N a j v y š š í s ú d 6 Tost 3/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí konanom
- januára 2016 v Bratislave v konaní o európskom zatýkacom rozkaze o sťaţnosti vyţiadanej osoby V. H. proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z
- decembra 2015, sp. zn. Ntc 47/2015, takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaţnosť vyţiadanej osoby V. H. sa z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Ţiline uznesením z
- decembra 2015, sp. zn. Ntc 47/2015, podľa § 79 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 1 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o EZR“) ţiadosť vyţiadanej osoby V. H. o prepustenie z vydávacej väzby zamietol. Proti tomuto uzneseniu zahlásil V. H. hneď po jeho vyhlásení sťaţnosť, ktorú následne tak sám ako i prostredníctvom svojho obhajcu aj bliţšie písomne zdôvodnil. V písomnom odôvodnení podanej sťaţnosti vyţiadaný uviedol, ţe keďţe česká strana poţiadala o uznanie výkonu rozhodnutia v Slovenskej republike a uvedenej ţiadosti bolo rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2016, sp. zn. Ntc 46/2015, vyhovené, nie je dôvod na ďalšie obmedzovanie jeho osobnej slobody z dôvodu vydania do Českej republiky. 2 6 Tost 3/2016 Vyţiadaný ďalej upozornil na to, ţe Krajský súd v Ţiline sa vôbec nevysporiadal s tými namietanými skutočnosťami, ţe krajská prokuratúra odloţila jeho vydanie pre konanie, pre ktoré bola obţaloba podaná v roku 2012 a z ktorých jedna vec je šetrená od roku 2009; ţe odklad vydania podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR nie je spojený s obmedzením osobnej slobody alebo s väzbou osoby, ale len s odloţením realizovania vydania osoby a rovnako tieţ ani s tým, ţe zákon o EZR neustanovuje na akú dobu je moţné osobu obmedzovať na osobnej slobode prostredníctvom inštitútu odkladu vydania podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR v zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (uvedený článok hovorí o potrebe zákonom ustanoveného času väzby, a preto bolo potrebné ho po postupe podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR prepustiť). Pokiaľ ide o uznesenie Krajskej prokuratúry Ţilina z
- júna 2015, sp. zn. 2KPt 18/15/5500, ktorým sa rozhodlo o odklade vydania do právoplatného skončenia vecí, z ktorých jedna je šetrená od roku 2009, tak v tejto súvislosti je podľa názoru vyţiadaného potrebné poukázať na ničím nelimitovanú dĺţku trvania väzby zaloţenú odkladom jeho vydania. Obmedzovanie na osobnej slobode by pritom mala trvať len po nevyhnutný čas, tak aby bol dosiahnutý účel obmedzenia. Takýto stav označil za neakceptovateľný a v hrubom rozpore so základnými ľudskými právami, a to i s ohľadom k tomu, ţe zo spisového materiálu nevyplýva, ţe by u V. H. boli dôvody väzby vo veciach, pre ktoré je proti nemu vedené trestné konanie. K otázke nedodrţania 10 dňovej lehoty podľa § 24 ods. 1 zákona o EZR napokon uviedol, ţe odôvodnenie prokuratúry, na ktoré odkazuje Krajský súd v Ţiline nemôţe reparovať nesprávny procesný postup, pretoţe akceptovanie uvedeného by znamenalo, ţe kaţdé porušenie práv moţno napraviť dostatočným odôvodnením, prečo k porušeniu došlo. Vyţiadaný je toho názoru, ţe nerozhodnutie príslušného orgánu v lehote ustanovenej zákonom má byť spojené s prepustením zadrţiavanej osoby na slobodu. Vzhľadom na vyššie ozrejmené dôvody preto vyţiadaný V. H. ţiadal, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil a aby ho prepustil z väzby na slobodu. Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne zistiac, ţe sťaţnosť je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote, v súlade s § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie tomuto výroku 3 6 Tost 3/2016 predchádzajúce, pričom dospel k takému záveru, ţe podaná sťaţnosť nie je dôvodná, keďţe i podľa jeho názoru dôvody, pre ktoré je vyţiadaný V. H. vo vydávacej väzbe aj v súčasnom štádiu konania naďalej trvajú. Najvyšší súd po preskúmaní predloţeného spisového materiálu v prvom rade poznamenáva, ţe pokiaľ ide o obsah namietaných skutočností v podanej sťaţnosti, tak tieto sú v podstate totoţné s tými, aké boli uvádzané v ţiadosti V. H. o prepustenie z väzby na slobodu, doručenej Krajskému súdu v Ţiline
- decembra 2015 (a na ktorých menovaný zotrval aj pri svojom výsluchu konanom na krajskom súde
- decembra 2015), s tou výnimkou, ţe medzitým - konkrétne
- januára 2016 – malo dôjsť zo strany Krajského súdu v Ţiline k vyhoveniu ţiadosti českej strany o uznanie výkonu rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Reagujúc na námietky vyţiadaného povaţuje potom sťaţnostný súd za potrebné hneď v úvode uviesť, ţe i on sa stotoţňuje s tým názorom krajského súdu, uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ţe i keď prokurátor Krajskej prokuratúry v Ţiline dňa
- júna 2015 podľa § 21 ods. 2 zákona o EZR (po súhlase vyţiadaného s jeho vydaním do Českej republiky) rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, vydaného dňa
- marca 2015 Krajským súdom v Brne, pobočka Zlín pod sp. zn. 61T 7/2013, za účelom vydania vyţiadanej osoby V. H. na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov do Českej republiky (ďalej uţ len „EZR“) s tým, ţe realizácia vydania vyţiadanej osoby sa podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR odkladá, je potrebné v danom prípade i naďalej povaţovať trvanie vydávacej väzby za opodstatnené, pričom nie je pravdou to tvrdenie vyţiadaného V. H., ţe by odklad vydania nemohol byť spojený s obmedzovaním osobnej slobody. Po prvé, ako uţ iný senát najvyššieho súdu správne upozornil vo svojom rozhodnutí z
- novembra 2015, sp. zn. 3 Urtost 4/2015, týkajúcim sa vyţiadaného V. H., konanie o EZR sa neskončilo už právoplatnosťou rozhodnutia o výkone EZR, ale končí aţ samotnou realizáciou vydania vyţiadanej osoby do cudziny (jeho fyzickým odovzdaním orgánom cudzieho štátu), resp. prípadným odvolaním EZR podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o EZR príslušným orgánom štátu pôvodu (EZR je aktuálne stále v platnosti). 4 6 Tost 3/2016 Čo sa týka potom samotného inštitútu vydávacej väzby, tento upravuje § 16 a nasl. zákona o EZR. Je síce pravdou, ţe zákon v tomto prípade na rozdiel od predbeţnej väzby neurčuje jej maximálnu dĺţku trvania presným číselným označením (predbeţná väzba v zmysle prvej vety § 15 ods. 5 zákona o EZR „nesmie trvať viac ako 40 dní odo dňa zadržania osoby“), avšak tu je nevyhnutné poukázať na ust. § 16 ods. 3 zákona o EZR, podľa ktorého „príslušný sudca rozhodne o prepustení osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby orgánom štátu pôvodu, alebo v prípadoch uvedených v § 25 ods. 1 a 3, posledným dňom ustanovenej lehoty. Okrem toho sudca rozhodne o prepustení z vydávacej väzby, ak a/ justičný orgán štátu pôvodu zrušil európsky zatýkací rozkaz alebo ak ho vo vzťahu k Slovenskej republike odvolal, b/ príslušný sudca rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná, alebo c/ inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie. I keď vydávacia väzba rovnako ako kaţdé iné obmedzenie osobnej slobody v zásade môţe trvať len nevyhnutne potrebný čas, nie je bez významu tá skutočnosť - ako to napokon neustále zdôrazňuje najvyšší súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ţe táto má úplne iný charakter ako väzba upravená v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Tento iný charakter o.i. najmä vyplýva z toho, ţe zmyslom vydávacej väzby je zabezpečenie prítomnosti vyţiadanej osoby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky resp. zabránenie tomu, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania (ponechaním vyţiadanej osoby na slobode). Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, u vyţiadaného V. H. stále nezanikli dôvody pre jeho vydanie resp. realizáciu EZR. Ak tento v podanej sťaţnosti poukazoval na to, ţe uţ bolo rozhodnuté o uznaní výkonu rozhodnutia na území Slovenskej republiky (na podklade ktorého bolo ţiadané zo strany Českej republiky o jeho vydanie), a teda nie je dôvod na ďalšie obmedzovanie jeho osobnej slobody z dôvodu vydania do Českej republiky, tak tu najvyšší súd upozorňuje na to, ţe spomínané uznávacie konanie sa síce vedie, no ešte nie je právoplatne skončené (znamená to teda, ţe aktuálne prebiehajú súbeţne dve konania, a síce konanie o EZR a konanie o uznanie a výkon rozhodnutia). Najvyšší súd zistil, ţe Krajský súd Ţiline na neverejnom zasadnutí konanom
- januára 2016 rozsudkom, sp. zn. Ntc 46/2015, rozhodol o tom, ţe podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone 5 6 Tost 3/2016 väzby v znení neskorších predpisov (ďalej uţ len „zák. č. 549/2011 Z.z.“) sa uznáva a vykoná rozsudok Krajského súdu v Brne z
- novembra 2013, sp. zn. 61T 7/2013, v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci z
- júna 2014, sp. zn. 2To 59/2014 (ktorým bol V. H. uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1, § 175 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Trestného zákonníka Českej republiky, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1, ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky, prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1, ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky a prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky a odsúdený podľa § 175 ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky, za pouţitia § 43 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky, na úhrnný trest odňatia slobody na 8 rokov a 6 mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 56 ods. 2 písm. d/ Trestného zákonníka Českej republiky zaradený do väznice so zvýšenou ostrahou) na území Slovenskej republiky vo výroku o vine a vo výroku o treste odňatia slobody. Zároveň bolo rozhodnuté, ţe podľa § 517 ods. 2 Tr. por. a § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. bude odsúdený V. H. vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráţenia. Ako uţ však ale bolo ozrejmené vyššie, pre dané rozhodovanie (pre ďalšie trvanie vydávajúcej väzby) je rozhodujúce, ţe citovaný rozsudok, na ktorý poukazoval vyţiadaný v podanej sťaţnosti, v čase vydania predmetného rozhodnutia ešte nebol právoplatný. Na margo uvedeného nedá tieţ nepodotknúť, ţe sťaţnostnému súdu je rovnako známa i tá skutočnosť, ţe Krajsky súd v Ţiline uznesením z
- januára 2016, sp. zn. Ntc 46/2015, rozhodol o tom, ţe V. H. berie do väzby podľa § 14 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z.z. s tým, ţe táto mu začína momentom jeho prepustenia z vydávacej väzby, do ktorej bol vzatý uznesením sudkyne Krajského súdu v Ţiline z
- apríla 2015, sp. zn. Ntc 15/2015, a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby Ţilina. Čo sa týka toho tvrdenia sťaţovateľa, ţe odklad vydania nemôţe byť spojený s ďalším trvaním jeho väzby, tak k tomu uvádza najvyšší súd nasledovné. Ak bolo rozhodnuté o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu s odkladom jeho realizácie podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR, nie je s týmto rozhodnutím zo zákona obligatórne spojený následok vo forme prepustenia osoby na slobodu. V takomto prípade je však nevyhnutné zo strany príslušného sudcu veľmi citlivo a dôsledne zvážiť 6 6 Tost 3/2016 všetky okolnosti konkrétneho prípadu a s ohľadom k tomu i potrebu ďalšieho obmedzovania osobnej slobody formou vydávacej väzby. Ak sa žiada napríklad o vydanie osoby do štátu pôvodu za účelom výkonu už uloženého trestu odňatia slobody, ako je tomu aj v posudzovanom prípade, je treba brať potom do úvahy okrem dôvodov odôvodňujúcich existenciu vydávacej väzby podľa § 16 a nasl. zákona o EZR predovšetkým dĺžku samotného tohto trestu odňatia slobody (do ktorého bude následne vykonaná väzba započítaná) v kontexte štádia vnútroštátneho trestného stíhania /trestných stíhaní a tým predpokladaného momentu jeho/ich ukončenia. V priebehu samotného odkladu nie je pritom samozrejme vylúčené ukončiť vydávaciu väzbu s poukazom na uţ citované ust. § 16 ods. 3 písm. c/ zákona o EZR („inak zanikli dôvody vydávacej väzby“). Na danom mieste je ţiaduce tieţ uviesť, ţe vyţiadaný V. H. bol do vydávacej väzby vzatý uznesením Krajského súdu v Ţiline z
- apríla 2015, sp. zn. Ntc 15/2015, a to podľa § 16 ods. 1 zákona o EZR, keď v odôvodnení predmetného uznesenia bolo poukázané na to, ţe vyššie menovaný bol pre justičné orgány štátu pôvodu zjavne nedosiahnuteľný a tieţ i na to, ţe v Českej republike bol odsúdený za rozsiahlu a závaţnú trestnú činnosť, za ktorú mu bol uloţený trest odňatia slobody aţ v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov. Vyţiadaný v priebehu predbeţného vyšetrovania následne vyslovil súhlas so svojím vydaním do Českej republiky, na podklade čoho rozhodol prokurátor Krajskej prokuratúry v Ţiline uţ spomínaným rozhodnutím z
- júna 2015, sp. zn. 2KPt 18/15/5500, podľa § 21 ods. 2 zákona o EZR s pouţitím § 29 ods. 1 zákona o EZR o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu s odkladom jeho realizácie aţ do právoplatného skončenia trestných vecí vedených na území Slovenskej republiky a do vykonania prípadne uloţených nepodmienečných trestov odňatia slobody. Zváţiac všetky skôr uvedené okolnosti (aj s ohľadom na dosiaľ právoplatne neskončené uznávacie konanie) najvyšší súd zastáva ten názor, ţe trvanie vydávacej väzby je u vyţiadaného V. H. aj naďalej opodstatnené. Ak ide potom napokon o to tvrdenie vyţiadaného, ţe nedodrţanie 10 dňovej lehoty podľa § 24 ods. 1 zákona o EZR na vydanie rozhodnutia konajúcim prokurátorom malo mať za následok jeho prepustenie z väzby na slobodu, tak ani tomuto nemoţno dať za pravdu. 7 6 Tost 3/2016 Dôleţitý je z tohto pohľadu totiţ predovšetkým charakter uvedenej lehoty, ku ktorému sa vyjadril najvyšší súd uţ vo svojom uznesení z
- januára 2012, sp. zn. 6 Tost 40/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2013, kde upozornil na to, ţe ide o lehotu poriadkovú a nie zákonnú (ich nedodrţanie sa posudzuje odlišne). Preto tak ako sa nespája s jej nedodrţaním zákonný následok vo forme nemoţnosti rozhodnúť aj po jej uplynutí o vykonaní EZR, nemá rovnako jej nedodrţanie „ex lege“ za následok ani prepustenie vyţiadanej osoby z vydávacej väzby. Ak uváţime okolnosti daného prípadu, a to jednak dôvody, pre ktoré uvedená 10 dňová poriadková lehota nebola dodrţaná (tieto sú podrobne rozvedené v rozhodnutí prokurátora z
- júna 2015, sp. zn. 2KPt 18/15/5500), a jednak tieţ toho, o koľko bola táto „predĺţená“, nebolo správne u vyţiadaného V. H. rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu. Z dôvodov vyššie uvedených preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťaţnosť. V Bratislave
- januára 2016 JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová