← Slovensko

určenie existencie právneho vzťahu

Najvyšší súd 1 Obdo/16/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. M., s. r. o., so sídlom v B., K. č. X., IČO: X.X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou R. – S., s.r.o., so sídlom v B., R. č. X., IČO: X.X. proti odporcovi Ž. S. S., a. s., so sídlom v B., R. č. X., IČO: X.X., o určenie existencie právneho vzťahu, ktorá sa vedie na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 20Cb/70/2012, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/179/2013-664 z

  1. decembra 2014 vo výroku potvrdzujúcom rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/70/2012-615 zo dňa
  2. apríla 2013, takto r o z h o d o l : Návrh navrhovateľa na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a . Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e : Navrhovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava III dňa
  3. septembra 2012 a doplneným písomným podaním zo dňa
  4. januára 2013 domáhal určenia, ţe:
  5. navrhovateľ a odporca sú účastníkmi právneho vzťahu vzniknutého na základe ústnej dohody koncom kalendárneho roka 2009, ktorej predmetom je záväzok odporcu akceptovať ţiadosti navrhovateľa o realizáciu objednávok (záväzok odporcu sprístupniť navrhovateľovi unikátne zariadenie poskytnutím reklamného priestoru na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, ktorý je v jeho vlastníctve alebo správe) a záväzok navrhovateľa zaplatiť odporcovi primeranú odplatu za poskytnutie reklamného (mediálneho) priestoru sprístupnením unikátneho zariadenia odporcu, a to s účinnosťou od 01.01.2010,
  6. odporca, ako vlastník a správca unikátneho zariadenia (osobných ţelezničných vozňov a lokomotív), je povinný za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov 1 Obdo/16/2015 2 na sedadlách a stolíkoch nachádzajúcich sa v osobných ţelezničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe navrhovateľových objednávok (ţiadostí) v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ţiadal tieţ priznať náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, ţe dňa
  7. mája 2002 bola medzi Ţ. S., a.s., so sídlom v B., K. č. X., IČO: X.X. ako záujemcom a S. U., spol. s r.o., so sídlom v B., V. č. X., IČO: X.X. ako poskytovateľom uzavretá na dobu určitú do
  8. decembra 2009 zmluva o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku spoločnosti, v ktorej zmluvné strany prejavili vôľu dlhodobo spolupracovať pri vyuţívaní hnuteľného a nehnuteľného majetku vo vlastníctve a správe záujemcu na komerčné účely a to tak, aby záujemca za pomoci poskytovateľa získal efektívnym vyuţitím tohto majetku ďalšie finančné prostriedky pre svoju činnosť a poskytovateľ dohodnutú odplatu. Poskytovateľ sa zaviazal, ţe bude vo svojom mene s tretími osobami uzatvárať zmluvy o reklame, na základe ktorých záujemca za odplatu zabezpečí v dohodnutom rozsahu dohodnutou formou reklamu tretích osôb, sluţieb, činností a výrobkov nimi poskytovaných, ponúkaných alebo predávaných, a to umiestnením na pozemkoch, budovách a mobilných prostriedkoch, ktoré má záujemca vo vlastníctve a správe. V článku I ods. 5 zmluvy sa strany zároveň dohodli, ţe poskytovateľ môţe poveriť vykonávaním činností podľa tejto zmluvy inú osobu. V súlade s uvedeným zmluvným dojednaním spoločnosť U., spol. s r.o. dňa
  9. februára 2007 poverila a zároveň splnomocnila navrhovateľa, aby vo vlastnom mene a na vlastný účet uskutočňoval všetku dohodnutú činnosť a s tým spojené právne úkony týkajúce sa hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý má záujemca v správe na komerčné účely. Dňa
  10. decembra 2005 bol podpísaný dodatok č. 1 k zmluve, ktorého účelom bolo upraviť vzájomné právne vzťahy zmluvných strán v dôsledku právneho nástupníctva (zrušenia Ţ. S., a.s. bez likvidácie rozdelením na dve nástupnícke spoločnosti: Ţ. S., a. s. a Ţ. S. C. S., a. s.). V čl. III ods. 2 dodatku sa zmluvné strany dohodli, ţe práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy prechádzajú dňom
  11. januára 2005 na novozaloţenú spoločnosť Ţ. S., a.s. a zároveň sa dohodli, ţe za záujemcu je oprávnený konať vo všetkých veciach súvisiacich so zmluvou PhDr. M. Č., riaditeľ odboru komunikácie. Listom zo dňa
  12. októbra 2009 vtedajší generálny riaditeľ a zároveň predseda predstavenstva odporcu Ing. M. C., PhD. upozornil poskytovateľa na dátum ukončenia zmluvy a oznámil mu, ţe ak má poskytovateľ záujem o uzatvorenie novej zmluvy, má sa obrátiť na odbor komunikácie. Na základe uvedeného listu sa Ing. L. Š. ako splnomocnený zástupca navrhovateľa telefonicky spojil s PhDr. Č. a dohodol si s ním stretnutie za účelom uzavretia zmluvy, ktorou by odporca po
  13. decembri 2009 za primeranú odplatu sprístupnil navrhovateľovi na komerčné účely svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok za rovnakých podmienok ako v prípade spoločnosti U., s.r.o.. Na osobnom stretnutí koncom roka 2009 medzi Ing. Š. a PhDr. Č. ako riaditeľom odboru komunikácie (ktorý bol vtedajším generálnym riaditeľom odporcu poverený koordináciou reklamných aktivít na majetku odporcu) došlo k ústnej dohode, ţe PhDr. Č. alebo ním poverená osoba zašle navrhovateľovi formou elektronickej správy návrh písomnej zmluvy. Súčasne sa účastníci tohto stretnutia 1 Obdo/16/2015 3 dohodli na ústnom zmluvnom vzťahu medzi spoločnosťami navrhovateľa a odporcu s účinnosťou od
  14. januára 2010 a s obdobným predmetom záväzkov ako v prípade písomnej zmluvy v znení jej dodatku, uzavretej medzi predchodcom odporcu a spoločnosťou U., s.r.o. Predmetom právneho vzťahu vzniknutého na základe ústnej dohody mal byť záväzok odporcu akceptovať ţiadosti navrhovateľa o realizáciu objednávok a záväzok navrhovateľa zaplatiť odporcovi primeranú odplatu za ním poskytnutý mediálny (reklamný) priestor. Trvanie tohto ústneho zmluvného vzťahu mali stanoviť do doby podpisu písomnej zmluvy. Dôkazom o existencii ústnej dohody majú byť výmery č. 3/2009 – OK a č. 4/2010 - OK, ktoré odporca poskytol navrhovateľovi a ktoré sa poskytovali len zmluvným partnerom odporcu, ako aj e- mailová komunikácia z roku
  15. Podľa navrhovateľa na základe ust. § 8 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaţe je odporca povinný sprístupniť svoje unikátne zariadenie (osobné ţelezničné vozne a lokomotívy slúţiace na prepravu cestujúcich v osobnej hromadnej ţelezničnej doprave na Slovensku). Podľa názoru navrhovateľa odporca disponuje dominantnou pozíciou na relevantnom trhu – trh poskytovania prepravy osôb osobnými ţelezničnými vozňami na území Slovenskej republiky, pričom bránil vykonávať navrhovateľovi podnikateľskú činnosť, nakoľko odmieta akceptovať jeho objednávky. Navrhovateľ uviedol, ţe má naliehavý právny záujem na určení, či tu je platný právny vzťah medzi ním a odporcom, aby bola odstránená právna neistota účastníkov tohto konania, ako aj z dôvodu potvrdenia skutočnosti, ţe navrhovateľ je oprávnený uzavierať zmluvy o reklame so svojimi obchodnými partnermi. Odporca navrhol predmetný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal na to, ţe právnym základom obchodnej spolupráce medzi navrhovateľom a odporcom po
  16. decembri 2009 nebola zmluva zo dňa
  17. mája 2002 (ktorú uzavrel právny predchodca odporcu so spoločnosťou U., spol. s r.o.), nakoľko platnosť tejto zmluvy nebola predĺţená formou písomného dodatku. Podľa článku IX. bodu 1 zmluvy (Spoločné a záverečné ustanovenia) bola zmena zmluvy moţná len písomnou dohodou obidvoch zmluvných strán. Okrem toho navrhovateľ nebol ani zmluvnou stranou uvedenej zmluvy. Navrhovateľom tvrdená ústna dohoda nemohla byť medzi Ing. Š. a p. Č. platne uzatvorená, pretoţe p. Č. nebol oprávnený uzavrieť tento typ zmluvy tak, ako nebol oprávnený a ani poverený za odporcu k uzatvoreniu písomnej zmluvy. Písomnú zmluvu mohlo a môţe platne uzatvoriť iba predstavenstvo odporcu (podľa stanov minimálne dvaja jeho členovia). Podpísanie objednávok na poskytnutie mediálneho priestoru zo strany členov predstavenstva odporcu nie je moţné povaţovať za potvrdenie existencie navrhovateľom tvrdenej ústnej dohody, keďţe predstavovali samostatné návrhy na uzavretie zmluvných vzťahov, ktorých predmetom bolo krátkodobé odplatné prenechanie uţívania mediálneho priestoru. V súvislosti s tvrdením, ţe osobné ţelezničné vozne a lokomotívy slúţiace osobnej hromadnej ţelezničnej doprave na Slovensku sú unikátnym zariadením a ich nesprístupnením navrhovateľovi odporca zneuţíva dominantné postavenie na relevantnom trhu, odporca uviedol, ţe unikátne zariadenie je moţné špecifikovať výlučne vo vzťahu k príslušnému relevantnému trhu. Za určitých podmienok by bolo moţné na území Slovenskej republiky povaţovať osobné ţelezničné vozne a lokomotívy za unikátne zariadenie, avšak len vo vzťahu k relevantnému trhu, ktorým je osobná ţelezničná preprava. Navrhovateľ však nepoţaduje 1 Obdo/16/2015 4 prístup k vozňom odporcu za účelom ich vyuţitia na osobnú prepravu. Pre účely vymedzenia relevantného trhu na výkon činnosti, ktorej sa doţaduje navrhovateľ, povaţuje odporca za relevantný trh zahŕňajúci všetky formy reklamy interiérovej a exteriérovej reklamy - billboardy, reklamy, plagáty, letáky, multimediálne prezentácie na zastávkach MHD, vozidlách MHD, staniciach a pod. Odporca neporušuje zákon č. 136/2001 Z. z., keďţe nemal zákonnú ani zmluvnú povinnosť uzatvoriť s navrhovateľom dohodu, ktorej predmetom by bolo sprístupnenie interiéru a/alebo exteriéru ţelezničných vozňov na výkon reklamnej činnosti navrhovateľa. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 20 Cb/70/2012-615 zo
  18. apríla 2013 návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré mu predloţili účastníci konania, výsluchom účastníkov a svedkov PhDr. M. Č. a J. B. a na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe navrhovateľom tvrdený právny vzťah, ktorý mal vzniknúť na základe ústnej dohody koncom kalendárneho roka 2009 uzatvorenej na osobnom stretnutí medzi splnomocneným zástupcom navrhovateľa Ing. L. Š. a riaditeľom odboru komunikácie odporcu PhDr. M. Č., nikdy platne nevznikol, nakoľko predmetná ústna dohoda je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, ţe odporca je akciová spoločnosť, v mene ktorej koná predstavenstvo ako štatutárny orgán. Odo dňa vzniku odporcu je v obchodnom registri zapísaný spôsob konania v mene spoločnosti tak, ţe v mene spoločnosti konajú a podpisujú vţdy spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, z ktorých jeden je predseda alebo podpredseda predstavenstva. Podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, ţe k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti, menám a funkciám v predstavenstve podpisujúci pripoja svoj podpis. Podľa tvrdenia navrhovateľa mal medzi ním a odporcom vzniknúť zmluvný vzťah s obdobným predmetom záväzkov, aký bol dohodnutý v zmluve medzi spoločnosťou U., spol. s. r. o. a právnym predchodcom odporcu – Ţ. S., a.s., a to na základe ústnej dohody uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom, v mene ktorého mal konať bývalý riaditeľ odboru komunikácií PhDr. M. Č.. Okresný súd poukázal na to, ţe nedodrţanie spôsobu konania štatutárneho orgánu sa v judikatúre Najvyšších súdov Českej aj Slovenskej republiky pokladá za dôvod absolútnej neplatnosti takto postihnutého právneho úkonu. Aj keby teda v konaní bola preukázaná existencia ústnej dohody (čo však výpovede svedkov nepotvrdili), predmetná dohoda by nikdy nebola platná práve z dôvodu nedodrţania spôsobu konania štatutárneho orgánu. V konaní síce bola preukázaná obchodná spolupráca medzi navrhovateľom a odporcom, avšak táto sa realizovala na základe samostatných písomných objednávok. Napokon okresný súd poukázal na to, ţe prvému určovaciemu petitu nebolo moţné vyhovieť z dôvodu, ţe určovacou ţalobou sa poskytuje ochrana právnemu postaveniu ţalobcu spravidla predtým, neţ dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a nie tam, kde tvrdené právo uţ bolo porušené. Okresný súd zamietol aj ţalobný návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu, ako vlastníka a správcu unikátneho zariadenia (osobných ţelezničných vozňov a lokomotív), k povinnosti za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup 1 Obdo/16/2015 5 k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stolíkoch nachádzajúcich sa v osobných ţelezničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe navrhovateľových objednávok (ţiadostí). Podľa názoru súdu ide v danom prípade zo strany navrhovateľa o zneuţitie práva, o správanie zdanlivo dovolené, ale usilujúce o nedovolený výsledok. Navrhovateľ chce ţalobou docieliť, aby s ním odporca uzatvoril zmluvu s obsahom, aké má odporca uzatvorené s inými podnikateľskými subjektmi, čo v konaní preukazoval predkladaním mnoţstva zmlúv uzatvorených medzi odporcom a tretími osobami. Okresný súd tu uviedol, ţe sloboda podnikania predstavuje jeden zo základných predpokladov existencie hospodárstva zaloţeného na trhových princípoch. V Ústave Slovenskej republiky je sloboda podnikania garantovaná v rámci základných práv a slobôd v druhej hlave piatom oddiele ako základné hospodárske právo. Právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváţenia. Toto právo moţno obmedziť len vo verejnom záujme. Ak z verejného záujmu vyplynie potreba obmedziť právo podnikať, obmedzenia musia byť upravené zákonom v súlade s čl. 13 ods. 2 aţ 4 a čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odporca je podnikateľským subjektom s vlastným podnikateľským zámerom, ktorý sa sám rozhoduje, s ktorým podnikateľským subjektom bude spolupracovať. Zaviazať odporcu na uzatvorenie zmluvy s navrhovateľom za primeranú odplatu, ktorej podstatou je sprístupnenie vozňov za účelom realizácie podnikateľskej činnosti navrhovateľa, je nevykonateľný petit, nakoľko odplata je len jednou z podmienok realizácie zmluvného vzťahu, čo v konečnom dôsledku nemusí pre odporcu znamenať výhodnú spoluprácu, nakoľko ide o komplex práv a povinností obidvoch zmluvných strán. Napokon súd prvého stupňa poznamenal, ţe ak je navrhovateľ toho názoru, ţe odporca zneuţíva svoje postavenie na trhu a svojím konaním resp. nekonaním napĺňa skutkovú podstatu zneuţitia dominantného postavenia odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu, má moţnosť podať podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, ktorý je jediným kompetentným orgánom s právomocou vysloviť, či posudzované konanie je zneuţitím dominantného postavenia. Krajský súd v Bratislave, rozhodujúc o odvolaní ţalobcu, rozsudkom č. k. 2Cob/179/2013-664 z
  19. decembra 2014 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Ďalšími výrokmi zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v konaní nebolo preukázané uzavretie ústnej zmluvy, ktorej existencie sa navrhovateľ dovolával. Navrhovateľ ku dňu vyhlásenia rozsudku nepredloţil ţiadny dôkaz o existencii zmluvného vzťahu zaloţeného predmetnou ústnou zmluvou, ani nekonkretizoval jej obsah a podmienky. Odvolával sa vţdy na obsah písomnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou U. spol. s. r. o. a Ţ. S., a.s., ktorá však bola uzavretá na dobu určitú do
  20. decembra 2009 a navrhovateľ nebol jej zmluvnou stranou. Odvolací súd poukázal na to, ţe v zmysle Podpisového poriadku odporcu platného od roku 2009 sú zmluvné vzťahy v mene spoločnosti uzatvárané len v písomnej forme (čl. 3 bod 1). Svedok PhDr. Č. potvrdil, ţe nebol oprávnený na uzatváranie ţiadnych ústnych zmlúv a ani ţiadnu ústnu zmluvu v mene odporcu neuzatvoril. Jednotlivé ním podpísané objednávky nepreukazujú existenciu ústnej dohody o 1 Obdo/16/2015 6 obchodnej spolupráci, ale sú len dôkazom o uzatvorení konkrétnych obchodných prípadov. Z ustanovenia § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, ţe písomná forma zmluvy je podmienkou platnosti zmluvy aj vtedy, keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme. Súd prvého stupňa preto správne vyhodnotil otázku neexistencie ústnej zmluvy, ktorá aj vzhľadom na prax uzatvárania písomných zmlúv odporcom, v takejto forme ani nemohla byť uzavretá. Odvolací súd tieţ povaţoval za nepochybné, ţe navrhovateľ si bol vedomý toho, ţe pokračovanie spolupráce s odporcom je moţné len na základe právneho vzťahu zaloţeného písomnou zmluvou, keďţe pripomienkoval návrh písomnej zmluvy zaslaný odporcom, aj keď v konečnom dôsledku jeho pripomienky neboli zo strany odporcu akceptované a k uzavretiu písomnej zmluvy nedošlo. Dôkazom o praxi účastníkov spočívajúcej v zakladaní právneho vzťahu písomnou formou je aj zmluva č. 66/2010-OK o umiestnení reklamy na hnuteľnom majetku odporcu zo dňa
  21. apríla
  22. Odvolací súd konštatoval aj neopodstatnenosť námietok navrhovateľa týkajúcich sa tvrdeného zneuţívania dominantného postavenia odporcu na relevantnom trhu v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z. a v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa aj v tejto časti. Keďţe medzi účastníkmi konania nebola platne uzavretá ústna zmluva, neexistuje ani naliehavý právny záujem na druhom poţadovanom určení, a to ţe odporca ako správca a vlastník unikátneho zariadenia (osobných ţelezničných vozňov a lokomotív) je povinný za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov. Návrh odvolateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. odvolací súd zamietol s odôvodnením, ţe jeho rozhodnutie nezáviselo od otázky, či je odporca vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia a či má alebo nemá dominantné postavenie na relevantnom trhu poskytovania reklamných sluţieb podnikateľskými subjektmi v exteriéri a interiéri osobných ţelezničných vozňov a lokomotív vo vlastníctve alebo správe ţelezničných prepravcov pôsobiacich na území Slovenskej republiky (cestujúcim, spotrebiteľom). Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť
  23. januára
  24. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Jeho prípustnosť oprel o ustanovenia § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. (pozn. s účinnosťou od
  25. januára 2015 ide o ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O. s. p.), a teda namietal, ţe sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a zároveň súd, ktorý rozhodoval vo veci, bol nesprávne obsadený. Namietal aj dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., t. j. existenciu inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zaloţenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol rozsudky súdov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. Vadu konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatie moţnosti konať pred súdom videl navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ“) v tom, ţe súdy nepostupovali v zmysle ust. § 82a O. s. p., podľa ktorého mali začatie konania bezodkladne oznámiť Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky, keďţe sa v ňom uplatňovali (resp. mali 1 Obdo/16/2015 7 uplatniť) ustanovenia osobitného predpisu – zákona č. 136/2001 Z. z. Táto skutočnosť vyplýva tieţ z odôvodnenia prvostupňového rozsudku, v ktorom okresný súd uviedol, ţe navrhovateľ má moţnosť podať podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, ktorý je jediným kompetentným orgánom pre vyslovenie, či odporca zneuţíva svoje dominantné postavenie na trhu. K tomu dovolateľ uviedol, ţe ak prvostupňový súd dospel k takémuto záveru, mal postupovať v zmysle ust. § 104 ods. 1 O. s. p. a danú právnu vec v časti, ktorá nespadá do právomoci súdov, mal po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania postúpiť príslušnému orgánu. Súd prvého stupňa nemohol objektívne a spravodlivo rozhodnúť o druhom petite jeho ţaloby bez aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do
  26. júna 2014, keďţe sa ním navrhovateľ domáhal, aby súd podľa ust. § 80 písm. b/ O. s. p. rozhodol o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona (§ 8 zákona č. 136/2001 Z. z.), z právneho vzťahu (z ústnej zmluvy, ktorej určenia sa navrhovateľ domáhal v rámci petitu č. 1) a súčasne aj z porušenia práva zo strany odporcu (práva na ochranu hospodárskej súťaţe, a to konkrétne zneuţitím dominantného postavenia odporcu na relevantnom trhu odmietaním prístupu k svojmu unikátnemu zariadeniu, hoci sú na to splnené všetky zákonné podmienky a predpoklady). Na pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, ţe súd nepostupoval v zmysle ust. § 82a O. s. p. navrhovateľ poukázal v rámci odvolania podaného proti prvostupňovému rozsudku, odvolací súd však napriek tomu túto vadu neodstránil, čím došlo zo strany konajúcich súdov k porušeniu práva navrhovateľa, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky, na súdnu alebo inú právnu ochranu. Ďalej dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, ţe vec prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa
  27. novembra
  28. Odvolací súd pochybil, keď navrhovateľa neupovedomil o mieste a čase vyhlásenia druhostupňového rozsudku a tieţ tým, ţe na prejednanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, nenariadil pojednávanie, hoci si to vyţadoval dôleţitý verejný záujem, spočívajúci najmä v záujme na efektívnom hospodárení odporcu ako podnikateľského subjektu, ktorého jediným akcionárom je štát. Dovolateľ v tejto súvislosti vytkol odvolaciemu súdu tieţ to, ţe mu nedoručil vyjadrenie odporcu k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa
  29. júla 2013, keďţe je moţné, ţe v rámci predmetného vyjadrenia odporca uviedol nové tvrdenia, na ktoré navrhovateľ z objektívnych dôvodov nemohol reagovať. Ďalšie výhrady dovolateľa sa týkali odôvodnení rozsudkov prvostupňového aj odvolacieho súdu, ktoré podľa názoru dovolateľa nespĺňajú zákonom poţadované atribúty (§ 157 ods. 2 O. s. p.), najmä čo sa týka ich presvedčivosti, zrozumiteľnosti, komplexnosti a výstiţnosti. Odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov sú podľa názoru dovolateľa nepreskúmateľné v časti týkajúcej sa petitu č. 2, keďţe súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, či odporcovi ako vlastníkovi a správcovi unikátneho zariadenia zo zákona (zákon č. 136/2001 Z. z.) alebo z právneho vzťahu (ktorého určenia sa navrhovateľ domáhal v rámci petitu č. 1) nevyplýva povinnosť za primeranú odplatu zabezpečiť navrhovateľovi prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stolíkoch nachádzajúcich sa v osobných ţelezničných vozňoch a lokomotívach 1 Obdo/16/2015 8 zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe objednávok (ţiadostí) navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Prvostupňový súd svoju domnienku zneuţitia práva v potrebnej miere nerozvinul a odôvodnenie druhostupňového rozsudku je zase v časti týkajúcej sa petitu č. 2 podľa dovolateľa nesprávne, keďţe odvolací súd sa v rámci neho o. i. zaoberal tým, či existuje naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. Navrhovateľ sa však nedomáhal určenia, či odporca je alebo nie je povinný navrhovateľovi za primeranú odplatu sprístupniť svoje unikátne zariadenia, preto sa odvolací súd nemal zaoberať existenciou naliehavého právneho záujmu, ale mal skúmať, či zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva vyplýva pre odporcu povinnosť, ktorej splnenia sa navrhovateľ domáhal. Prvostupňový súd sa touto otázkou síce zaoberal ale jeho závery povaţuje dovolateľ za nesprávne. Súdy nevenovali pozornosť tomu, ţe na navrhovateľom predloţených písomných objednávkach, podpísaných a akceptovaných p. Č. a v neskoršom období (po zúţení jeho právomocí) viacerými členmi predstavenstva odporcu je formulácia o tom, ţe predmetné objednávky boli predkladané na základe a v súlade s ústnou zmluvou, pričom navrhovateľ na to opakovane poukazoval. Súdy sa nezaoberali ani argumentáciou navrhovateľa, ţe v rozhodnom období boli v mene spoločnosti odporcu oprávnení uskutočňovať právne úkony nielen štatutárne orgány odporcu, ale aj jeho vedúci zamestnanci. Nič na tom nemení ani skutočnosť, ţe odporca v rámci konania predloţil svoj podpisový poriadok, s ktorým však splnomocnený zástupca navrhovateľa nebol oboznámený a ktorý predstavuje len interný dokument odporcu, pre navrhovateľa právne nezáväzný. Dovolateľ poukázal na to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe navrhovateľ alebo jeho zástupca vedeli o obmedzení p. Č. v uskutočňovaní právnych úkonov v mene spoločnosti odporcu. Samotný p. Č. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, ţe s navrhovateľom uzatvoril ústnu dohodu, hoci nepotvrdil navrhovateľom tvrdený obsah dohody, čo však nekorešponduje s obsahom podpisového poriadku odporcu, z ktorého by mal pre jeho pracovníkov vyplývať zákaz uzatvárať ústne dohody. Súdy nevenovali pozornosť protirečivej argumentácii odporcu, ktorý tvrdil, ţe nemohol s navrhovateľom uzavrieť písomnú ani ústnu zmluvu, lebo v rovnakom čase mal uzavretú písomnú zmluvu so S. P. &.&.. M. S., s.r.o., v rámci ktorej bola dohodnutá tzv. exkluzivita, brániaca spoločnosti odporcu uzatvoriť na rovnaký alebo obdobný predmet činnosti zmluvný vzťah s iným subjektom. Dovolateľ poukázal na to, ţe v inom súdnom spore, kde sa rozhoduje o určení, či je predmetná zmluva platná, odporca spochybňuje jej platné uzavretie. Vadu konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p. videl dovolateľ v nesprávnom obsadení súdov zúčastnených na rozhodovaní, keďţe z konania a rozhodovania veci bol vylúčený komunitárny sudca. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 206/08 z
  30. júla 2008, v ktorom ústavný súd konštatoval, ţe ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Takáto procesná situácia je zákonom ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Dovolateľ tieţ poukázal na to, ţe v zmysle judikatúry 1 Obdo/16/2015 9 Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) môţe vnútroštátny súd rozhodnúť o otázke súvisiacej s výkladom komunitárneho práva a relevantnej vo veci samej iba v prípade, ak k danému ustanoveniu uţ bol podaný výklad ESD (acte èclaire) alebo ak správne uplatnenie komunitárneho práva je tak jasné, ţe niet priestoru pre rozumné pochybnosti (acte clair). Z odôvodnení rozsudkov odvolacieho aj prvostupňového súdu je podľa názoru dovolateľa zrejmé, ţe súdy sa s týmito povinnosťami nevysporiadali a na nevyhnutnosť výkladu zákona v súlade s komunitárnym právom nijako neprihliadli. Nevysporiadali sa s otázkou súladu ich výkladového postupu s poţiadavkami podľa Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva tak, ako tieto poţiadavky vo svojej judikatúre uvádza ESD. Výklad právnych inštitútov unikátne zariadenie, relevantný trh a zneuţitie dominantného postavenia, ktoré zákonodarca prebral z harmonizovanej komunitárnej úpravy a ktoré majú mať naprieč celým spoločenstvom jednotný význam, je preto podľa dovolateľa nepreskúmateľný a chýbajú preň relevantné a dostatočné dôvody. Dovolateľ s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. navrhol dovolaciemu súdu, aby prerušil dovolacie konanie a predloţil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Zároveň sa dovolateľ domáhal, aby dovolací súd v súlade s odporúčaním a usmernením Komisie v zmysle článku 16 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa
  31. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaţe poţiadal Komisiu o informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré sa týkajú prejednávanej právnej veci a o jej stanovisko k otázkam týkajúcim sa uplatňovania súťaţných pravidiel spoločenstva, nakoľko tieto môţu mať podstatný význam pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Napokon dovolateľ poukázal tieţ na to, ţe konanie súdov je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a oba napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.). Súdom zúčastneným na rozhodovaní vytýkal, ţe na základe vykonaných dôkazov dospeli k neúplným a zároveň nesprávnym skutkovým zisteniam a tieţ, ţe vec nesprávne právne posúdili tým, ţe nepouţili ustanovenia správneho právneho predpisu - § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v rámci rozhodovania o petite č. 1 a posudzovania oprávnenia p. Č. uzatvoriť v mene odporcu ústnu zmluvu s navrhovateľom) a ustanovení zákona č. 326/2001 Z. z. (v rámci rozhodovania o petite č. 2). Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ust. § 240 ods. 1 O. s. p. ), zastúpený v dovolacom konaní v súlade s ust. § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa. 1 Obdo/16/2015 10 V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III ako súdu prvého stupňa. Podľa ust. § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3). Z uvedeného je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania v preskúmavanej veci nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., keďţe odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, a teda nejde o ţiadny z prípadov taxatívne vymenovaných v ust. § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. Dovolanie navrhovateľa by tak bolo prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Citované ustanovenie totiţ pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tejto istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Na to, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti, čo je záver, ktorý moţno vyvodiť z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. Teda v prípade, ak dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, aj keď dovolateľ také pochybenie výslovne nenamietal. Dovolací súd takto postupuje aj v prípadoch, keď dovolanie nie je prípustné v zmysle ustanovení § 238 O. s. p. (ak ide o rozsudok) alebo § 239 O. s. p. (ak ide o uznesenie). Zatiaľ čo na vady taxatívne vymenované v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. prihliada dovolací súd bez ohľadu na to, či je dovolanie prípustné, tak dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. preskúmava len vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné, t. j. ak smeruje proti niektorému z tých právoplatných rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré je podľa ust. § 238 O. s. p. (ako sa vo veci rozhodlo rozsudkom) prípustné napadnúť dovolaním. Z uvedeného zároveň vyplýva, 1 Obdo/16/2015 11 ţe ak dovolací súd zistí, ţe dovolanie je procesne neprípustné, nie je oprávnený skúmať, aj keby sa toho dovolateľ výslovne doţadoval, či odvolací súd posúdil prejednávanú vec po právnej stránke správne, alebo či v konaní došlo k inej vade (odlišnej od vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k uvedenému sa dovolací zaoberal výlučne tými námietkami dovolateľa, ktoré bolo moţné podradiť pod niektorý z dovolacích dôvod v zmysle ust. § 241 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 ods. 1 O. s. p., čiţe tzv. vadami zmätočnosti. Takýto charakter majú námietky navrhovateľa, ţe I. odvolací súd o jeho odvolaní rozhodol bez pojednávania, hoci nariadenie pojednávania si vyţadoval dôleţitý verejný záujem, II. navrhovateľ nebol upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia odvolacieho rozsudku, III. mu odvolací súd nedoručil vyjadrenie odporcu k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa
  32. júla 2013 a neumoţnil mu tak reagovať na prípadné nové tvrdenia a argumenty odporcu. Týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu sa mala navrhovateľovi odňať moţnosť konať pred súdom, čo zakladá vadu konania podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Rozumie sa tým taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil ţiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali existenciu uvedenej vady v postupe odvolacieho súdu. I. Podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Zákon pritom nedefinuje, čo treba povaţovať za dôleţitý verejný záujem. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. by malo ísť o taký záujem, ktorý sa bude týkať väčšieho okruhu osôb (územného celku, obce). Dovolateľ existenciu dôleţitého verejného záujmu na verejné prerokovanie danej odvolacej veci vyvodzoval z toho, ţe odporca ako akciová spoločnosť, ktorej jediným akcionárom je Slovenská republika (štát), je priamo napojený na štátny rozpočet, do ktorého v prevaţnej miere prispievajú občania Slovenskej republiky (verejnosť). S uvedeným názorom nemoţno súhlasiť, pretoţe len zo samotnej povahy niektorého z účastníkov konania sa ešte nedá usudzovať, ţe je v záujme verejnosti, aby určitá odvolacia vec bola prerokovaná verejne, teda na pojednávaní. Ak by sa prijal názor 1 Obdo/16/2015 12 dovolateľa, potom v prípade akéhokoľvek súdneho konania, kde aspoň jeden z účastníkov je štát alebo právnická osoba s majetkovou účasťou štátu, by odvolací súd musel na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, čo zrejme nebolo úmyslom zákonodarcu. O dôleţitý verejný záujem v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. d/ O. s. p., ktorý je dôvodom na nariadenie odvolacieho pojednávania, ide podľa názoru dovolacieho súdu predovšetkým vtedy, ak otázky, ktoré sú predmetom konania, môţu byť predmetom verejného, teda celospoločenského záujmu a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania v občianskom súdnom konaní môţe byť významná aj pre iné, na konaní nezúčastnené subjekty. V prejednávanej veci však ide o spor dvoch podnikateľov (obchodných spoločností) o to, či medzi nimi existuje právny vzťah zaloţený navrhovateľom tvrdenou ústnou zmluvou a vynucovanie plnenia z tejto zmluvy. Vyriešenie tohto sporu má význam výlučne pre jeho účastníkov, keďţe jeho cieľom je odstrániť neistotu v ich vzájomných právnych vzťahoch. Vzhľadom k tomu, ţe v danej veci nešlo o ţiaden z prípadov uvedených v ust. § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd mohol o odvolaní navrhovateľa rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania a týmto svojím postupom odvolateľovi neodňal moţnosť konať pred odvolacím súdom. II. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, ţe ho neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia odvolacieho rozsudku, ide rovnako o námietku nedôvodnú. Podľa ust. § 156 ods. 3 O. s. p. (ktoré ustanovenie sa v zmysle § 211 ods. 2 O. s. p. pouţije aj v konaní pred odvolacím súdom) vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe dňa
  33. novembra 2014, teda viac ako 5 dní pred vyhlásením rozsudku odvolacieho súdu (
  34. decembra 2014) bolo na úradnej tabuli Krajského v Bratislave vyvesené oznámenie o tom, ţe dňa
  35. decembra 2014 o 9.00 hod. bude na č. dverí 54 (prízemie) vyhlásený rozsudok vo veci sp. zn. 2 Cob/179/2013 účastníkov R. M. s.r.o. c/a Ţ. S. S. o PO + určenie existencie právneho vzťahu. Podľa ust. § 214 ods. 3 O. s. p., ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods.
  36. Navrhovateľ v ţiadnom zo svojich podaní adresovaných či uţ prvostupňovému alebo odvolaciemu súdu nikdy neţiadal, aby mu boli písomnosti doručované aj elektronickými prostriedkami, preto odvolací súd nebol povinný oznámiť mu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku inak, ako vyvesením oznámenia na úradnej tabuli súdu v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p., čo sa aj stalo. Je teda zrejmé, ţe navrhovateľ bol riadne a včas upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu a jeho námietka je nedôvodná. III. Dôvodná nie je ani námietka dovolateľa o odňatí jeho moţnosti konať pred odvolacím súdom tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa 1 Obdo/16/2015 13
  37. júla
  38. Ustanovenie § 209a ods. 1 O. s. p. ukladá len povinnosť doručiť odvolanie ostatným účastníkom, nie však povinnosť doručiť aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Je teda na úvahe súdu, či prípadné vyjadrenie ostatných účastníkov (tých, čo odvolanie sami nepodali) doručí odvolateľovi. V prejednávanej veci súd prvého stupňa doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20 Cb/70/2012-615 zo dňa
  39. apríla 2013 a aţ následne predloţil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Keďţe navrhovateľ v reakcii na uvedené doručil na adresu odvolacieho súdu ďalšie svoje vyjadrenie (datované dňom
  40. júla 2013), odvolací súd toto „vyjadrenie k vyjadreniu“ zaslal odporcovi. Následne odporca uţ len listom zo dňa
  41. novembra 2014, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené
  42. novembra 2014, poukázal na to, ţe ostatné vyjadrenie navrhovateľa v danej veci povaţuje za nehospodárny a účelový úkon, nakoľko navrhovateľ podaným vyjadrením nepoukazuje na ţiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktorými by rozporoval tvrdenia odporcu a ktoré by zároveň preukazovali jeho nárok, ktorého sa vo veci domáha. Je teda zrejmé, ţe predmetné „vyjadrenie“ neobsahovalo ţiadne nové tvrdenia alebo argumenty odporcu k prejednávanej veci a jeho nedoručením navrhovateľovi (odvolateľovi) sa nijako nezasiahlo do jeho procesných práv účastníka konania. IV. Zostávajúce námietky dovolateľa sa týkali tej časti konania, v ktorej súdy rozhodovali o návrhu na uloţenie povinnosti odporcovi „ako vlastníkovi a správcovi unikátneho zariadenia (osobných ţelezničných vozňov a lokomotív)“ za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stolíkoch nachádzajúcich sa v osobných ţelezničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe navrhovateľových objednávok (ţiadostí). Dovolateľ okrem iného poukazoval na to, ţe pri závere súdu prvého stupňa, ţe Protimonopolný úrad Slovenskej republiky je jediným kompetentným orgánom s právomocou vysloviť, či posudzované konanie je zneuţitím dominantného postavenia, mal súd postupovať v zmysle ust. § 104 ods. 1 O. s. p. a danú právnu vec v časti, v ktorej nespadá do právomoci súdov, mal zastaviť a postúpiť príslušnému orgánu. Právomoc súdov upravujú ustanovenia §§ 7 a 8 O. s. p. Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia). Podľa ust. § 8 O. s. p. ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy môţu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide o tzv. delenú právomoc). 1 Obdo/16/2015 14 Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý spôsobuje, ţe súd nemôţe vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. Navrhovateľ tvrdí, ţe odporca svojím konaním resp. nekonaním (odmietaním spolupráce s navrhovateľom) nedovolene obmedzuje hospodársku súťaţ formou zneuţívania svojho dominantného postavenia na relevantnom trhu a domáha sa nápravy v podobe uloţenia povinnosti odporcovi sprístupniť pre navrhovateľa svoje unikátne zariadenie. Podľa ust. § 82a O. s. p. súd bezodkladne oznámi protimonopolnému úradu začatie konania, v ktorom uplatňuje ustanovenia osobitného predpisu (s odkazom na čl. 81 a 82 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325, 24.12.2002)). Pravidlá hospodárskej súťaţe EÚ sú obsiahnuté v článku 101 (zosúladené postupy, ktoré obmedzujú hospodársku súťaţ) a v článku 102 (zneuţívanie dominantného postavenia) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) [bývalé články 81 a 82 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (zmluva o ES)]. Postupy podľa článku 101 (ZFEÚ) sa týkajú vyšetrovania protisúťaţných dohôd (napr. kartelov). Postupy podľa článku 102 (ZFEÚ) sa týkajú zneuţitia dominantného postavenia, pričom kľúčovým v týchto prípadoch je posúdiť, či je daná firma dominantná na relevantnom trhu. Súčasťou tohto postupu je vymedzenie jej trhu z hľadiska výrobkov, ktoré dodáva, aj z hľadiska zemepisnej oblasti, v ktorej sa predávajú. Podstatnú časť námietok dovolateľa tvorí tvrdený nesprávny procesný postup všeobecných súdov pri aplikácii ust. § 82a O. s. p., teda ţe súdy mali bezodkladne oznámiť Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky začatie konania, pričom toto pochybenie neodstránil ani odvolací súd. Podľa ust. § 82a O. s. p. platí, ţe súd oznamuje začatie konania, v ktorom uplatňuje ustanovenia osobitného predpisu. Z odôvodnení napadnutých rozsudkov je však zrejmé, ţe súdy predmetné články v prejednávanej veci neaplikovali, preto ani nemali povinnosť oznamovať začatie konania Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky. K presvedčivosti odôvodnenia Dovolateľ ďalej súdom zúčastneným na konaní vytýkal, ţe svoje rozhodnutie o petite č. 1 riadne a najmä presvedčivo neodôvodnili, keďţe sa nevysporiadali s kľúčovými otázkami, argumentmi a námietkami navrhovateľa, ktorých výpočet je uvedený na strane 11 dovolania pod bodmi 1 aţ
  43. Pre rozhodnutie o petite č. 2 bolo zase podľa navrhovateľa potrebné vysporiadať sa s otázkami, či je odporca vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia, teda či osobné ţelezničné vozne a lokomotívy zaradené do platného grafikonu odporcu sú alebo nie sú unikátnym zariadením a či odporca má alebo nemá dominantné postavenie na relevantnom trhu poskytovania reklamných sluţieb podnikateľskými subjektmi v exteriéri a interiéri osobných ţelezničných vozňov a lokomotív vo vlastníctve alebo správe ţelezničných prepravcov pôsobiacich na území Slovenskej republiky uţívateľom (cestujúcim, spotrebiteľom). Dovolateľ tak v skutočnosti namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu 1 Obdo/16/2015 15 veci spôsobené nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov a tieţ nesprávne právne posúdenie veci, spôsobené tým, ţe súdy neaplikovali ustanovenia zákona č. 136/2001 Z. z. K tomu dovolací súd uvádza, ţe nedostatočné či nesprávne zistenie skutkového stavu veci a ani jej nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Uţ v uznesení sp. zn. 7Cdo/245/2013 zo dňa
  44. mája 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. (v znení účinnom do
  45. decembra 2014). Tieţ nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., avšak len vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov nie je arbitrárne (svojvoľné) a ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 1 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré súd zamietol ţalobu o určenie, ţe navrhovateľ a odporca sú účastníkmi tvrdeného právneho vzťahu. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal a k akým skutkovým a právnym záverom na základe takto vykonaného dokazovania dospel. Hlavným dôvodom pre zamietnutie ţaloby pokiaľ ide o petit č. 1 bola potom skutočnosť, ţe vykonané dôkazy nepotvrdili existenciu navrhovateľom tvrdenej ústnej dohody s odporcom. Nad rámec uvedeného potom ešte súd konštatoval, ţe aj keby k uzavretiu predmetnej ústnej dohody došlo, táto by nebola platná pre porušenie predpisov o konaní v mene obchodnej spoločnosti, pričom by sa jednalo o tzv. absolútnu neplatnosť v zmysle ust. 39 Občianskeho zákonníka. Návrh na uloţenie povinnosti v zmysle petitu č. 2 súd prvého stupňa zamietol z dôvodu, ţe navrhovateľ chcel podanou ţalobou donútiť odporcu, aby s ním uzavrel zmluvu podobnú tej, ktorú mal jeho predchodca so spoločnosťou. U., spol. s.r.o., čo súd označil za zneuţitie práva, teda správanie zdanlivo dovolené, ale usilujúce o nedovolený výsledok. S argumentáciou navrhovateľa, ţe odporca ako vlastník a správca unikátneho zariadenia zneuţíva svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu tým, ţe odporcovi bráni v prístupe k svojmu unikátnemu zariadeniu, a teda ţe v konaní by mali byť aplikované ustanovenia zákona č. 136/2001 Z. z., sa súd prvého stupňa vysporiadal tak, ţe navrhovateľovi odporučil podať podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, ktorý jediný má právomoc vysloviť, či odporca takýmto spôsobom nedovolene obmedzuje hospodársku súťaţ. Je teda zrejmé, ţe súd prvého stupňa sa zaoberal podstatnými argumentmi navrhovateľa (relevantnými pre rozhodnutie danej veci), pričom skutočnosť, ţe dovolateľ so závermi súdu 1 Obdo/16/2015 16 nesúhlasí, ešte neznamená, ţe rozhodnutie súdu by malo byť hodnotené ako zmätočné, nepresvedčivé a nedostatočné. Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so zisteným skutkovým stavom veci a jej právnym posúdením zo strany okresného súdu, ako aj s dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd konštatoval správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody, keď predovšetkým poukázal na to, dohoda medzi navrhovateľom a odporcom nemohla byť platne uzavretá aj preto, ţe nebola dodrţaná písomná forma zmluvy, ktorú si určila jedna zo zmluvných strán (odporca). Zároveň odvolací súd uviedol, prečo nepovaţoval za potrebné sa zaoberať tými odvolacími dôvodmi, v ktorých navrhovateľ poukazoval na údajné zneuţívanie dominantného postavenia odporcu na relevantnom trhu v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z. Pokiaľ ide o petit č. 2, je síce pravda, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne uviedol, ţe ide o tzv. určovací petit, avšak z ďalšieho odseku odôvodnenia je zrejmé, ţe v tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku, na ktorého dôvody odkázal. Takýto postup odvolacieho súdu umoţňuje ustanovenie § 219 O. s. p. Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia platí, ţe odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Záverom dovolací súd konštatuje, ţe procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa prebiehal v zmysle právnej úpravy Občianskeho právneho poriadku a umoţňoval dovolateľovi (navrhovateľovi) zúčastniť sa na všetkých úkonoch prvostupňového a odvolacieho súdu. Skutočnosť, ţe dovolateľ sa nestotoţňuje s právnym názorom všeobecného súdu nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu. S poukazom na uvedené preto v preskúmavanej veci nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. K návrhu na prerušenie konania K dovolateľom tvrdenej vade konania podľa ust. § 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p., teda k námietke, ţe súd bol nesprávne obsadený, lebo na rozhodnutí sa nepodieľal komunitárny sudca a k návrhu na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., dovolací súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujíma stanovisko, ţe pokiaľ procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je daný dôvod pre prerušenie konania v zmysle uvedeného ustanovenia, t. j. na účely predloţenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. 1 Obdo/16/2015 17 Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru podľa čl.267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo
  46. októbra 1982 Súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V danej veci mal procesný postup súdov podklad výlučne v aplikácii a interpretácii vnútroštátnych právnych predpisov. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Dovolateľ v prejednávanej veci ani nenavrhol znenie ţiadnych konkrétnych prejudiciálnych otázok, na základe ktorých by mal dovolací súd iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (pozn. Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv, b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie), 1 Obdo/16/2015 18 pričom tak neurobil ani v konaní pred súdmi niţších stupňov. Dovolaciemu súdu preto ani nie je jasné, z čoho dovolateľ vyvodzuje, ţe na rozhodnutí danej veci sa mal podieľať aj Súdny dvor Európskej únie, resp. jeho sudcovia. Vzhľadom k uvedenému dovolací súd návrh dovolateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako nedôvodný zamietol. Keďţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia vád tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné procesné vady taxatívne uvedené v ust. § 237 ods. 1 O. s. p., pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z ust. § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe dovolanie navrhovateľa odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j. preto, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, ktoré nie je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. V konaní o dovolaní navrhovateľa bol úspešným účastníkom odporca, ktorému tým vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal odporcovi náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe odporca nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.