ţalobcu rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 10.5.2009 č. k. 8C/91/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.11.2009 č. k. 4Co/143/2009 je právne bezvýznamný, nakoľko rozhodoval o veciach, o ktorých nemal právo rozhodovať a navyše pri rozhodovaní sa nezaoberal tou skutočnosťou, ţe došlo k čiastočnému plneniu a od zmluvy nebolo moţné odstúpiť, ţe neboli dané dohodnuté dôvody na odstúpenie od zmluvy a ţe úkon úpadcu o odstúpení je absolútne neplatným úkonom v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Ţalovaný poukázal na to, ţe vo vzťahu k danému konaniu existuje prekáţka právoplatne rozhodnutej veci, ktorou je Rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. 8C/91/2007-161 zo dňa 19.5.2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/143/2009 zo dňa 20.11.2009 a ktorým bolo právoplatne vyslovené, ţe úpadca - P. **E., spoločnosť s ručením obmedzeným P. je vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom predmetom uţ právoplatne ukončeného súdneho konania bolo posudzovanie otázky vlastníckeho práva k 3 1Obo/26/2015 uvedeným nehnuteľnostiam a teda aj otázka platnosti a účinnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.
ust. § 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 90 O. s. p.. Konštatoval, ţe na základe citovaného ustanovenia je konkurzný súd v tomto konaní viazaný právoplatným rozsudkom vo výroku o určení vlastníckeho práva v prospech ţalovaného, pretoţe v tomto konaní na strane ţalobcu bol aktívne legitimovaný Ing. M. H., jeden zo štatutárov úpadcu, za vedľajšieho účastníka vystupoval JUDr. M. P., správca konkurznej podstaty úpadcu: P. **E., spoločnosť s ručením obmedzeným P. a ţalovaným ako 4 1Obo/26/2015 pasívne legitimovaným bol Ing. T. L.. Zhodnosť účastníkov konania v tejto vylučovacej ţalobe je daná tým, ţe v tomto konaní vystupuje Ing. T. L. ako ţalobca na strane aktívne legitimovaného a JUDr. M. P., správca konkurznej podstaty úpadcu P. ** E., spoločnosť s ručením obmedzeným P. ako ţalovaný na strane pasívne legitimovaného. Na rozhodovaní o určení vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré sú správcom zaradené do konkurznej podstaty úpadcu §18 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. je daná právomoc príslušného okresného súdu. Tento právny záver je odvodený aj z rozhodovacej činnosti NS SR a to stanoviska Obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obpj/1/99, na základe ktorého sa doposiaľ realizuje právna prax v obdobných prípadoch. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s právnou námietkou ţalobcu v tom smere, ţe okresný súd nemá danú právomoc na rozhodovanie o tom, čo patrí do konkurznej podstaty úpadcu a čo nie. Dospel k záveru, ţe výrok rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8C/91/2007 o tom, ţe nehnuteľnosti patria do konkurznej podstaty úpadcu, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd, je nevykonateľný, nadbytočný a právne ničotný. O zahrnutí veci do súpisu konkurznej podstaty rozhoduje v zmysle § 18 ods. 1 a 19 ods. 1 ZKV len správca konkurznej podstaty úpadcu. V prípade pochybností o zaradení veci do súpisu s poznámkou o nárokoch platnými inými osobami a následne vyvolaného sporu na základe postupu
2 ZKV rozhoduje krajský súd, v obvode ktorého bol vyhlásený konkurz ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 4 písm. a/ O. s. p. účinného do 31.12.2005 v spojení s ustanovením § 372n O. s. p.. Nadbytočný výrok v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn 8C/91/2007 o zaradení veci do súpisu konkurznej podstaty však nemá ţiadny právny vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť tohto rozhodnutia v časti o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Súd nevyhovel návrhu ţalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom JUDr. P. Č., M. L. a oboznámením spisu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cb/647/1998, pretoţe dôkazy výsluchom svedkov uţ boli vykonané v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn 8C/91/2007 a nemôţu mať ţiadny vplyv na právoplatnosť vyššie uvedeného rozhodnutia o určení vlastníckeho práva. Keďţe neexistujú skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné vyvodiť iný právny záver o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako o tom právoplatne rozhodol Okresný súd Prešov, sp. zn. 8C/91/2007, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/143/2009, súd zamietol návrh ţalobcu ako nedôvodný. 5 1Obo/26/2015 Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podal odvolanie ţalobca uplatnením odvolacieho dôvodu
2 písm.
