Obsah (9)

§ 419§ 420§ 431§ 447§ 421§ 387§ 2§ 55§ 57

Najvyšší súd 7 Cdo 95/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú S. E., narodenú X., bytom u matky; matky P. P., narodenej X., trva

matky ďalším pokusom otca oddialiť meritórne rozhodnutie konečným rozsudkom.

1. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a naň oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), riadne zastúpenou advokátom, ktorý tieţ dovolanie spísal (§ 429 ods. 1 C. s. p.), pristúpil k skúmaniu splnenia ďalších predpokladov a podmienok prípustnosti dovolania, na základe ktorého dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
2. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je moţné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti a dôvodnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§§ 431 – 435 C. s. p.) a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté (resp. len napádané) rozhodnutie odvolacieho súdu, pretoţe pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, vôbec vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní podrobiť. 6.

§ 419C. s.

p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7.

§ 420písm.

f/ C. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.

§ 431ods.

1 a 2 C. s. p., dovolanie prípustné

§ 420moţno odôvodniť iba tým, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, ţe dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 9.

§ 447písm.

f/ C. s. p., dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 aţ §

1. 4 7 Cdo 95/2017
2. Vychádzajúc z práve odcitovaných zákonných ustanovení je zrejmé, ţe na to, aby sa mohol dovolací súd zaoberať dovolaním, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 C. s. p. a tieţ podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré patrí (okrem iného) odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi, vymedzenými spôsobom uvedeným v § 431 aţ § 435 C. s. p.
3. Z obsahu dovolania otca vyplýva, ţe základom jeho argumentácie vo vzťahu k prípustnosti dovolania

§ 420C. s.

p. je tvrdenie, ţe odvolací súd bagatelizoval (a svojím potvrdzujúcim rozsudkom v skutočnosti označil za tolerovateľné) vady v postupe súdu prvej inštancie v procese dokazovania i v časti identifikácie predmetu konania (vo vzťahu k tomu, ţe odvolacím súdom bol potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu matky na zvýšenie výţivného na maloletú aj o návrhu otca na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloletú), ţe nedostatočne odôvodnil opodstatnenosť zamietnutia návrhu otca na striedavú osobnú starostlivosť i podmienky úspešného uplatnenia prístupu tohto rodiča k maloletej za pomoci nového návrhu na úpravu styku a ţe pri prieskume rozsudku súdu prvej inštancie v odvolacom konaní sa cítil viazaný návrhom, hoci tu šlo o mimosporové konanie, čím všetkým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (písm. f/).

1. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces z hľadiska § 420 písm. f/ C. s. p. treba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým súd zasiahol do Ústavou (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), resp. Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) garantovaných práv dovolateľa, v dôsledku čoho bolo dovolateľovi znemoţnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon priznáva. Pojem nesprávny (vadný) procesný postup bol uţ vysvetlený vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, ţe sa ním v zásade rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť súdu znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. za určitých okolností aj samotný spôsob či podoba rozhodnutia súdu majúceho konanie v príslušnej inštancii skončiť.
2. Po prejednaní veci z hľadiska dovolacích námietok otca súvisiacich s ustanovením § 420 C. s. p. dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe ani on (podobne ako pred ním odvolací súd) nepovaţuje ţiadnu z uplatnených námietok za takú, ktorá by či uţ samostatne 5 7 Cdo 95/2017 alebo v spojitosti s niektorou inou námietkou mohla privodiť porušenie procesných práv dovolateľa v tejto veci v intenzite predpokladanej zákonom (tak, ţe by uţ bolo namieste aj konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces).
3. Hoci niet dôvodu nesúhlasiť s otcom, ţe v prejednávanej veci šlo o jedno z konaní spadajúcich dnes do rámca mimosporového konania a pred nadobudnutím účinnosti nových kódexov procesného práva do skupiny konaní zahájiteľných aj bez návrhu, u námietky nevykonaním dokazovania jedným z označených dôkazov na prvoinštančnom súde a akceptovania takéhoto postupu prvoinštančného súdu odvolacím súdom nešlo ponechať bez povšimnutia, ţe právo rozhodné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie formu rozhodnutia predpisovalo len pri dôkazoch, ktoré súd vykonať hodlá (tu por. § 120 ods. 1 vetu druhú Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) a nástup povinnosti vykonať v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu dôkazy inými neţ navrhnutými dôkazmi podmienilo potrebou takéhoto dôkazu alebo aj viacerých dôkazov pre riadne objasnenie skutkového stavu. Absencia rozhodnutia o nevykonaní určitého dôkazu preto nemohla byť ţiadnym porušením procesných práv účastníka konania (keďţe nevykonanie dôkazu bolo moţné namietať odvolaním proti rozhodnutiu vo veci samej s povinnosťou odvolacieho súdu k takejto námietke zaujať stanovisko) a to obdobne platilo aj u potrebnosti navrhnutého dôkazu pre riadne objasnenie skutkového stavu, kde sa odvolací súd v prejednávanej veci objektívne uspokojivo vysporiadal s tým, prečo dokazovanie oboznamovaním obsahu listiny (zmluvy o tichom spoločenstve otca so spoločnosťou Royal Clinics, s. r. o.) nebolo nevyhnutným (pretoţe rozhodné skutočnosti boli zistené za pomoci iného dôkazného prostriedku a síce výsluchu otca na pojednávaní).
4. K námietke neuzavretia dokazovania vydaním uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené platí jednak to, čo podotkol uţ odvolací súd a síce, ţe otec mal moţnosť predkladať návrhy na dôkazy aj v odvolacom konaní uţ pre povahu konania (ktorú moţnosť ale nevyuţil) a vyhláseniu dokazovania za skončené tu z podstaty bránilo rozhodnutie sa pre rozhodnutie len čiastočným rozsudkom, aj keby však šlo o iné konanie a konečný rozsudok, nevyhlásenie dokazovania za skončené by privodilo len nemoţnosť odmietnutia zo strany odvolacieho súdu dôkazov prinesených aţ v odvolacom konaní výlučne s poukazom na takéto oneskorenie. Ak však popri polemike na tému správnosti postupu ţiadne dôkazy prinesené neboli, problém sa ukazoval čisto akademickým bez moţnosti reálneho zasiahnutia postupom 6 7 Cdo 95/2017 ktoréhokoľvek z oboch niţších súdov do procesných práv otca (vystupujúceho najskôr v postavení odvolateľa a neskôr dovolateľa).
5. Námietka nedostatočnou identifikáciou predmetu konania v zápisnici o pojednávaní, resp. v rozsudku bola nedôvodnou jednak pre objektívne uspokojivé vyjadrenie sa súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu k tomu, ţe tu ide o rozhodnutie čiastočným rozsudkom vo vzťahu k čiastkovému predmetu konania, zadefinovanému návrhom matky na zvýšenie výţivného a naopak o rozhodnutie konečné, týkajúce sa návrhu otca na striedavú osobnú starostlivosť o maloletú; okrem toho však tieţ preto, ţe otec tu ţiadnu vlastnú predstavu aj pre neho prijateľného vymedzenia neponúkol.
6. Problém nesúhlasu otca s rozhodnutím o návrhu na striedavú osobnú starostlivosť bol potom otázkou nesúhlasu dovolateľa so skutkovými zisteniami, resp. právnym posúdením veci odvolacím súdom a pred ním súdom prvej inštancie, takouto otázkou by sa však vznikol dôvod zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustným, teda ak by v intenciách prejednávanej veci bolo opreté o niektorý z dovolacích dôvodov

§ 421C. s.

p. (o aký prípad tu ale nešlo). Porušenie práva na spravodlivý proces by tu mohlo zakladať nanajvýš nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, resp. pri rozhodnutí sa takéhoto súdu ísť cestou potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie aj za pomoci úpravy z ust. § 387 ods. 2 C. s. p. i nedostatočné odôvodnenie potvrdzovaného rozsudku, ani pre takýto záver však

názoru dovolacieho súdu spis neobsahuje podklad. 18. Z obsahu odôvodnenia dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu totiţ vyplýva, ţe toto (rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie

§ 387ods.

2 O. s. p.) spĺňa kritériá odôvodnenia súdneho rozhodnutia vymedzené v uvedenom ustanovení a odvolací súd nad rámec týchto kritérií v odôvodnení svojho rozhodnutia tieţ vysvetlil, prečo jednotlivé odvolacie námietky nepovaţuje za dôvodné. Adresne k námietkam otca procesnej povahy uviedol, ţe do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania na to, aby bol v konaní úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004) a aby sa súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), pričom jeho doplňujúca argumentácia sa nedostala do rozporu s pravidlami elementárnej logiky ani s argumentáciou z potvrdzovaného rozsudku súdu prvej inštancie (kedy by na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie nenáleţitým odôvodnením produktu 7 7 Cdo 95/2017 rozhodovacej činnosti súdu usúdiť šlo). Nešlo preto prijať ani názor,

ktorého by k porušeniu práva otca na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. malo prísť nenáleţitým (nedostatočným) odôvodnením rozhodnutia (primárne odvolacieho a sprostredkovane cezeň i prvoinštančného súdu).

1. Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (dnes v § 220 C. s. p.) a v odvolacom konaní v rozhodnom čase uţ v § 393 C. s. p. (skôr § 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní rozhodujúci význam, zostali sporné (presnejšie v prvej inštancii nezodpovedané – pozn. dovolacieho súdu) alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
2. Napokon ani u námietky údajným postupom odvolacieho súdu ako pri viazanosti návrhom, hoci tu šlo o mimosporové konanie, zo spisu nevyplýva, ţe by bola opodstatnenou. Z výroku rozsudku odvolacieho súdu totiţ vyplýva, ţe podrobil preskúmaniu a následne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako celok (teda vo vzťahu k obom čiastkovým predmetom konania, o ktorých bolo v prvej inštancii rozsudkom z
3. júna 2016 rozhodnuté) a pokiaľ mala príslušná námietka smerovať k tomu, ţe pri nedostatku viazanosti súdu návrhom nič nebránilo uţ prvoinštančnému alebo odvolaciemu súdu rozhodnúť aspoň o novej úprave styku otca sa maloletou, v tomto prípade platí, ţe oba niţšie súdy ponúkli takúto alternatívu bez toho, aby konštatovali, ţe zhromaţdené skutkové zistenia aj reálne podporujú uvaţovanie o nej a bez povinnosti vôbec takéto rady poskytovať. Za opísanej situácie poţadovať takéto (z pohľadu otca kompromisné, i keď

všetkého ním akceptovateľné) riešenie by si zaiste vyţadovalo aj iné, neţ dosiaľ vykonané dokazovanie a to či naň niektorý z niţších súdov – povolaných v tomto type konania primárne hájiť záujem maloletého dieťaťa – bol povinný, súviselo s otázkou potenciálnej prospešnosti poţadovaného rozhodnutia práve pre dieťa (kde výsledky dokazovania predchádzajúceho doterajším rozhodnutiam nasvedčovali skôr opaku). 8 7 Cdo 95/2017 21. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie nebolo odôvodnené prípustným (tu rozumej naozaj existujúcim a nielen tvrdeným) dovolacím dôvodom

ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, neţ dovolanie

§ 447písm.

f/ C. s. p. odmietnuť (bez toho, aby bola daná moţnosť skúmania aj vecnej správnosti dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu). 22. Napokon o náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol

§ 2C. m.

p. v spojení s § 453 ods. 1 C. s. p. a § 52 C. m. p. Pravidlom v konaniach spadajúcich pod úpravu C. m. p. je totiţ nedostatok nároku ţiadneho z účastníkov na náhradu trov konania, pretoţe však takéto pravidlo má na rozdiel od skoršej úpravy (§ 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) i svoje výnimky (z ktorých tou potenciálne pouţiteľnou aj v prejednávanej veci je uloţenie povinnosti na náhradu, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé

§ 55C. m.

p., samozrejme za podmienky, ţe vznikli trovy a bol podaný návrh na priznanie ich náhrady

§ 57C. m.

p.), vţdy treba ustáliť, či bol dôvod pouţiť pravidlo alebo výnimku.

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. júna 2017 Mgr. Dušan Č i m o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová