← Slovensko

o určenie neúčinnosti právneho úkonu

Najvyšší súd 1ObdoV/2/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. S., H., K., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu K. I., spol. s. r.o., K., N., K.-Šaca, proti ţalovanej Ing. H. K., L., K. -Šaca, zastúpenej advokátom JUDr. A. T., F., K., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Cb 329/2001, na dovolanie ţalovanej proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. septembra 2012, č. k. 3Obo 80/2011-422, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  2. septembra 2012, č. k. 3Obo 80/2011- 422 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
  3. mája 2011, č. k. 6Cb 329/2001-317 vyhovel ţalobe a určil, ţe právny úkon predaja hnuteľného majetku predávajúcim K. I., spol. s. r. o., zastúpený konateľom spoločnosti Ing. K., z
  5. 1998 kupujúcej Ing. H. K. a to: 1/ sedacia súprava celočalúnená 3 + 2 + 1, 2/ otáčacie kreslá koţené 2 ks, 3/ otáčacie stoličky s kolieskami 2 ks, 4/ skrinka registračná - čierna 2 ks, 5/ skrinka otvorená policová - čierna 2 ks, 6/ skrinka dvojdverová - čierna 5 ks, 7/ skrinka so sklenenými dvierkami 2 ks, 8/ konferenčný stolík drevený - čierny 2 ks, 9/ konferenčný stolík trubkový so sklom 1 ks, 10/ stolík malý pod písací stôl -čierny 1 ks, 11/ stoly písacie čierne 2 ks, 12/ prídavok k stolu /rohový/ - čierny 1 ks, 13/ nástavec na stôl pod počítač - čierny 1 ks, 14/ kontajner zásuvkový - čierny 1 ks, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný a týmto úkonom prevedené hnuteľné veci patria do konkurznej 2 1ObdoV/2/2013 podstaty úpadcu, ţalobkyňa je oprávnená ich speňaţiť a ţalovaná je povinná speňaţenie strpieť. O trovách rozhodol tak, ţe ich náhradu ţiadnemu z účastníkov nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súd predchádzajúcim rozhodnutím rozhodol tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietol a ţalovanej priznal náhradu trov konania 7 329,-Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
  6. februára 2010, č. k. 4Obo 16/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Súd prvého stupňa potom ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie, doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Zistil, ţe uznesením Krajského súdu v Košiciach z
  7. augusta 1998, sp. zn. K 249/1998 bol vyhlásený konkurz na majetok dlţníka K. I., spol. s. r. o., K.. Členom štatutárnych orgánov s majetkovou účasťou v tejto spoločnosti bol Ing. V. K., ktorý je zároveň konateľom spoločnosti a Ing. H. K., manţelka Ing. K. a neb. M. K., matka Ing. K.. Podľa vyjadrenia ţalovanej, ona preukázala vlastníctvo k uvedeným hnuteľným veciam, tieto ostali v priestoroch úpadcu, k ukráteniu konkurzných veriteľov nedošlo, pretoţe pre úpadcu vykonávala činnosti, za ktoré po dohode jej bol odpredaný kancelársky nábytok. Ţalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Ďalej súd uviedol, ţe z dodacieho listu č. 01/01/98 z
  8. januára 1998 vyplýva, ţe spoločnosť K. I., spol. s. r. o., K. dodala ţalovanej predmetné hnuteľné veci, ktoré boli ţalovanej vyfakturované faktúrou z
  9. októbra 1998, č. 009/98 v sume l,-Sk. Súd poukázal na blízky vzťah medzi konateľom spoločnosti úpadcu a ţalovanou /manţelia/ a na skutočnosť, ţe k právnemu úkonu došlo
  10. januára 1998 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený
  11. augusta
  12. Ţalobkyňa sa domáhala určenia neúčinnosti tohto právneho úkonu ţalobou z
  13. apríla
  14. Právny úkon bol urobený v lehote troch rokov pred začatím konkurzu a návrh bol podaný v zákonnej lehote, preto námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalobe vyhovel. Na odvolanie ţalovanej vec prejednal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací a rozhodol rozsudkom z
  15. septembra 2012, č. k. 3Obo 80/2011-422 tak, ţe 3 1ObdoV/2/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením, ţe podľa ustanovenia § 15 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov /ďalej len ZKV/ je moţné odporovať právnym úkonom dlţníka, ak ním došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky a to aj vtedy, ak tu nebol úmysel ukrátiť konkurzného veriteľa za predpokladu, ţe medzi účastníkmi takéhoto vzťahu je personálne prepojenie. Práve v § 15 ods. 4 ZKV je zákon prísnejší v tom, ţe pre úspešnú odporovateľnosť stačí preukázať ukrátenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky ako objektívnu skutočnosť a prepojenie dlţníka a druhej zmluvnej strany. V prejednávanej veci bola ţalovaná spoločníčkou dlţníka, zároveň aj osobou blízkou členovi štatutárneho orgánu, ktorý bol tieţ spoločníkom dlţníka. Úmysel dlţníka citované ustanovenie prezumuje, teda predpokladá sa, ţe osoby navzájom personálne prepojené museli o takýchto úkonoch vedieť, ale zákon im dáva moţnosť preukázať, ţe ani pri náleţitej starostlivosti nemali úmysel dlţníka poznať. V predmetnej veci však ţalovaná, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy bola spoločníčkou dlţníka, za ktorého ako konateľ podpísal zmluvu jej manţel, ktorý bol aj spoločníkom dlţníka, nepreukázala predpoklady vyplývajúce z citovaného ustanovenia a to, ţe nemohla úmysel dlţníka poznať. Ak pre dlţníka pracovala, táto skutočnosť tieţ nie je dôvodom na prednostné uspokojenie jej pohľadávky pred inými veriteľmi, pretoţe takýto postup sa prieči zmyslu a poslaniu ZKV. Konkurz na dlţníka bol právoplatne vyhlásený uznesením z
  16. augusta 1998 z dôvodu, ţe dlţník ma viacero veriteľov a po dlhšiu dobu neplnil svoje záväzky. Skutočnosť, či boli dôvody pre vyhlásenie konkurzu, nie je predmetom dokazovania v tomto konaní, tým námietky ţalovanej o tejto otázke vyhodnotil súd ako irelevantné. Ďalej uviedol, ţe súd sa nemusí zaoberať kaţdou vznesenou námietkou, ale len tými, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá mala byť obsahom skúmania v tejto veci bolo to, či predmetným právnym úkonom došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. Odvolací súd prijal záver, ţe týmto úkonom došlo k ukráteniu veriteľov. 4 1ObdoV/2/2013 Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala dovolanie ţalovaná. Ţiadala rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. a na skutočnosť, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a to procesným pochybením súdu, ktorý rozhodol o zmenenej ţalobe bez toho, aby rozhodol o pripustení zmeny ţaloby, ktorú zmenu ţalovaná navrhovala nepripustiť. Za zásadnú povaţuje posúdenie, či podanie ţalobkyne z
  17. augusta 2002 má charakter upresnenia ţaloby, alebo zmeny. V zásade je moţné povedať, ţe o zmenu ţaloby ide, ak sa predmet sporu rozšíri o ďalšie veci. V pôvodnej ţalobe ţalobkyňa popísala skutkový stav, označila konkrétny hnuteľný majetok prevedený na podklade odporovanej kúpnej zmluvy a ţiadala určiť úkon za právne neúčinný. Ţalobkyňa síce v ţalobe uviedla, ţe napadnutému úkonu je moţné odporovať podľa ZKV, avšak ţiadnym slovným spojením neuviedla, ţe ako správkyňa napadnutému právnemu úkonu odporuje podľa ZKV a doţadovala sa právnej neúčinnosti „voči kaţdému“. Takýto výrok je však zo zákona neprípustný, nezodpovedá poţiadavke ust. § 15 ods. l ZKV, ani § 42a ods. l Občianskeho zákonníka. V zásade sa môţe jednať len o relatívnu neúčinnosť avšak nie je zrejmé voči komu. Ďalej podľa dovolateľky petit ţaloby z
  18. apríla 2001 je neurčitý a zmätočný a nie je moţné tvrdiť, ţe sa jedná o odporovaciu ţalobu podľa ZKV a aţ podaním z
  19. augusta 2002 ţalobkyňa petit zmenila, keď ho navrhla v súlade s ustanovením § 15 ods. l ZKV teda, ţe právny úkon je neúčinný voči konkurzným veriteľom. Podľa ţalovanej aţ podaním z
  20. augusta 2002 doručeným súdu
  21. septembra 2002 sa ţalobkyňa po prvý krát domáhala toho, čoho sa domáhať mala a čomu súd mohol prípadne vyhovieť, tento úkon však uţ bol urobený po uplynutí premlčacej doby podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedla, ţe uţ v roku 2004 namietala premlčanie. Prvostupňový súd námietke premlčania nevyhovel s odôvodnením, ţe k právnemu úkonu došlo
  22. januára 1998, konkurz na majetok dlţníka bol vyhlásený
  23. augusta 1998, ţalobca sa domáhal neúčinnosti ţalobou z
  24. apríla
  25. Právny úkon bol urobený v lehote troch rokov pred začatím konkurzu, návrh bol uplatnený v zákonnej lehote. 5 1ObdoV/2/2013 Keďţe ZKV neobsahuje lehotu na uplatnenie práva na odporovanie právneho úkonu dlţníka, odporovateľnosť právneho úkonu je podľa ZKV úpravou špeciálnou popri úprave v Občianskom zákonníku, pre podanie odporovacej ţaloby podľa ZKV platí všeobecná trojročná premlčacia doba /ust. § 101 Obč. zák./, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa dovolateľky odporovať právnemu úkonu podľa ZKV po prvý krát sa mohlo aţ deň po vyhlásení konkurzu. Podaním z
  26. augusta 2002 ţalobkyňa zmenila aj označenie napadnutého právneho úkonu. Ako v ţalobe, tak aj v „upresnení“ odkazuje na právny úkon predaja hnuteľného majetku z
  27. januára 1998, dôkaz o existencii takéhoto právneho úkonu však nepredloţila. Navyše predmet plnenia vôbec nekorešponduje s obsahom dodacieho listu č. 01/01/
  28. Pokiaľ platí, ţe podanie ţalobkyne z
  29. augusta 2002 je svojim obsahom zmenou predmetu konania, potom súd pochybil, keď o pripustení takejto zmeny nerozhodol a v konaní pokračoval uţ podľa zmeneného petitu. Toto pochybenie súdu podľa ţalovanej má charakter procesnej vady, ktorou jej bolo znemoţnené účinne a efektívne konať pred súdom, uplatnením procesných práv. Námietke premlčania súd nevyhovel, pričom to odôvodnil poukazom na ţalobu z apríla 2001, avšak výrok zaloţil na zmene z
  30. augusta
  31. Odvolací súd mal postrehnúť, ţe ţaloba z
  32. apríla 2001 nie je nepresným a neurčitým úkonom s upresnením z
  33. augusta 2002, ale ţe ţaloba z
  34. apríla 2001 nie je odporovacou ţalobou podľa § 15 ods. l ZKV a ku konaniu o odporovacej ţalobe sa nemohlo dospieť upresnením pôvodnej ţaloby, ale len zmenou ţaloby. Odvolací súd mal postrehnúť, ţe ţiadne uznesenie pripúšťajúce zmenu ţaloby v konaní nebolo vydané. Odvolací súd mal postrehnúť, ţe zamietnutie námietky premlčania práva na podanie odporovacej ţaloby je odôvodnené dátumom ţaloby z
  35. apríla 2001, ktorá však nie je odporovacou ţalobou podľa § 15 ods. l ZKV, pričom rozhodnutie je o odporovacej ţalobe podľa § 15 ods. l ZKV a tým je rozhodnutie o námietke premlčania nelogické. Zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa bola odvolacím súdom nepostrehnutá, neskúmaná a nenapravená. Ďalej namieta, ţe súd určil neúčinnosť právneho úkonu predaja hnuteľných vecí z
  36. januára 1998, hoci v konaní nebo produkovaný a vykonaný ţiadny dôkaz preukazujúci, ţe k takémuto úkonu v uvedený deň vôbec došlo. Súd dal oprávnenie správkyni zapísať do konkurznej podstaty úpadcu a speňaţiť také veci z majetku ţalovanej, ktoré v jej majetku nikdy neboli. Súd uloţil ţalovanej povinnosť strpieť speňaţenie takých vecí zo svojho 6 1ObdoV/2/2013 majetku, ktoré v jej majetku nikdy neboli. Súd vyslovil relatívnu neúčinnosť kúpnej zmluvy a veci z dodacieho listu č. 01/01/98, vystaveného na podklade kúpnej zmluvy, ţalobkyni speňaţiť nepovolil a ţalovanej ich speňaţenie strpieť neprikázal. Odporovacou ţalobou napadla ţalobkyňa na konkrétny právny úkon ako celok. Teda odporuje kúpnej zmluve, ktorou ţalovaná kúpila veci podľa tejto kúpnej zmluvy, špecifikované v dodacom liste. V zmenenej špecifikácii z
  37. augusta 2002 sa uţ mnohé veci z dodacieho listu nenachádzajú: Chladnička -1 ks, 2-dverové skrine- 3 ks, nadstavce 2-dverové - 3 ks, stoly - pôvodne 6 ks, v zmene uţ len 2 ks, teda o 4 ks menej, atď. Súd vyriekol neúčinnosť kúpnej zmluvy ako celku, avšak výrok sa týka len časti plnenia z celkovo neúčinnej zmluvy. Správkyňa písomne potvrdila, ţe tieto veci má v drţbe. Z uvedenej skutočnosti ţalované vyvodila, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto dôvodu je zmätočné a nevykonateľné. Zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd neodstránil a navyše nenapravil ani procesné pochybenie súdu, ktorý nerozhodol o zmene ţaloby prv, ako zmenenému návrhu vyhovel. Aj napriek tomu, ţe ţalovaná túto skutočnosť namietala v odvolaní, odvolací súd sa s námietkou dostatočne nevysporiadal s odôvodnením, ţe sa nemusí s kaţdou vznesenou námietkou zaoberať. Zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia je vţdy porušením základného práva na spravodlivé prejednanie veci, zaručeného článkom 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. l Dohovoru a vţdy predstavuje vadu podriaditeľnú pod ust. § 237 O. s. p., ex offo napraviteľná odvolacím súdom a zakladajúca ako prípustnosť dovolania, tak aj dovolací dôvod. Podľa dovolateľky sa odvolací súd nevysporiadal s odvolacími námietkami a argumentáciou zásadného významu napr. s námietkou ekvivalentnosti napadnutého právneho úkonu. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť /zrejme chcela uviesť odmietnuť/ ako neprípustné. Podľa nej v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacieho nedošlo k pochybeniu, ktoré by znamenalo pre ţalovanú odňatie moţnosti konať pred súdmi a realizovať procesné práva. 7 1ObdoV/2/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 2 O. s. p./ po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania /§ 240 ods. l O. s. p./ zastúpený advokátom, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania /§ 243a ods. 1 O. s. p./, v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. l O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je opodstatnené. Podľa § 236 ods. l O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V posudzovanom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, ţe dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia § 238 O. s. p. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustanovenia § 242 ods. l O. s. p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj uplatnenými dovolacími dôvodmi, vrátane jeho obsahového vymedzenia, obligatórne sa zaoberá len vadami konania, vymedzenými § 237 O. s. p. a inými vadami, pokiaľ majú za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa obsahu opravného prostriedku. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovanej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie procesné nesprávny postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Ţalovaná tvrdí, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s.p., lebo rozsudok odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., čím bolo porušené právo účastníka na spravodlivý proces. Predovšetkým namieta, ţe odvolací súd nechal bez povšimnutia odvolaciu námietku, ţe podanie ţalobkyne z
  38. augusta 2002 nie je 8 1ObdoV/2/2013 upresnením ţaloby, ako to vyhodnotil súd prvého stupňa, ale je zmenou ţaloby. Ţalovaná túto námietku zdôvodnila tým, ţe napr. k poloţke sedacia súprava pribudol trojdielny kus, vynechaná bola chladnička a rad ďalších vecí. Ďalej v ţalobe z
  39. apríla 2001 bolo uvedených 22 kusov a v podaní, ktoré súd prvého stupňa v rozhodnutí vyhodnotil ako „upresnenie ţaloby“, je uţ uvedených 24 kusov. K námietke ţalovanej je potrebné uviesť, ţe odôvodnenie rozsudku /prvostupňového aj odvolacieho/ musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen na výsledky dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie preskúmania v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v §157 ods. 2 O. s. p. je nepreskúmateľný. Je potrebné prisvedčiť dovolateľke, ţe uţ jednoduchým porovnaním ţaloby a podania ţalobkyne z
  40. augusta 2002 je zrejmé, ţe došlo ku kvantitatívnemu rozšíreniu ţaloby, teda k jej zmene. O zmene návrhu súd vţdy rozhoduje uznesením. V posudzovanej veci súd prvého stupňa nepostupoval v zmysle ustanovenia § 95 O. s. p., lebo podanie ţalobkyne vyhodnotil nesprávne ako „upresnenie ţaloby“. Napriek nesprávnemu postupu súdu prvého stupňa, na ktorý poukázala ţalovaná aj vo svojom odvolaní, odvolací súd túto odvolaciu námietku nechal bez povšimnutia, lebo ju nesprávne vyhodnotil ako námietku bez významu pre rozhodnutie o odvolaní ţalovanej, čo malo za následok, ţe súdmi oboch stupňov neboli rešpektované poţiadavky procesného práva. Nesprávna aplikácia procesného práva spôsobila nejasnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia /súdu prvého stupňa, ktoré rozhodnutie nemoţno posudzovať izolovane, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok/ pokiaľ ide na posúdenie včasnosti podania ţaloby vo vzťahu k jednotlivým hnuteľným veciam, ktoré boli jednotlivo uplatnené v oboch podaniach a tým aj vyhodnotenie námietky premlčania, vznesenej ţalovanou uţ v konaní na súde prvého stupňa. Odvolací súd sa námietke premlčania uplatneného práva vôbec nevenoval, napriek tomu ţe ide o námietku zásadnú pre rozhodnutie vo veci samej. 9 1ObdoV/2/2013 Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania /napr. III. ÚS 271/2005, III. ÚS 78/2007/. Princíp spravodlivosti a poţiadavka materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany /predovšetkým súdnej/, v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. K námietkam ţalovanej ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd poznamenáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe v danom prípade prípustnosť dovolania nezakladá /nespôsobuje zmätočnosť resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia/. Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia ţalovanej boli opodstatnené, mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, ale nezakladali by prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné podľa ust. § 238 O. s. p. a o taký prípad nejde. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. nespĺňa, lebo odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, čím odňal ţalovanej moţnosť konať pred súdom. Týmto bola tieţ naplnená skutková podstata prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň naplnená aj dôvodnosť podaného dovolania. Keďţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd bol povinný k takejto vade prihliadnuť a to aj prípade, ak by dovolateľkou nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti dovolania /§ 242 ods. l O. s. p./. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 243b ods. 2, 3 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10 1ObdoV/2/2013 V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného a aj dovolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 :
  41. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
  42. marca 2014 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: H.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.