← Slovensko

o určenie, že pracovný pomer trvá

Najvyšší súd 6 Cdo 134/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobcov 1/ I. B., bývajúceho v M., M., 2/ I. B., bývajúcej v M., M., zastúpených splnomocnenkyňou Advokátska kancelária JUDr. Ivan Ţilík PhD. spol. s r. o., so sídlom v Prievidzi, M. R. Štefánika 11/1, IČO: 36 869 121, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Ivan Ţilík, PhD., proti ţalovanému JUDr. Jozefovi Hurtišovi, so sídlom v Prievidzi, Ul. Matice slovenskej 17, správcovi konkurznej podstaty úpadcu DAM a. s. v konkurze, so sídlom v Prievidzi, Nadjazdová ulica 4, IČO: 31 562 060, o určenie, že pracovný pomer trvá, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Cpr/1/2013, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. marca 2016 sp. zn. 5CoPr/2/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyni 2/ nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e 1. Ţalobou zo 7. februára 2013 sa ţalobcovia domáhali určenia, ţe ich pracovné pomery u zamestnávateľa DAM a. s. v konkurze, so sídlom v Prievidzi, Nadjazdová ulica 4, IČO: 31 562 060 (ďalej len „úpadca“) trvajú. V ţalobe uviedli, ţe po vyhlásení konkurzu im ţalovaný oznámil, ţe ich pracovné pomery sú fiktívne a prestal im vyplácať mzdy, ako aj odvádzať za nich odvody na sociálne a zdravotné poistenie aj napriek tomu, ţe ţalobcovia mali naďalej záujem vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy u úpadcu. 2. Okresný súd Prievidza (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. februára 2015 č. k. 9Cpr/1/2013-669 určil, ţe pracovné pomery ţalobcov ako zamestnancov s úpadcom ako zamestnávateľom trvajú. Rozhodnutie o trovách konania 2 6 Cdo 134/2016 si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemoţno hodnotiť pracovné pomery ţalobcov ako fiktívne. Mal preukázané, ţe u ţalobcov bol pracovný pomer zaloţený platnou pracovnou zmluvou, ţalobcovia vykonávali v pracovnom pomere závislú prácu, za ktorú dostávali dohodnutú mzdu a boli za nich odvádzané aj príslušné odvody. Ţalobe ţalobcov o určenie, ţe ich pracovné pomery trvajú, preto vyhovel. 3. O odvolaní ţalovaného rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. marca 2016 sp. zn. 5CoPr/2/2015 tak, ţe odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, ţe pracovný pomer ţalobkyne 2/ ako zamestnankyne u úpadcu ako zamestnávateľa trvá. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, ţe pracovný pomer ţalobcu 1/ ako zamestnanca u úpadcu ako zamestnávateľa trvá, rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa v plnom rozsahu s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Uviedol, ţe s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania došlo k platnému zaloţeniu pracovného pomeru ţalobkyne 2/, pričom jej pracovná zmluva obsahovala všetky náleţitosti vyţadované zákonom. Ţalobkyňa 2/ vykonávala prácu v súlade s dohodnutým druhom práce v pracovnej zmluve, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia. Za vykonanú prácu poberala mzdu, z ktorej boli riadne odvádzané odvody na zdravotné a sociálne poistenie. Nestotoţnil sa preto s tvrdením ţalovaného, ţe pracovný pomer ţalobkyne 2/ je fiktívny, ale naopak súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, ţe pracovný pomer ţalobkyne 2/ u úpadcu trvá. Povaţoval preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti za vecne správny. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu (jeho potvrdzujúcemu výroku) podal ţalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm.

  1. a)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) v spojení s § 237 ods. 1 písm.
  2. f)O. s. p.] a ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm.
  3. b)O. s. p.]. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, ţe dovolanie je prípustné aj napriek tomu, ţe išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Namietal tieţ, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo. Odvolaciemu súdu vyčítal aj to, ţe nedal odpoveď na podstatné otázky konania. Ţiadal preto 3 6 Cdo 134/2016 rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Ţalobkyňa 2/ sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrila. 6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 7. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [§ 429 ods. 2 písm.
  4. a)C. s. p.], sa zaoberal prípustnosťou dovolania a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je potrebné odmietnuť. 8. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 4 6 Cdo 134/2016 9. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu boli upravené v ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 O. s. p. 10. Podľa § 238 O. s. p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a napokon tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3). 11. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. 12. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nebolo prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
  5. a)aţ
  6. g)tohto ustanovenia (išlo tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 5 6 Cdo 134/2016 13. Ţalovaný procesné vady konania podľa § 237 ods. 1 písm.
  7. a)aţ
  8. e)a
  9. g)O. s. p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
  10. f)O. s. p., na ktorú poukazoval ţalovaný. 14. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
  11. f)O. s. p. sa rozumel postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania (strane sporu) realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, a pod.). 15. Dovolací súd povaţuje námietku ţalovaného týkajúcu sa správnosti postupu odvolacieho súdu v súvislosti s nepripustením dovolania za neopodstatnenú. Oprávnenie zaloţiť prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné, ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. zverovalo odvolaciemu súdu. Táto moţnosť pripustenia dovolania bola vyhradená len pre riešenie otázok zásadného právneho významu. Posúdiť, či vo veci ide o riešenie takejto otázky (právnej otázky), prislúchalo výlučne odvolaciemu súdu. Právne posúdenie veci patrí totiţ súdu, nie účastníkom konania (stranám sporu). Pritom, podľa ustálenej judikatúry platilo, ţe ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (R 38/1993). 16. Dovolací súd v súvislosti s ďalšou námietkou ţalovaného pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie bola rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma uplatňovala aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 6 6 Cdo 134/2016 Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument strany sporu (II. ÚS 76/07). 17. V tejto súvislosti treba upozorniť, ţe na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
  12. b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
  13. f)Občianskeho súdneho poriadku“. 18. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, ţe by v preskúmavanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, popisuje dôvody, ktoré viedli ţalovaného k podaniu odvolania , uvádza tieţ rozhodujúci skutkový stav a právne predpisy, z ktorých súd vyvodil svoje právne názory. Rozhodnutie odvolacieho súdu dostatočne reaguje aj na námietky ţalovaného uvádzané v odvolaní. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak dáva odpovede na podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania vrátane tej, prečo daná vec nie je sporom vyvolaným alebo súvisiacim s konkurzným konaním. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd povaţuje preto rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne zdôvodnené a za presvedčivé. Ţalovaný preto nedôvodne argumentoval, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
  14. f)O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. 19. Na základe uvedeného v bodoch 14. aţ 17. moţno uzavrieť, ţe ţalovaný neopodstatnene namietal, ţe mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. 7 6 Cdo 134/2016 20. Ţalovaný v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.
  15. b)O. s. p.; k tejto námietke dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm.
  16. b)a
  17. c)O. s. p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, ţe na dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.
  18. b)O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o jeho opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. 21. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 O. s. p., a neboli zistené ani podmienky prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie ţalovaného ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
  19. c)C. s. p. bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. 22. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni 2/ najvyšší súd právo na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej ţiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 22. júna 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Mgr. Dušan Č i m o, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.