Najvyšší súd 1 Obdo V 1/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Juraja Semana a členiek senátu JUDr.

§ 9ZKV a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu.

Keďţe sa ţalovaný neodvolal proti celej ţalobe vyhovujúcej časti rozsudku, t. j. proti časti, ktorou súd prvého stupňa určil, ţe pohľadávka ţalobcu vo výške 9 568,35 eur je po práve a je pohľadávkou proti podstate (a tento výrok v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť), odvolací súd nemohol na túto časť aplikovať spomenuté konštatovanie, ţe správca bol povinný z titulu svojej funkcie konať v súdnych sporoch týkajúcich sa podstaty sám a pokiaľ sa dal zastúpiť, nie sú náklady tohto zastúpenia pohľadávkou proti podstate v zmysle ust. § 31 ZKV. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd tým, ţe úspešnému ţalovanému vzniklo v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Proti predmetnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo 13/2011-1746 z 19. júla 2011 podal ţalobca dovolanie. Rozsah dovolania vymedzil tak, ţe ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol a tieţ výrok tohto rozsudku, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. tvrdiac, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., tvrdiac, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na neprávnom právnom posúdení veci. 12 1ObdoV/1/2012 Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur odvolací súd ţalobu zamietol, ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“) namietal, ţe odvolací súd nevykonal vo veci ţiadne dokazovanie a nevykonal ţalobcom navrhované dôkazy, jeho rozhodnutie nespočíva na skutkových zisteniach, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nie je spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto konštatovaniam podrobne rozobral pod Ad. 1/ na stranách 2 a 3 svojho dovolania (č. l. 1758 – 1759 spisu). Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol, dovolateľ namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a je nepreskúmateľné. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto konštatovaniam podrobne rozobral pod Ad. 2/ na stranách 3 a 4 svojho dovolania (č. l. 1759 – 1760 spisu). Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume 200 371,- Sk (6.651,10 eur) / zamietnutý nárok z úkonov vykonaných počas pracovného pomeru ţalobcu u ţalovaného], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ani neprihliadol na ţalobcom navrhované dôkazy, v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. nevykonal iné navrhnuté dôkazy tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/

1. a)na stranách 4, 5 a 6 svojho dovolania (č. l. 1760 - 1762 spisu). Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume 435 842,- Sk (14.467,30 eur) / zamietnutý nárok z tzv. tretích úkonov - ďalšie porady so ţalovaným], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ţalobcom navrhované dokazovanie a bez riadne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretoţe v dôvodoch 13 1ObdoV/1/2012 svojho rozhodnutia nevysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. nevykonal iné navrhnuté dôkazy tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/
2. b)na stranách 6 a 7 svojho dovolania (č. l. 1762 - 1763 spisu). Dovolateľ záverom vytkol odvolaciemu súdu, ţe porušil aj zásadu rovnakého postavenia účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch. Tohto pochybenia sa mal odvolací súd dopustiť tým, ţe síce sám deklaroval, ţe pri rozhodovaní o veci vychádzal zo svojho stanoviska, ţe ţalovaný nemal v právnych sporoch nárok na trovy právneho zastúpenia, avšak nerozhodol v súlade s týmto stanoviskom. Dovolateľ v tejto súvislosti uviedol, ţe odvolací súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie a svoje rozhodnutie vo veci individuálne, čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných nárokov ţalobcu, odôvodnil. Týmto postupom mal, podľa názoru dovolateľa, odvolací súd porušiť spravodlivú rovnováhu záujmov účastníkov konania a znevýhodniť ţalobcu tým, ţe mu fakticky znemoţnil úspešné uplatňovanie jeho práva v inom súdnom konaní, a to pokiaľ by sa nejednalo o prekáţku res iudicata, či prekáţku plynutia času, tak svojím právnym stanoviskom vo veci samej prejudikoval rozhodnutie, ktoré by prijal v odvolacom konaní. Dovolacím petitom sa ţalobca domáhal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný. Navrhol dovolanie ţalobcu smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odmietnuť podľa § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 O. s. p. ako neprípustné, vzhľadom na ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 238 ods. 3 O. s. p. Povaţujúc rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny v jeho zmeňujúcom výroku, navrhol ţalovaný dovolanie smerujúce proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu (prípustné podľa § 236 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 238 ods. 1 O. s. p.) zamietnuť ako nedôvodné a zaviazať ţalobcu k náhrade trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací súd (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý sám má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 posledná veta O. s. p.), skúmal bez nariadenia 14 1ObdoV/1/2012 pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Podľa § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné: - proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ods. 1), - proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2), - proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3). V prejednávanej vec dovolateľ napadol dva výroky rozsudku odvolacieho súdu: 1./ výrok, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol (ďalej aj „zmeňujúci výrok vo veci samej“), 2./ výrok, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (ďalej aj „potvrdzujúci výrok“). Ad. 1/: Dovolanie proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p., nakoľko ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Ţalobca podal dovolanie proti výroku odvolacieho rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur odvolací súd ţalobu zamietol. Sumu 4 422,26 eur predstavuje odmena ţalobcu ako advokáta 15 1ObdoV/1/2012 za právne sluţby poskytnuté ţalovanému vo veciach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk. Odvolací súd dospel k záveru, ţe udelenie splnomocnenia nemohlo nahradiť písomný súhlas podľa článku III bodu 3 Zmluvy. Dovolateľ voči tomu namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalobca za poskytnutie právnych sluţieb iba na základe plnomocenstva udeleného ţalovaným nemá nárok na ţiadnu odmenu, nespočíva na skutkových zisteniach (odvolací súd vo veci nevykonal ţiadne dokazovanie, resp. nevykonal dôkazy navrhované ţalobcom), je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci, je nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, ţe v konaní nebolo spochybnené, ţe právoplatnými rozhodnutiami súdov boli ţalovanému v súlade so zákonom priznané náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré vykonal ţalobca a tieto má ţalovaný uhradiť ţalobcovi ako svojmu právnemu zástupcovi. Ţalobca svojím dovolaním napadol tieţ výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe neskúmal ţalobcom navrhnuté dokazovanie preskúmania stavu finančných prostriedkov ţalovaného a príjmov podstaty a uspokojil sa len s neurčitým a verbálnym tvrdením ţalovaného, ţe nedisponuje „vţdy“ dostatkom finančných prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate. Ţalovaný nepreukázal, či v konkrétnom čase mal alebo nemal dostatok finančných prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate a odvolací súd túto okolnosť ani neskúmal, teda neskúmal, či konanie ţalovaného nebolo svojvoľné. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným za účelom zdôraznenia správnosti svojho názoru, ţe ustanovenie § 31 ZKV neuvádza náhradu trov konania. Dovolací súd po preskúmaní veci sa naopak stotoţnil s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého mal ţalovaný ako správca konkurznej podstaty konať a vystupovať v súdnych konaniach sám a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa,

§ 9

ZKV a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie súdnych sporov. Dovolací súd poukazuje na to, ţe v danom prípade je správca zároveň aj advokátom zapísaným do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora, 16 1ObdoV/1/2012 čiţe osobou znalou práva. Z uvedeného dôvodu nemoţno pohľadávku ţalobcu voči ţalovanému povaţovať za „náklady spojené s udrţiavaním a so správou podstaty“, čiţe pohľadávku proti podstate v zmysle ust. § 31 ods. 6 písm. b/ ZKV. Vzhľadom na uvedené právne stanovisko sú akékoľvek úvahy o tom, či plnomocenstvá udelené na zastupovanie v konaniach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk, nahrádzali písomný súhlas zastúpeného potrebný podľa článku III bodu 3 Zmluvy, ako aj o tom, či sa správca mohol dostať do omeškania s úhradou pohľadávky proti podstate, zbytočné a pre rozhodnutie veci irelevantné. Keďţe dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je nedôvodné a dovolacím súdom neboli v procesnom postupe súdov niţšieho stupňa zistené vady, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Ad. 2/: Na rozdiel od zmeňujúceho výroku vo veci samej, prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku z ustanovení § 238 O. s. p. nevyplýva, nakoľko sa nejedná o prípad podľa § 238 ods. 3 O. s. p. – odvolací súd nevyslovil v potvrdzujúcom výroku svojho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku by tak prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní odvolacieho súdu došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je totiţ dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom 17 1ObdoV/1/2012 ustanovení. Rozhodujúcou skutočnosťou je len zistenie dovolacieho súdu, ţe k takejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobca síce v úvode svojho dovolania uviedol aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., t. j. ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., tieto vady však bliţšie nešpecifikoval, ani neuviedol, ktorou z vád v zmysle ust. § 237 O. s. p. mal odvolací súd zaťaţiť svoje konanie. Dovolací súd v rámci svoje zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. ex offo skúmal, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k vadám podľa § 237 O. s. p., pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušiť, pričom takéto vady zistené neboli. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ním navrhované dôkazy, dovolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R 125/1999). Aj v prejednávanej veci bol dovolací súd toho názoru, ţe nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. Neúplne zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (k uvedenému pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. októbra 2010, sp. zn. 3Cdo 214/2010). Pokiaľ ide o dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré by naopak mohlo zakladať vadu konania v zmysle ust. 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd konštatuje, ţe uvedená námietka je nedôvodná. Navyše si dovolateľ aj protirečí, keď na viacerých miestach vytýka rozsudku odvolacieho súdu jeho nepreskúmateľnosť, avšak v bode II. svojho dovolania (v ktorom hovorí o porušení zásady rovnakého postavenia účastníkov) sám uvádza, ţe: „Odvolací súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie a svoje rozhodnutie vo veci individuálne, čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných 18 1ObdoV/1/2012 nárokov ţalobcu, odôvodnil.“ (strana 7, bod II. veta piata dovolania – č. l. 1763). Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré upravuje obsahové náleţitosti rozsudku (jeho písomného vyhotovenia) sa v odvolacom konaní aplikuje primerane. V tomto zmysle je aj odvolací súd povinný svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo úplné, výstiţné a presvedčivé a poskytovalo dostatočný podklad pre prípadný prieskum v dovolacom konaní. V rámci plnenia tejto povinnosti odvolací súd nemusí odpovedať na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
2. marca 2005 uviedol, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia. V prejednávanej veci odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého výroku. Zákon v takýchto prípadoch umoţňuje odvolaciemu súdu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.), v ktorom sa odvolací súd obmedzí len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré prípadne doplní o ďalšie dôvody, zdôrazňujúce správnosť napadnutého rozhodnutia. Uţ takéto odôvodnenie povaţuje zákonodarca za dostačujúce (za predpokladu, ţe potvrdzované rozhodnutie obsahuje úplné a presvedčivé odôvodnenie). V prejednávanej veci odvolací súd nielen ţe poukázal na správnosť záverov súdu prvého stupňa, ale uviedol aj ďalšie dôvody, ktorými reagoval na relevantné argumenty odvolania. Podľa názoru dovolacieho súdu tak urobil dostatočne jasne a zrozumiteľne. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. prečo nevykonal iné navrhnuté dôkazy, dovolací súd poukazuje na tom ţe táto námietka je nedôvodná. Z obsahu spisu vyplýva, ţe na odvolacom pojednávaní dňa
3. júla 2011 boli vypočutí ţalobca a zástupca ţalovaného, ktorí zotrvali na svojich doterajších stanoviskách bez toho, aby navrhli vykonanie ďalších dôkazov. Ţalobca ani v rámci svojho písomného odvolania nenavrhol ţiadne nové dôkazy, teda také, ktoré by neboli známe uţ z konania pred súdom prvého stupňa. 19 1ObdoV/1/2012 Ostatné námietky dovolateľa voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho rozsudku sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., avšak len za predpokladu, ţe dovolanie proti rozsudku je prípustné v zmysle ustanovení § 238 O. s. p. V prípade potvrdzujúceho výroku tomu tak nie, preto dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ani skúmať, či odvolací súd svoje konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vzhľadom k tomu, ţe prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku nemoţno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené vady konania podľa ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie ţalobcu proti potvrdzujúcemu výroku, pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný. V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému ţalovanému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Písomným podaním z
4. januára 2012 si ţalovaný uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 159,17 eur, ktorú špecifikoval ako trovy právneho zastúpenia za 2 realizované úkony právnej sluţby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní, vrátane prvej porady s klientom dňa
5. januára 2012 – 58,69 eur, 2/ písomné podanie vo veci samej – vyjadrenie k dovolaniu zo dňa
6. januára 2012 – 58,69 eur + 2 x reţijný paušál po 7,63 eur = 15,26 eur + DPH 26,53 eur. Dovolací súd konštatuje, ţe ţalovaný si trovy dovolacieho konania vyúčtoval v súlade s citovanou vyhláškou a v správnej výške. Napriek tomu však ţalovanému ich náhradu nepriznal, a to z identického dôvodu, pre ktorý mu ani odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. A síce preto, ţe ţalovaný ako správca konkurznej podstaty mal konať a vystupovať v súdnych konaniach sám a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa,

§ 9

ZKV a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie súdnych sporov (tak, ako to odôvodnil odvolací súd na strane 12 svojho rozsudku – č. l. 1751, s ktorým stanoviskom sa dovolací súd stotoţňuje). V zmysle uvedeného dovolací súd nepovaţoval tieto 20 1ObdoV/1/2012 trovy za účelne vynaloţené, resp. potrebné pre účelné bránenie práva ţalovaného proti ţalobcovi (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Napokon ţalovaný ani nevyjadril nesúhlas s výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorý mu z tohto dôvodu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, ale mu priznal len náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 24. apríla 2014 JUDr. Juraj S e m a n, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: H.