ţalobcu je výrok rozsudku záväzný len pre účastníkov konania a pokiaľ v neskoršom súdnom konaní vystupuje ako účastník čo i len jeden subjekt, ktorý nebol účastníkom predchádzajúceho konania, posúdenie predbeţnej otázky ale ani výrok predchádzajúceho rozsudku nie sú záväzné a súd musí vec preskúmať v plnej miere (R 40/2013). JUDr. P. ako správca úpadcu, ktorý je v prejednávanej veci ţalovaným, bol v konaní pred Okresným súdom Prešov iba vedľajším účastníkom a nie je moţné z tejto skutočnosti vyvodiť záväznosť výroku rozsudku vo veci sp. zn. 8C/91/2007 a tam riešených predbeţných otázok pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Za nesprávny postup povaţoval zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov.
ţalobcu okresný súd Prešov v konaní sp. zn. 8C/91/2007 rozhodoval o právach tretej osoby bez toho, aby táto bola účastníkom, čo je neprípustné a na výrok OS Prešov o určení vlastníctva z tohto dôvodu nie je moţné prihliadať. Poukázal na tvrdenia uţ v konaní vznesené a týkajúce sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Záver súdu v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8C/91/2007, ţe list z 27.03.2000 bol Ing. L. doručený pred 19.05.2000, je
ţalobcu výsledkom špekulácie a súd v tomto konaní vôbec nezisťoval odkiaľ sa konateľka L. dozvedela, ţe malo dôjsť k odstúpeniu od zmluvy druhým konateľom. Poukázal na svoje písomné stanovisko predloţené na pojednávaní dňa 3.3.2015 týkajúce sa hodnotenia okolností odstúpenia od zmluvy. Napadol aj výrok o trovách s tým, ţe súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia, hoci správca konkurznej podstaty je sám advokát a ak sa dal zastúpiť iným advokátom, nejde o účelne vynaloţený náklad a nie sú tak splnené podmienky pre priznanie trov právneho zastúpenia. Ţalobca ţiadal odvolací súd, aby zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu 6 1Obo/26/2015 prvého stupňa, prípadne aby toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný a ţiadal rozhodnutie súdu potvrdiť ako vecne a právne správne. Poukázal na to, ţe návrh na začatie konania nie je opodstatnený ani v rovine hmotnoprávnej a ani v rovine procesnoprávnej.
ţalovaného je úpadca vlastníkom sporných nehnuteľností a tieto jednoznačne patria do konkurznej podstaty úpadcu. Tento záver bol konštatovaný uţ v rozsudku Okresného súdu v Prešove sp. zn. 8C/91/2007- 161 zo dňa
ust. § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolaniu nie je moţné vyhovieť. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne právne posúdil.
1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7 1Obo/26/2015 Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd zamietol návrh na vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. Predmetom konania je teda rozhodovanie o ţalobe excindačnej
ust. § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKV). Základnou odvolacou námietkou je tvrdenie ţalobcu, ţe súd vo veci rozhodol nesprávne zamietnutím z dôvodu, ţe o vlastníckom práve ţalovaného uţ záväzne rozhodol Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/91/2007.
ţalobcu je výrok rozsudku záväzný len pre účastníkov konania, v uvedenom konaní však ţalovaný bol len vedľajším účastníkom. Takto rozhodnutá vec netvorí prekáţku veci rozhodnutej a je potrebné vykonať dokazovanie v rozsahu zodpovedajúcom riešeniu otázky vlastníckeho práva ako prejudiciálnej otázky doposiaľ nevyriešenej. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, ţe tieto nemôţu viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Tu zdôrazňuje, ţe súd prvého stupňa správne vyhodnotil existenciu určujúceho rozhodnutia k sporným nehnuteľnostiam tak, ţe vo veci naň prihliadol ex lege ako k skutočnosti zakladajúcej síce nie prekáţku veci rozsúdenej vedúcej k záveru o potrebe konanie zastaviť
ust. 104 ods. 1 O. s. p., ale ako k skutočnosti, ktorá jednoznačne osvedčuje vlastnícke právo ţalovaného a túto otázku tak prejudiciálne riešiť v prebiehajúcom konaní uţ nemusel a ani nemohol. Keďţe sa nevyskytli ţiadne ďalšie okolnosti osvedčujúce záver o potrebe vylúčenia veci z konkurznej podstaty úpadcu, nemohol ţalobe vyhovieť.
1 O. s. p., doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný.
ods. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého.
ods. 3 len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova.
2 O. s. p. otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. 8 1Obo/26/2015 Rozsudok vyslovujúci, ţe určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. prekáţku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tieţ záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbeţnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (tu napr. Števček, Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár C. H. Beck Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva. Ţalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný a preto sa nemôţe v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho istého určenia, o ktorom uţ raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci
3 O. s. p.. Pokiaľ ide o iný nárok (tu vylúčenie veci z konkurznej podstaty), zásadne platí, ţe ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (iný) nárok odvodzuje, súd je v tomto ďalšom konaní pri zodpovedaní predbeţnej otázky (ktorá sa uţ právoplatným súdnym výrokom vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. predstavuje vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. osobitnú procesnú úpravu. Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými istými účastníkmi, neţ ako o tomto ich právnom vzťahu uţ bolo právoplatne rozhodnuté (rozh. Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/231/2013). Zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, ţe právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Prešove zo dňa 10.5.2009 č. k. 8C/91/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.11.2009 č. k. 4Co/143/2009 bolo určené vlastnícke právo ţalovaného k sporným nehnuteľnostiam, toto právo bolo aj následne vnesené do katastra nehnuteľností. Tvrdenie ţalobcu, ţe takéto rozhodnutie nemôţe mať vplyv na prebiehajúce konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, nemá oporu v platnom práve. Súdy uţ právoplatne otázku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vyriešili, čím sa vyčerpal aj predmet 9 1Obo/26/2015 konania o jej vylúčenie z konkurznej podstaty – nie je uţ sporným to, komu skutočne vlastnícke právo k nehnuteľnosti svedčí. Otázku prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia rieši judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. aj v uznesení sp. zn. 1 Cdo/133/2009, sp. zn. 5 MCdo/ 16/2010. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 349/09 – 36 z 20. januára 2010 vyslovil, ţe vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní
2 Občianskeho súdneho poriadku, konajúci všeobecný súd nemá moţnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďţe súd nemôţe ako predbeţnú otázku znovu riešiť to, o čom uţ bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo poloţená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v ďalšom konaní tých istých účastníkov vylúčené. Iné riešenie by znamenalo, ţe súd môţe porušiť viazanosť uloţenú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p.. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje, t.j. ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj so základným zákonom štátu.
čl. 2 ods. 2 ústavy totiţ „štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., (ďalej „listina“), „štátnu moc moţno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon“. Všeobecný súd nerešpektujúci predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie vo veci, ktoré predstavuje predbeţnú otázku v nasledujúcom občianskom súdnom konaní, vybočuje z medzí vytýčených čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a porušuje tým právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny). 10 1Obo/26/2015 Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu ţalobcu vychádzajúc zo záveru, ţe výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená aj otázka platnosti kúpnej zmluvy medzi ţalobcom a úpadcom dňa 2.9.1999, je vo vzťahu účastníkov prebiehajúceho konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Zmenený okruh účastníkov síce zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tieţ z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov, avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných účastníkov konania. V súvislosti s námietkou potreby ďalšieho dokazovania, ktoré súd prvého stupňa odmietol vykonať, konštatuje odvolací súd, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, keď návrh na ďalšie dokazovanie zamietol, keďţe navrhované dokazovanie malo smerovať k preskúmavaniu skutočností, ktoré uţ boli vyriešené právoplatným rozhodnutím o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam. Na námietku ţalobcu týkajúcu sa porušenie práva na spravodlivý proces nevykonaním navrhovaných dôkazov odvolací súd uvádza, ţe súd prvého stupňa vo vedení procesu nepochybil a jeho rozhodovanie takouto vadou netrpelo. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 OSP). Kaţdého z účastníkov teda zaťaţuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 OSP). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP) a nie účastníkov konania. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, čo uţ Najvyšší súd vyjadril v rozhodnutí R 37/1993, 11 1Obo/26/2015 prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP. K rovnakému záveru dospel v R 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. S poukazom na uvedené v súvislosti s tvrdeným odňatím práva konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy, odvolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa nepochybil, ako vyplýva uţ z uvedenej právnej úvahy týkajúcej sa charakteru excindačnej ţaloby vo vzťahu k uţ vyslovenému záveru týkajúcemu sa určeného vlastníckeho práva a vykonaného dokazovania v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 8C/91/2007. Je výlučne v dispozícii súdu, ktoré dôkazy vykoná a ďalšie dokazovanie by nemalo pre závery súdu ţiaden význam, ako uţ je vysvetlené vyššie. Súd prvého stupňa správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, ţe odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v Občianskom súdnom poriadku, čím súd prvého stupňa dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom. Uţ z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR vyplýva, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Tu dovolací odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
ktorého odôvodnenie 12 1Obo/26/2015 súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Zákonné ustanovenie § 219 O. s. p. v odseku 2 výslovne uvádza, ţe ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K námietke odvolateľa ohľadom neúčelnosti priznaných trov konania z dôvodu, ţe samotný ţalovaný je advokátom a teda jeho zastúpenie v konaní je nadbytočným odvolací súd uvádza, ţe uţ z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, ţe správca konkurznej podstaty má postavenie účastníka konania a v prípade úspechu v konaní má právo na náhradu trov konania. V konaní sa môţe dať zastupovať advokátom a ţiadne zákonné ustanovenie nevylučuje, aby správca konkurznej podstaty, ktorý je sám advokátom, si nemohol zvoliť svojho zástupcu v konaní. Táto úvaha jednoznačne vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 104/08 z 24. septembra 2008,
ktorého rozhodovanie súdu o náhrade trov v rámci incidenčného sporu sa riadi nepochybne ustanoveniami § 142 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania. To v praxi znamená, ţe ak správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom spore advokátom je úspešný, má nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia advokátom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. S poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 87,52 eur titulom trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej sluţby vrátane paušálnej náhrady a DPH
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (vyjadrenie k odvolaniu).
1 O. s. p. odvolací súd navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť priznanú náhradu trov konania odporcu k rukám jeho právneho zástupcu. Pri určení 13 1Obo/26/2015 hodnoty úkonu odvolací súd vychádzal z ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej sluţby 1/13 výpočtového základu, keďţe predmetom konania je vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, čo je obdoba určovacej ţaloby (t.j. za úkon v roku 2015 vo výške 64,53 eur, 1 x náhrada reţijného paušálu v uplatnenej výške 8,39 eur a k tomu 20 % DPH; spolu 87,50 eur). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 27. októbra 2015 JUDr. Juraj Seman, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Antónia Savarová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.