1 písm. b/ Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tieţ len „Zák. práce“ alebo „Z. p.“)
1 Zák. práce v rozhodnom znení (v čase neplatnej výpovede) a na ţiadosť zamestnávateľa
2 Zák. práce zníţiteľná, resp. aj nepriznateľná za čas presahujúci deväť mesiacov má v časti náhrady za 9 mesiacov charakter satisfakčný i sankčný, v ďalšom období potom plní najmä sociálnu funkciu. Ţalovanej, ktorá ţalobkyni dala neplatnú výpoveď a po oznámení záujmu ţalobkyne na jej ďalšom zamestnávaní tejto odmietla prideľovať prácu, preto nešlo vyhovieť, pokiaľ poţadovala nepriznanie náhrady mzdy ţalobkyni celkom;
súdu prvej inštancie však boli dané dôvody pre nepriznanie náhrady za čas presahujúci 9 mesiacov a to prakticky preto, ţe ţalobkyňa sa zapojila ešte v čase plynutia výpovednej lehoty do pracovného procesu u spoločnosti SCP PAPIER a. s. (u ktorej bola zamestnanou od
ktorého boli dané dôvody na nepriznanie (ţalobkyni) náhrady mzdy za akúkoľvek časť obdobia presahujúceho 9 mesiacov, povaţujúc takto za čiastočne dôvodné odvolanie ţalobkyne. Poukázal na závery ustálenej tzv. ponovembrovej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo skrátene „NS SR“) i Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) i nepouţiteľnosť tej skoršej v dôsledku spoločensko- ekonomických zmien po roku 1989 s odkazmi najmä na uznesenie NS SR zo 14. septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a rozsudky NS ČR zo 7. júna 2011 sp. zn. 21 Cdo 1064/2010 a z 15. mája 2012 sp. zn. 21 Cdo 1511/2011,
ktorých základným hľadiskom pre zníţenie či nepriznanie náhrady mzdy
2 Zákonníka práce je, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne prečo tak neurobil, pričom krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy len vtedy, ak vlastnou vinou zanedbal moţnosť zarobiť si (zamestnať sa) za podmienok buď výhodnejších alebo prinajmenšom rovnocenných s tými, aké mal u zamestnávateľa, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. O prípad takéhoto ţalobkyňou zavineného nedosahovania porovnateľného príjmu nešlo v období jej zamestnania u spoločnosti SCP PAPIER a. s. ani v prvom období podnikania ţalobkyne do konca roku 2008, v prvom prípade pre podstatne niţší zárobok neţ ten u ţalovanej a v druhom pre nemoţnosť kladenia ţalobkyni za vinu, ţe v čase rozbiehania svojich podnikateľských aktivít myslela aj na pouţitie zisku na rozvoj spoločnosti a preto si neurčila plat ani nevyplatila zisk tak, aby si vyrovnala, o čo bol jej príjem v takomto období niţší neţ ten u ţalovanej. Aţ od začiatku roka 2009, nasledujúceho po zamestnaní ţalobkyňou jej prvých dvoch zamestnancov (skladníka a účtovníčky), na ktorého začiatku navyše nerozdelený zisk spoločnosti činil 57 975,83 €, potom šlo 6 Cdo 100/2016 5 usudzovať na stav garancií v podnikaní, i ţalovanou zmieňovaný nárast prestíţe súvisiaci s postavením ţalobkyne ako vedúcej pracovníčky a (do tretice) tieţ moţnosť ţalobkyne určiť si plat, zodpovedajúci jej vzdelaniu i praxi, pre ktoré uţ pretrvávajúci stav dosahovania ňou niţších neţ skôr jej ţalovanou vyplácaných príjmov nemohol ísť ďalej na ťarchu ţalovanej. Právny význam nemala námietka ţalovanej prinesením (ţalobkyňou) aţ v odvolacom konaní novej skutočnosti dojednania pracovného pomeru u spoločnosti SCP PAPIER a. s. na dobu určitú (ak ţalobkyni vedenie sporu o neplatnosť výpovede dojednanie pracovného pomeru na dobu neurčitú neumoţňovalo) a nedôvodnou bola námietka ţalobkyne, týkajúca sa neuplatnenia ţalovanou námietky premlčania úrokov z omeškania (pre urobenie takejto námietky obsahom podania zo 14. februára 2012), pričom ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie ňou tvrdenej moţnosti zamestnania sa ţalobkyne v rozhodnom čase za výhodnejších alebo rovnocenných podmienok a aj argumentácia ţalovanej usilujúcu sa o spochybnenie nároku ţalobkyne na náhradu mzdy pre prekáţky v práci na strane zamestnávateľa bola špekulatívnou, dôvodil tieţ odvolací súd. 5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania ţalobkyňa i ţalovaná. 6. Ţalovaná dovolaním napadla rozsudok v zmeňujúcej časti, navrhujúc tu jeho zmenu nepriznaním ţalobkyni náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov ani úroky z omeškania zo sumy priznanej odvolacím súdom, alternatívne potom zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v ňou napadnutej časti s vrátením mu veci v takejto časti na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Za správne povaţovala výsledky vykonaného dokazovania aj z neho vyvodené právne závery súdu prvej inštancie. Ten
nej s prihliadnutím k statusu ţalobkyne ako nositeľky všetkej rozhodovacej činnosti v spoločnosti Simply supplies s. r. o. správne vyhodnotil nevyplatenie si ţalobkyňou ţiadneho podielu na zisku a z toho plynúcu výšku jej mzdy neprimeranú tej dosahovanej u ţalovanej ako účelové a nekorektné správanie, ktoré má ísť práve na jej vrub. Pri rozpočítaní zisku spoločnosti ţalobkyne za roky 2006 – 2008 na jednotlivé mesiace a spočítaní súm ţalobkyňou si reálne vyplácaných s takýmito ďalšími sumami by ţalobkyňa v celom rozhodnom období bola schopná dosahovať príjem vyšší neţ bola ostatná hrubá mzda u ţalovanej a na nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov preto treba trvať. Postavenie podnikateľa je
ţalovanej v porovnaní s postavením zamestnanca 6 Cdo 100/2016 6 prestíţnejším vţdy a v takomto výhodnejšom postavení bola ţalobkyňa uţ od zaloţenia svojej obchodnej spoločnosti (ak navyše i sám odvolací súd uvádza, ţe od roku 2009 mala vo svojej spoločnosti výhodnejší druh práce, neţ mala u ţalovanej a ak zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie len na základe svojej úvahy, táto je i nepreskúmateľnou).
2 písm. b/ a c/ O. s. p. Odvolaciemu súdu vytkla nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zák. práce, keď
jej názoru i názoru vyjadreného v odvolacím súdom pouţitom uznesení NS sp. zn. 6 Cdo 157/2010 by súdy mali pristupovať k nepriznaniu náhrady mzdy v zmysle tohto ustanovenia len výnimočne. Poukazovala na to, ţe ona vôbec nemala povinnosť sa zamestnať, ţalovanej sa nemôţe vyplatiť konať protiprávne a v konaní nebolo sporným, ţe v priebehu celého obdobia krytého jej poţiadavkou na náhradu mzdy nedosahovala ani zďaleka taký príjem, ako u ţalovanej, takţe súdy sa mali zaoberať len tým, či priznanie plnej náhrady nie je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd
nej práve rozpornosť priznania jej náhrady mzdy i za rok 2009 a nasledujúce s dobrými mravmi neodôvodnil, keď najmä nevzal zreteľ na výsledky podnikania spoločnosti Simply supplies s. r. o. v takýchto rokoch (v rokoch 2010 a 2012 zisk len 2 288 €, resp. 4 684 € a v roku 2011 dokonca strata 4 810 €). Tie napriek optimistickejšej situácii zo skorších dvoch rokov nasvedčovali odôvodnenosti nevyplatenia si ňou zisku a nezvýšenia jej platu. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nekorešponduje so zámerom zákonodarcu chrániť zamestnanca pred nezákonným konaním zamestnávateľa. Nesprávnou je aj poţiadavka odvolacieho súdu na skúmanie pomerov ţalobkyne pre účely rozhodovania o poplatkovej povinnosti ţalovanej, keďţe v tomto prípade je ţalobkyňa od poplatkov oslobodená zo zákona a napokon i zamietnutie ţaloby v časti sadzby úrokov z omeškania prevyšujúcej 6 % ročne, kde 6 Cdo 100/2016 7 sa ţalovaná dovolala len premlčania nárokov na náhradu mzdy a v časti úrokov z omeškania tak urobila aţ potom, čo jej súd na to vytvoril priestor. 8. Aj vyjadreniami k dovolaniam obe dovolateľky navrhli len nevyhovenie dovolaniu súperky v spore a vyhovenie dovolaniu vlastnému. 9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ
tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť
právneho stavu existujúceho v čase jeho podania, teda
príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 10. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe obe dovolania boli podané včas aj naň oprávnenými subjektami, zastúpenými v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p. (skôr § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je síce prípustné (
1 O. s. p. so zreteľom k jeho nasmerovaniu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu), nemoţno ho však povaţovať za dôvodné, v prípade dovolania ţalobkyne potom ide o nasmerovanie mimoriadneho opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu (rozumej častiam rozsudku odvolacieho súdu), proti ktorému takýto opravný prostriedok prípustný nie je. 11.
1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe 6 Cdo 100/2016 8 a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 12.
2 Zák. práce (v znení rozhodnom aj pre prejednávanú vec, účinnom do
ktorého ustanoveniami tohto zákona (tu rozumej Zák. práce v znení zákona č. 348/2007 Z. z.) sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred
právnej úpravy platnej do
názoru dovolacieho súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepouţiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiţ len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb., prijatý s účinnosťou 6 Cdo 100/2016 10 od
názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, ţe chráni hodnotu slobody (ako uţ bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, ţe rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad,
ktorých kaţdý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôţe mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, ţe § 79 ods. 2 Zák. práce nemôţe byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.
2 Zák. práce môţe súd rozhodnúť len na základe ţiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ. Ţalovaná splnenie týchto podmienok síce tvrdila, okrem toho, ţe tak ale v časti dotknutej jej dovolaním neurobila v zmysle vyššie podaného názoru o správnej interpretácii rozhodného ustanovenia hmotného práva (tu rozumej tvrdením s následnou povinnosťou preukazovania rozpornosti uplatňovania nárokov ţalobkyne s dobrými mravmi), namieste je stotoţnenie sa s odvolacím súdom v tom, ţe neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie zamestnania sa, resp. podnikania ţalobkyne v rozhodnom čase za podmienok prinajmenšom rovnocenných s tými u nej (ţalovanej) alebo aspoň existencie objektívnej (z dôvodov len ţalobkyni pričítateľných však nevyuţitej) moţnosti na takéto zamestnanie sa alebo podnikanie. 20. Pri zamestnaní sa u spoločnosti SCP PAPIER a. s. totiţ naozaj nemôţe byť ţiadneho sporu o tom, ţe príjem ţalobkyne z takého zamestnania po celú dobu jeho trvania bol podstatne niţším neţ ten u ţalovanej a zároveň výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané nič nasvedčujúce tomu, ţe by takýto niţší príjem mal byť kompenzovaný čímkoľvek, pre čo by šlo usúdiť aspoň na rovnocennosť zamestnania s tým u ţalovanej. 21. U podnikania ţalobkyne potom odvolací súd
názoru súdu dovolacieho korektne rozlišoval medzi obdobím prvotného rozvoja podnikateľských aktivít ţalobkyne, v ktorom táto bola zdrţanlivou pri posilňovaní tzv. personálneho substrátu ňou zaloţenej spoločnosti i v nakladaní so ziskom vytvoreným spoločnosťou a obdobím ďalším, v ktorom bolo prijatie prvých dvoch zamestnancov sprevádzané i takým výsledkom podnikania (za roky predchádzajúce roku 2009), ktorý uţ oprávňoval na hodnotenie neskoršieho odmeňovania samotnej ţalobkyne prakticky nezmeneným spôsobom za neadekvátne zmenenému postaveniu. Nejde totiţ akceptovať názor ţalovanej,
ktorého podnikateľský status niekoho je (sám osebe) vţdy prestíţnejším ako status zamestnanecký (hocako s prvým z nich je spojená vyššia miera nezávislosti), nakoľko bez významu tu nemôţu byť aj konkrétne okolnosti podnikania, resp. zamestnania sa (zamestnanec vo vyššej pracovnej pozícii u renomovaného zamestnávateľa, etablovaného v určitom alebo aj viacerých segmentoch trhu má nepochybne vyššiu mieru prestíţe neţ začínajúci podnikateľ ešte len 6 Cdo 100/2016 12 budujúci povedomie o svojom podniku a nezriedka – podobne ako aj v prejednávanej veci – na začiatku nezamestnávajúci nikoho iného neţ seba samého). 22. Úmerne takémuto rozlišovaniu potom nešlo nevidieť rozdiel medzi statusom ţalobkyne v čase zabezpečovania všetkých pre podnikanie najnutnejších činností ňou samotnou (status takpovediac dievčaťa pre všetko) a jej statusom v čase, v ktorom navzdory ponechaniu si i ňou pracovného úväzku sa stala vedúcou zamestnankyňou (tým, ţe prijala najskôr prvých dvoch a neskôr i ďalších zamestnancov). Podobne od nej nebolo moţné (napriek odlišnému názoru ţalovanej) poţadovať, aby uţ od počiatku dosahovania takých hospodárskych výsledkov ţalobkyňou zaloţenej obchodnej spoločnosti, ktoré by umoţňovali platové „dorovnanie“ ţalobkyne na úroveň dosahovanú u ţalovanej, ţalobkyňa prijala takéto rozhodnutie (nehľadiac pritom na budúce potreby podnikania prakticky len v záujme vytvorenia podmienok, aby ţalovaná mohla poţadovať zníţenie či dokonca aj nepriznanie náhrady mzdy potom, čo to bolo práve neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany ţalovanej, ktoré ţalobkyňu primälo uvaţovať o jej ďalšom profesionálnom uplatnení v podnikaní). Práve preto v tomto prípade a v prvom období zhora, totoţnom s obdobím uvedeným v zmeňujúcom výroku rozsudku odvolacieho súdu, neboli rozhodujúcimi (na rozdiel od obdobia neskoršieho) hypotetické príjmy ţalobkyne
výpočtov ponúknutých ţalovanou, ale príjmy skutočné. 23. Dovolací súd riadiaci sa týmito úvahami a za stavu nemoţnosti prijatia námietky o nepreskúmateľnosti úvah odvolacieho súdu preto dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné. Preto toto dovolanie
p. zamietol. 24. Pokiaľ šlo o dovolanie ţalobkyne, toto bolo nasmerované proti dvom potvrdzujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu (z ktorých prvý sa týkal zamietnutia ţaloby o úroky z omeškania sadzbou prevyšujúcou 6 % ročne a druhý rovnako zamietnutia ţaloby o náhradu mzdy nad súčet súm priznaných rozsudkami oboch niţších súdov, teda nad sumu 51 708,60 € /17 001,20 + 34 707,40/) a jednému výroku s povahou uznesenia, ktorým došlo k čiastočnému zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie. V tomto prípade sa ţiada pripomenúť, ţe dovolaním šlo
úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.), podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení § 238 6 Cdo 100/2016 13 O. s. p., u uznesení bola úprava súčasťou § 239 rovnakého zákona a napokon prípustnosť dovolania bez ohľadu na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu tzv. zmätočnostných vád vymedzovalo ustanovenie § 237 O. s. p. 25.
1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej;
odseku 2 rovnakého ustanovenia aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a
odseku 3 tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. 26.
1 O. s. p. bolo dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska, tu inak s výslovným vylúčením dovolania proti rozhodnutiu (správne uzneseniu) odvolacieho súdu odmietajúcemu odvolanie proti rozhodnutiu (opäť správne uzneseniu) súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/.
odseku 2 tu citovaného ustanovenia O. s. p. bolo dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky a napokon odsek 3 ustanovoval, ţe ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 27. Prípustnosť dovolania
ani
p. tu do úvahy neprichádza. Pri tých dvoch (z celkom troch) ţalobkyňou napádaných výrokoch rozsudku 6 Cdo 100/2016 14 odvolacieho súdu, pri ktorých forma rozhodnutia zodpovedá aj jeho povahe, totiţ dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci, v ktorej dovolací súd dosiaľ nerozhodoval (a vylúčené preto muselo byť aj odchýlenie sa odvolacím súdom od právneho názoru vysloveného súdom dovolacím – ktorý tu nebol), nešlo tu ani o prípad vyslovenia prípustnosti dovolania vo výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na zásadný právny význam rozhodnutia a ani o prípad potvrdenia rozsudku vyslovujúceho neprijateľnosť zmluvnej podmienky v tzv. spotrebiteľskej veci.
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. 30. Ţalobkyňa procesné vady
1 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietala a existenciu ţiadnej z takýchto vád nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania tak z týchto ustanovení vyvodiť nešlo. 31. Pokiaľ šlo o vadu i namietanú
1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), u tejto (rovnako ako u všetkých vád
1 O. s. p.) je jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bez potreby na ňom i v tejto konkrétnej veci čokoľvek meniť) tieţ to, ţe rozhodujúcim tu nie je názor (subjektívne presvedčenie) dovolateľky, ţe konanie pred odvolacím súdom, či oboma niţšími súdmi a/alebo jeho výsledok je zaťaţené (-ý) niektorou takouto vadou, ale len objektívna skutočnosť (zistenie dovolacieho súdu), ţe treba usudzovať na výskyt niektorej takejto vady. V prejednávanej veci však o prípad takéhoto zistenia nešlo. 32. V prejednávanej veci malo aj
dovolania ţalobkyne (obdobne ako
dovolania ţalovanej, u ktorého atribút prípustnosti splnený bol) tvrdenú zmätočnostnú vadu 6 Cdo 100/2016 15 zaloţiť to, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným), pričom ţalobkyňa videla nedostatok dôvodov v absencii argumentov na podporu názoru,
ktorého priznanie náhrady mzdy
2 Zák. práce aj za obdobie rokov 2009 – 2013 bolo rozporným s dobrými mravmi.
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
neho nebolo spravodlivým. Ak aj by tieto jeho úvahy boli výsledkom nesprávneho hodnotenia dôkazov (tu rozumej najmä nesprávneho záveru o tom, ţe v období začínajúcom rokom 2009 výsledky podnikania spoločnosti ţalobkyne uţ zotrvanie pri skoršom spôsobe odmeňovania ţalobkyne neodôvodňovali), zaoberať sa ich správnosťou by bolo moţné len pri procesne prípustnom dovolaní. Zrušenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti ţalovanej s vrátením veci v tejto časti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie potom zaiste mohlo byť (a v tomto konkrétnom prípade všetko nasvedčuje tomu, ţe aj 6 Cdo 100/2016 17 skutočne bolo) produktom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (tu rozumej trvania ním na skúmaní podmienok oslobodenia ţalobkyne od súdnych poplatkov, hoci jej principiálne patrilo – zo zákona – osobné oslobodenie), aj túto nesprávnosť by ale šlo reparovať len na základe procesne prípustného dovolania. 37. Vzhľadom na uvedené preto moţno zhrnúť, ţe v prejednávanej veci prípustnosť dovolania ţalobkyne nešlo vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 ani § 237 O. s. p. Najvyšší súd preto toto dovolanie
c/ C. s. p. (ako podanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné) odmietol. Pritom – riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania – sa rozsudkom odvolacieho súdu v časti napádanej neprípustným dovolaním z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal. 38. O trovách dovolacieho konania rozhodol
1 per analogiam a § 262 ods. 1 C. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto rozsudku. Výsledkom dovolacieho konania bol totiţ neúspech dovolania ţalovanej v kombinácii s odmietnutím dovolania ţalobkyne, postaviteľným na roveň zastaveniu konania z viny tejto strany sporu (ktoré malo z procesného hľadiska rovnaké účinky, akoby aj ţalobkyňa bola so svojím dovolaním – tu rozumej vecne – neúspešnou). Predmetom dovolacieho konania sa v dôsledku podania dovolaní ţalobkyňou aj ţalovanou stala (na tzv. istine) suma 103 339,90 €, poţadovaná ţalobkyňou nad rámec sumy 17 001,20 €, priznanej uţ súdom prvej inštancie (tu por. 1/ dovolací návrh ţalobkyne, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu v zamietajúcej časti priznaním práve sumy 103 339,90 €, majúcej takto zahŕňať i sumu 34 707,40 € prisúdenú odvolacím súdom a 2/ dovolací návrh ţalovanej, aby prisúdenou ostala iba dovolaním ţiadnej strany sporu nedotknutá suma 17 001,20 €). Poţiadavka ţalovanej (na zbavenie jej povinnosti zaplatiť ţalobkyni 34 707,40 €) z takejto sumy činila 33,59 % (34 707,40 : 103 339,90 x 100) a poţiadavka ţalobkyne neuspokojená po rozhodnutí odvolacieho súdu 66,41 % [(103 339,90 – 34 707,40 = 68 5632,50) : 103 339,90 x 100]. Výsledkom dovolacieho konania bola tak prevaha časti predmetu konania atakovanej neprípustným dovolaním ţalobkyne nad menšou časťou predmetu konania dotknutou (neúspešne) dovolaním ţalovanej v rozsahu rozdielu oboch vyššie uvedených percentuálnych vyjadrení. Práve tento rozdiel 32,82 % (66,41 – 33,59) potom bol i vyjadrením pomeru, ktorým patrila náhrada trov dovolacieho konania úspešnejšej ţalovanej, pričom v súlade so zavedením dvojfázového rozhodovania o trovách konania dovolaciemu súdu prislúchalo rozhodnúť len o nároku na náhradu (určením osoby oprávnenej, povinnej, uloţením 6 Cdo 100/2016 18 povinnosti a v tomto prípade aj ustanovením rozsahu, v akom patrí náhrada), kým o výške náhrady (§ 262 ods. 2 C. s. p.), resp. tu aj o platobnom mieste (§ 264 ods. 1 C. s. p.) rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie. 39. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2017 Mgr. Dušan Č i m o, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.