4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcov a prísediacich odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky ako nedôvodné z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e V disciplinárnej veci navrhovateľa, ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky, vedenej na základe nej podaného návrhu na začatie disciplinárneho stíhania zo dňa 20. júla 2016, proti M.. V. Z., nar. X., bytom U.P., sudcovi Okresného súdu P., Najvyšší súd Slovenskej republiky - disciplinárny senát dňa 19.09.2016
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich sudcu oslobodil, pretože sa sudca disciplinárneho previnenia nedopustil. Disciplinárne konanie bolo vedené pre závažné disciplinárne previnenie
1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorého sa mal M.. V. Z. dopustiť tým, že v právnej veci vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 11Cb 126/2011, postupoval neefektívne, nesústredene v rozpore s ustanovením § 100, § 117, § 119 O. s. p. porušujúc povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, keď po pridelení veci dňa 09.11.2011 určil termín pojednávania na deň 25.03.2013. V 2 1 Dso 8/2016 období od 31.05.2013 do 25.02.2014 bol opätovne nečinný v výnimkou doručovania uznesenia odvolacieho súdu (Krajského súdu Trnave), v ďalšom období od 12.08.2014 do 15.07.2015 bol rovnako nečinný. Pričom až uznesením zo dňa 15.07.2015 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1T/66/2008, pričom skutočnosť, pre ktorú konanie prerušil mu bola známa už dňa 12.03.2013.
rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 06.10.2015, č. k III. ÚS 225/2015-32, ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa – žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnej právnej veci. Prvostupňový disciplinárny senát rozhodol tak, že „M.. V. Z., nar. X., bytom P.,, sudca Okresného súdu P. sa
4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov oslobodzuje spod skutku, že ako sudca Okresného súdu P. svojim konaním vo veci vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 11Cb/126/2011 vlastnou nečinnosťou porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich a spôsobil zbytočné prieťahy, keď v uvedenej veci nekonal, hoci bol povinný konať, a to v období od
ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, t. j. svojim konaním mal porušiť ustanovenie § 30 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich,
ktorého je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, ako aj ustanovenie § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa sudca disciplinárneho previnenia n e d o p u s t i l .“ V rozhodnutí prvostupňového disciplinárneho senátu zo dňa 19.09.2016, sp. zn. 4 Ds 3/2016, je predovšetkým uvedené, že cit. :„ Na základe vykonaného dokazovania na ústnom pojednávaní sa senát v prvom rade zaoberal otázkou, či nekonanie sudcu v rozhodnom období, ktoré je vymedzené návrhom na začatie disciplinárneho konania, viedlo aj k nejakým následkom vo vzťahu k účastníkom konania, teda či v predmetnej veci Okresného súdu P., sp. zn. 11Cb/126/2011 mohlo byť vo veci meritórne rozhodnuté v primeranom čase. Žalobca S.P., a.s., sa v predmetnej veci domáhal zaplatenia náhrady škody titulom spáchania úmyselného trestného činu podvodu, ktorý bol prejednávaný vo veci Okresného súdu Trnava, sp. zn. 1T/66/2008, pričom žiadal zaviazať oboch žalovaných (domnelých páchateľov trestnej činnosti) solidárne na zaplatenie 3 1 Dso 8/2016 predmetnej škody. Navrhovateľ tento návrh podal napriek tomu, že mu bolo známe, vyplýva to z predmetnej žaloby, že vydaný trestný rozkaz vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T/66/2008 sa stal právoplatným len voči jednému z dvoch žalovaných. Voči žalovanému v II/ rade trestné konanie nebolo doteraz právoplatne skončené, žalovaný nebol právoplatne uznaný vinným z predmetnej trestnej činnosti. Senát je názoru, že predpokladom, aby súd mohol v predmetnej veci meritórne rozhodnúť v zmysle petitu žalobného návrhu (solidarita žalovaných), musel by mať súd predbežne vyriešenú vinu oboch žalovaných, nie len jedného. Nakoniec túto skutočnosť uznal aj sám žalobca, keď žiadal konanie, voči žalovanému, ktorý nebol právoplatne uznaný vinným z trestného činu, vylúčiť na samostatné konanie. Urobil tak však až podaním zo dňa 27.06.2016, pričom zároveň až vtedy doložil predmetný trestný rozkaz s doložkou právoplatnosti ohľadne žalovanému v I/ rade. To, že sudca nekonal vo veci v predmetnom období, prípadne, že až 15.07.2015 prerušil konanie až do právoplatného skončenia predmetnej trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T/66/2008, nemení nič na skutočnosti, že vo veci nebolo možné vydať meritórne rozhodnutie, vzhľadom na predčasnosť podania žaloby zo strany žalobcu voči obom žalovaným solidárne. Táto situácia by sa nijako vo vzťahu k žalobcovi nezmenila, aj keby sudca bol prerušil konanie skôr. Právnemu zástupcovi žalobcu už pri podaní žalobného návrhu, ako osobe znalej práva, muselo byť zrejmé, že súd bude musieť riešiť ako predbežnú otázku, právoplatné odsúdenie oboch žalovaných a v prípade negatívneho zistenia vykonať sám dokazovanie o rovnakých skutočnostiach – teda duplicitne k trestnému konaniu. Išlo by však o nehospodárny postup súdu, keď zákon umožňuje konanie prerušiť a počkať na výsledok trestného konania. Napriek tomu však žalobca žiadal, aby súd oboch žalovaných zaviazal na náhradu škody solidárne, aj keď mohol žiadať náhradu škody len voči tomu z nich, ktorý bol právoplatne uznaný vinným z predmetnej trestnej činnosti.“ Prvostupňový disciplinárny senát dospel k záveru, že cit. „Vzhľadom na tieto skutočnosti, nemožno potom prípadnú nečinnosť sudcu považovať za disciplinárne previnenie, nakoľko jeho závažnosť, vzhľadom na následky, ktoré v podstate nenastali, nedosahujú stupeň závažnosti disciplinárneho previnenia
1 písm. a) Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, a sudcu preto
4 toho istého zákona oslobodil spod návrhu na začatie disciplinárneho konania, nakoľko sa sudca disciplinárneho previnenia nedopustil“. Ako významný fakt disciplinárny senát zdôraznil, že sa senát zaoberal aj otázkou, či naozaj sudca zavinene spôsobil prieťahy v konaní. Pri posudzovaní zavinených prieťahov v konaní nie je vždy možné počítať dobu, po ktorú sudca nekonal, odvtedy, ako mu vec napadla, ale musia byť vo veci zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na objektívnu možnosť konať 4 1 Dso 8/2016 vo všetkých veciach plynulo. Konštatoval, že pri celkovej zaťaženosti sudcu vo vymedzenom období nečinnosti v zmysle návrhu na začatie disciplinárneho konania (v novembri 2011 mal sudca v senáte okolo 600 vecí, pričom počet v jeho senáte narastal vzhľadom na vzrastajúci nápad) je ťažké presne a zodpovedne vymedziť, kedy sudca zavinene v danej veci nekonal. Nie je možné pri 600 veciach v senáte, konať vo všetkých veciach priebežne naraz, nie je to v silách a možnostiach sudcu. Dodržiavanie povinnosti, aby sudca konal bez zbytočných prieťahov, možno od sudcu spravodlivo žiadať len vtedy, ak výkonnou mocou sú vytvorené všetky potrebné personálne a materiálne predpoklady pre jej riadny výkon. V prvom rade musí byť sudca primerane zaťažený, aby mohol vo všetkých veciach vo svojom senáte konať priebežne bez prieťahov. Pri takej zaťaženosti ako je u sudcu M.. Z. (v súčasnosti, aj v rozhodnom období), je veľmi problematické určiť, kedy sú prieťahy v konaní zavinené, a kedy nie. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho senátu podala dňa 24.10.2016 ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky odvolanie. Navrhla, aby odvolací disciplinárny senát napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec disciplinárnemu senátu, aby ju znovu prejednal a rozhodol v zmysle návrhu na začatie disciplinárneho konania, prípadne sám rozhodol o disciplinárnom previnení v zmysle návrhu na začatie disciplinárneho konania zo dňa 20.07.2016. V odvolaní ďalej uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že disciplinárny senát sa zaoberal otázkou, či nekonanie sudcu v rozhodnom období, ktoré je vymedzené v návrhu na začatie konania viedlo k následkom vo vzťahu k účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde P. pod spisovou značkou 11Cb/126/2011. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že sudca nekonal vo veci v predmetom období prípadne, že až 15.07.2015 prerušil konanie až do právoplatného skončenia inej veci.
jeho názoru vo veci nebolo možné vydať meritórne rozhodnutie vzhľadom na predčasnosť podania žaloby zo strany žalobcu voči obom žalovaným solidárne. Je však neprípustné, aby súd o doručenom návrhu vôbec nekonal, prípadne nekonal počas dlhšieho časového obdobia, resp. postupoval neefektívne, nesústredene v konaní, v ktorom dokonca aj Ústavným súdom Slovenskej republiky bolo konštatované, že došlo k porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Predmetné skutočnosti však disciplinárny senát vôbec nevzal do úvahy. Zastáva názor, že je nesporné, že menovaný sudca v konaní bol nečinný. Závažnosť jeho konania bola jasne preukázaná, keďže nedochádzalo k odstráneniu právnej neistoty účastníka. 5 1 Dso 8/2016 Odvolací disciplinárny senát predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť zistil, že odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky bolo podané včas v lehote stanovenej § 131 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich (odvolanie doručila ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v zákonnej lehote do podateľne disciplinárneho senátu dňa 25.10.2016). Ďalej odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 131 ods. 2 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku per analógiám, a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k vzatiu podaného odvolania späť, a preto odvolací disciplinárny senát nepostupoval v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku per analógiám. Na ústnom pojednávaní odvolacieho disciplinárneho senátu konanom dňa
1 písm. a Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich Disciplinárnym previnením je zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností sudcu.
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...) Ustanovenie § 30 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ukladá sudcovi povinnosť vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov; vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov. Zákon č. 99 / 1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (účinný v rozhodnom období) v § 6 7 1 Dso 8/2016 stanovoval povinnosť postupovať v konaní v súčinnosti tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Z vyššie uvedených skutkových zistení je zrejmé, že disciplinárne obvinený sudca porušil povinnosť sudcu uvedenú v § 30 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, lebo v posudzovanej právnej veci nerozhodoval bez prieťahov. (Záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 225/2015-2005). Odvolateľka namieta zistenia prvostupňového senátu tvrdiac, že sudca zavinil vzniknuté prieťahy v konaní zavineným konaním, resp. nekonaním. Za zásadnú otázku považuje odvolací senát zistenie, že či k porušeniu služobných povinností u sudcu došlo z a v i n e n e. Zavinenie je vnútorný, psychický stav disciplinárne obvineného sudcu k podstatným zložkám previnenia. Zavinenie, a to úmyselné i nedbanlivostné, je vybudované na zložke vedomia a na zložke vôle. Zložka vedomia zahrňuje vnímanie človeka, to je odraz predmetov, javov procesov v zmyslových orgánoch človeka, ako i predstavu predmetov a javov, ktoré vnímal skôr, alebo ku ktorým dospel svojím úsudkom na základe znalostí a skúsenosti. Zložka vôle zahŕňa predovšetkým chcenie alebo uzrozumenie (u úmyselného zavinenia), u vedomého nedbanlivostného zavinenia potom spoliehanie, že bez primeraných dôvodov, k porušeniu, či ohrozeniu záujmov chránených zákonom nedôjde. Disciplinárne obvinený sudca v otázke zavinenia naplnil jeho zložku vedomia. Vedel, že v posudzovanej veci v rozhodnom období vymedzenom aj v náleze ústavného súdu neučinil žiadny procesný úkon smerujúci k meritórnemu prejednaniu veci. Nie je dôležité
názoru odvolacieho senátu, ktorý je odlišný od záveru prvostupňového senátu, že
jeho názoru vo veci ani nebolo možné vydať meritórne rozhodnutie, keďže jeden zo žalovaných nebol právoplatne odsúdený. Dôležité je, že sa nepodarilo preukázať, že u disciplinárne obvineného sudcu nebola naplnená i zložka vôľová jeho zavinenia, teda jeho vôľa spôsobiť prieťahy v predmetnej veci. Prvostupňový senát v napadnutom rozhodnutí správne poukazuje na skutočností, ktoré túto zložku zavinenia obvineného sudcu popierajú.
4 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, okrem iného je povinnosťou sudcu vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov. Z obsahu spisu je zrejmé, že sudca od roku 2008 podal 149 písomných upozornení na neúmerne zaťaženie sudcu a na nemožnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
8 1 Dso 8/2016 vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu P. z 19.09.2016 (čl. 231) sú dlhodobo sudcovia unavení, nervózni, a podráždení z dôvodu vysokého počtu reštančných vecí, zo sústavného odchodu sudcov a prerozdeľovania veci. Sudcovia OS P. v písomnom podaní adresovanom MS SR 27.6.2016 uviedli, že dlhodobo nemajú vytvorené podmienky, aby mohli konať plynulo a bez prieťahov. V niektorých senátoch počet pridelených vecí presahuje
ktorého „enormná zaťaženosť súdov hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť v obvyklom čase riadny chod orgánov predstavuje okolnosť hodnú osobitého zreteľa“. Na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu ČR, ktorý v náleze zo dňa 14.09.1994, sp. zn. IV. ÚS 55/94, vyslovil, že“ je vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v Listine a Dohovore boli rešpektované.“ V ďalšom náleze (sp. zn III. ÚS 218/1997 zo dňa 04.12.1997) svoj právny názor bližšie rozviedol takto: ,, niet pochýb o tom, že štát nemôže vztiahnuť k vlastnej jurisdikčnej zložke súdnej moci, ale výlučne len na jej časť výkonnej moci. Verejná správa súdu je od vlastnej jurisdikcie prísne oddelená a do jej výlučnej právomoci spadá povinnosť rozdelenia súdu napadnutej agendy, ako aj povinnosť na riadne a dostatočne personálne obsadenie jednotlivých súdov. Orgánom ktorému svedčí povinnosť rozdelenia súdnej agendy, ako aj povinnosť dbať na riadne a dostatočné personálne obsadenie je ministerstvo spravodlivosti, a preto ak ústavná záruka spravodlivého procesu vyžaduje, aby ochrana práv účastníkov konania bola poskytovaná bez zbytočných prieťahov, nemožno tomu rozumieť ináč ako tak, že nevyhnutné je vychádzať z reálnych možností, ktorými tieto súdy disponujú inými slovami o prieťahy v zmysle porušenia ústavných zásad spravodlivého procesu stanoveného v článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd pôjde spravidla len vtedy, ak tieto prieťahy in concreto vzniknú zlou a nevhodnou prácou, za ktorú nesie zodpovednosť príslušný funkcionár súdu alebo sú založené dostatočne a presvedčivo zistenou nečinnosťou súdu, alebo sudcu alebo podobnými okolnosťami spočívajúcimi pri výkone jurisdikcie na jeho strane.“ Odvolací senát sa tak nestotožňuje s tvrdeniami odvolateľky, že konaním, respektíve nekonaním disciplinárne obvineného sudcu došlo k zavinenému porušeniu jeho povinnosti. Dodržiavanie časových lehôt pre vybavovanie veci možno od sudcu spravodlivo požadovať len vtedy, ak mu výkonná moc zabezpečila všetky potrebné personálne a materiálne predpoklady pre riadny výkon súdnictva (dostatok sudcov, administratívneho odborného personálu, technického vybavenia súdov dostatok pojednávacích miestností). V prejednávanej veci niet sporu o tom, že disciplinárne obvinený sudca bol zaťažený veľkým počtom pridelených vecí a bolo preto nutné posúdiť, či pri tomto zaťažení sa mohol vyvarovať negatívnych dôsledkov v podobe dlhodobých prieťahov medzi úkonmi v konaní. „V tomto zmysle disciplinárny senát rozumie tomu že činnosť každého sudcu má svoje limity 11 1 Dso 8/2016 a od nikoho nemožno požadovať aby sa nie je krátkodobou alebo trvalou pracovne prepínal a vystavoval sa nezvládnuteľným stresom z dôvodu štandardného plnenia pracovných úloh, dlhodobo potláčal svoj súkromný život“ (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20.03.2014). Prvostupňový disciplinárny senát preto postupoval správne, keď disciplinárne obvineného sudca
4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov oslobodil. Odvolací senát tak postupom
4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2016 proti rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho senátu, sp. zn. 4Ds 3/2016, zo dňa 19.09.2016, zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave 21. marca 2017 JUDr. František Š e v č o v i č , v. r. predseda Odvolacieho disciplinárneho senátu Vypracoval: JUDr. Antónia Kandravá Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Emília Bejdová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.