← Slovensko

závažné disciplinárne previnenie

Disciplinárny senát 1 Ds 1/2014 R O Z H O D N U T I E Disciplinárny senát v zložení z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Štefana Kridlu a JUDr. Lenky Kováčovej, v disciplinárnej veci vedenej proti sudcom JUDr. I. I. a JUDr. A. O. pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov o návrhoch Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania, na ústnom pojednávaní konanom

  1. júna 2016, takto r o z h o d o l : Disciplinárny senát podľa § 129 odsek 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sudcov JUDr. I. I., narodeného X. X. X., trvalý pobyt I., s prerušeným výkonom funkcie od
  2. novembra 2014, naposledy vykonávajúcim súdnictvo na A. a JUDr. A. O., narodeného X. X. X., trvalý pobyt v I., prechodne bytom v I., sudcu R. spod samostatných návrhov Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania podaných dňa
  3. novembra 2014 pod č. 43195/2014-151 pre skutky v nich právne posúdené každý ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorých sa mali dopustiť sudca JUDr. I. I. tak, že 1 Ds 1/2014 2 ako sudca A. v jemu pridelenej veci ako predsedovi senátu, vedenej pod sp. zn. 1To/10/2013, nerozhodol o žiadosti obžalovaného T. Z. o prepustenie z väzby na slobodu, doručenej A. dňa
  4. februára 2014, hoci podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku tak mal urobiť bez meškania, a rozhodoval o nej až dňa
  5. apríla 2014 Špecializovaný trestný súd potom, ako mu bol dňa
  6. apríla 2014 vrátený spis spolu s uznesením A. zo dňa
  7. februára 2014, sp. zn. 1To/10/2013, o zrušení rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo dňa
  8. októbra 2013, sp. zn. PK-1T/15/2013, s nerozhodnutou žiadosťou obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, a sudca JUDr. A. O. tak, že ako sudca A. v jemu pridelenej veci ako členovi senátu a zároveň sudcovi spravodajcovi, vedenej pod sp. zn. 1To/10/2013, nerozhodol o žiadosti obžalovaného T. Z. o prepustenie z väzby na slobodu, doručenej A. dňa
  9. februára 2014, hoci podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku tak mal urobiť bez meškania, a rozhodoval o nej až dňa
  10. apríla 2014 Špecializovaný trestný súd potom, ako mu bol dňa
  11. apríla 2014 vrátený spis spolu s uznesením A. zo dňa
  12. februára 2014, sp. zn. 1To/10/2013, o zrušení rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo dňa
  13. októbra 2013, sp. zn. PK-1T/15/2013, s nerozhodnutou žiadosťou obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, o s l o b o d z u j e , pretože sa sudcovia JUDr. I. I. a JUDr. A. O. nedopustili disciplinárneho previnenia. O d ô v o d n e n i e Sudcovia JUDr. I. I. a JUDr. A. O. (ďalej tiež „disciplinárne stíhaní sudcovia“) sú disciplinárne stíhaní na podklade samostatných (svojim obsahom identických) návrhov na začatie disciplinárneho konania (ďalej tiež „disciplinárny návrh“) Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej „navrhovateľ“ alebo „minister spravodlivosti“), ktoré boli podané na disciplinárny senát osobne 06.11.2014, v prípade oboch sudcov 1 Ds 1/2014 3 pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sudcoch a prísediacich“) na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia. Obdobný disciplinárny návrh bol v identický deň pre obdobný skutok podaný navrhovateľom aj proti, v skutkovo ustálenej trestnej veci, tretiemu členovi senátu, sudcovi JUDr. A. A.. Po spojení uvedených (pôvodne troch) disciplinárnych vecí na spoločné konanie bolo rozhodnutím disciplinárneho senátu z
  14. mája 2015, sp. zn. 1 Ds 1/2014 v spojení s rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu z
  15. decembra 2015, sp. zn. 1 Dso 2/2015 právoplatne rozhodnuté o zastavení disciplinárneho konania vo vzťahu k všetkým trom sudcom, pre skutky disciplinárnych návrhov ministra spravodlivosti, ktorými boli dotknutí, podľa § 124 písmeno a/ zákona o sudcoch a prísediacich, t.j. z dôvodu, že tieto návrhy boli podané oneskorene. Sudcovia JUDr. I. I. a JUDr. A. O. včasným a kvalifikovaným spôsobom využili právo im priznané § 9 odsek 3 Trestného poriadku pri subsidiárnej aplikácii Trestného poriadku na podklade § 150 odsek 2 zákona o sudcoch a prísediacich, t.j. vyhlásili, že na prejednaní veci napriek vyššie uvedenému zastavujúcemu rozhodnutiu ich disciplinárneho konania na prejednaní veci trvajú. Sudca JUDr. A. A. sa výslovne v konaní vyjadril, že uvedený inštitút nevyužíva. V dôsledku uvedeného odvolací disciplinárny senát zamietajúc odvolanie ministra spravodlivosti súčasne rozhodol, poukazujúc na už vyššie citované zákonné ustanovenia, o vrátaní veci prvostupňovému disciplinárnemu senátu na rozhodnutie o vine JUDr. I. I. a JUDr. A. O.. V týchto intenciách disciplinárne návrhy ministra spravodlivosti, smerujúce voči dvom vyššie menovaným sudcom, prejednal prvostupňový disciplinárny senát po právoplatnom zastavení disciplinárneho konania z dôvodu premlčania, uvedomujúc si procesnú eventualitu rozhodnutia po meritórnom preskúmaní posudzovanej veci vo vyššie uvedenom rozsahu, 1 Ds 1/2014 4 spočívajúcu v možnosti vyslovenia výlučne len tzv. akademického výroku o vine vo vzťahu k menovaným dvom sudcom. Disciplinárny senát konal v zložení zmenenom oproti času podania disciplinárnych návrhov, a to v osobe predsedu senátu a jedného člena senátu, ako dôsledku uplynutia funkčného obdobia pôvodnému predsedovi senátu JUDr. Martinovi Michalanskému a pôvodnej členke senátu JUDr. Márii Képessyovej, v súlade s aktuálne účinným Rozvrhom práce Disciplinárneho senátu na rok 2016 a ustanovením § 119e odsek 2 zákona o sudcoch a prísediacich. V konaní pred disciplinárnym senátom v jeho pôvodnom zložení nedošlo k prednesu disciplinárnych návrhov na ústnom pojednávaní, preto zmena v zložení senátu nepredstavovala zákonnú prekážku v prejednaní veci aktuálne konajúcim disciplinárnym senátom. Za tým účelom disciplinárny senát vykonal ústne pojednávanie dňa
  16. júna 2016, o ktorom upovedomil disciplinárne stíhaných sudcov, obhajcu JUDr. I. I. – JUDr. I. A., navrhovateľa a predsedníčky A. a R.. Všetci menovaní mali doručenie upovedomenia riadne a včas vykázané (§ 126 odsek 3 zákona o sudcoch a prísediacich). Na ústne pojednávanie sa z nich dostavili disciplinárne stíhaný sudca JUDr. I. I., jeho obhajca a poverený zástupca navrhovateľa (ďalej označovaný ako „navrhovateľ“). JUDr. A. O. (nezastúpený obhajcom) svoju neúčasť na ústnom pojednávaní ospravedlnil jeho kolíziou s vopred plánovanou a objednanou dovolenkou s tým, že z obsahu jeho ospravedlnenia posudzujúc ho komplexne možno dôvodne dovodiť súhlas s vykonaním ústneho pojednávania v jeho neprítomnosti. Za týchto okolností disciplinárny senát podľa § 127 odsek 1 zákona o sudcoch a prísediacich vykonal ústne pojednávanie, po súhlase s takým postupom subjektmi konania prítomnými, v neprítomnosti disciplinárne stíhaného sudcu JUDr. A. O. a predsedov súdov R. a A.. 1 Ds 1/2014 5 Za procesnú prekážku konania a meritórneho prejednania veci, reagujúc na eventualitu prerušenia disciplinárneho konania uvádzanú navrhovateľom na ústnom pojednávaní vo vzťahu k sudcovi JUDr. I. I., nepovažoval ani fakt, že menovaný sudca má prerušený výkon funkcie sudcu od
  17. novembra 2014 z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku. V danom štádiu konania, kedy dochádza k prejednaniu disciplinárneho návrhu v zmysle a v rozsahu § 9 odsek 3 Trestného poriadku, totiž v danej veci prichádza do úvahy len rozhodnutie tzv. akademickým výrokom v otázke viny, rozumejúc tak výrok o oslobodení spod disciplinárneho návrhu aj výrok o uznaní viny, keď aj v prípade uznania viny nemožno v takomto prípade, kedy už bolo zastavené disciplinárne konanie pre premlčanie, rozhodnúť o uložení sankcie, t.j. disciplinárneho opatrenia dotknutým sudcom. Uvedený inštitút (§ 9 odsek 3 Trestného poriadku) svojím účelom slúži možnosti domáhať sa meritórneho prejednania veci obvineným, t.j. v disciplinárnom konaní aj disciplinárne stíhaným sudcom, na základe ktorého má možnosť takáto osoba dosiahnuť aj oslobodzujúci výrok za účelom rehabilitácie, v zmysle očistenia svojho mena, v súvislosti so skutkom, ktorý je predmetom disciplinárneho návrhu. Bol by popretím účelu a významu tohto inštitútu taký výklad procesných zákonných ustanovení, na základe ktorých by malo dôjsť k akémukoľvek odklonu disciplinárneho konania od meritórneho rozhodnutia o konkrétnom disciplinárnom návrhu, ktorého prejednania sa konkrétny sudca postupom upraveným v citovanom zákonnom ustanovení domáha, či už v zmysle prerušenia alebo zastavenia disciplinárneho konania. Napokon k zastaveniu disciplinárneho konania už v posudzovanej disciplinárnej veci právoplatne došlo pre jeho premlčanie, preto (potenciálna) disciplinárna zodpovednosť návrhom dotknutých sudcov v zmysle § 118 odsek 1 zákona o sudcoch a prísediacich zanikla, čoho dôsledkom je nemožnosť uloženia im disciplinárneho opatrenie aj v prípade, keby došlo k uznaniu ich viny. Disciplinárny senát nachádza v uvedenej otázke, v účele a zmysle tohto inštitútu, analógiu, v trestnom práve procesnom, a preto aj v disciplinárnom konaní prípustnú, medzi právom obvineného žiadať prejednanie veci napriek zastaveniu trestného stíhania (rozumejúc tým aj „disciplinárne konanie“ v zmysle § 150 odsek 2 zákona o sudcoch a prísediacich) v dôsledku premlčania a právom obvineného na obnovu konania v jeho prospech, ktorej povoleniu nebráni dokonca ani smrť obvineného (viď § 395 a § 396 odsek 3 Trestného poriadku), čoho jediným do úvahy prichádzajúcim zmyslom a účelom je umožniť obvinenému dosiahnuť rehabilitáciu, očistenie svojho mena vo vzťahu k širšej verejnosti, majúc na zreteli, že už samotné trestné stíhanie, a teda aj disciplinárne stíhanie sudcu, napriek zásade 1 Ds 1/2014 6 prezumpcie neviny v zmysle vnímania konkrétnej stíhanej osoby jej bližším aj širším okolím, jej spôsobuje ujmu v zmysle negatívneho vnímanie jej osoby. Pochopiteľne je už predmetom tohto štádia trestného (aj disciplinárneho) konania, či takáto iniciatíva stíhanej osoby je dôvodná, nakoľko umožnenie jej domáhať sa uvedenej rehabilitácie jej samo osebe nezaručuje v konečnom dôsledku oslobodzujúci výrok. Na tom základe prerušenie disciplinárneho konania z dôvodu prerušeného výkonu funkcie sudcu, možné nie je, nakoľko by došlo k uvrhnutiu sudcu do stavu právnej neistoty vo vzťahu k výsledku prebiehajúceho disciplinárneho konania, keďže u sudcu s prerušeným výkonom funkcie vopred nie zodpovedateľné či sa vôbec (pro futuro) opätovne ujme výkonu svojej funkcie a nie je možné ani (ďalšie) zastavenie disciplinárneho konania, a to dokonca ani v prípade zániku funkcie sudcu, nakoľko by sa tým sudcovi odňalo jeho už vyššie rozvedené právo rehabilitovať svoje meno vo vzťahu k udalostiam, ktoré nastali v čase, keď vo funkcii sudcu bol (bez ohľadu na to, či súdnictvo priamo vykonával alebo mal výkon funkcie sudcu prerušený). Práve očistenie mena smerom do minulosti je podstatou každej rehabilitácie. Navyše je aj logicky neodôvodniteľné zastavenie disciplinárneho konania, ktoré už raz právoplatne zastavené bolo. Sudca JUDr. I. I. sa k disciplinárnemu návrhu vyjadril (písomne aj ústne) v tom zmysle, že sa skutkom návrhu nedopustil disciplinárneho previnenia, nakoľko predmetom skutku je nerozhodnutie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby, o ktorej nemal vedomosť. Inkriminovaná žiadosť nebola súčasťou trestného spisu a teda členovia senátu nemôžu byť zodpovední za to, že nerozhodli o žiadosti, ktorú nemali k dispozícii. Minister spravodlivosti bez podrobného odôvodnenia nekriticky prijal správnosť rozhodnutia A. (ďalej „A.“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2Tost/12/2014, ktoré je možné považovať v rozhodovacej činnosti A. za ojedinelé a aj nesúladné s ustálenou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) a práve na základe tohto rozhodnutia podal disciplinárny návrh. V rámci jeho výpovede na ústnom pojednávaní zotrval na tvrdení, že, predmetnú žiadosť o prepustenie z väzby on ani ďalší členovia senátu nemali k dispozícii, nakoľko keby ju mali k dispozícii, nebol žiadny dôvod, aby o nej nerozhodli, zvlášť v prípade, keď v merite veci ako senát rozhodovali v podstate v lehote 19 dní. Táto situácia vznikla výlučne v dôsledku rozhodnutia iného senátu A., ktorý rozhodol po zrušení prvostupňového rozhodnutia o prepustení obžalovaného z väzby. 1 Ds 1/2014 7 S týmto rozhodnutím sa nestotožňuje, nepovažuje ho za správne, v danom štádiu trestného konania aj po zrušení rozsudku poukazuje na to, že fakticky išlo o osobu odsúdenú v jednom skutku aj za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy a v druhom skutku, vo vzťahu ku ktorému bol odsudzujúci rozsudok zrušený, dá sa povedať, že odsúdenie bolo taktiež „na spadnutie“. Aj po konzultácii s ďalšími členmi senátu sa zhodli na tom, že v obdobnom prípade by aj za situácie, v ktorej bol iný senát A., v konečnom dôsledku prepúšťajúci obžalovaného z väzby, postupovali inak a takúto osobu pri takej závažnej trestnej činnosti, o ktorú šlo, by z väzby neprepustili. Práve toto rozhodnutie považuje za motív ministra spravodlivosti pre podanie disciplinárneho návrhu, nakoľko konkrétny obžalovaný následne po prepustení z väzby (iným senátom) utiekol a skrýval sa a v konečnom dôsledku, hoci v neskoršom štádiu trestného konania aj bol právoplatne odsúdený na doživotie, avšak v dôsledku jeho skrývania bol do výkonu trestu dodaný až po určitej dobe. Má za to , že minister spravodlivosti v tejto situácii považoval za potrebné nájsť za každú cenu vinníka tohto stavu a rozhodol sa to riešiť disciplinárnym návrhom aj proti jeho osobe. S JUDr. O. dali ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania proti uzneseniu (iného senátu), ktorým došlo k prepusteniu z väzby obžalovaného, avšak nevie z akého dôvodu napokon toto dovolanie minister nepodal. Konkrétny obeh uvedeného podania (žiadosti) nepozná. Pokiaľ bolo doručené 07.02.2014 a príslušní pracovníci by konali podľa stanovených pravidiel, tak pracovník podateľne mal predmetnú žiadosť doručiť do trestnej kancelárie, konkrétne zapisovateľke, ktorá ho následne mala predložiť buď JUDr. O. ako referujúcemu sudcovi, alebo jemu ako predsedovi senátu, čo sa však z jemu neznámych dôvodov nestalo, pokiaľ táto žiadosť vôbec v rozhodnom čase na súde bola. Zdôraznil, že v tejto veci 26.02.2014 rozhodovali o odvolaní obžalovaného, teda so spisom pracovali a mali ho k dispozícii a pokiaľ by predmetná žiadosť v spise bola, o tejto by rozhodli. Môže len predpokladať, že z tohto pohľadu mohlo dôjsť k určitej manipulácii s touto žiadosťou, dôsledkom čoho bolo, že konajúci senát o nej nebol oboznámený. On osobne v tom čase sa z pohľadu jeho pracovnej vyťaženosti nemohol sústavne zaoberať predmetným spisom, a spoliehal sa logicky na riadny výkon svojich povinností pracovníkov súdnej administratívy. V danom čase bol predsedom senátov 1To a 3To, predsedom tzv. veľkého senátu a navyše aj zástupcom predsedu trestnoprávneho kolégia. 1 Ds 1/2014 8 V danej veci rozhodovali okrem iného aj o dvoch úkladných vraždách, so spisom sa stále pracovalo a vylučuje, že by žiadosť mohli prehliadnuť. So skoršou žiadosťou o prepustenie z väzby (z decembra 2013) si inkriminovanú žiadosť alebo iné podanie nemohli pomýliť s ohľadom na spôsob zaradenia v spise. Poukazujúc v podrobnostiach na postup a spôsob žurnalizácie podaní do spisu a jeho kompletizácie pred expedovaním súdu nižšieho stupňa zotrval na tom, že žiadne pochybenia nezistil a uvedená žiadosť nebola predmetom spisu. Sudca JUDr. A. O. sa k disciplinárnemu návrhu (k jeho vecnej stránke) vyjadril písomne (jeho písomné vyjadrenie bolo na ústnom pojednávaní oboznámené) nasledovne: Zo skutkovej vety návrhu vyplýva, že „... nerozhodol o žiadosti obžalovaného T. Z. o prepustenie z väzby na slobodu...“ pričom toto je podstata konania, resp. nekonania, ktorým sa mal podľa navrhovateľa dopustiť závažného disciplinárneho previnenia. Podstatnou skutkovou okolnosťou celej veci je skutočnosť, že v rozhodnom čase, podľa jeho poznatkov sa v súdnom spise a ani v zbernom spise odvolacieho súdu nenachádzala žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby z 03.02.
  18. Ak sa fyzicky táto žiadosť nenachádzala v súdnom spise a ani v zbernom spise odvolacieho súdu (podľa jeho poznatkov), nemohol o nej konajúci súd rozhodovať a rozhodnúť do vlastného rozhodnutia o odvolaní obžalovaného dňa 26.02.2014 (Dôkaz: výsluchy svedkov: JUDr. I. I., JUDr. A. A., JUDr. A. I. – sudcovia A.). Kedy bola žiadosť z 03.02.2014 žurnalizovaná do súdneho spisu mu nie je známe. S touto žiadosťou prvýkrát prišiel fyzicky do kontaktu po tom, ako fyzicky prevzal súdny spis v trestnej veci obžalovaného ako sudca - spravodajca po jeho predložení súdom I. stupňa na prejednanie a rozhodnutie o v poradí druhom odvolaní obžalovaného proti v poradí druhému rozsudku súdu I. stupňa. Na vysvetlenie treba uviesť, že po odvolaní predchádzajúceho predsedu senátu 1T JUDr. E. O. z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky sa stal zastupujúcim predsedom senátu 1T JUDr. I. I., ktorému pre pracovnú zaneprázdnenosť (predseda senátu 3T, predseda tzv. veľkého senátu) organizačne vypomáhala členka senátu a neskoršie predsedníčka senátu JUDr. I.. Každú došlú poštu (podanie) do príslušného spisu spracoval JUDr. I., resp. JUDr. I., o čom svedčia ich referáty na jednotlivých podaniach v súdnom spise obžalovaného, pričom na jeho žiadosti z 03.02.2014 o prepustenie z väzby nie je žiaden referát (č.l. 3821). 1 Ds 1/2014 9 Vyslovuje predpoklad, že ak by táto žiadosť bola riadne predložená, ako iné podania, zastupujúcemu predsedovi senátu, resp. JUDr. I., a teda bola by súčasťou súdneho spisu, resp. zberného spisu, tak by sa jej kópia doručila Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR a nebola by zrušená žiadosť o eskortu obžalovaného (č.l. 3829 - 3832), pretože v súlade s § 72 odsek 2 Trestného poriadku sa obvinený pred rozhodnutím o väzbe vypočuje. Podľa jeho vedomostí, predmetnú žiadosť nemal konajúci odvolací senát predloženú do predporady, ktorá sa konala 25.02.2014 ani na verejnom zasadnutí dňa 26.02.
  19. Kedy bola táto žiadosť žurnalizovaná do spisu mu nie je známe, pretože záverečný referát pred vrátením spisu súdu I. stupňa podpisuje predseda senátu. Nezanedbateľnú pochybnosť o existencii žiadosti z 03.02.2014 vôbec na odvolacom súde v čase rozhodovania o odvolaní obžalovaného zvyšuje fakt, že obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí dňa 26.02.2014 sa o žiadosti o prepustenie z väzby ani nezmienil a prepustenie z väzby obžalovaného ani nenavrhol. Dôkazné bremeno v zmysle starorímskeho pravidla „kto tvrdí (žaluje), nech to dokáže" má navrhovateľ a ten doteraz nepreukázal jeho vedomosť o existencii žiadosti obžalovaného z 03.02.2014 do verejného zasadnutia o odvolaní obžalovaného (ani po verejnom zasadnutí) a nepreukázal tak, že porušil povinnosti sudcu konaním, ktoré spôsobilo prieťahy v konaní. Navrhovateľ neprejavil žiaden záujem na riadnom zistení skutkového stavu a podal návrh na začatie disciplinárneho konania bez vykonania vlastného šetrenia, ktorým by zistil priebeh konania na odvolacom súde v rozhodnom čase. S poukazom na § 18 odsek 1, 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o súdoch“), tvrdenie navrhovateľa obsiahnuté v skutkovej vete návrhu je skutkovým a právnym nezmyslom, pretože objektívne nemohol ako člen senátu a zároveň sudca spravodajca rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby. Je nesporné, že navrhovateľ svoju argumentáciu odvíja od rozhodnutia A. sp. zn. 2Tost/12/2014, ale dokonca aj návrh odôvodňuje dôvodmi z označeného uznesenia (strany č. 2 - 4 návrhu sú opísané z uvedeného uznesenia). Z hľadiska jednoduchého ale i ústavného práva sú právne závery návrhu, ktoré boli prevzaté z uvedeného uznesenia arbitrárne. Senát A., ktorý konal o odvolaní obžalovaného vo veci vedenej pod sp. zn. zberného spisu 1To/10/2013, do svojho rozhodnutia dňa 26.02.2014 neporušil 1 Ds 1/2014 10 žiadnu lehotu upravenú zákonom (Trestný poriadok), porušenie ktorej zákonodarca spojil s povinnosťou príslušného orgánu prepustiť obžalovaného z väzby. V čase rozhodnutia o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu súdu I. stupňa, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, neexistovali zákonné dôvody na prepustenie z väzby dané § 79 odsek 1 Trestného poriadku. V okolnostiach prípadu treba považovať výklad článku 127 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), o ktorý sa opiera označené rozhodnutie za svojvoľný a za prejav neprimeraného subjektivizmu a formalizmu pri skúmaní vzťahu medzi dĺžkou rozhodovania vo väzobných veciach na strane jednej a zákonnosťou a dôvodnosťou väzby na strane druhej. Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 357/2010, v uznesení z 09.09.2010 doslovne povedal: „... dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže mať vplyv na sťažovateľom spochybňovanú zákonnosť a dôvodnosť väzby, čo sťažovateľ dáva ad absurdum do príčinnej súvislosti." Z pohľadu takto nastavenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu je argumentácia nadriadeného súdu v označenom rozhodnutí absurdná (spojenie dĺžky rozhodovania vo väzobnej veci so zákonnosťou a dôvodnosťou väzby) a samotné rozhodnutie o prepustení obžalovaného z väzby ohrozuje dosiahnutie účelu trestného konania. Odvolací súd nebol nečinný ani liknavý. Na odvolacom súde sa mala nachádzať žiadosť o prepustenie z väzby do rozhodnutia v merite veci 19 dní. Pri príprave rozhodnutia odvolacieho súdu neboli signalizované stranami konania žiadne prieťahy v konaní a žiadne ani objektívne neexistovali. Po vyhlásení rozhodnutia dňa 26.02.2014 o vrátení veci súdu I. stupňa na nové prejedanie a rozhodnutie už odvolací súd stratil kompetenciu rozhodovať o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby v jednoinštančnom konaní. Je nesporné, že sa s týmto stavom stotožnil aj súd I. stupňa, ktorý žiadosť so spisom nevrátil odvolaciemu súdu, ale sám o žiadosti rozhodol. Kompetenciu súdu I. stupňa rozhodnúť o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby uznal aj nadriadený súd, ktorý vo svojom rozhodnutí nevytkol nedostatok kompetencií súdu I. stupňa a z tohto dôvodu rozhodnutie nezrušil. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Sanchez - Reisse c. Švajčiarsko z 21.10.1986 povedal: „Rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci." Rýchlosť konania nemôže byť na ujmu úsilia sudcu rozhodnúť vo veci zákonne a spravodlivo. V okolnostiach daného prípadu nemožno dĺžku rozhodovania o žiadosti 1 Ds 1/2014 11 obžalovaného o prepustenie z väzby doručenej A. 07.02.2014 považovať za ústavne neakceptovateľnú, ako nesprávne tvrdí nadriadený súd. V konaní ani jedného zo súdov sa nevyskytli žiadne prieťahy, pričom nemožno opomenúť závažnosť činov, ktoré sú predmetom konania a náročnosť veci z hľadiska procesného a hmotného práva. Dôvodnosť väzby obžalovaného preskúmavaná odvolacím súdom bola už raz v odvolacom konaní (december 2013) a nová žiadosť neobsahovala žiadne nové relevantné skutočnosti z hľadiska dôvodov väzby. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorý uznesením zo 16.04.2014 žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietol. Na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom na okolnosti prípadu zákonodarca stanovil celkovú dĺžku trvania väzby na 48 mesiacov, pričom v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebola naplnená celková dĺžka trvania väzby ani z polovice. Počas trvania väzby opakovane rozhodoval o väzbe obžalovaného A., a to uzneseniami 3Tost/25/12 z 18.07.2012, 6Tost/1/13 zo 16.01.2013, 5Tost/11/13 z 09.04.2013, 1Tost/29/13 z 10.09.2013, 4Tost/32/13 z 05.11.2013 a 1To/10/13 z 18.12.
  20. Je teda nesporné, že obmedzenie osobnej slobody väzbou obžalovaného bolo sústavne pokryté rozhodnutiami súdu I. stupňa a v rámci konania o sťažnostiach obžalovaného a jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodnutiami A.. Samotný obsah žiadosti z 03.02.2014 je v podstate totožný s obsahom žiadosti, o ktorej A. už v rámci odvolacieho konania rozhodol dňa 18.12.2013 a samotná žiadosť bola podaná pri nezmenenom stave trestného konania z hľadiska kvalifikácie jeho konania ako i uloženia druhu a výmery trestu. Prepustenie z väzby obžalovaného uznesením A. z 23.04.2014, sp. zn. 2Tost/12/2014 je preto porušením zákona v jeho prospech v ustanoveniach § 79 odsek 1 Trestného poriadku a § 194 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku a bolo povinnosťou oprávnených orgánov vykonať úkony, výsledkom ktorých bude zabezpečená náprava a odstránenie následku porušenia zákona. Spoločne so zastupujúcim predsedom senátu konzultovali zákonnosť rozhodnutia o prepustení obžalovaného z väzby s bývalým predsedom A. a následne predsedom trestnoprávneho kolégia JUDr. T. A., ktorý očakával podanie dovolania v neprospech obžalovaného s tým, že vec bude predložená k prijatiu zásadného stanoviska trestnoprávnemu kolégiu (Dôkaz: výsluch svedka - JUDr. T. A.). Pri absencii dovolania ministra spravodlivosti v neprospech obžalovaného s prihliadnutím na plynutie lehoty na podanie dovolania, spoločne so zastupujúcim predsedom senátu dňa 25.09.2014 doručil do podateľne ministerstva spravodlivosti podnet na podanie 1 Ds 1/2014 12 dovolania ministrom spravodlivosti podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu A. z 23.04.2014, sp. zn. 2Tost/12/
  21. Ku dňu tohto vyjadrenia (14.01.2015) minister spravodlivosti mu nedoručil žiadne oznámenie o spôsobe vybavenia podnetu, ale podľa dostupných informácii dovolanie podané nebolo (Dôkaz: kópia podnetu z 25.09.2014). Ten minister spravodlivosti, ktorý podal dovolanie v prospech skorumpovaného komunálneho politika, nepodaním dovolania zobral nádej obetiam násilnej trestnej činnosti na zvrátenie rozhodnutia, ktorým bol páchateľ dvojnásobnej úkladnej vraždy z arbitrárnych dôvodov prepustený z väzby. Výsledkom nečinnosti ministra spravodlivosti, ktorý mal právo a povinnosť v zmysle § 371 odsek 2 Trestného poriadku podať dovolanie proti uzneseniu A. vo veci pod sp. zn. 2Tost/12/2014 o prepustení z väzby obžalovaného je bezprecedentný stav, keď právoplatne odsúdený páchateľ dvojnásobnej úkladnej vraždy na doživotie je na slobode. V civilizovanej krajine sa vrahovia na slobodu neprepúšťajú. A v tejto situácii sú sudcovia, ktorí páchateľa dvojnásobnej úkladnej vraždy odsúdili na doživotie, disciplinárne stíhaní! Namieta primárne tú skutočnosť, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, sa nestal a neporušil žiadne povinnosti sudcu, napriek tomu sa vyjadruje aj k právnej kvalifikácii navrhovateľa, ktorú obsahuje disciplinárny návrh. Za závažné disciplinárne previnenie je možné považovať iba zavinené konanie. Zavinenie je vnútorný, psychický stav disciplinárne obvineného sudcu k skutkovým zložkám daného disciplinárneho previnenia. Právna teória ako aj právne de lege lata rozlišuje zavinenie úmyselné a nedbanlivostné. Zavinenie úmyselné ako aj nedbanlivostné je vybudované na zložke vedomia a na zložke vôle. Zložka vedomia zahŕňa vnímanie človeka, ako obraz predmetov, javov, ktoré vnímal skôr, alebo ku ktorým dospel vlastným úsudkom na základe znalostí a skúseností. Zložka vôľová zahŕňa predovšetkým chcenie alebo uzrozumenie (u úmyselného zavinenia), u vedomej nedbanlivosti zavinenia pri spoľahnutí sa bez primeraných dôvodov, že k porušeniu či ohrozeniu záujmov chránených zákonom nedôjde. Toho dôsledkom je, že forma zavinenia a jeho kvalifikovanie ako závažné disciplinárne previnenie vo vzťahu k dôsledkom definovaným v § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona o sudcoch a prísediacich „prieťahy v súdnom konaní" je vo vzťahu k zavineniu rozhodujúcim kritériom, a to bez zreteľa na to, že gramatický výklad citovaného ustanovenia by mohol zvádzať k záveru, že pre túto kvalifikáciu je rozhodujúci iba následok - prieťahy a nie forma subjektívnej zodpovednosti (zavinenia úmyselného, nedbanlivostného). Takýto výklad 1 Ds 1/2014 13 by pri disciplinárnom previnení znamenal negáciu rozlišovania zavinenia úmyselného a nedbanlivostného (bol by jediným prípadom takéhoto výkladu zákona v celom právnom poriadku). Všeobecné ponímanie naplnenia predpokladov subjektívnej stránky (zavinenia) bez ohľadu na jeho formu by totiž znamenal rovnaký postih chceného protiprávneho konania ako aj nedbanlivostného protiprávneho konania. V návrhu absentuje akékoľvek odôvodnenie, ktoré by preukazovalo jeho úmyselné zavinenie na prieťahoch v konaní v prípade, ak by akékoľvek prieťahy spôsobil, čo absolútne vylučuje. V súhrne možno konštatovať, že obaja disciplinárnymi návrhmi ministra spravodlivosti dotknutí sudcovia sa v konečnom dôsledku domáhali oslobodzujúceho výroku spod disciplinárnych návrhov v zmysle § 129 odsek 4 zákona o sudcoch a prísediacich, vyslovujúc názor, že sa disciplinárneho previnenia nedopustili. Disciplinárny senát na ústnom pojednávaní okrem výsluchu sudcu JUDr. I. I. vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov (postupom podľa § 269 Trestného poriadku na podklade jeho subsidiárneho použitia podľa § 150 odsek 2 zákona o sudcoch a prísediacich), konkrétne hodnotenia predsedníčky A. (a priložených štatistických výkazov), podnetu disciplinárne stíhaných sudcov na podanie dovolania ministrom spravodlivosti a oboznámením relevantnej časti trestného spisu vedeného Špecializovaným trestným súdom pod sp.zn. PK- 1T/15/2013 (zväzky 21-24). Po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebolo preukázané, že sa sudcovia JUDr. I. I. a JUDr. A. O. dopustili disciplinárneho previnenia. Formulácia skutkov disciplinárnych návrhov (v podstate identická vo vzťahu k obom disciplinárne stíhaným sudcom), ako aj v návrhoch prezentovaná argumentácia navrhovateľa vychádza z predpokladu, že zákonní sudcovia v konkrétnej trestnej veci – JUDr. I. I. v pozícii predsedu senátu a JUDr. A. O. v pozícii člena senátu a súčasne ako tzv. referujúceho sudcu vedeli, eventuálne mali vedieť o podaní žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby a napriek tomu o nej nerozhodli v lehote takmer (bez 3 dní) dvoch mesiacov. Je nepochybné, že táto žiadosť o prepustenie z väzby (doručená na A. podľa podacej pečiatky
  22. februára 2014) je obsahom relevantného trestného spisu, je opatrená podacou 1 Ds 1/2014 14 pečiatkou A. a zo spisu vyplýva, že najneskôr v čase
  23. apríla 2014 (čas doručenia spisu Špecializovanému trestnému súdu) v tomto spise žurnalizovaná bola, nakoľko súd I. stupňa o nej následne aj rozhodol. Disciplinárny senát zdôrazňuje, že obligatórnym znakom disciplinárneho previnenia (rovnako ako je tomu v prípade trestného činu) je zavinenie, vychádzajúc zo subsidiárnej aplikácie Všeobecnej časti Trestného zákona pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcov (v zmysle § 150 odsek 2 zákon o sudcoch a prísediacich „Pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu sa primerane použije prvá časť Trestného zákona ...). Sudcom sa disciplinárnym návrhom kladie za vinu spôsobenie prieťahov v konkrétne označenom trestnom konaní v podstate tzv. omisívnym konaním – nekonaním tam, kde konať podľa zákona (§ 79 odsek 3 Trestného poriadku) mali. Časovo je prieťah v konaní vymedzený svojim začiatkom podaním žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby
  24. februára 2014 a svojím ukončením dňom
  25. apríla 2014, kedy o tejto žiadosti (po vrátení spisu
  26. apríla 2014) rozhodol súd I. stupňa (Špecializovaný trestný súd). Navrhovateľ takto vymedzený skutok právne kvalifikoval ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého „závažným disciplinárnym previnením je zavinené konanie sudcu, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní.“ Nakoľko zákon o sudcoch a prísediacich vo svojich ustanoveniach (v
  27. hlave
  28. časti) neobsahuje vlastnú právnu úpravu subjektívnej stránky (zavinenia) disciplinárneho previnenia, je potrebné subsidiárne v zmysle § 150 odsek 2 zákona o sudcoch a prísediacich vychádzať z úpravy obsiahnutej v prvej časti Trestného zákona (Všeobecná časť), konkrétne z ustanovení jej druhého dielu (Základy trestnej zodpovednosti, osobitne z ustanovení § 15 až § 17, ktoré svojou povahou sú primerane aplikovateľné aj na posudzovanie zodpovednosti sudcov za disciplinárne previnenie. Podľa § 17 Trestného zákona pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti. Podľa § 15 a § 16 Trestného zákona 1 Ds 1/2014 15 Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (tzv. priamy úmysel), alebo b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (tzv. nepriamy úmysel). Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a/ vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí (tzv. vedomá nedbanlivosť), alebo b/ nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol (tzv. nevedomá nedbanlivosť). Zavinene, úmyselne, sa preto mohli z pohľadu skutkových okolností disciplinárneho návrhu predmetného disciplinárneho previnenia disciplinárne stíhaní sudcovia dopustiť tak, že chceli nerozhodnúť o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej vedeli (tzv. priamy úmysel, v sebe obsahujúci tzv. vôľovú aj vedomostnú zložku), alebo tak, že o tejto žiadosti vedeli, avšak o nej nerozhodli, ako dôsledku určite ľahostajnosti vo vzťahu k svojej zákonnej povinnosti o tejto žiadosti rozhodnúť, ktorá im vyplýva z § 79 odsek 3 Trestného poriadku, teda s možnosťou porušenia uvedeného zákonného ustanovenia nerozhodnutím o žiadosti boli uzrozumení a napriek tomu o nej nerozhodli. Z nedbanlivosti sa predmetného disciplinárneho previnenia mohli dopustiť tým, že vedeli o predmetnej žiadosti, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že nerozhodnutím o nej zákon neporušia alebo tým, že o žiadosti síce nevedeli a (pri prezumovaní znalosti zákona sudcom) z toho dôvodu o nej nerozhodli, avšak vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o žiadosti vedieť mali a mohli (tzv. nevedomá nedbanlivosť). V tejto súvislosti disciplinárny senát zdôrazňuje, že aj skutok disciplinárneho návrhu musí obsahovať všetky zákonné znaky, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu konkrétneho disciplinárneho previnenia, zavinenie nevynímajúc (§ 120 odsek 8 zákona o sudcoch a prísediacich, § 235 písmeno c/ Trestného poriadku). 1 Ds 1/2014 16 Disciplinárny návrh (identicky vo vzťahu k obom sudcom) neobsahuje žiadnu skutkovú okolnosť, z ktorej vyplýva zavinenie menovaných sudcov vo vzťahu k ich nekonaniu o konkrétnej žiadosti o prepustenie z väzby, pričom ani všeobecne nekonštatuje ich zavinenie vo vzťahu k opisovaným okolnostiam. Už samotný skutok disciplinárneho návrhu tak trpí absenciou obligatórneho znaku konkrétneho disciplinárneho previnenia, ktorým je zavinenie (v podstate obsahuje len opis okolností naplňujúcich tzv. „objektívnu stránku“). Odhliadnuc od uvedeného, vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená ani obrana disciplinárne stíhaných sudcov spočívajúca v tom, že inkriminovaná žiadosť sa v čase, kedy so spisom disponovali, v tomto spise nenachádzala. V tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré je na jeho strane. Aj disciplinárne konanie (rovnako ako konanie trestné) sa spravuje zásadou obžalovacou a zásadou prezumpcie neviny, procesným dôsledkom ktorých je (okrem iného) aj to, že vina musí byť preukázaná, vinu musí preukázať ten, kto žaluje (v disciplinárnom konaní navrhovateľ), teda nie žalovaný (disciplinárne stíhaný sudca) je povinný preukazovať svoju nevinu. Ide o proces akuzačný ako opak procesu inkvizičného. Na tom základe aj bremeno dôkaznej iniciatívy je na navrhovateľovi, čo jednoznačne vyplýva aj z § 120 odsek 8 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého obligatórnou náležitosťou disciplinárneho návrhu (okrem iných) je aj označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera. Negatívnym dôsledkom neunesenia dôkazného bremena pre navrhovateľa je aplikácia zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci, majúc na mysli obžalovaného, v disciplinárnom konaní disciplinárne stíhaného sudcu). Jediný dôkaz navrhovaný navrhovateľom v disciplinárnom návrhu je skutkovo ustálený trestný spis Špecializovaného trestného súdu. Relevantná časť tohto spisu bola ako listinný dôkaz na ústnom pojednávaní vykonaná čítaním. Z tohto spisu samotného pritom možno zistiť všetky okolnosti ustálené v skutkovej vete disciplinárneho návrhu. Z tohto pohľadu disciplinárny senát konštatuje, že listinami uvedeného spisu bolo preukázané, že inkriminovaná žiadosť o prepustenie z väzby podacou pečiatkou A. bola opatrená
  29. februára 2014, aj skutočnosť, že o tejto žiadosti A. nerozhodol v danom štádiu 1 Ds 1/2014 17 konania, keď sa predmetný spis na tomto súde nachádzal z dôvodu predloženia mu ho Špecializovaným trestným súdom za účelom rozhodnutia o odvolaní obžalovaného proti rozsudku označeného súdu ako súdu I. stupňa. Tento spis bol
  30. apríla 2014 vrátený označenému súdu I. stupňa, ktorý následne o žiadosti obžalovaného aj rozhodol (jej zamietnutím), pričom následne (a to už mimo popisu skutkovej vety návrhu) iný senát A. na podklade sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného, napadnuté uznesenie
  31. apríla 2014 zrušil a sám rozhodol o prepustení obžalovaného z väzby. Tieto okolnosti, hoci zo spisu vyplývajúce a teda preukázané, však bez ďalšieho nedokazujú, že disciplinárne stíhaní sudcovia ako členovia senátu kompetentného na všetky procesné úkony v predmetnej trestnej veci v období, počas ktorého mala byť predmetná žiadosť obžalovaného doručená na A., sa dopustili disciplinárneho previnenia (akéhokoľvek, nie len v zmysle právnej kvalifikácie použitej v disciplinárnom návrhu). Na základe vykonaného dokazovania tak možno ustáliť len ten záver, že skutok disciplinárneho návrhu sa stal, nie však záver, že tento skutok je disciplinárnym previnením, s ohľadom na absenciu skutkového ustálenia zavinenia, ako už bolo vyššie konštatované, pričom aj pri odhliadnutí od tohto záveru treba konštatovať, že zavinenie dotknutých sudcov za to, že v relevantnom čase o predmetnej žiadosti nebolo rozhodnuté senátom, ktorého boli členmi, nebolo dokazovaním preukázané. Dôvodné pochybnosti o zavinení dotknutých sudcov, vyhodnocované v zmysle už uvedenej zásady in dubio pro reo, za to, že nerozhodli o predmetnej žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby v rozhodnom čase, vyvolávajú viaceré okolnosti : V posudzovanej trestnej veci konajúci predseda senátu JUDr. I. I. (po nahradení skoršieho predsedu senátu JUDr. A. O.) v merite veci konal promptne, keď termín verejného zasadnutia na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného určil
  32. januára 2014 na deň
  33. februára 2014 (č. l. 3814), pričom súčasne dal pokyn trestnej kancelári po expedovaní termínu „predložiť spis sudcovi spravodajcovi JUDr. O.“. Inkriminovaná žiadosť o prepustenie z väzby (podľa podacej pečiatky doručená A.
  34. februára 2014) je v spise žurnalizovaná následne (č. l. 3821) bez akejkoľvek tzv. kancelárskej úpravy, t.j. pokynu, či už predsedu senátu alebo iného člena 1 Ds 1/2014 18 senátu o tom ako vo vzťahu k tomuto podaniu ďalej postupovať (napr. doručiť na vyjadrenie ďalším stranám, založiť do spis a pod.). Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného
  35. februára 2014 (č.l. 3860 – 3877) obžalovaný na jeho žiadosť nebol prítomný, avšak bol na ňom prítomný jeho obhajca. Na tomto verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté o odvolaní obžalovaného (čiastočným zrušením napadnutého rozsudku a vrátením veci súdu I. stupňa). Na tomto verejnom zasadnutí, vychádzajúc zo zápisnice, obhajca obžalovaného nepoukázal na už skôr podanú žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby a na nevyhnutnosť rozhodnúť o nej ani nevykonal iný úkon smerujúci k rozhodnutiu o väzbe obžalovaného. Následne dňa
  36. apríla 2014 bol predmetný spis doručený späť súdu I. stupňa. Na tom základe nie je zrejmé, a teda je dôvodné pochybnosti vzbudzujúce z akého dôvodu, ak konajúci senát rozhodoval v merite veci (o odvolaní obžalovaného proti odsudzujúcemu rozsudku), nerozhodol najneskôr na tomto verejnom zasadnutí aj o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby, pokiaľ by táto bola v spise a konajúci senát s ňou disponoval. Rovnako nie je zrejmé z akého dôvodu, pokiaľ žiadosť bola predložená predsedovi senátu alebo inému jej členovi, na tejto žiadosti nie je žiadna tzv. kancelárska úprava, keď v spise sa nachádzajú aj iné podania, ktoré boli vybavované práve na základe takéhoto písomného pokynu, spravidla osobne perom písaného konkrétnym sudcom priamo na listinu tvoriacu príslušné podanie. Existujú preto dôvodné pochybnosti o vedomosti disciplinárne stíhaných sudcov ako členov konajúceho senátu o existencii uvedenej žiadosti o prepustenie z väzby, vedúce k záveru, že táto žiadosť sa v rozhodnom čase od opatrenia pečiatkou A. až do odoslania spisu súdu I. stupňa nenachádzala v ich dispozičnej sfére, pričom nemožno vylúčiť, že pochybenie v tomto smere nastalo u niektorého z pracovníkov súdneho personálu v rámci organizácie práce na predmetnom súde v čase od prevzatia tejto písomnosti podateľňou až po expedovanie spisu súdu nižšieho stupňa. 1 Ds 1/2014 19 Pokiaľ ide o možnosti ďalšieho dokazovania v tomto smere, disciplinárny senát poukazuje na už vyššie rozvedené zásady trestného (aj disciplinárneho) konania. Navrhovateľ sa z pohľadu dôkazného uspokojil oboznámením trestného spisu, dokumentujúceho trestné konanie, v rámci ktorého mali menovaní sudcovia pochybiť spôsobom skutkovo ustáleným v disciplinárnom návrhu, zjavne s predstavou o objektívnej zodpovednosti sudcov vystavených disciplinárnemu konaniu za stav dokumentujúci uvedený spis, ktorú však disciplinárny senát z už vyššie rozvedených dôvodov (o subjektívnej zodpovednosti) neakceptoval. Disciplinárny senát dokazovanie práve s odkazom na dôkazné bremeno viaznuce na navrhovateľovi, nad rámec ním navrhovaný nevykonal. Navyše aj s poukazom na čas, ktorý uplynul od začiatku roku 2014 ani nie je predpoklad, že by ďalším dokazovaním mohol byť objektivizovaný spôsob manipulácie so spisom, najmä zo strany odborného administratívneho aparátu A.. Konštatovať zavinenie menovaných sudcov za nerozhodnutie o inkriminovanej žiadosti nemožno len ničím nepodloženou prezumpciou toho, že si uvedenú žiadosť jednoducho nevšimli. Pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dokazovania prezentované JUDr. A. O. v jeho písomnom vyjadrení k disciplinárnemu návrhu, výsluchom JUDr. A. A., JUDr. A. I. a JUDr. T. A., ich akceptovaním by disciplinárny senát v rozpore s vyššie rozvedenými zásadami pripustil znášanie dôkazného bremena sudcom vystavenému disciplinárnemu návrhu („quasi obžalovaným“), ktorý by sa tak dostal do neprípustného postavenia preukazovania vlastnej neviny. Tieto návrhy mali napokon smerovať k vyvráteniu tvrdení navrhovateľa, ktoré neboli preukázané a čiastočne sa týkali aj otázok, ktoré disciplinárnemu senátu neprináleží posudzovať (napr. dôvody, pre ktoré minister spravodlivosti nepodal dovolanie proti uzneseniu tohto senátu A., ktorý obžalovaného v konečnom dôsledku prepustil z väzby na slobodu). Z týchto dôvodov disciplinárny senát uvedené návrhy menovaného sudcu na vykonanie dôkazov postupom podľa § 272 odsek 3 Trestného poriadku per analogiam odmietol. Napriek uvedenému neunikla pozornosti disciplinárneho senátu spojitosť medzi uznesením A. z
  37. apríla 2014, sp. zn. 2Tost/12/2014, ktorým tento (v inom zložení senátu) rozhodol o prepustení obžalovaného na slobodu a podaním disciplinárneho návrhu (návrhov), ktorý je predmetom tohto konania. Táto spojitosť spočíva v argumentácii citovaného uznesenia o pochybení v tomto konaní dotknutého senátu, od ktorej sa odvíja 1 Ds 1/2014 20 aj samotný disciplinárny návrh. Je zjavné, najmä z odôvodnenia disciplinárneho návrhu, že podnetom pre jeho podanie bolo prepustenie konkrétneho obžalovaného trestne (väzobne) stíhaného za závažnú trestnú činnosť (okrem iného aj za dva obzvlášť závažné zločiny úkladnej vraždy) na slobodu a je zrejmé, že pochybenie, na základe ktorého k takémuto stavu došlo, navrhovateľ ustálil voči v tejto veci disciplinárne stíhaným sudcom. V tomto smere, ako už bolo naznačené, disciplinárny senát v rámci svojej kompetencie nie je oprávnený posudzovať správnosť rozhodnutia iného senátu A. z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia o prepustení obžalovaného z väzby. Bez ambície takéhoto zásahu však disciplinárny senát konštatuje, že čiastočne je potrebné prisvedčiť argumentácii navrhovateľa odvíjajúcej sa od judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v tom smere, že časové limity pre súd na rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby sú určené v zásade 4 týždňami pre prvostupňové konanie a maximálne 6 týždňami pre konanie na súdoch oboch stupňov (v prípade využitia riadneho opravného prostriedku). Aj uvedená judikatúra, odhliadnuc od toho, že nejde o lehoty zakotvené v ústave, medzinárodnej zmluve, ktorou by bola Slovenská republika viazaná ani v zákone, však na druhej strane zdôrazňuje, že tieto lehoty nemožno vnímať mimo rámca všetkých okolností prípadu a aj vo vzťahu k nimi používa pojem „spravidla.“ V posudzovanom prípade tak nemožno nezohľadňovať právnu a skutkovú náročnosť inkriminovanej trestnej veci, rozsah spisového materiálu (takmer 4 tisíc strán), mnohosť trestnej činnosti (3 skutky), v neposlednom rade závažnosť ich trestnoprávneho posúdenia (dve úkladné vraždy), skutočnosť, že o väzbe obžalovaného už skôr bolo rozhodované opakovane a predmetná žiadosť neobsahovala iné dôvody než už skôr uplatnené a súdmi neakceptované ako spôsobilé pre prepustenie obžalovaného z väzby. Z pohľadu uvedených okolností prípadu má disciplinárny senát za to, že dĺžka konania o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby v posudzovanom prípade, napriek presiahnutiu v rámci dvojstupňového konania (mimo kompetencie disciplinárne stíhaných sudcov v tomto konaní) lehoty 6 týždňov, v medziach uvedenej judikatúry je akceptovateľná. Do pozornosti v tomto smere dáva disciplinárny senát aj aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý bez ďalšieho nehodnotí nedodržanie vyššie uvedených lehôt na rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ako dôvod na jeho prepustenie z väzby na slobodu (viď napr. nález z
  38. apríla 2016, č. k. II. ÚS/185/2016-39). 1 Ds 1/2014 21 Disciplinárny senát súčasne zdôrazňuje svoju viazanosť skutkom disciplinárneho návrhu a nakoľko navrhovateľ disciplinárne stíhaným sudcom skutkovo nekladie za vinu ako následok ich skutkovo ustáleného prieťahu v konaní prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu, vyššie rozvedené úvahy v tomto smere preto treba chápať v kontexte širších okolností a nad rámec posudzovaného prípadu. Ich potrebu však odôvodňuje kontrast medzi odôvodnením disciplinárneho návrhu, kde navrhovateľ uvedený následok označuje za „obzvlášť závažný“, pričom ale do skutkovej vety, ktorou vymedzuje rozsah prieskumnej kompetencie disciplinárneho senátu, už tento „obzvlášť závažný následok“ nezakomponoval. Napokon disciplinárny senát poukazuje aj na nedostatok právnej kvalifikácie skutku disciplinárneho návrhu, kde navrhovateľ skutok právne kvalifikuje ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 odsek 2 písmeno g/ zákona o sudcoch a prísediacich, avšak bez slovného vymedzenia subsumpcie skutku pod citované zákonné ustanovenie v rámci tzv. právnej vety. Pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti navrhovateľ taktiež v argumentácii odôvodnenia nediferencuje medzi jednotlivými sudcami tvoriacimi v inkriminovanej trestnej veci jeden senát a ich postavenie v ňom. Pokiaľ navrhovateľ podal (pôvodne) na každého člena senátu samostatný disciplinárny návrh pre identický skutok, rozporne s týmto postupom vyznieva záver odôvodnenia návrhu, identicky formulovaný vo vzťahu ku každému členovi senátu, že „jeho výlučným zavinením došlo k zbytočným prieťahom.“ Disciplinárna zodpovednosť je individuálna (rovnako ako trestná zodpovednosť). Na tom nič nemení skutočnosť, že súdna forma rozhodovania senátom je kolektívnou formou rozhodovania. Pokiaľ však navrhovateľ vidí prieťah v konaní (teda nečinnosť) v tzv. senátnej veci, je nevyhnutné zohľadňovať aj diferencovať postavenie jednotlivých členov senátu (predseda senátu, člen senátu, ktorý je tzv. referujúcim sudcom, člen senátu, ktorý nie je referujúcim sudcom) a ich povinnosti im z tohto postavenia vyplývajúce. Bez diferenciácie a argumentácie v tomto smere, podávajúc disciplinárny návrh tzv. en bloc voči všetkým sudcom tvoriacich senát navrhovateľ týchto sudcov vystavuje hrozbe zavádzania tzv. kolektívnej viny, čo je neprípustné. 1 Ds 1/2014 22 Podľa § 129 odsek 4 zákona o sudcoch a prísediacich ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sa sudca disciplinárneho previnenia alebo priestupku nedopustil alebo že mu nemožno disciplinárne previnenie alebo priestupok preukázať, sudcu oslobodí. Poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, odkáže s jeho nárokom na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. S ohľadom na vyššie rozvedené úvahy a závery a citované zákonné ustanovenia dospel disciplinárny senát k záveru, že skutok disciplinárneho návrhu (vo vzťahu k obom disciplinárne stíhaným sudcom) sa stal, avšak tento nie je disciplinárnym previnením. Z pohľadu dikcie citovaného zákonného ustanovenia tak dospel k záveru, že disciplinárne stíhaní sudcovia JUDr. I. I. a JUDr. A. O. sa nedopustili disciplinárneho previnenia, preto ich spod skutkov pôvodne samostatných disciplinárnych návrhov ministra spravodlivosti ako navrhovateľa (neskôr procesne spojených na spoločné konanie) spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia oslobodil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na disciplinárnom senáte. Včas podané odvolanie má odkladný účinok (§ 131 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V Bratislave
  39. júna 2016 JUDr. Petr K a ň a , v. r. predseda disciplinárneho senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Malinková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.