← Slovensko

o vymoženie pohľadávky v sume 602,14 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 1 Cdo 236/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom P., zastúpeného F., s. r. o., so sídlom G., proti povinnému: M., nar. X., bytom C., o vymoženie pohľadávky v sume 602,14 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 2178/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 564/2011-39 z 29. júna 2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie oprávneného o d m i e t a . Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 60 Er 2178/2008-27 z 30. septembra 2011 rozhodol o zastavení exekúcie. Vychádzal zo zistenia, ţe exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 05910/08, ktorý vydal dňa 01. júla 2008 JUDr. M., rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B.. Rozhodcovský súd si svoju právomoc na vydanie predmetného exekučného titulu zaloţil na rozhodcovskej doloţke, ktorú okresný súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve medzi oprávneným a povinným. Pre tento záver bolo podľa súdu postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a exekučného titulu, keďţe rozhodcovská doloţka bola v rozhodcovskom rozsudku uvedená ako jeden z mnohých bodov Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, takţe je zrejmé, ţe sa nejedná o doloţku osobitne dohodnutú alebo vyjednanú spotrebiteľom. Spotrebiteľ v takejto situácii nemá moţnosť doloţku odmietnuť, ale môţe len štandardizovanú formulárovú zmluvu ako celok 2 1 Cdo 236/2012 prijať alebo ju odmietnuť. Rozhodcovská doloţka je neprijateľná, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doloţka je v rozpore s dobrými mravmi a výkon práv a povinností z takejto doloţky rovnako odporuje dobrým mravom. Okresný súd ďalej poukázal na to, ţe vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa právny poriadok ňou vytvorený stal neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako členského štátu a vnútroštátne súdy sú povinné tento poriadok aplikovať. Zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 288) vyplýva, ţe smernice ako prameň európskeho práva sú záväzné pre kaţdý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Európska únia prijala smernicu Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola v súlade s uvedeným transponovaná do nášho právneho poriadku v Občianskom zákonníku. Napriek jej transpozícii a skutočnosti, ţe adresátom smernice sú členské štáty, smernice majú tzv. nepriamy účinok, ktorý okrem iného znamená, ţe súd je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smerníc (tzv. eurokonformný výklad). Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doloţky nič nemení ani to, ţe umoţňuje voľbu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko táto voľba je vţdy na strane ţalujúceho a nie je moţné ju následne zmeniť. Ţalujúcou stranou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba iluzórna. Okresný súd povaţoval takto dojednanú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú aj s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré vykladal eurokonformne, t. j. v súlade s cieľmi vyššie uvedenej smernice. Poukázal na to, ţe rozhodcovská doloţka a moţnosti jej skúmania v exekučnom konaní uţ boli predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozsudku A. judikoval, ţe: „Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, ţe vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doloţku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, ţe tento spotrebiteľ nebude uvedenou doloţkou viazaný.“ Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, ţe arbitráţ prebehla za účasti 3 1 Cdo 236/2012 spotrebiteľa, ktorý nepodal ţalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zastavenie exekúcie za týchto podmienok je moţné s pouţitím ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Pretoţe súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a rozhodovať v súlade s cieľmi Európskej únie, dospel okresný súd k záveru, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, pretoţe spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného. Taktieţ úrok vo výške 96 % ročne, v zmluve označovaný ako "príslušný poplatok" a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu sú v rozpore s dobrými mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne, čo je skoro desaťnásobok úroku dovoleného ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekúciu moţno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môţe učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, ţe všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, ţe sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, ţe všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemoţno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, na základe ktorého nemoţno vykonať exekúciu. Pretoţe v prejednávanej veci boli splnené podmienky podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK, okresný súd exekúciu zastavil. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne (ako súd odvolací) rozhodol uznesením č. k. 4 CoE 564/2011-39 z 29. júna 2012 tak, ţe napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil, pretoţe sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Na zdôraznenie správnosti 4 1 Cdo 236/2012 napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol ďalšie dôvody, ktorými zároveň reagoval na relevantné argumenty odvolania. K námietkam oprávneného voči aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica 93/13/EHS“) v prejednávanej veci, odvolací súd uviedol, ţe podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre kaţdý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú moţnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Do slovenského právneho poriadku bola smernica 93/13/EHS implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. (s účinnosťou od 01. apríla 2004), ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník (ust. §§ 52 aţ 54). Súd prvého stupňa skúmal povahu plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom nielen z pohľadu smernice 93/13/EHS, ale aj podľa ust. § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, a teda správne aplikoval právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. K námietke oprávneného, ţe súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok uţ pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom, odvolací súd uviedol, ţe udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Ide o zákonný postup výslovne upravený v ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK. Keďţe súd je oprávnený v kaţdom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekáţkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Za nedôvodné povaţoval odvolací súd aj ostatné odvolacie námietky oprávneného s poukazom na to, ţe sa s nimi vysporiadal uţ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Proti uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, ţe: „

  1. a)súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);
  2. b)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.); 5 1 Cdo 236/2012
  3. c)nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);
  4. d)súd svojím postupom odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);
  5. e)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);
  6. f)rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“ Skutočnosť, ţe dovolanie podal bez bliţšej špecifikácie dovolacích dôvodov oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej zmeškanie nemoţno odpustiť. Poukázal na to, ţe jednotlivé dôvody podrobne rozvinul uţ v odvolaní, a preto nepovaţuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu oprávnený doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu vytýkal predovšetkým to, ţe v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, ţe „dohodnutá rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, ţe rozhodcovská doloţka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnováţneho a preto povinný ako dlţník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďţe mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doloţky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemoţno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu.“ Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch sluţieb poskytovaných obyvateľstvu 6 1 Cdo 236/2012 (bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú zaloţené na formulárových zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, ţe akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama o sebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, ţe podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, ţe „spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doloţky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemoţno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to však vedie k záveru, ţe rozhodcovské doloţky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vţdy rozhodovať len všeobecné súdy. Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, ţe sa nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice 93/13/EHS napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Poukázal tieţ na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, ţe pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa, z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, ţe len taká rozhodcovská doloţka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať ţalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyţaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitráţou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, 7 1 Cdo 236/2012 ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, ţe spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZoRK. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZoRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V doplnení dovolania oprávnený tieţ navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovné prejudiciálne otázky : 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je moţné ustano - venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá ustanovuje, ţe „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu moţno podať ţalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na súde s tým, ţe ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá ţalobu na všeobecnom súde, povaţuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doloţky, čo však neplatí, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro - 8 1 Cdo 236/2012 štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolateľ odôvodnil tým, ţe Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený právnickou osobou zaloţenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods.1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ust. § 237 aţ § 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 9 1 Cdo 236/2012 Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďţe rozhodujúcou skutočnosťou je len zistenie súdu, ţe k takejto procesnej vade skutočne aj došlo. Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení dovolania, v ktorom sa prevaţná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p., keďţe z ust. § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vţdy prihliadnuť aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to, či účastník podávajúci dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal. Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. 10 1 Cdo 236/2012 Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy zaloţili svoje rozhodnutia. V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44 ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, ţe súdy rozhodovali v exekučnej veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná. Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal na prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa ust. § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Prekáţka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto 11 1 Cdo 236/2012 prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., proti povinnému M., nar. X., bytom C., o vymoţenie sumy 602,14 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 05910/08 z 01. júla 2008, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 2178/2008, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, ktoré by zakladalo prekáţku veci rozsúdenej v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011). Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo ţiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní 12 1 Cdo 236/2012 o ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie súdov nezaťaţila. Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretoţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie konania bol podaný. Následne súd exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK je exekučný súd povinný zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ ZoRK. Aj podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku platí, ţe súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu tejto námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto opodstatnená. Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tieţ postihnuté vadou podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu 13 1 Cdo 236/2012 aplikáciu a interpretáciu smernice 93/13/EHS, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti, ţe súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy) dovolateľ vyvodil, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe súdy mu odňali právo na výkon vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 05910/08 z 01. júla 2008. Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tieţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného (odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). 14 1 Cdo 236/2012 Námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so zisťovaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. V predmetnej veci okresný súd ako súd exekučný na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 05910/08 z 01. júla 2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie uloţenej povinnosti z citovaného rozhodcovského rozsudku. Následne exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu tak exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné tieţ uviesť, ţe v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu zaloţeného spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, ako aj z ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej 15 1 Cdo 236/2012 veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( viď napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebitelia. Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Listiny predloţené oprávneným takýto záver umoţňovali. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská 16 1 Cdo 236/2012 doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej doloţky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe k vade konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Za nedôvodnú povaţoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2. Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace 17 1 Cdo 236/2012 s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 Ústavný súd SR konštatoval, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998). Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2 O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR. Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou osobou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doloţku dojednanú v zmluve o úvere povaţoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôţe byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. 18 1 Cdo 236/2012 Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k zastaveniu predmetnej exekúcie. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či poţiadaviek dovolateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretoţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, ţe ide o dovolací dôvod, ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, ţe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Keďţe dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom 19 1 Cdo 236/2012 (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemoţno vyvodiť z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej exekučnej veci a poţiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne predbeţné otázky, ktoré navrhol predloţiť Súdnemu dvoru EÚ. Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, ţe Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbeţný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
  7. a)výkladu zmlúv;
  8. b)platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemoţno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, ţe ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretoţe povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbeţnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. 20 1 Cdo 236/2012 Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a predloţenie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke, resp. viacerých predbeţných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný vnútroštátnym súdom. V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, ţe vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na predmetnú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp. vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, keďţe k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol. 21 1 Cdo 236/2012 V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému povinnému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďţe však povinnému v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal. Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 15. mája 2013 JUDr. Štefan Šatka, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.