyloţili, t. j. ako právne posúdili predmet sporu. Tvrdí, ţe výrok rozsudku odvolacieho súdu potvrdzuje neexistujúci rozsudok prvostupňového súdu (poukazujúc na jeho označenie a dátum vydania). Namietol, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje zmienka o rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 5Cb/206/2002-926 aţ 935 zo dňa
2007, ďalej ţe hoci súdy mali vedomosť o jeho písomnom podaní na č. l. 583, v odôvodnení svojich rozhodnutí ich nikde nespomenuli. Vo veci konajúcim súdom ďalej vytkol, ţe v odôvodneniach ich rozhodnutí neuviedli, akým spôsobom vykonali dokazovanie ohľadom konkurzného konania 11 2 Obdo V 9/2015 vedeného na A. v konkurze a nemoţno z nich ani zistiť, k akým skutkovým a právnym záverom v tejto súvislosti dospeli, rovnako ţe sa nevysporiadali s rozporuplnou argumentáciou ţalobcu v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 19Cbi/31/03 na základe incidenčnej ţaloby, ktoré je právoplatne skončené. Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalovaný v
rade vzhliada aj v tom, ţe sa nemohol oboznámiť so spismi Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6K/2/2003 a sp. zn. 19Cbi/31/2003, ani s obsahom colných dokumentov tzv. JCD. Ţalovaný v
rade súdom ďalej vytkol, ţe napriek viacerým ústnym, ako aj písomným prednesom ţalovaných v
aţ
rade v priebehu konania, súd prvého stupňa neodstránil nimi namietanú spornosť a hodnovernosť faktúr predloţených ţalobcom, a to tým, ţe by ţalobcovi uloţil povinnosť predloţiť ich originály, ale sa uspokojil iba s predloţenými kópiami predmetných faktúr. Namietol tieţ, ţe výzva na zaplatenie zo dňa
2002 bola zaslaná len ţalovanému v
rade, nie aj ţalovaným v
a
rade, keďţe v súdnom spise absentuje potvrdenka o doručení predmetnej výzvy označeným ţalovaným. Hoci bez označenia dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke zániku účasti ţalovaných v
aţ
rade v Zdruţení A., v otázkach preukázania prevodu časti podniku z PaedDr. A. K. – A. na A., ako aj preukázania postupu podľa § 478 ods. 1 a 2 OZ zo strany ţalobcu. Súčasne namietol aj nesprávne posúdenie postupu podľa zásad konkretizovaných v § 477 ObchZ a súdom vytkol, ţe rozhodovali o nároku ţalobcu vo výške 3 233 361,03 eur, ktorá presahuje ţalobcom uplatnený nárok. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení ţalovaný v
rade dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne navrhol odloţiť vykonateľnosť rozsudkov oboch súdov niţších stupňov a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania v celkovej sume 13 218,-- eur. K dovolaniu ţalovaného v
rade sa písomne vyjadrila ţalovaná v
rade (písomným podaním zo dňa
2015, prvostupňovému súdu doručeným dňa
2015 na č. l. 1428), ktorá stotoţňujúc sa s obsahom dovolania ţalovaného v
rade, navrhla rozsudok 12 2 Obdo V 9/2015 odvolacieho súdu, ako aj rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutia súdov niţších stupňov. Ako mimoriadny opravný prostriedok je dovolanie určené na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať na zreteli základnú ideu mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, ţe právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Úspech kaţdého dovolania je vţdy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe je procesné prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, v opačnom prípade by on sám porušil zákon. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho prvom výroku, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti uloţenej povinnosti ţalovaným v
aţ
rade zaplatiť ţalobcovi 2.105.405,49 eur s príslušenstvom, ako aj v časti o vylúčení veci na samostatné konanie. V zmysle § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo 13 2 Obdo V 9/2015 rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce rozsudok Krajského súdu v Prešove ako súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, ţe dovolanie ţalovaného v
rade v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. pritom nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe k vade vymenovanej v tomto ustanovení došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa osobitne zaoberal existenciou procesnej vady konania 14 2 Obdo V 9/2015 namietnutej ţalovaným v
rade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., spočívajúcej v tvrdení o odňatí moţnosti konať pred súdom. Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, 15 2 Obdo V 9/2015 IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu

rozsudkom súdu prvého stupňa (v jeho prvom, potvrdenom výroku) vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa ţalobca svojou ţalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) ţalovaných k ţalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k ţalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k vyhoveniu ţalobcovmu nároku v časti o zaplatenie 2 105 405,49 eur spolu s 13%-ným ročným úrokom z omeškania od

2002 do zaplatenia ţalovanými v
aţ
rade, zamerajúc sa na otázku existencie záväzkovoprávneho vzťahu medzi ţalobcom a ţalovanými, vrátane posúdenia zodpovednosti ţalovaných ako účastníkov zdruţenia A.A. za záväzky tohto zdruţenia podľa § 835 ods. 2 OZ, ako aj posúdenia faktúr predmetného zdruţenia, z ktorých súd vychádzal pri určení výšky nároku priznaného ţalobcovi prvostupňovým rozsudkom. Zároveň súd prvého stupňa odôvodnil aj vylúčenie časti ţalobcovho nároku na samostatné konanie. Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Podľa názoru dovolacieho súdu je rozhodnutie odvolacieho súdu dostatočne odôvodnené, 16 2 Obdo V 9/2015 vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku sa v odôvodnení rozhodnutia so správnosťou odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku stotoţnil, vyjadril sa k odvolacím námietkam ţalovaných v
aj
rade, rovnako odôvodnil svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania ţalovaného v
rade, aj zastavenie konania vo vzťahu k jeho ţiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku za podané odvolanie a odôvodnil aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Dovolací súd, podobne ako súd odvolací, osobitne poukazuje na § 219 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. V dôvodovej správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od
2008 (t. j. k zákonu č. 384/2008 Z. z.) sa uvádza, ţe ust. § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotoţňuje. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy odvolací súd vo vzťahu k svojmu potvrdzujúcemu výroku, konštatujúc správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, na doplnenie zdôraznil dôvod, pre ktorý sú ţalovaní ako účastníci zdruţenia zaviazaní z jeho záväzkov voči ţalobcovi spoločne a nerozdielne, odôvodniac svoj názor ustanovením § 835 ods. 2 OZ, zdôrazniac súčasne jeho kogentný charakter. Jednotlivo sa vyjadril k námietkam ţalovaného v
rade vzneseným v jeho odvolaní a pokiaľ sa niektorými z nich nezaoberal, vysvetlil dôvod, pre ktorý tak konal (pretoţe nemôţu mať vplyv na výsledok konania). Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného v
rade. Vo vzťahu k námietke ţalovaného v
rade spočívajúcej v tvrdení o uvedení nesprávneho čísla konania prvostupňového rozsudku vo výroku rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, ţe pôvodným číslom konania uvedeným na prvej strane rozsudku 17 2 Obdo V 9/2015 prvostupňového súdu bolo č. k. 5Cb/262/02-1267, následne bolo rukou opravené na č. k. 5Cb/262/02-1278, ktoré je správne uvedené aj vo výroku rozsudku odvolacieho súdu. Vo vzťahu k dátumu rozsudku súdu prvého stupňa (zo dňa
2012) je vo výroku rozsudku odvolacieho súdu síce uvedený dátum
2012, je však nepochybné, ţe ide o zrejmú chybu v písaní (v záhlaví rozsudku je uvedený správny dátum). V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obo 14/2013 zo dňa
2016 postupom podľa § 164 O. s. p. opravil dátum rozsudku Krajského súdu v Prešove uvedený vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu a súčasne opravil aj rok v dátume narodenia ţalovaného v
rade v záhlaví predmetného rozsudku. Dovolací súd na záver k dovolacej námietke, spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (ktorú síce ţalovaný v
rade výslovne nenamietol, ale z obsahu jeho dovolania je zreteľná), okrajovo uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo moţné úspešne pouţiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je. S poukazom na vyššie uvedené, keďţe v danom prípade dovolanie ţalovaného v
rade proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (ani ţiadna iná procesná vada v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie ţalovaného v
rade podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. Vzhľadom na to sa dovolací súd vecne nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými dovolateľom v dovolaní, ako ani napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 18 2 Obdo V 9/2015 O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy v tomto konaní nevznikli (k dovolaniu ţalovaného v

rade sa napriek výzve prvostupňového súdu nevyjadril). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 :
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
júna 2016 JUDr. Viera Pepelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj