Najvyšší súd 7 Cdo 45/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu M. M., bytom Ţ., zastúpeného JUDr. Kristínou Jošthovou, advokátkou so sídlom v Ţilin

§ 142ods.

1 O.s.p. Neúspešnému ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania v sume 69,91 € k rukám jeho splnomocneného zástupcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.). 2. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolaním z dôvodu, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Túto vadu videl v nesprávnych právnych záveroch súdov oboch inštancií, ktoré sa nezaoberali podstatou ţaloby a nesprávne posúdili danosť naliehavého právneho záujmu ţalobcu, tieţ v nepripustení zmeny návrhu odvolacím súdom a napokon v tom, ţe mu súd prvej inštancie nedal moţnosť v zmysle § 118 ods. 1 O.s.p.

§ 123O.s.p.

vyjadriť sa k ţalobe (v tom zmysle, ţe sa jej buď pridrţiava, resp. chce k ţalobe niečo dodať, resp. doplniť). Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ţalovaný v podanom vyjadrení ţiadal dovolanie ţalobcu ako neprípustné zamietnuť. K vytýkanému odňatiu moţnosti konať pred súdom v danom prípade nedošlo; súdy oboch inštancií vec správne posúdili aj v otázke neexistencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení.

1. Dovolanie bolo podané
2. júna
3. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
4. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Právne účinky dovolania, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. Pokiaľ bolo dovolanie v čase jeho podania prípustným prostriedkom nápravy, umoţňujúcim dovolací prieskum, potom tieto účinky (a následky) sa uznávajú i v budúcnosti. Preţarovanie princípov právneho štátu do ústavného poriadku nachádza svoje normatívne vyjadrenie v ustanovení § 470 ods. 2 vete prvej CSP. Fundamentom je právna istota, ktorá v sebe nesie znaky ochrany nadobudnutých práv a s tým spojenej dôvery v právo.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana 4 7 Cdo 45/2017 zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
7. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
8. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávností v súdnom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
9. Dovolanie ţalobcu by v danom prípade bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Ţalobca vady zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z uvedených hľadísk.
10. Dovolateľ tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
11. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred 5 7 Cdo 45/2017 súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
12. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. konkrétne namieta nesprávne právne posúdenie veci v otázke naliehavého právneho záujmu, nepripustenie zmeny návrhu odvolacím súdom a to, ţe mu súd prvej inštancie nedal moţnosť v zmysle § 118 ods. 1 O.s.p.

§ 123O.s.p.

vyjadriť sa k ţalobe.

1. Ţalobca v rámci svojich dovolacích námietok zastáva názor, v zmysle ktorého mu súdy odňali moţnosť pred súdmi konať tým, ţe vec nesprávne právne posúdili v otázke naliehavého právneho záujmu. V nadväznosti na uvedené je potrebné v prvom rade uviesť, ţe ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom – viď bod 9) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne povaţované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia 6 7 Cdo 45/2017 najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemoţňuje účastníkovi konania realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. Nejde totiţ o vadu konania, ktorá bola uvedená v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. alebo § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Záver súdu, ţe ţalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na ním poţadovanom určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., je súčasťou myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej prípustnosti návrhu na začatie konania podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto procesu. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacieho návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, ţe ţalobca v danom právnom vzťahu môţe dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným určením. Pokiaľ súd dospeje k záveru, ţe ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom (procesným nástrojom) ochrany práva, zamietne ţalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Predchádzajúci výklad dovolacieho súdu opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, ţe i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov niţších stupňov o tom, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti spornej zmluvy, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Tieţ podľa názoru dovolacieho súdu nebolo porušené právo ţalobcu na súdnu ochranu, pretoţe ochrany svojho práva sa môţe domáhať aj naďalej, avšak iným typom ţaloby. V tomto smere nebola dôvodná argumentácia dovolateľa nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 137/2008 z
2. júla
4. Ţalobca neopodstatnene tvrdí, ţe moţnosť konať pred súdom mu bola odňatá aj tým, ţe odvolací súd rozhodol o nepripustení zmeny návrhu na začatie konania. K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba uviesť, ţe zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi moţnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tieţ) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom navrhovateľ môţe uplatniť svoj 7 7 Cdo 45/2017 nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, ţe úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom poţadovanou zmenou návrhu, (ne)môţu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbeţným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska moţnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v konaní odvolacieho súdu, nemôţe prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. septembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 161/2011, schválené dňa
6. decembra 2011 občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
7. K ţalobcom namietanému odňatiu moţnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe mu súd prvej inštancie nedal moţnosť v zmysle § 118 ods. 1 O.s.p.

§ 123O.s.p.

vyjadriť sa k ţalobe. Obsah spisu nedáva podklad takému záveru. Ţalobca mal v priebehu konania vytvorenú procesnú moţnosť zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

1. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do
2. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním, ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, lebo k takému postupu nebol oprávnený.
3. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. apríla 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu 8 7 Cdo 45/2017 Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová