Najvyšší súd 2 Cdo 145/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu P. so sídlom v Š. X, IČO: X, proti ţalovaným 1/ K., trvale bytom v K., a 2/ M., trvale bytom v K., obom zastúpeným advokátom JUDr. Martinom Olosom, so sídlom v Rajeckých Tepliciach, Karola Kašjaka 1, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 14 C 136/2014, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2016 sp. zn. 9 Co 702/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
- Okresný súd Ţilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
- júna 2015 č. k. 14 C 136/2014–154 určil, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá dňa
- októbra 2013 medzi P. a ţalovanou 2/ ako darcami a ţalovanou 1/ ako obdarovanou, ktorej predmetom je darovanie nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X.X. konkrétne špecifikovaných vo výroku rozsudku, je voči ţalobcovi neúčinná. Súd prvej inštancie ďalším výrokom určil, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá dňa
- mája 2014 medzi ţalovanou 1/ ako prevodcom a ţalovanou 2/ ako nadobúdateľom, ktorej predmetom je darovanie nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X.X. konkrétne špecifikovaných vo výroku rozsudku, je voči ţalobcovi neúčinná. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 42a ods. 1 a 2, § 42a ods. 3 písm. a/, § 116 a § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, ţe v konaní boli splnené všetky podmienky úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie mal preukázanú neschopnosť dlţníka, P. (pôvodne ţalovaného 2/), splniť 2 2 Cdo 145/2016 záväzok, ako aj ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa a to zisteniami súdneho exekútora. V danom prípade nesporne darovacia zmluva ako bezodplatný právny úkon zmenšila dlţníkov majetok, teda aj majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov (P. a ţalovanej 2/), z ktorého podľa § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka môţe byť uspokojená pohľadávka veriteľa jedného z manţelov. Ďalším predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je moţnosť odporovať úkon v trojročnej lehote, ktorá bola vzhľadom na dátum uzavretia darovacích zmlúv (
- október 2013 a
- máj 2014) a dátum podania ţaloby, splnená. Súd prvej inštancie zastával názor, ţe odporovať moţno nielen úkonom dlţníka. Poukázal na to, ţe ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nemoţno interpretovať na základe reštriktívneho výkladu, ale je nevyhnutné vychádzať z jeho významu a účelu, ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením uspokojenia jeho pohľadávky. Ak by moţnosť veriteľa odporovať ukracujúcim úkonom bola zúţená výlučne na právne úkony hlavného dlţníka, bol by tým flagrantne popretý základný princíp a zmysel odporovateľnosti právnych úkonov. Mal za to, ţe odporovateľnosť nie je obmedzená len na úkony dlţníka, ale aj iných osôb zodpovedajúcich za záväzok dlţníka, teda subsidiárne a akcesoricky zodpovedných osôb na základe ručenia. Pokiaľ sa nakladalo s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, je potrebné taký úkon povaţovať za spoločný úkon dvoch bezpodielových spoluvlastníkov, ktorých nemoţno od seba oddeliť. Preto moţno odporovať aj spoločnému úkonu dlţníka a jeho manţela. Ďalším predpokladom je úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, ktorý je predpokladaný pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlţníkom a blízkymi osobami. Preto je na osobách blízkych dlţníkovi, aby preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náleţitej starostlivosti poznať. Súd konštatoval, ţe nestačí tvrdenie ţalovaných o tom, ţe o úmysle dlţníka nevedeli a ani nemohli vedieť, ale musia preukázať, ţe o tomto úmysle nevedeli, a ţe vyvinuli náleţitú starostlivosť k rozpoznaniu tohto úmyslu dlţníka. Prípadné obavy ţalovanej 2/ o bývanie pre ňu a deti a snahu o vyporiadanie majetku alternatívnym spôsobom pred rozvodom s P. nepovaţoval súd za dôvody, ktoré by vylučovali náleţitú starostlivosť. Ďalším predpokladom úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu je skutočnosť, ţe predmetný úkon dlţníka bol vykonaný s osobou blízkou. Súd prvej inštancie povaţoval za nesporne blízku osobu sestru jedného z manţelov, t. j. ţalovanú 1/, ktorá je sestrou ţalovanej 2/. Vzhľadom na blízkosť vzťahov manţelov je nevyhnutné predpokladať existenciu príbuzenského pomeru v priamom rade aj vo vzťahu k druhému manţelovi, ktorý nie je príbuzným súrodenca jeho manţela. Pre skúmanie blízkosti osôb, či ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu je potrebné vychádzať 3 2 Cdo 145/2016 z objektívnych hľadísk a hľadiska spoločenského, nie subjektívneho názoru niektorej z osôb. Všeobecne do tejto druhej skupiny blízkych osôb moţno zaradiť napr. zošvagrené osoby, vzťah jedného manţela k príbuzným druhého manţela, atď. Súd povaţoval za preukázané, ţe ţalovaná 1/ by ujmu, ktorú utrpela jej sestra, ale aj jej manţel, objektívne pociťovala ako vlastnú ujmu. Ďalšou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu je aj platnosť právneho úkonu, ktorá však v konaní spochybnená nebola a súd okolnosti neplatnosti právneho úkonu nemal preukázané. V konaní bola preukázaná aj existencia vymáhateľnej pohľadávky a to na základe rozsudku z
- apríla 2012 sp. zn. 19 Cb 178/2011, ktorým Okresný súd Ţilina uloţil spoločnosti S., P. a T. zaplatiť ţalobcovi sumu 75.150,12 eura s príslušenstvom, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 13 Cob 12/2013 z
- júna
- K námietke ţalovaných, ţe odporovať moţno len prvotný prevod dlţníka, a nie ďalší prevod, súd uviedol, ţe táto otázka je v právnej praxi ustálená. Uvedená fikcia platí len v prípade, ak ten, kto mal z odporovateľného úkonu prospech vec ďalej previedol a prevodom nedošlo k ďalšiemu odporovateľnému úkonu. Dispozičné právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech nie je obmedzené a môţe s vecou nakladať. V danom prípade súd vyhodnotil darovacie zmluvy z
- októbra 2013 a
- mája 2014 za odporovateľné úkony a voči ţalobcovi za neúčinné. Pokiaľ ţalované namietali neexistenciu ukrátenia tým, ţe nemoţno viesť exekúciu na vec, na ktorej viazne exekučné záloţné právo, súd prvej inštancie poukázal na to, ţe sa jedná o nepochopenie základných princípov Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku. Bolo pravdou, ţe exekučné konanie na záloh moţno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záloţný veriteľ alebo ak záloţný veriteľ s exekúciou súhlasí, avšak toto oprávnenie je dané na ochranu záloţného veriteľa nie dlţníka. Pokiaľ by aj exekúcia bola vedená na vec, na ktorej viazne záloţné právo, je len právom záloţného veriteľa domáhať sa vylúčenia veci z exekúcie, avšak nie právom na zastavenie exekúcie. Dlţníkovi ako tomu, kto má plniť a nemá ţiadne oprávnenia zo záloţného práva, neprislúcha právo domáhať sa vylúčenia veci z exekúcie pre existenciu záloţného práva inej osoby. Jednoznačne moţno povedať, ţe dlţník nemôţe odvíjať svoje práva od práv záloţného veriteľa, prípadne sa spoliehať na to, ţe na zaloţený majetok vôbec nemoţno viesť exekučné konanie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
- Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
- januára 2016 sp. zn. 9 Co 702/2015 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil neúčinnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti uzavretej dňa
- októbra 2013 medzi P. a ţalovanou 2/ ako darcami a ţalovanou 1/ ako obdarovanou, ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 4 2 Cdo 145/2016 O.s.p., pričom zároveň uviedol, ţe pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie, v celom rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nebolo potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V ostatnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, ţe súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou ţalovaných týkajúcou sa postavenia P. ako dlţníka, keďţe bol právoplatným rozhodnutím zaviazaný uhradiť dlh ako ručiteľ spolu s dlţníkom. Na základe tohto titulu môţe veriteľ proti tejto osobe viesť nútený výkon rozhodnutia. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku blízkej osoby. Odvolací súd zdôraznil, ţe nie kaţdé procesné pochybenie súdu moţno povaţovať za vadu, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti konať pred súdom. Ako vyplýva z odvolania ţalovaných, síce súdu prvej inštancie vytýkajú porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., ale na druhej strane nenavrhujú vo veci doplniť dokazovanie, ani neuvádzajú ţiadne nové skutočnosti, ktoré nemohli pred súdom prvej inštancie uviesť. Za takého stavu potom nemoţno konštatovať, ţe došlo k porušeniu ich procesných práv. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe zo strany súdu prvej inštancie došlo k pochybeniu pri rozhodovaní o neúčinnosti zmluvy z
- mája 2014, a preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s odôvodnením, ţe v tejto časti boli dôvody rozhodnutia nezrozumiteľné a tým nepreskúmateľné.
- Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podali ţalované 1/ a 2/ (ďalej aj ako „dovolateľky“) na súde prvej inštancie dňa
- apríla 2016 dovolanie dôvodiac ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (postupom súdu sa účastníkom konania odňala moţnosť konať pred súdom) s tým, ţe navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby rozsudok zmenil a ţalobu ţalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázali na to, ţe oba súdy sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe v hmotnoprávnej otázke posudzovania blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho zákonníka, ako i v otázke vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia exekúcie na záloh bez súhlasu záloţného veriteľa. Dovolateľky tvrdili, ţe podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou nie je automaticky švagor, resp. bývalý švagor. Blízkou osobou je zo zákona iba manţel, súrodenec, potomok a predok v priamom rade. V prípade švagrovstva bolo treba relevantne preukázať, ţe medzi P. (pôvodne ţalovaným 2/) a ţalovanou 1/ bol zaloţený taký vzťah, ţe by ujmu, ktorú utrpel jeden z nich dôvodne pociťoval druhý ako svoju vlastnú, čo však ţalobca v danom prípade nepreukázal. Súd prvej inštancie a odvolací súd automaticky bez dôkazného 5 2 Cdo 145/2016 základu uzavreli, ţe medzi P. a ţalovanou 1/ išlo o blízke osoby. Dovolateľky ďalej uviedli, ţe P. (pôvodne ţalovaný 2/) ich nikdy neinformoval a neoboznamoval o jeho záväzkoch súvisiacich s podnikaním a ručením, nemali prístup k účtovníctvu a zároveň sa nezaujímali o stav podnikania. Vzhľadom k uvedenému preto nemohli mať úmysel ukrátiť veriteľa, o ktorom v čase podpisu zmluvy vôbec nevedeli. Za dôleţité povaţovali dovolateľky i to, ţe P. nikdy nebol dlţníkom ţalobcu, ale na seba prevzal ručiteľský záväzok, pričom pri ručení nikdy nejde o plnenie svojho dlhu, ale o plnenie cudzieho dlhu. Ani ţalované 1/ a 2/ nikdy neboli dlţníkom a ani ručiteľom ţalobcu. Preto ak iná osoba neţ dlţník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti. Úspešne moţno odporovať tie úkony, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa. Záloţné právo a hypotekárny úver boli zriadené podstatne skôr, ako vzniklo ručenie P.. Na záloh nemoţno viesť exekúciu bez súhlasu záloţného veriteľa, čoho sa však v ţalobe domáhal ţalobca. Dovolateľky tvrdili, ţe neobstoja tvrdenia súdov, ţe ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61 ods. 2 Exekučného poriadku slúţia iba na ochranu záloţného veriteľa, a ţe záloţný dlţník sa ich nemôţe vôbec domáhať. Záverom dovolateľky poukázali na to, ţe súd prvej inštancie nevykonal ani jeden z navrhnutých dôkazov, t. j. nepripojil si spis Okresného súdu Ţilina sp. zn. 19 Cb 461/2012, nevyţiadal správu od Štátneho fondu rozvoja bývania a nevykonal výsluch P., čo v danom prípade bolo podľa názoru dovolateliek dôvodné. Tieţ uviedli, ţe súd prvej inštancie nesplnil povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p., keď vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov bolo moţné povaţovať za zhodné, a ktoré zostali sporné. Za iné procesné vady dovolateľky povaţovali tú skutočnosť, ţe tak súd prvej inštancie ako i odvolací súd opomenuli uviesť v záhlaví svojich rozsudkov Štátny fond rozvoja bývania ako vedľajšieho účastníka konania.
- Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.
- Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
- júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu (§ 427 CSP), zastúpená advokátom 6 2 Cdo 145/2016 (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
- Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
- júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do
- júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle citovaného prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania posudzoval podľa § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
- V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dovolanie nie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o návrhu o návrat neoprávnene premiestneného alebo zadrţiavaného dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy (§ 238 ods. 4 O.s.p.). Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň 7 2 Cdo 145/2016 podania návrhu na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené je prípustnosť dovolania ţalovaných 1/ a 2/ v zmysle ustanovenia § 238 vylúčená.
- Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Ţalované 1/ a 2/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
- Ţalované 1/ a 2/ v dovolacom konaní namietali procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda odňatie moţnosti konať pred súdom, ktorú spájali s viacerými nedostatkami v postupe súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.
- Dovolací súd uvádza, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
- Na námietku dovolateliek týkajúcu sa tvrdenia, ţe súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, najvyšší súd uvádza, ţe dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno - iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť 8 2 Cdo 145/2016 pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Aj v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Vzhľadom k uvedenému preto dovolací súd povaţuje vyššie uvedenú námietku dovolateliek ako neopodstatnenú. Za neopodstatnenú súd vyhodnotil aj námietku týkajúcu sa skutočnosti, ţe súd prvej inštancie ako i odvolací súd prípadne opomenuli uviesť v záhlaví rozsudkov vedľajšieho účastníka Štátny fond rozvoja bývania. Uvedená skutočnosť nie je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania.
- Následne aj k dovolateľkám namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie ako i odvolacím súdom, ktoré sa týkalo splnenia podmienok pre úspešné odporovanie právnemu úkonu, dovolací súd uvádza, ţe . Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
- Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalované 1/ a 2/ nesplnenie povinnosti súdu prvej inštancie postupovať v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. spájajú s odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 O.s.p. Podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od
- októbra 2008 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa názoru dovolacieho súdu aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu 9 2 Cdo 145/2016 vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe nedodrţaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od
- októbra 2008 mu súd odňal moţnosť pred súdom konať. Uvedené pochybenie zo strany súdu by bolo moţné hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou moţno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť, avšak dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
- Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalovaných 1/ a 2/, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do
- júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (moţnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP.
- Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2017 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu 10 2 Cdo 145/2016 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. člen senátu JUDr. Mária T r u b a n o v á, PhD, v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá