← Slovensko

o určenie,že nehnuteľnosti paria do BSM

Najvyšší súd 3 Cdo 228/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu MUDr. O. H., bývajúceho v H.H., zastúpeného spoločnosťou O. Š. – advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovaným 1/ Ing. M. H., PhD., a 2/ O. M., obom bývajúcim v H.H., zastúpeným spoločnosťou G. L., k.s. so sídlom v B., IČO: X., o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 9 C 327/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo

  1. mája 2016 sp. zn. 26 Co 154/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalované 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Rozsudkom zo
  3. decembra 2014 č.k. 9 C 327/2012-251 Okresný súd Piešťany (ďalej „súd prvej inštancie“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd určil, ţe so ţalovanou 1/ sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v katastrálnom území H., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako rodinný dom so súpisným č. X. na parcelách č. X. a č. X. a garáţ na parcele č. X. (ďalej len sporné nehnuteľnosti“). Vychádzal z toho, ţe ţalobca preukázal existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení [§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)], nepreukázal ale, ţe za trvania jeho manţelstva so ţalovanou 1/, ktoré zaniklo rozvodom
  4. júla 2012, boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté do ich bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len „BSM“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti, ktoré kataster vedie ako vlastníctvo ţalovanej 2/, boli síce nadobudnuté za trvania ich manţelstva, avšak len za finančné prostriedky darované ţalovanej 1/ jej rodičmi (ţalovanou 2/ a jej manţelom), teda za prostriedky patriace do výlučného (oddeleného) majetku ţalovanej 2 3 Cdo 228/2016 1/. Sporné nehnuteľnosti preto netvorili a v súčasnosti netvoria predmet BSM ţalobcu a ţalovanej 1/. Vzhľadom na to ţalobu zamietol ako neopodstatnenú. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p.
  5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie ţalobca namietajúc, ţe ţalovaná 1/ nezískala peňaţné prostriedky na nadobudnutie sporných nehnuteľností darovacou zmluvou, ale zmluvou o pôţičke uzavretou s jej rodičmi. Sporné nehnuteľnosti patria z tohto dôvodu do BSM, lebo vo všeobecnosti platí, ţe ak z peňazí poţičaných jednému z manţelov bola nadobudnutá určitá vec alebo majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do BSM. Súd prvej inštancie sa v danom prípade touto jeho argumentáciou náleţite nevyrovnal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Ţiadal napadnutý rozsudok zmeniť (tak, ţe sa jeho ţalobe vyhovie) alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
  6. Ţalované 1/ a 2/ ţiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
  7. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „odvolací súd“) rozsudkom zo
  8. mája 2016 sp. zn. 26 Co 154/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; rozhodol tieţ o trovách konania. 4.
  9. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 2 O.s.p.), na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom procesných strán, ako aj oboznámením listinných dôkazov (§ 213 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok „treba povaţovať vo výroku za správny (i keď na základe iného právneho posúdenia) a potvrdiť ho (§ 219 ods. 1 O.s.p.)“. 4.
  10. Výsledkami doplneného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca sa v lete 2011 dozvedel, ţe ţalovaná 1/ darovacou zmluvou z
  11. júna 2011 (ďalej len „darovacia zmluva“) previedla sporné nehnuteľnosti do vlastníctva ţalovanej 2/. Ako predbeţnú riešil otázku neplatnosti darovacej zmluvy, dôvody jej absolútnej neplatnosti ale nezistil. Dospel k záveru, ţe ak ţalobcom namietané okolnosti zakladali relatívnu neplatnosť darovacej zmluvy, neprehliadnuteľným bolo, ţe ţalobca sa včas nedovolal jej relatívnej neplatnosti, preto táto otázka nemohla byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. 4.
  12. Vychádzajúc z § 40a Občianskeho zákonníka odvolací súd konštatoval, ţe relatívna neplatnosť právneho úkonu je zaloţená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho úkonu; ak oprávnené osoby neuplatnia právo dovolať sa neplatnosti právneho 3 3 Cdo 228/2016 úkonu, hľadí sa na úkon ako na platný, i keď by prípadne bol daný dôvod relatívnej neplatnosti. Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh oprávnenej osoby. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 4.
  13. V danom prípade nebolo moţné priznať účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti tomu, ţe ţalobca v ţalobe poukázal na zásadu, podľa ktorej nikto nemôţe previesť na iného viac práv, neţ má sám. Samotný odkaz na túto zásadu je nepostačujúci; za nepostačujúci ho treba povaţovať aj v prípade, ţe by darovacia zmluva bola relatívne neplatný úkon urobený iba jedným z manţelov vo veci nie beţnej, ktorý sa týka majetku v BSM. Účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nebolo spôsobilé vyvolať ani vyjadrenie (námietka) ţalobcu, podľa ktorého ţalovaná 1/ nemohla bez jeho súhlasu previesť sporné nehnuteľnosti na ţalovanú 2/. 4.
  14. Ţalobca sa v danom prípade jasným a určitým právnym úkonom nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy a ţalované 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania pre prípad, ţe by sa ţalobca svojim vyjadrením súdne účinne dovolal jej relatívnej neplatnosti. Odvolací súd vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý je vo výroku vecne správny, potvrdil (i keď na skutkovom a právnom závere, ktorý je odlišný od súdu prvej inštancie).
  15. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s tým, ţe: a/ súdy mu nesprávnym procesným postupom znemoţnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], b/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). 5.
  16. K procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP došlo podľa názoru dovolateľa v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý dostatočne nevysvetlil dôvody svojho rozsudku. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na právnom závere, ţe ţalobca sa nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy právne účinným spôsobom. Podľa presvedčenia ţalobcu sa ale moţno dovolať relatívnej účinnosti právneho úkonu aj len ţalobou a v nej obsiahnutým tvrdením, z ktorého moţno vyvodiť vôľu ţalobcu, aby nebol viazaný týmto právnym úkonom. Jeho ţaloba takú vôľu vyjadrovala. Odvolací súd 4 3 Cdo 228/2016 náleţite nevysvetlil, prečo argumentáciu ţalobcu nepovaţoval za opodstatnenú a prečo zastával názor, ţe ţalobca sa takto relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy nedovolal. 5.
  17. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vyvodzoval z toho, ţe odvolacím súdom riešená otázka (to znamená otázka, ako má byť urobené dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, aby vyvolalo právne účinky) nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Doslovne uviedol, ţe „existuje v rozhodovacej praxi slovenských súdov medzera pokiaľ ide o interpretáciu ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka“. Podľa názoru dovolateľa je jeho dovolanie nielen prípustné, ale tieţ dôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K otázke dovolania sa relatívnej neplatnosti pristupoval odvolací súd veľmi formalisticky a účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nepriznal (hoci mal) tomu, ţe ţalobcova určovacia ţaloba uţ sama vo svojej podstate popiera platnosť darovacej zmluvy [pokiaľ by ju totiţ povaţoval za platnú (resp. pokiaľ by sa nedovolával jej relatívnej neplatnosti), nemohol by sa domáhať určenia, ţe sporné nehnuteľnosti patria do BSM]. 5.
  18. Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
  19. Ţalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe dovolanie ţalobcu nie je v danom prípade podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, lebo ţalobcovi nebolo v konaní znemoţnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné oprávnenia. Prípustnosť jeho dovolania nemoţno vyvodiť ani z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Otázka, ktorú ţalobca v dovolaní označil za dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenú, bola uţ vyriešená v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 211/2009 a 1 Cdo 151/
  20. So zreteľom na to ţalované ţiadali dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
  21. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.
  22. V danom prípade bolo dovolanie podané po
  23. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie povaţovať za mimoriadny 5 3 Cdo 228/2016 opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
  24. Uţ v rozhodnutiach vydaných do
  25. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môţe súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
  26. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, ţe narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyváţené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môţe byť výnimočne prelomená záväznosť uţ právoplatného rozhodnutia, nemoţno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
  27. Naďalej je tieţ plne opodstatnené konštatovanie, ţe ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03]. 6 3 Cdo 228/2016
  28. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, ţe ak zákon výslovne neuvádza, ţe dovolanie je proti tomu – ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemoţno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
  29. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náleţitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
  30. Ţalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje nielen z § 420 CSP, ale (zároveň) aj z ustanovenia § 421 CSP.
  31. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbeţné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.
  32. Otázka moţnosti súbeţného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
  33. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, ţe: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbeţne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ aţ f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. 7 3 Cdo 228/2016
  34. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).
  35. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania ţalobcu len podľa ustanovenia § 420 CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska ustanovenia § 421 CSP).
  36. V danom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu. 19.
  37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je moţnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním vyuţívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a poţiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a doţadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 19.
  38. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený uţ vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
  39. júna 2016 tak, ţe sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca moţnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemoţno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ 8 3 Cdo 228/2016 moţno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť ţalobou uplatneného nároku. 19.
  40. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť rozhodnutia – jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). 19.
  41. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
  42. júla
  44. Uţ dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola povaţovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotoţnil aj ústavný súd (viď sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). 20.
  45. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
  46. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba povaţovať aj naďalej za aktuálne. 20.
  47. V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 9 3 Cdo 228/2016 20.
  48. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa ţalobca domáhal, čo uvádzali ţalované, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil. Citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k právnemu názoru, ţe ţalobca sa počas plynutia premlčacej doby nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy spôsobom, (len) ktorý je – podľa právneho názoru odvolacieho súdu – právne účinný. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. Za procesnú vadu konania podľa § 421 písm. f/ CSP nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
  49. Podstatná časť námietok ţalobcu, a to aj v súvislosti s ním tvrdenými procesnými chybami, sa týka nie procesného postupu, ale právneho posúdenia veci. Najvyšší súd uţ ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, ţe realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemoţňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 21.
  50. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 21.
  51. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po
  52. júli 2016 ţiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na moţnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania.
  53. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
  54. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 10 3 Cdo 228/2016
  55. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  56. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  57. mája 2017 JUDr. Emil Franciscy, v.r. predseda senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.